55. výročie zavedenia Novus ordo missae, 2. časť: Od teórie k praxi

Jozef Duháček
3. mája 2024   Cirkev   Komentár

predchádzajúca časť:
55. výročie zavedenia Novus ordo missae

***

V článku k 55. výročiu zavedenia Novus ordo missae sme spomenuli niektoré dôležité body:
Diskontinuitu – že iba tretina z textov nového omšového obradu sa nachádza v tradičnej omši a zvyšok je novo vytvorený a vložený obsah, ideovo ukotvený v intelektuálnej atmosfére 60. rokov. Demaskulinizáciu – zženštenie obradu, ktoré je umocňované obrátením kňaza k ľudu. Potláčanie obetného rozmeru omše a uprednostňovanie a umocňovanie predstavy spoločnej večere. Ohavnosť a nedostatok krásy vo forme – bohoslužby, hudby, architektúry kostola, umenia a vlastne všetkého. Oslabovanie platnosti a záväznosti rubrík – predstava, že kňaz svojou inovatívnosťou môže nahradiť to, čo predpisovali kedysi rubriky misála.

Pristavme sa pri tomto bode.

Dnes sa porušovanie rubrík a liturgická svojvôľa nepovažujú za smrteľný hriech, ale u svätého Tomáša Akvinského nachádzame texty, ktoré podnecujú k zamysleniu sa nad touto otázkou. Keď tak dôkladnejšie urobíme, zdá sa, že sa skutočne deje niečo veľmi vážne vždy, keď sa celebrant vedome a zámerne odchýli od predpísanej formy bohoslužby, ako je vyjadrená v textoch a rubrikách liturgie, s ktorými, samozrejme, má povinnosť byť oboznámený. Ignorovanie alebo porušovanie textu alebo rubrík je prejavom pohŕdania Kristom a autoritami, ktoré ustanovil, aby vládli v Jeho mene.

V Summa theologiae, v časti o hriechu padlých anjelov čítame, že k smrteľnému hriechu dochádza dvoma spôsobmi konania slobodnej vôle. Jedným spôsobom, keď si človek vyberie niečo zlé – napríklad hreší tým, že si zvolí cudzoložstvo, ktoré je samo osebe zlé. Takýto hriech vždy pochádza z nevedomosti, alebo omylu rozumu. Vo všeobecnosti jeho vôľa ide za tým, čo rozum považuje za dobré, ale jeho úsudok je v konkrétnej veci nesprávny. Cudzoložník sa mýli a vyberá si pôžitok z nezriadeného činu ako niečo dobré, čo chce vykonať. Vo svojom univerzálnom úsudku sa nemýli, pretože jeho vôľa si vyberá to, čo jej je predkladané rozumom ako dobré, ale chyba je na strane rozumu. Anjeli takýmto spôsobom zhrešiť nemohli, pretože v nich nebolo nič, čo by im zatemnilo rozum, aby spravil chybu v úsudku.

Druhým spôsobom, keď hriech pochádza zo slobodnej vôle tým, že si vyberá niečo dobré samo o sebe, ale nie podľa správnej miery alebo zákona; takže chyba, ktorá spôsobuje hriech, je na strane vôle, ktorá nie je riadne kontrolovaná – ako napríklad, ak by sa niekto modlil (čo je dobrá vec) bez toho, aby dbal na poriadok stanovený Cirkvou (čo je zlé). Takýto hriech nepredpokladá nevedomosť, ale nedostatok zváženia vecí, ktoré by sa mali zvážiť. Týmto spôsobom zhrešili anjeli tým, že hľadali svoje dobro, z vlastnej slobodnej vôle, ktorá nebola podrobená vláde Božej vôle. (porovnaj ST I, č. 63, a. 1, ad 4)

Svätý Tomáš Akvinský tu pripodobňuje k hriechu, ktorého sa dopustil Satan a iní zlomyseľní anjeli, modlenie sa mimo poriadku, ktorý pre bohopoctu predpísala Cirkev. Inými slovami, nie je to voľba niečoho zlého, ale voľba niečoho dobrého, no zvráteným spôsobom. Tí, ktorí prednášajú verejnú modlitbu Cirkvi – svätú omšu –, ktorá je najušľachtilejším a najlepším skutkom človeka ako stvorenia, a nerešpektujú pritom rubriky a menia ju podľa vlastných rozmarov a želaní, ponúkajú Bohu dar, ktorý je skazený a poškodený vôľou, ktorá sa protiví vláde božskej vôle. A aj keby to neznížilo objektívnu hodnotu obety takej sv. omše, určite to ovplyvní subjektívny úžitok z obety pre toho, kto ju takto prináša a tých, ktorí sa na nej podieľajú.

Svätý Tomáš na inom mieste hovorí, že tí, ktorí vedome súhlasia s liturgickými abúzmi, sa sami zbavujú sviatostnej milosti. Pokiaľ vedia, že Cirkev vyžaduje určitý spôsob konania a prejavu a vedia, že celebrant sa od toho odchyľuje, musia s tým buď súhlasiť, alebo túto odchýlku vnútorne odmietnuť. Nezáleží na tom, či si myslia, že tieto porušenia rubrík sú ospravedlnené nejakou politickou agendou alebo pastoračnou „potrebou“. Takto znie jeho argument:

Niekedy ten, kto slávi sviatosti inak (ako je predpísané), nemení tie veci, ktoré sú podstatné pre sviatosť (tzn. formu a látku), a v takom prípade sa sviatosť skutočne udeľuje; ale realitu sviatosti nezískame, pokiaľ príjemca sviatosti nie je imúnny voči vine toho, kto ju slávi inak. (v IV Sent., d. 4, q. 3, a. 2, qa. 2, ad 4)

Ad quartum dicendum, quod aliter celebrans quandoque non variat ea quae sunt de essentia sacramenti, et tunc confertur sacramentum; sed non consequitur aliquis rem sacramenti, nisi suscipiens sacramentum sit immunis a culpa aliter celebrantis.

Neprijímame res sacramenti – to kvôli čomu je sviatostný znak ustanovený – ak máme podiel na vine vysluhovateľa, ktorý nezákonne mení aj to, čo súvisí s udeľovaním sviatosti. Podiel na vine druhého možno mať, ako nás učí deväť cudzích hriechov, aj ak súhlasíme s hriechom iných, pomáhame pri hriechu iných, mlčíme pri hriechu iných, zastávame a netrestáme hriechy iných.

Nutkanie byť kreatívny, spontánny alebo neformálny v liturgii pochádza z mylného názoru, že je to akosi pokornejšie, „autentickejšie“, viac v súlade s potrebami ľudí na zemi. Moderný zvyk robiť obradné veci bez obradnosti však nie je dôkazom pokory – dokazuje to páchateľovu neschopnosť zabudnúť pri obrade na seba a jeho zámer pokaziť všetkým ostatným náležité potešenie z rituálu.

Pán Boh zjavne má zmysel pre vtipné načasovanie, lebo vzápätí po uverejnení minulého textu sa mi dostalo do rúk video https://www.youtube.com/watch?v=9O1AZeMjh6Q z niečoho, čo snáď malo byť sv. omšou. Udalosti „predsedal“ dôstojný pán Václav Vacek a udialo sa to v Mistorviciach v pardubickom kraji, královohradeckej diecéze, na 4. nedeľu veľkonočnú tohto roku. (aktualizácia, 5. mája 2024: odkaz na video už nie je funkčný, snáď aj vďaka nášmu článku, pozn. red.)

Opíšme si scénu tejto udalosti, osoby a obsadenie. Ide o kostol Jána a Pavla v Mistroviciach. https://pamatkovykatalog.cz/kostel-sv-jana-a-pavla-13975388 Zvonka vyzerá kostol ako typická stavba 19. storočia, no prešiel obnovou. Lavice sú umiestnené podivne, v troch šíkoch a tvoria spolu tvar približne písmena T. V bode, kde sa stretávajú je umiestnené presbytérium. Nie pôvodné presbytérium, ktoré bolo vo východnej časti budovy, v ňom sú umiestnené lavice, nové presbytérium je priradené k jednej z bočných stien. Snáď to má symbolizovať horizontálny rozmer všeobecného kňazstva, alebo možno len miestny farár chcel, aby si veriaci mohli vychutnať mimoriadne odpudivú grafickú výzdobu starého presbytéria. Povedal by som, že to kreslili škôlkari, ale keďže som neutrpel vzdelanie príslušného smeru, tak by som nehovoril pravdu. Bol to významný český umelec Vojmír Vokolka. Tento umelec sa postaral aj o obetný stôl a ambón, ktorý na videu vidíme. https://hradecky.denik.cz/z-regionu/vokolkova-tvorba-klade-znepokojive-otazky-20210824.html

Na stene možno vidieť modernú verziu zastavení krížovej cesty, ktorú by som však už ani z nevedomosti nepripísal škôlkarom, pretože deti ešte majú vrodený zmysel pre krásu a potrebujú čas a pobyt na fakulte výtvarných umení, aby o neho úplne prišli. Za stolom je stolička pre kňaza, na ktorej sedí a vyzerá ako predseda na straníckej schôdzi, učiteľ v škole alebo na prednáške. Kríž na obetnom stole nie je, je na stene vpravo a je otočený bokom. Zdá sa, že toto usporiadanie je novšieho dáta, pretože v roku 2013 bol ešte obetný stôl v starom presbytériu, hoci koncept schôdze politickej strany, či verejnej besedy bol samozrejme už uplatnený. Podľa neho si na miesto, kde zvykol v katolíckych kostoloch stáť hlavný oltár s tabernákulom, dnes pokorne umiestňujú svoje stoličky kňazi-baviči, ktorí chcú zaistiť nepretržitý očný kontakt s publikom. http://kronika.ikatolici.cz/2013/01/25/desakralizace-kostela-v-mistrovicich/

Hlavný aktér udalosti je Václav Vacek, známa postava liberálno-cirkevného mainstreamu českej cirkvi. Internet o ňom ponúka veľa informácií, vydal niekoľko kníh a na YouTube je mnoho jeho kázní a prednášok. Odporúčam len menej citlivým povahám. Ale vráťme sa k udalosti.

Všeobecné smernice Rímskeho misála https://lh.kbs.sk/docs/vsrm-3ed.pdf požadujú, aby sa kňaz riadil rubrikami, to znamená pokynmi uvedenými v misáli (červenými písmenami – latinsky rubrum – odtiaľ rubrika), ktoré predpisujú, čo sa kedy má modliť, povedať a vykonať. Nech však kňaz pamätá, že má byť služobníkom posvätnej liturgie a nesmie nič z vlastnej vôle pri slávení omše pridať, vynechať alebo pozmeniť (VSRM 24)

V tradičnej omši je kňaz pod ťažkým hriechom povinný dodržať do písmena všetko, čo misál predpisuje, ale to je iný, starý svet, zlého a trestajúceho Boha. Dnes sa zdá, že tieto pokyny viažu iba v tom, že nepripúšťajú tradičnú omšu. Ostatné vyzerá byť ponechané na uváženie celebranta a dôstojný pán Vacek požíva výsady evanjeliovej slobody a robí si celú liturgiu po svojom.

Pozrime sa na niekoľko zaujímavých momentov. V prvom rade sa zdá, že nemá ornát, liturgické rúcho predpísané pre hlavného celebranta. Nedá sa to jasne rozoznať, ale vyzerá to, že má iba albu. Štólu, ako znak kňazského úradu podľa všetkého ešte má. Ťažko povedať prečo, lebo neskôr sa s vervou púšťa do kritiky katolíckeho klerikalizmu a štóla stále odlišuje ukrivdený ľud, ktorému bola podhodená ohlodaná kosť všeobecného kňazstva a privilegovanú klerickú vrstvu. Našťastie páter Vacek to nenecháva tak a odhodlane hydru klerikalizmu potiera.

Úvod

Na videu nie je zachytený príchod celebranta a uctenie oltára, teda stola a začína až prežehnaním. Začína dobre, prežehnanie neskazil. Nasledovalo obsiahle uvítanie ľudu. Liturgicky pozdvihol veriacich prehľadom nadchádzajúcich narodenín vo farnosti, potešil správou o tom, že americká vláda schválila ďalšie peniaze na ukrajinskú vojnu a potom vyhlásil minútu ticha za padlých Ukrajincov.

Úkon kajúcnosti a Glória

Potom nasledovalo Pane zmiluj sa, Kriste zmiluj sa recitované kňazom a ľudom – pravdepodobne za padlých pri Bachmute a následne je Pane zmiluj sa ešte raz spievané s hudobným sprievodom. Potom ide Sláva na výsostiach Bohu.

Kolekta

Po Glórii Vacek vyzval ľud, aby sa každý modlil v duchu čo chce „a Boh si to z nás prečíta“. Predpísanú modlitbu preskočil a improvizoval niečo o tom, ako sme všetci bohatí. To bol vlastne leitmotív celej udalosti – ako sme bohatí a nevážime si to.

Liturgia slova

Potom nasledovali lekcie, ktoré čítali miestne zbožné ženy. Po aleluja dal dôstojný pán „prvú kázeň“. Evanjelium, ktoré má čítať diakon alebo kňaz, čítala paní Lída. Vacek ju uviedol tým, že Cirkev sa stala klerikálnou a preto evanjelium môže pri omši čítať iba klerik. „Čo to je?“ pýta sa a hovorí, že židia to tak nemajú, v synagóge čítajú 13-roční chlapci a dnes, progresívne, už aj dievčatá. Ale my katolíci sme klerikálni a to je proti evanjeliu. Ježiš toto neprikázal, hovorí Vacek a my sa musíme hlásiť o svoje práva. Ako povedal kardinál Heenan, ktorého sme citovali v predchádzajúcom článku, v kostole zostanú pri takejto liturgii len ženy a deti. Tak páter Vacek ostal stáť za stolom a pani Lída, hlásiaca sa o svoje práva, sa vyšplhala na ambón a evanjelium nám prečítala.

Kázeň

Potom nasledovala druhá kázeň. Trvala 22 minút, a nemal som odvahu ju počúvať celú. Okrem toho, že trvala viac ako pápežom Františkom požadovaných 8 – 10 minút https://svetkrestanstva.postoj.sk/122843/dnes-treba-vediet, bolo v nej niekoľkokrát počuť biblickým príbehom chabo maskované volanie po náboženskej reforme Cirkvi. Zdá sa, že hoci sa Cirkev za posledných 60 rokov vytrvalo, plošne a detailne reformuje, stále to nie je úplne ono a šampióni pokroku stále vidia priestor na novú reformu. Nuž ecclesia semper reformanda est, aj keby pri tom mala úplne zahynúť.

Krédo a prosby

Po kázni, ktorú dôstojný pán predniesol z ambónu bolo Verím v Boha a modlitby veriacich, ktoré tiež boli improvizované, nechýbali Ukrajina a Izrael a do prípravy obetných darov boli premostené liturgickým poučením o tom, že obyčajní ľudia rozoznávajú kone podľa farby, ale tí, čo kone chovajú podľa tvárí a Boh si nás nepletie. Vzletnosť metafory snáď dostatočne zadosťučiní za fakt, že v žiadnej z liturgických kníh sa nenachádza. Toto premostenie prerástlo do akejsi tretej kázne, ktorá sa viedla v družnom a veselom rozhovore s veriacimi o tom, kto má nový umelý kĺb, o ktorom sa našim predkom ani nesnívalo. Ba dozvedeli sme sa, že aj evanjelistka Lída ide v máji na operáciu. Snáď sa jej potom bude s novým kĺbom lepšie chodiť k ambónu, z ktorého bude čítať lekcie zo svätých evanjelií. Keby bol páter Vacek vedel, isto by ju zahrnul do prosieb, rovno medzi Ukrajinu a Izrael.

Príprava obetných darov

K dôstojnému pánovi sa medzi časom dostavili dvaja miništranti alebo miništrantky, rozlíšenie videa je nízke, aby som to rozoznal, ale povedal by som, že sú to chlapci. Samozrejme, klerikalizmus je treba dusiť už v zárodku, tak sú oblečení len v civilnom odeve, žiadne špecificky miništrantské paramenty nie sú prípustné. Príprava obetných darov sa tiež viedla v inovatívnom a láskyplnom tóne. Páter Vacek pochválil miništrantov, že sú dobrí (asi preto, že prišli) a že si hovoril, že asi prídu a liturgicky nenútene s nimi komunikoval a udeľoval v dôstojnom a strohom duchu rímskej liturgie nasledovné pokyny: „Prosím ťa, polovicu vody“ a „(odnes) do sakristie, aby sme tu nemali moc krámov“.

Nečítal som poslednú českú verziu typického vydania Rímskeho misála, snáď sa niekde v rubrikách odnášanie krámov z obetného stola spomína. Modlitby, ktoré misál predpisuje „Požehnaný si, Pane, Bože všetkého stvorenia…“ velebný pán vynechal a nahradil poučením, že omša je hostina s poďakovaním alebo poďakovanie s hostinou a že sa to dá povedať aj tak, aj onak. O tom, že je to obeta nepadlo ani slovo, ale zasa o tom sa verejne nehovorí už nikde. Opäť hovoril o bohatstve života a nad vínom ďakoval Bohu, že nás učí nielen pracovať, ale aj oslavovať. To je veľká múdrosť, hlavne o tom oslavovaní. Ale stavím sa o čokoľvek, že liturgické knihy z tejto inovatívnej orácie obsahujú iba „amen“, ktoré odznelo na jej konci. Určite je tu priestor pre nápravu.

Prefácia

Nasleduje prefácia. Po úvodnej výmene replík medzi kňazom a ľudom nepokračuje obligátnym „Je naozaj dôstojné a správne…“, ale výrokom „Bože, svet sa ti náramne podaril a myslíme si, že ťažko znášaš, ako ho ničíme, ako sme necitliví. Včera som hovoril nejakým Ukrajincom, ako sme zničili krajinu, potôčiky a meandre…“

Táto modlitba je naozaj namieste, pretože staré prefácie rímskeho rítu sa o meandre a potôčiky vôbec nestarajú a niet v nich environmentálneho zápalu ani čoby sa za necht vošlo. To sú stále nejaké nepochopiteľné teologické sentencie, ktoré nemajú kontakt s realitou. Počuli ste v prefácii o Najsvätejšej Trojici, že nám chýba tretina vtákov a štvrtina hmyzu? To sú podstatné veci a nie nejaké tróny a panstvá a zbory anjelov. Páter Vacek vysiela k Bohu úprimnú otázku: „Myslíš Bože, že sa nám to podarí napraviť?“ Na záver ešte pochváli Boha, že nemá žiadne nevlastné deti a ľud nadšene zanôti Sanctus.

Eucharistická modlitba – kánon

Tu to velebnému pánovi išlo obzvlášť dobre. Niečo také som nevidel ani u luteránov alebo iných protestantov a stojí za to zopakovať tu dlhšie úseky. Začína:

„Tak Bože, Izraeliti už od Abraháma zakúšali Tvoju priazeň, ale Ježišov život, to je pre nás ďalšie, nečakané prekvapenie. Lebo Ježiš povedal: To umučenie vydržím! Dúfam, že si mnoho ľudí uvedomí, že potrebujete moju múdrosť a moju pomoc. Stalo sa.

Tak, keď Ježíš slávil Veľkonočnú večeru, s ostatnými, alebo tak ako Izrael, tak aj on, slávili slávnosť slobody a milosrdenstva. A Ježiš k tomu pridal svoju obetavosť na život a na smrť. Tak sa odvažujeme prosiť, nech Tvoj Svätý Duch posvätí tieto dary, aby sa nám stali Telom a Krvou nášho Pána Ježiša Krista, lebo on nás chce vyživovať nielen svojím slovom, ale aj svojím priateľstvom, áno, priateľstvom nás ovplyvňuje.“

Túto časť by sme mohli nazvať epiklézou. Apologéti Novus ordo missae sa radi oháňajú kritikou tradičného obradu, v ktorom údajne nenachádzajú dostatočne výraznú epiklézu, zvolávanie Ducha Svätého k premeneniu chleba a vína na Telo a Krv Pána. Páter Vacek tu ponúka nevšednú, ale o to cennejšiu modlitbu, lebo podčiarkuje slobodu a milosrdenstvo, ktoré sa v rímskej liturgii spomínajú len nepatrne. Pokračuje takto:

„Keď má človek dobrých rodičov, môže z neho vyrásť dobrý človek ľahšie ako ten, komu sa tí rodičia tak nepodarili. Tak Ježiš vtedy pri večeri najprv dobrorečil nad chlebom, k jeho modlitbe sa pridali apoštoli a dnes sa pridávame my takto: ďakujeme Ti Bože. A Ježiš potom hovorí: „Vezmite a jedzte z tohoto chleba, je to moje Telo, ktoré sa pre vás a za vás vydáva.“

Žiadne klerikálne zvonenie a už vôbec nie poklona, pokľaknutie alebo iná forma vzdania úcty k premeneným spôsobom nie je viditeľná. Všetci stoja ako tĺci a zjavne nemajú poňatia, že v tejto chvíli sa stal obrovský zázrak a chlieb sa stal Telom Pána. Teda, mal by sa stať.

„Potom bola hostina, to si necháme na obed nedeľný, Boh je s nami doma nie menej ako v kostole. Na konci tej slávnosti Ti vtedy Bože Ježiš dobrorečil nad vínom – pridávame sa – ďakujeme Ti Bože za Tvoje priateľstvo a priateľstvo našich blízkych. A Ty Ježiš nám znova opakuješ svadobný sľub, pretože to potrebujeme znova a znova a tisíckrát a tritisíckrát počuť: vezmite a pite z tohoto pohára všetci, je to kalich mojej Krvi, ktorá sa vylieva pre vás, do vás, za vás a za všetkých na odpustenie hriechov. Toto je nová a večná manželská zmluva, tú slávte na moju pamiatku.“

A opäť žiadne pokľaknutie predpísané misálom, žiadna úcta preukázaná Krvi nášho Pána. Velebný pán zatočil s klerikalizmom, ktorý sužuje katolícku Cirkev a prejavuje sa aj v liturgických predpisoch a svojvoľne zasiahol do slov tak svätých, že po tisícpäťsto rokov ich kňazi vyslovovali s najväčšou starostlivosťou, sami a potichu, pretože toto je moment, kedy kňaz in persona Christi uskutočňuje zázrak, nad ktorý na svete niet. A prináša za svoj ľud obetu, ktorá ho očistí od hriechov, uzmieri s Bohom a prinesie mu milosť a vyprosí požehnanie.

Václav Vacek sa však neobáva, žeby svojvoľným a úmyselným zásahom do týchto slov mohol náhodou zneplatniť celé premenenie. Z misála si spravil trhací kalendár. Základným liturgickým gestom nie sú ani zložené ani roztiahnuté ruky, ale nadšené rozhadzovanie rukami a žoviálna gestikulácia. Pokračuje:

„Bože, znova sme počuli Tvoje slovo, narodili sme sa ako Tvoje milované deti. V živote sme sa potom presvedčovali a všímali si, že je to pravda, že sme Tvoje milované dcéry a synovia. A Ty nám hovoríš, že si naša…, že my sme Tvojou nevestou. Závratné. Tak chceme byť nevestou, ktorá sa Ti páči a ktorá Ti je ochotne k ruke. Preto Ťa Bože prosíme, nech nás Tvoj Svätý Duch premieňa na Ježišovu podobu, aby sme si stále viac osvojovali Jeho spôsob konania, rozprávania a myslenia. Lebo Ježiš chce s nami byť jedno telo a jedna duša.“

Zdá sa, že liturgická improvizácia má aj negatívne stránky a velebný pán sa nevedel v rýchlosti rozhodnúť, či Boh je naša nevesta, alebo či my sme Božia nevesta, alebo kto je čia nevesta. Dnes, v dobe neistoty o vlastnej pohlavnej identite to vôbec nie je ľahké, no nakoniec z toho nejako vykorčuľoval. Ako sa však stať tou nevestou? Náuka o vzťahu medzi Kristom a Cirkvou, ktorý už sv. Pavol pripodobnil k manželstvu bola vždy zahalená istým mystériom – napokon už Pavol povedal: Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Páter Vacek však vie ako nato:

„Vieme, čo k tomu potrebujeme. Potrebujeme si viac porozumieť s našimi najbližšími, so všetkými pokrstenými, sami so sebou, s Tebou Bože. Dohovoriť sa potrebujeme aj s ľuďmi ostatných náboženstiev. Inak by nebol mier. Spolupracovať chceme so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Veľmi Ti ďakujeme Bože, že si našich zosnulých prebudil zo spánku smrti a dávaš im ešte možnosť dorastať do krásy nebešťanov. To všetko ponúkaš aj nám a máme preto prečo a začo Ti dobrorečiť. S Abrahámom, Mojžišom, s prorokmi, s Ježišovými rodičmi a učeníkmi, s rímskym biskupom Františkom, kráľovohradeckým biskupom Jánom, s predstavenými iných cirkví a so všetkými spravodlivými od počiatku sveta Ťa Bože svojím životom chceme chváliť a oslavovať skrze Tvojho syna Amen.“

Malé pozdvihovanie na konci kánonu (Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi…) dôstojný pán vynechal, už predsa povedal všetko. Mier, nebo, rímskeho biskupa, blížnych, spoluprácu aj iné cirkvi. Trochu by ma zaujímalo, čo na túto eucharistickú modlitbu hovorí kráľovohradecký biskup, ktorý je miestnym správcom tradície, custos traditionis, a táto modlitba sa mi veľmi tradičná nezdá. No nechal som sa poučiť múdrejšími a tak viem, že pokiaľ páter Vacek neskĺzne k tradičnej rímskej liturgii, nie je dôvod, aby mal niekto námietky. Rozdelenie a nezhodu v Cirkvi spôsobujú predsa iba tradicionalisti.

Potom nasledovalo Otče náš, ku ktorému náležite liturgicky vyzval: „… spolu s deťmi hovoríme – hej, vezmite sa za ruky tak ako my, a nevymýšľajte si žiadne vojny.“ Otče náš snáď bol v poriadku hoci koniec vylepšili dodatkom „Lebo Tvoje je kráľovstvo a moc a sláva na veky vekov.“

Sv. prijímanie na videu nie je a záver bohoslužby je poznačený mlátením prázdnej slamy v podobnom duchu, ako sa niesla celá.

Spektákel, ktorý nám ponúkol páter Vacek na jednej strane dokladá pravdivosť tvrdení, že liturgická reforma a nový omšový obrad majú len máločo spoločné s liturgickou tradíciou Cirkvi. Márne hovorí všeobecná smernica k novému misálu, že oba rímske misály (1570 a 1969) obsahujú rovnakú a tú istú tradíciu a že druhý znamenite dopĺňa ten prvý, keď v praxi je prípustné beztrestné vyčíňanie liturgických partizánov, z ktorých je Václav Vacek možno len trochu známejší, ale rozhodne nie jediný.

Biskupi vo všeobecnosti takéto excesy tolerujú a trestajú iba tých, ktorí slúžia tradičnú omšu a nedajbože rovno vo farskom kostole, alebo odmietajú v novej omši súhlasiť s novo zavádzanými abúzmi, ako je u nás momentálne kontroverzné prijímanie na ruku, na Západe neliturgické žehnanie homosexuálnych zväzkov. Kto by dokázal v tom, čo Václav Vacek predviedol nájsť čo i len stopu Kristovej obety, ktorou aj podľa pokoncilovej teológie sv. omša stále je?

Páter Vacek síce mal na stole misál (nebol medzi krámami, ktoré mal miništrant odniesť), no bol mu dobrý akurát ako ťažidlo na obrus alebo podložka pod mikrofón, lebo sa ho nedržal v ničom. Smutným dokladom katastrofy sú na liturgickom zločine podieľajúci sa veriaci, ktorí na to hľadeli ako teľce a očividne im nič neprekážalo. Možno sú to jeho skalní fanúšikovia.

No a samozrejme sa tu natíska otázka, či takto prekrútené konsekračné slová vôbec spôsobujú platné premenenie. Chvalabohu sa však počas celej udalosti nevyskytol ani jediný prípad klaňania či vzdávania úcty, takže riziko, žeby sa snáď veriaci klaňali nepremenenému chlebu a vínu a tak spáchali modloslužbu, naozaj nehrozí.

Chyba formy môže vzniknúť, ak v úplnom znení potrebnom na úkon konsekrácie niečo chýba. … Ak by kňaz skrátil alebo zmenil formu konsekrácie Tela a Krvi tak, žeby v zmenenom znení slová neznamenali to isté, nedosiahol by platnú sviatosť. Ak by naopak niečo pridal alebo ubral, čo by nezmenilo zmysel, sviatosť by bola platná, ale dopustil by sa ťažkého hriechu (pápež sv. Pius V., De Defectibus, 20).

PDF (formát pre tlač)