Tomáš Halík bez masky! Na valnom zhromaždení Svetovej luteránskej federácie mal prednášku s názvom: „Začína sa nová reformácia“

Branislav Michalka
9. októbra 2023   Cirkev   Komentár

Mons. Tomáš Halík, guru liberálnych katolíkov v stredoeurópskom priestore, zaplavuje už od 90. rokov 20. storočia katolícky priestor svojimi konfúznymi a heterodoxnými dialektickými výlevmi. Napriek tomu sa mu neustále darí balansovať na hranici katolíckej Cirkvi, aj vďaka priaznivým vetrom fúkajúcim z Ríma. Vzbudzovať katolícky dojem však bude pre neho asi čoraz ťažšie. Ak o to vôbec ešte stojí.

V septembri sa totiž uskutočnilo valné zhromaždenie Svetovej luteránskej federácie v Krakove, na ktorom bol Tomáš Halík jednou z hlavných teologických hviezd. Dokonca hviezdou prvoradou. Portál Svetovej luteránskej federácie LWF Assembly ho nazval „hlavným rečníkom“. Z nasledujúceho uvidíme prečo. Na tomto zhromaždení totiž vystúpil s prejavom, v ktorom sa vlastne prihlásil k tradícii protestantskej revolúcie. A dokonca ju ešte aj prekročil.

Presvedčí už konečne toto jeho ďalšie extempore katolíkov, že v osobe dialektického Monsignora máme do činenia s rozvratným živlom v samotnom tele Cirkvi? Obávam sa, že mentálne nastavenie súčasných, do slniečkova opálených katolíkov, niečo také nepripustí.

Zvláštne bolo už to, že za miesto konania valného zhromaždenia bolo vybraté mesto Krakov. Koľko luteránov asi žije v katolíckom Poľsku? Vieme to presne – 61 000 z celkového počtu 38,5 milióna obyvateľov. To skutočne nevyzerá na baštu svetového luteranizmu. Zámer bol teda zrejmý: uskutočniť valné zhromaždenie vo väčšinovo katolíckom štáte a demonštrovať tak ten najradikálnejší ekumenizmus, ktorého cieľom je v podstate zánik katolíckej Cirkvi ako privilegovaného, neopakovateľného, výnimočného a Bohom ustanoveného spoločenstva. Tomu zodpovedalo aj vystúpenie Mons. Halíka 14. septembra v Krakove.

Poľský portál PCH24 píše, že: „Autor je poľským čitateľom dobre známy; roky ho pozývajú prednášať do Poľska a je biskupmi oceňovanou autoritou. (!) Má významnú úlohu ako šampión európskeho formátu a v posledných rokoch sa postavil do pozície tlmočníka smerovania, ktorým sa uberá Cirkev počas Františkovho pontifikátu.“

Halíkovo vystúpenie preto má symbolický význam signálu, jednak pre svetové protestantské spoločenstvo, ale predovšetkým pre katolíckych progresivistov, liberálov a modernistov. Názov jeho prednášky nenechá snáď už nikoho na pochybách o tom, aké sú jeho ideové ciele, aké sú ideové ciele modernistov a liberálov v Cirkvi, a v konečnom dôsledku aj ciele súčasného vatikánskeho vedenia.

Monsignor nazval svoju prednášku príznačne – Začína sa nová reformácia. A aby nikto nepochyboval o tom, či má skutočne na mysli, rovnako ako starí protestanti reálnu deštrukciu viditeľného tela Cirkvi, takého, ako ho katolíci poznali dve tisícročia, dodáva, že nová reformácia musí prekročiť „súčasné formy a hranice kresťanstva“. Z toho je evidentné, že Halíkovi nejde len o sterilné kopírovanie protestantskej revolúcie, ale o jej rozvinutie do takého štádia, v ktorom bude popreté akékoľvek kresťanstvo ako exkluzívna viera. Podľa neho má dôjsť k „zjednoteniu celého ľudstva spolu s celým stvorením (!) do – jedného tela.“

To už sa presúvame na územie osvietenských, slobodomurárskych a globalistických utópií, kde je Monsignor ako doma, a kam by s ním pravdepodobne odmietli kráčať po synodálnej ceste ešte aj ním toľko ospevovaní českí reformátori – Hus a Chelčický. Poďme sa však pozrieť, čo pán profesor a Monsignor zvestoval odlúčeným luteránskym bratom, a aj nám.

Podľa neho je tradičná podoba katolíckej Cirkvi už len brzdou duchovného rozvoja, čo je na katolíckeho kňaza skutočne pozoruhodný prístup:

„Reformácia, zmena formy je potrebná tam, kde forma začína zasahovať do obsahu, kde brzdí dynamiku živého jadra. Jadrom kresťanstva je vzkriesený, živý Kristus, žijúci vo viere, nádeji a láske mužov a žien v cirkvách a za viditeľnými hranicami cirkví. Tieto hranice musia byť rozšírené a všetky naše ľudské vonkajšie prejavy viery musia byť premenené, ak stoja v ceste našej túžbe počuť a porozumieť Božiemu slovu.“

Všimnime si hneď niekoľko heretických vyhlásení, maskovaných do príznačného dialektického bľabotania. Odhliadnuc od toho, že Halík popiera akúkoľvek vizuálnu kontinuitu Cirkvi – „všetky naše ľudské vonkajšie prejavy viery musia byť premenené“, tak Kristus je v texte, presne podľa tradície moderného protestantizmu, prezentovaný ako niekto „žijúci vo viere, nádeji a láske mužov a žien v cirkvách a za hranicami viditeľných cirkví.“

Pre tých, čo nepoznajú myšlienkový svet protestantskej teológie 20. storočia (napr. Rudolf Bultman), to znie ako bežný homeletický poetizmus, avšak Halík tu evidentne poukazuje na to, že Kristus nežije ako objektívny Bohočlovek, s telom a dušou, ale presne v intenciách protestantského modernizmu, ovplyvneného hegelianizmom (a teda panteizmom), žije v mysliach veriacich. V ich nádeji a viere. A nielen veriacich kresťanov, ale aj pohanov – „za viditeľnými hranicami cirkví“. Máme tu teda do činenia s klasickým panteizmom, v ktorom je vedomie celého ľudstva súčasťou celostného vesmírneho vedomia, pomocou ktorého Boh, identický s Vesmírom, reflektuje sám seba. To všetko „opeprené“ (ako vravieval súdruh Husák) dechardinovským Kristom ako vesmírnym bodom Omega, do ktorého speje evolúcia. Aby ten holý panteizmus, tak z toho krovia netrčal.

Halík ďalej kladie heretickú protestantskú revolúciu a katolícku reformu v Cirkvi po Tridentskom koncile na rovnakú úroveň, čím vlastne potvrdzuje oprávnenosť, prospešnosť a akceptovateľnosť protestantskej herézy. Dokonca ide ešte ďalej a podobnú rovnocennú paralelu vidí aj medzi protestantským letničiarskym kresťanstvom a II. vatikánskym koncilom. Ale to nestačí. S úprimnosťou, ktorá vyráža z rúk obhajcov tzv. hermeneutiky kontinuity v Cirkvi ich pracne pozliepané argumenty, označil koncil za „exodus“, čiže útek (!) „od katolicizmu“ k protestantizmu a modernite:

„Dve paralelné reformácie v 16. storočí, Lutherova reformácia a katolícka reformácia, kresťanstvo obohatili, obnovili a prehĺbili, no zároveň ho aj rozdelili. V 20. storočí sa začali dve veľké paralelné reformácie – globálny rozvoj letničiarskeho kresťanstva a II. vatikánsky koncil, prechod (exodus) katolíckej Cirkvi od katolicizmu (konfesionálne uzavretie), od kontra-kultúry smerom k protestantizmu (!) a modernite, ku „katolíckosti“ ako univerzálnej ekumenickej otvorenosti.“

Slovo „katolíckosť“, ktoré u Halíka samozrejme neznamená príslušnosť ku katolíckej Cirkvi, ale tú najširšiu nekresťanskú celovesmírnu „všeobecnosť“, prekladáme doslovne len z piety voči jeho textu. Z napísaného je inak zrejmé, že Monsignor sa už svojou mysľou rúti do bodu Omega, v ktorom už nebude ani cirkví, ani zadefinovanej kresťanskej viery, ale len panteistická jednota všetkého so všetkým a všetkých so všetkými.

Že pánovi profesorovi nejde o jednotu a univerzálnosť pod kuratelou, nieže katolíckej Cirkvi, ale ani kresťanstva, to už ani neskrýva:

„Dar jednoty dostaneme len na spoločnej ceste k širšej a hlbšej ekuméne, než je len jednota medzi nami kresťanmi. Ekumenizmus 21. storočia musí ísť oveľa ďalej, ako ekumenizmus minulého storočia. Kresťanská jednota nemôže byť konečným cieľom novej reformácie; môže byť len vedľajším efektom snahy zblížiť celú ľudskú rodinu a prevziať spoločnú zodpovednosť za prírodné prostredie, za celé stvorenie. (…) Musíme mať odvahu kenoticky prekračovať súčasné formy a hranice kresťanstva.“

Je treba ešte niečo dodávať? Každý kresťan, ktorému zostalo tých niekoľko deka mozgovej hmoty v dutine lebečnej, by mal byť schopný pochopiť, o čo tu ide. Cieľom Mons. Halíka nie je nič iné, než humanistická svetová synkretická a panteistická cirkev všetkých ľudí, bez ohľadu na vieru, sexuálnu orientáciu, a možno aj biologické či botanické rody a druhy. A snáď zahrnie do svojej „cirkvi“ aj minerály. Dosť bolo ich diskriminácie!

To potvrdzujú aj nasledujúce slová:

„Ide o viac než len o prehĺbenie medzináboženského dialógu. Duch Boží, Duch Tvorca neustále vytvára, oživuje a premieňa túto nedokončenú symfóniu stvorenia. Žije a pracuje skrze našu nádej, vieru a lásku; neustále prekračuje a ničí všetky hranice, hraničné múry, ktoré sme postavili medzi nami a v nás.“

A opäť, aké krásne priznanie sa k panteizmu. Lepšie to ani nemohlo byť vyjadrené: Duch Boží „žije a pracuje skrze našu nádej, vieru a lásku“. Čiže Boh je súčasťou nás a my sme Jeho súčasťou. On „pracuje a žije“ skrze nás, skrze naše pocity (láska) a vôľu (viera)!!! Pritom základná dogma katolíckej viery jasne hovorí, že Boh je absolútne nezávislý na tom, čo stvoril, čiže aj na nás. On absolútne existuje sám v sebe, skrze seba a zo seba! Keby hneď zajtra zanikol celý vesmír, Bohu to nijako neublíži a nič sa v ňom nezmení.

Čo dodať? Snáď už len trochu kvetiniek z tohto „pugétu“ všetkých heréz.

Najprv Monsignorovo odmietnutie dogmy o tom, že katolícka Cirkev je jediná neomylná držiteľka Pravdy a je povinná to hlásať. Avšak nielen to; on to hlása aj luteránskemu zväzu, teda aj protestantom zakazuje trvať na pravdivosti kresťanstva. Podľa neho súčasťou novej reformácie alebo „novej evanjelizácie je aj premena spôsobu misie. Nemôžeme k ostatným pristupovať ako arogantní vlastníci pravdy.“

Ergo, katolícka Cirkev nie je vlastníkom Pravdy! Dokonca sa zdá, že už ani protestantské cirkvi a sekty, o ktorých ešte pred nedávnom hovorili pokrokoví preláti, že na Pravde čiastočne participujú. Kto teda? Alebo už pravda ani neexistuje? Tak potom načo otec Halík káže a píše, ak by už ani jeho prejavy neboli pravdivé?

Chcete ďalšie herézy? Čo tak popretie nevyhnutnosti evanjelizácie a obracania na vieru kresťanmi, príkaz daný apoštolom od samotného Krista? Monsignor vidí „misiu“ inak. To podľa neho „nie je nábor nových členov Cirkvi, ich vtesnanie do existujúcich mentálnych a inštitucionálnych hraníc cirkví (!), ale snaha ísť ďalej a vytvoriť vzájomne obohacujúci dialóg s ľuďmi iných vierovyznaní.“

Spása duší už očividne pre Monsignora nič neznamená, keďže necíti potrebu obracať ľudí na pravú vieru, aby boli spasení a nešli do Pekla. Logicky teda nič neznamená ani spásna obeta Ježiša Krista, ktorý prišiel, aby zachránil ľudí od zatratenia. Zvládnu to, zdá sa, aj bez Neho. Čím to dosiahnu a čo im zostalo? Asi ten panteistický hegeliánsky „dialóg“ všetkých častí božského vesmírneho vedomia – ľudí, zvierat, prírody. To bude záchrana…

Aby nikto nepochyboval a nezostal politicky nedoškolený, Monsignor nakoniec prevádza cez automatickú politicko-korektnú prevodovku všetko do správnej ideologickej roviny. Nielenže je náboženská identita katolíkov (ale aj ostatných, aby sme mu nekrivdili) zbytočná, zastaralá a brzdiaca, ona je navyše politicky nevhodná. Čo je to podľa neho tá náboženská identita?

Je to len nástroj v rukách temných politických síl. Na jej margo poznamenal, že „populisti, nacionalisti a náboženskí fundamentalisti využívajú tento strach zo straty identity pre svoje vlastné mocenské a ekonomické záujmy“. Ktovie, či to všetko nakoniec neriadi sám Putin?

No a ešte trochu toho medu popod tie luteránske fúzy. Ako tí zlí katolíci využívajú onen strach o identitu?

„Využívajú ho rovnakým spôsobom, ako sa zneužil strach o spásu vlastnej duše, keď boli na predaj odpustky.“

No a nakoniec priznanie sa k protestantskej viere a revolúcii, ak niečo také ešte má v panteizme vôbec zmysel:

„Som presvedčený, že Lutherova teológia kríža musí byť dnes obnovená, premyslená a prehĺbená.“

Pán profesor a Monsignor by určite povedal, že sme to všetko vytrhli z kontextu. Nepochybne. Všetko konkrétne a ohraničené vo vesmíre, je vytrhnuté z panteistického kontextu. Vrátane katolíckej viery.

Je to skrátka tým, že sme niektorí zaostalí, skostnatení a „bez chvenia“. Avšak nie zas úplne. Pri čítaní omáčok Mons. Halíka, sa vo mne niečo predsa len chveje.

PDF (formát pre tlač)