Tajomstvo byzantskej hudby (Diel druhý)

Lucia Laudoniu
7. augusta 2021   Kultúra

pokračovanie I. časti

Oltárne diptychy aj orly majú dve krídla. Druhý uzlík na pomyselnom literárnom cingule o tisícročnom choráli balkánskych ortodoxných kresťanov prináša odpovede na otázky, čo je to ison, kto boli maistores a čo nás o repetitívnej rytmizácii modlitby môže naučiť naše vlastné telo.

Ako dať Bohu maximum, keď je amfora s talentami prázdna? Paramonár (kostolník) Roman, ktorého Cirkev korunovala prívlastkom Sladkopevec, rodák zo Sýrie konca 5. storočia, nevedel čítať a v jeho hlase by sme zlaté karáty asi nenašli. Slúžil pri chráme Božej múdrosti v cisárskom meste na Zlatom rohu. Oku imperátora neuniklo, že Roman je pracovitý a zbožný, nechal ho teda vysvätiť za nižšieho klerika.

Aj v 6. storočí bola závisť v móde. Romanovi kolegovia z chrámu nevedeli prehltnúť, že negramotný prišelec má rovnaké postavenie, ako oni. Jedného dňa ho vysadili na ambon (kazateľnicu), aby spieval pred cisárom. Jasné, že to dopadlo zle a všetka hanba padla na Romana. Sklamanému klerikovi sa krátko potom zjavila vo sne Panna Mária a prikázala mu, aby zjedol zvitok, ktorý mu predtým vložila do úst.

Motív otvorenia pier je prítomný v „žalmosloví“ (Domine, labia mea aperies) a úzko súvisí s Eucharistiou. Keď sa Božie Telo dotkne jazyka, naše ústa sa stávajú archou Zmluvy.

Roman Sladkopevec prijíma dar slova v podobe zvitku ako hostiu. Po tejto udalosti sa z trochu ťažkopádneho paramonára stáva popredný autor poetických foriem kondákov, z ktorých najznámejší (Η Παρθένος σήμερον, čiže Panna dnes) má stabilné miesto vo vianočných obradoch v tradícii grécko-rímskeho Východu.

Kondáky dostali meno podľa drevenej tyče, na ktorej bol navinutý pergamen. V názve ďalšieho básnického typu ikos spoznávame grécke slovo pre dom prebývania.

Domom byzantskej Cirkvi sa od 6. storočia ozýva akathistos (akatist, u východných Slovanov akafist). Boh povýšil ponížených a pravoslávni kresťania vstávajú k modlitbe pri speve zlatého klinca hymnológie Východu. Akatist v preklade z gréckeho jazyka označuje hymnus, pri ktorom sa stojí. Je mariánskou mušľou, ktorej echo šumí (v podstatne mladších) loretánskych litániách.

Z formálneho hľadiska je akatist abecedným akrostichom zloženým z dvadsiatich dvoch strof (dlhšie ikosy a kratšie kondáky). Pátranie po autorovi akatista vylialo na zem potoky tlačiarenskej černe. V minulosti sa uvažovalo o autorskej kontribúcii Romana Sladkopevca, napokon sa však dospelo k záveru, že meno básnika, ktorý glorifikoval Kristovu Matku ako víťaznú vojvodkyňu brániacu Konštantínopol pred šípmi barbarov, pozná len Boh.

„Raduj sa, nevesta vienkom venčená!“ Nevesta, ktorá sa nevydala. Nevesta, ktorej nebol odňatý vienok panenstva. Po grécky Χαῖρε Νύμφη Ἀνύμφευτε, v cirkevnej slovančine Радуйся, Невесто Неневестная, latinské znenie „Gaude, sponsa insponsata“ alebo „nupta innupta“. Ťažko preložiteľná slovná hračka zdôrazňuje Máriino večné panenstvo a dosvedčuje vysokú štylistickú úroveň akatistových invokácií. Najmä v geografickom priestore Slavia orthodoxa rástli ako huby po daždi ďalšie akatisty k rôznym ikonám a svätým, ich kompilačná kvalita však zďaleka nedosahuje úroveň prvého z nich.

Byzantská („grécko-balkánska“) melódia (očesaná filologickým hrebeňom) je monofonická, jednohlasná s použitím konštantného oporného tónu, ktorému sa hovorí ison (v muzikológii existuje príbuzný pojem bourdon, respektíve bourden na Západe asociovaný s basovým organovým pedálom či s držaným tónom pri gajdovej hre). Až na malé výnimky sa ison počas skladby nemení. Ison je rovný chodník, po ktorom kráčajú kroky melódie. Pevný bod má aj svoje teologické zdôvodnenie, prináša dojem stability. Idea večnosti – aj to je ison.

Vedci na čele so zakladateľom modernej hudobnej byzantológie Egonom Welleszom sú presvedčení, že ison sa do byzantskej interpretácie dostal až relatívne neskoro, v 15. storočí. Na nižších poschodiach domu menom čas však nebolo vákuum.

Teória, podľa ktorej je ison iba ľudskou variantou zvuku sprievodného hudobného nástroja (v západnej Cirkvi organu), je ďalšou stratenou mincou z Fontány di Trevi… Aj organová hra, aj ison mali pôvodne funkciu intonačnej opory pre kantora (v „gréckoobradnej“ cirkvi psalta, žalmistu). Ich cieľom nebolo modelovať hlavnú, dominantnú melódiu, ale dávať jej zvukový rám. Správny rám má zvýrazniť obraz.

K najstarším zachovaným manuskriptom konštantínopolského rituálu patrí Euchológium Barberini (so signatúrou gr. 336). Datuje sa do konca 8. storočia, a pokiaľ si ho chcete prelistovať, nepotrebujete na to biele rukavičky. Stačí si nakliknúť stránky digitalizovaného kultúrneho dedičstva Vatikánskej apoštolskej knižnice.

Od čias prvého vrcholu byzantskej hymnódie za cisára Justiniána až po dobu veľkých majstrov melurgov po ikonoklazme, rodí sa notopis. Byzantské noty sa volajú neumy. Tie úzko súvisia s fotografickou pamäťou. Blažená pamäť, ktorá v sebe nosila stovky melódií! Protopsalt („prvožalmista“) vedie s dávnym skladateľom tvorivý dialóg, spev chrámového sóla preto nie je tou správnou platfornou na exhibičné koncertné soliloquium. Niet dažďa bez oblaku. Umelecká kvalita má byť dažďom, ktorý prší z oblaku Božej chvály.

V liturgickom čase nás neťažia balvany minulosti a budúcnosti, je tu iba pierko večného nunc, teraz, ľahké pierko, ktoré sa nedá uchopiť a uniká nášmu zraku vo vôni kadidla. Moderná európska notácia však zázrak hudby túži zapísať čo najpresnejšie: stenograficky a puntičkársky.

V Byzancii to nepoznali. Neumy fixujú intervaly, nie presnú výšku melódií. Kantor si môže transponovať napríklad tropár (krátke laudatio na počesť sviatkov a svätých) na mieru svojho hlasu a hudobne ho dotvoriť – podľa svojho vedomia a svedomia.

14. storočie. Definitívny rozvod medzi bohosloveckými školami Východu a Západu je za nami. Bolesť schizmy z roku 1054 prehĺbili križiacke výpravy, ktoré však, objektívne vzaté, nehľadali nemesis a priniesli aj veľa pozitív. História je ako luxusný koberec, do ktorého požiar hriechu vypálil diery. Keď sa na onen koberec pozrieme ex altitudine coeli, zistíme, že stále na ňom zostalo veľa čistých a neporušených miest. Miest, ktoré vidno len z nebeskej perspektívy. Vari si na koberci Cirkvi máme všímať iba zhorené diery a ignorovať krásu vzoru, ktorá na ňom ešte zostala? Ak by sme ku každej hriešnej diere na mystickom koberci cirkevných dejín priradili jedného svätca, s prekvapením by sme videli, že vzor koberca dostal dokonalú záplatu, neutrpel a žiadnym spôsobom neutrpí škodu, non modo nihil capiat detrimenti!

Sidus lucens scholastického myslenia Tomáš Akvinský mal na konci života zjavenie, že svetlo jeho geniálneho mozgu je iba horiaca slama… Svoju veľkolepú teologickú Summu nedokončil… zatiaľ čo pravoslávni mnísi na tisícky míľ vzdialenom polostrove Athos hľadali svetlo, ktoré sálalo z Pána Ježiša pri jeho premenení na hore Tábor. Paradoxne, ak chceme pocítiť čo i len najmenší dotyk svätého svetla, mali by sme zatvoriť oči.

Grécke μῡ́ω, po ktorom sme v slovenčine zdedili latinizované termíny mystérium a mystika, nás volá zamknúť kľúčom pokory telesné oči a v tichu otvoriť tie duchovné pomocou praxe ustavičnej modlitby srdca. Čo sa skrýva pod závojom slov? Svätohorskí mnísi vedení neskorším solúnskym arcibiskupom Gregorom Palamom repetíciou jedinej modlitebnej formuly („Hospodine Ježišu Kriste, synu Boži, zmiluj sa nado mnou hriešnym“) vymetali z trinástej komnaty svojho ja každú spomienku na hriech.

Je opakovanie nejakej sentencie mantrou? Bizarnou variantou budhistického modlitebného mlynčeka? Palamov odporca, juhotaliansky racionalista Varlaam z Kalábrie, si kládol quaestio, na čo je vlastne dobré monotónne omieľanie určitej formulky. A na čo je dobré dýchanie?

Dych a tlkot srdca patria k periodicky plynúcim somatickým funkciám. Tiež ľudské kroky sú rytmizované, hoci si to neuvedomujeme. Vnútorné modlitebné pravidlo založené na periodicite a poriadku nie je neprirodzené, veď harmonizuje s cyklickými procesmi v ľudskom tele.

Opakovanie formúl, úkonov a úklonov v byzantskej liturgii má vivifikačný charakter a podľa učenia otcov sa rovná pulzácii oživujúcej krvi v žilách. Opakujú sa aj ročné obdobia a starovekí ľudia si nie nadarmo predstavovali čas v podobe špirály.

Tieto impulzy gréckej teológie 14. storočia sa úspešne zrkadlili v hudobnom umení. Kládol sa väčší dôraz na okrasné znenie melódii, kalofóniu (Dostojevského myšlienka, podľa ktorej krása spasí svet, je hlboko byzantská). Pečať času odtlačila do vosku dejín mená byzantských maistores – majstrov skladateľov: Manuel Chrysafes, Ioannes Kladas, Manuel Agallianos, Xenos Korones…

Plod albánskej zeme v detstve osirel. Po štúdiách v Konštantínopole našiel budúci maistor byzantskej múzy, syn albánskeho otca a bulharskej matky Ioannis Kukuzelis, silu ticha v mníšskej cele. Grécky titul maistor je ekvivalentom latinského magister, ktorého základom je zasa adverbium zväčšovania magis (viac). Magister (z toho i slovenské majster) zväčšuje a multiplikuje múdrosť a poznanie vôkol seba a v sebe, kým minister (z latinčiny služobník) umenšuje sám seba a dáva vlastnej vôli znamienko mínus, lebo plus patrí Bohu. Platí to na papieri vo filológii a v teológii. Keby pravda bola zapísaná v ľudských srdciach, a nie iba v knihách, svet by vyzeral inak.

Kukuzel, nenápadný mních z kláštorných zákutí athonskej Veľkej lavry, bol skladateľom hésychie – stíšenia. Na jeho stole ležali veľmi ozdobné kompozície, no každá jeho hudobná „kudrlinka“, melizma, bola nabitá teologickou iskrou.

V 13. a 14. storočí, kedy na latinskom Západe zapadá hudobné slnko ars antiqua a s francúzskym hudobným teoretikom Philippom de Vitry vychádza Zornička ars novy, sa aj v kultúre niekdajšieho východného Impéria strádajúcej pod osmanským polmesiacom deje čosi nevídané. Ideálom už nie je básnik – hymnograf, ktorý píše hudbu, prípadne „lepí“ svoje verše – akokoľvek skvelé – na existujúce melodické modely. Teraz máme do činenia s autormi, ktorí primárne tvorili „iba“ melódie a priniesli na svet fenomény, ktoré v kultúre západnej Európy nemajú obdobu. Súvisia aj s javom glosolálie.

Existovala v byzantskej Cirkvi hudobná reč anjelov? Ak áno, aký je jej teologický rámec? Záverečnú pieseň v tejto „partitúre bez nôt“ o byzantskej hudbe si zaspievame v tretej časti.

PDF (formát pre tlač)