Svätá Margita Uhorská a dary Ducha Svätého. O nadprirodzenom spôsobe nazerania vecí

P. Bertrand Húska, OP
4. novembra 2021   Cirkev

Dar vedenia nás učí dívať sa nadprirodzeným spôsobom na veci stvorené, ako ich môžu vidieť len deti božie, lebo duchovný človek všetko vidí cez okuliare božie, zo stanoviska večnosti. Rôznym spôsobom môžeme sa dívať na pozemské veci. Inak hľadí na ne neverec, čo má hádam aj hlboké prirodzené vedomosti; a inak hľadí na ne veriaci človek, ktorý hľadí na stvorené veci vo svetle Ducha Svätého. Tento dar obráti náš zrak k večnosti a učí nás poznať nadprirodzený cieľ a prostriedky, ktorými ho môžeme dosiahnuť. Dar vedenia je vrchol múdrosti, lebo týmto milujeme a nasledujeme stelesnenú múdrosť: Ježiša Krista, ktorý je pravda a život.

Svätý Tomáš Akvinský takto porovnáva tento dar s vlastnosťou holubice: „Holubica netrhá zobákom, čo znamená dar umenia; lebo svätí netrhajú dobré poučenia a neopovrhujú nimi ako kacíri.“ (1) Svätí mali bystrejší zrak v duchovných veciach ako často najväčší učitelia, lebo všetko spozorovali v Duchu Svätom, všetko videli v jeho svetle. To pozorujeme u svätej Margity. Neučila sa teológiu, a predsa ju niekedy hlbšie porozumela ako P. Marcelus, provinciál, jej spovedník a iní pátri.

Vtedy boli nepokojné časy. Po tatárskom spustošení krajina ako-tak prišla do poriadku, ale syn Štefan II. povstal proti svojmu otcovi Adalbertovi IV., a tým aj Cirkev katolícka veľa trpela. Nepriateľské vojská spálili kostoly a veľa kňazov a veriacich zabili. Svätá Margita veľmi trpela týmito neblahými pomermi; často sa modlila za pokoj, bedlila a umŕtvovala sa, aby sa Pán Boh zmiloval nad krajinou. Sestry sa jej pýtali, prečo sa tak sužuje? Veď je to vraj nie jej vec. Ale ona hlboko precítiaca pravdu o tajomnom tele Kristovom, povedala: „Cirkev svätá trpí vo svojich údoch a vy hovoríte: Čo ťa do toho? Či ja som sa nestala svätým krstom, ako aj vy, dieťaťom katolíckej Cirkvi? A ešte sa spytujete: Čo ťa do toho?“ Veru hlboká odpoveď, ktorá aj mnohých moderných ľudí zahanbí. Duch Svätý jej dal pochopiť túto hlbokú pravdu, „znovuzrodenia z vody a Ducha Svätého”, (2) čo aj učený Nikodém len ťažko pochopil. Vo všetkých príbehoch života videla prst boží a jej čistá duša hneď sa povzniesla k Bohu darom vedenia.

Dar pobožnosti je z najvzácnejších, lebo pomáha nám upravovať vzťahy k Bohu. Cnosť nábožnosti určuje náš pomer k Stvoriteľovi a dáva mu povinnú úctu za to, čo nám preukázal. Dar pobožnosti siaha však ďalej. Preniká nás celkom Bohom, ktorý nás ožaruje svojou láskou, učí nás, ako sa máme klaňať Bohu v duchu a pravde, ako máme mať hlbokú úctu k jeho nesmiernej velebnosti. Spolu učí nás, ako sa máme k nemu túliť s detinskou láskou, ako k dobrému otcovi, bez bázne a pochybností.

Svätý Tomáš Akvinský píše: „Holub nemá žlče, a to znamená dar pobožnosti, lebo svätí chránia sa nemúdreho, nezriadeného hnevu.“ (3) Svätá Margita v hojnej miere dostala z tohto daru. Premáhala hnev, čo zoškliví dušu, a pravou pobožnosťou povzniesla sa k Bohu. Tymianové ovzdušie malého kostolíka, kláštorská mlčanlivosť, spoločná chórová modlitba vo dne, v noci, ako je predpísaná u sestier II. radu svätého Dominika, požehnane účinkovali na jej Boha milujúcu dušu. Jej životopis je plný na malé udalosti, ktoré dokazujú, ako bohato ju Duch Svätý obdaril darom pobožnosti.

Keď bola ešte chovankou v kláštore a ostatné dievčatá chceli ísť do záhrady baviť sa, spýtala sa ich: Chceli by ste sa prechádzať? Áno, áno, – odpovedali –, ale akože pôjdeme, keď je zachmúrené a každú chvíľku môže pršať? Ja vám pomôžem, – vravela – a už aj vybehla na svoje obľúbené miesto v kaplnke, pomodlila sa vrúcne. Pán Ježiš vyslyšal jej pobožnú modlitbu, a onedlho slniečko začalo svietiť a dievčatá mohli sa baviť v záhrade.

Často pozdravila milých svätých, keď prešla pred ich obrazmi. Kríž Pánov vrúcne bozkávala a tak ukazovala svoju lásku k nemu. V životopise jej sa vraví: „Päť rán Kristových často bozkávala a slzami máčala ako svätá Magdaléna.“ Rada čítavala alebo počúvala o cnostiach svätých. Keď niektorý páter prišiel do kláštora, hneď sa ho vypytovala na svätých a tešila sa, keď jej veľa porozprával o milých nebeských priateľoch božích. Po svätom prijímaní žiarila jej tvár od radosti a bola naplnená tou pravou pobožnosťou, ktorá je užitočná na všetko. Povzbudzovala svoje sestry, aby sa modlievali za vlažných kresťanov, pre ktorých Pán Boh tresce krajinu. Vedela sa aj rozhorliť pre ľahostajnosť mnohých; ale nezriadený hnev ďaleko bol od nej ako od holuba.

Dar sily potrebujeme, aby sme mohli všetko splniť, čo od nás Boh žiada. A tu nám zase prichádza na pomoc Duch Svätý a pomôže nám najmä v ťažkých prípadoch. Svätý Tomáš Akvinský píše: „Holub v skalnatých jaskyniach hniezdi. To znamená dar sily, ktorým svätí skryjú sa do rán pevnej skaly – Krista; tam nájdu útočište a pevnú nádej.“ (4) Apoštoli pred zoslaním Ducha Svätého boli slabí, vrtkaví, nevytrvalí, ale po zoslaní neohrození, silní, zmužilí a odhodlane povedali židom: Vy ste boli vrahmi Ježiša, pravého Mesiáša. Tento dar nás robí schopnými, aby sme radostne a vytrvalo plnili vôľu božiu ako apoštoli a radšej poslúchali Boha než ľudí a všetky ťažkosti na ceste dokonalosti veľkodušne znášali.

Svätý Pavol horlivo sa modlil za veriacich v Efeze, aby „zmohutneli skrze Ducha Svätého v sile pre vnútorného človeka“. (5) Ako Pán Boh povedal Mojžišovi a tiež Jozuemu, keď sa zdráhali splniť ťažkú úlohu vedenia židovského národa: „Neboj sa, bud silný, ja som s tebou“, tak Duch Svätý posilní aj svojich verných učeníkov, keď sa k nemu o tento dar modlia. Pán Boh dal mužovi pri stvorení tvrdú, neochvejnú povahu. Žena zasa nemá tieto vlastnosti v takej miere; je citlivejšia, jemnejšia, nerozhodnejšia. Milosť božia dopĺňa tie vlastnosti u svätých, ktoré im chýbajú. Svätí muži sa usilujú, aby si s pomocou Ducha Svätého osvojili jemnosť, útlosť, lásku; sväté ženy však neohrozenosť, mužskú vytrvalosť, keď majú prekážky na ceste dokonalosti.

V tomto ohľade až obdivujeme svätú Margitu. Táto kráľovská dcéra mala jemnú, tichú, citlivú povahu; ale keď jej robili prekážky v dosiahnutí povolania alebo odďaľovali sľuby, bola zmužilá a neohrozená. Táto duševná sila podľa svätého Tomáša najmä v tom sa ukazuje, že človek vytrvá v krížoch: „patienter sustinere adversitates“ a ticho znáša príkorie, až dosiahne svoj cieľ. (6) Keď ju rodičia chceli silou-mocou dať za ženu českému kráľovi, neochvejne povedala: „Čo ma znepokojujete týmito vecami? Neodvolateľne vám dávam na vedomie, že svoj sľub nikdy nezruším, panenskosť svoju zachovám z lásky k Ježišovi a radšej si dám uši, nos, ústa odrezať, akoby som sa stala nevernou.“ Vytrvala, lebo Duch Svätý ju posilňoval, a so svätým Pavlom mohla povedať: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (7)

Napokon dar b á z n e božej učí nás poznávať Boha a jeho sa báť, ale nie sluhovskou, ale synovskou bázňou. Sluha sa bojí svojho pána a vyplní jeho príkaz, aby nedostal trest; syn sa bojí uraziť otca, aby ho nezarmútil, lebo ho miluje. Deti božie usilujú sa splniť vôľu Otca nebeského, lebo ho majú radi a za veľa dobrodení mu ďakujú. Svätý Tomáš Akvinský píše: „Spev holuba je hrkútanie a s týmto ukazuje na bázeň božiu, pomocou ktorej svätí vzlykali nad svojimi hriechmi.“ (8) Bázeň božia je začiatok múdrosti a učí nás báť sa Boha a chrániť sa hriechov. Tento dar úzko súvisí s darom pobožnosti a presne ustaľuje náš pomer dietok božích k nebeskému Otcovi.

Svätá Margita mala tento dar vo veľkej miere. Ako v jej životopise čítame, podľa príkladu svätého Dominika vrhla sa často na zem v hlbokej pokore a bázni božej a prosila Otca nebeského, aby ju vyslyšal. Nevstala, kým ju Pán Boh svojimi milosťami neobohatil a nesplnil jej prosby. Raz ju istá pani takto karhala: „Čo to robíš? Prečo obraciaš tvár svoju k zemi? Či tam hľadáš Pána Boha?“ Ona to robila, aby sa hlboko ponížila pred vznešenosťou božou a vždy pamätala na svoju ničomnosť a vo svätej bázni božej žila. Keď sa jej istá sestra spýtala, ako má veľkými krokmi napredovať na ceste dokonalosti, odpovedala jej: „Obetuj telo a dušu svoju Pánu Bohu, plň svedomito svoje rehoľné povinnosti a nikdy nezabúdaj na bázeň božiu, čo je začiatkom múdrosti.“

V modlitbe popri všetkej láske božej istá hrôza ju opanovala, lebo vedela, že pred veľkosťou božou sme my predsa len úbohí červíky. Podľa napomínania božieho modlila sa a bedlila, aby neupadla do pokušenia a v ustavičnej bázni pracovala na vlastnom spasení. Vedela, že ani anjeli nie sú dosť čistí pred tvárou božou, ba veľká čiastka z nich bola uvrhnutá do pekla. Keď videla, že viac milostí dostáva od Boha ako spolusestry, nespyšnela, ale Boha za to chválila. Myslela na slová Písma svätého: Človek nevie, či je hodný lásky alebo hnevu božieho.

A preto vždy žila v ustavičnej bázni božej a pyšným myšlienkam hneď odolala. Duch Svätý hral na nej ako na dajakej sedemstrunovej harfe, a ona pomocou siedmich darov dosiahla vysoký stupeň svätosti.

Poznámky:
(1) Suma teologická III, 39, 6, k 4.
(2) Jn 3,5.
(3) Suma teologická III, 39, 6, k 4.
(4) Suma teologická III, 39, 6, k 4.
(5) Ef 3,12.
(6) Suma teologická II-II, 123, 6, k 1.
(7) Flp 4,13.
(8) Suma teologická III, 39, 6, k 4.

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer 1/1947, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)