Sv. Tomáš Becket – mučeník za vec cirkevnej investitúry

Karol Gazdík
29. decembra 2022   Cirkev História

Svoj článok by som začal pohľadom na liturgický kalendár. 29. decembra si totiž Cirkev pripomína Sv. Tomáša Becketa, svätca, ktorého krutá mučenícka smrť vytŕha veriaceho katolíka zo sviatočnej nálady vianočného obdobia. A prečo tomu tak vlastne je? Na Vianoce už odpradávna nadväzujú sviatky prvých kresťanských mučeníkov. V stredoveku ich volali Comites Christi, teda Kristova družina alebo Kristovi sprievodcovia. Svätý Štefan má sviatok 26. decembra, svätý Ján 27. decembra a 28. decembra si kresťania pripomínajú sväté betlehemské Neviniatka. V týchto troch sviatkoch sú obsiahnuté všetky formy mučeníctva – dobrovoľné a uskutočnené (Štefan), dobrovoľné a neuskutočnené (Ján) a nedobrovoľné a uskutočnené (Neviniatka). Takýto múdry súhrn čuduj sa svete ponúkol v roku 2006 spravodajský denník SME.

Peter Kwasniewski však pokračuje, nadväzujúc na Neviniatka, ktoré dal zabiť zúrivý Herodes pre šancu, že jedno z tých detí by mohol byť práve narodený Kráľ. „Herodesov možno nájsť v každom veku, pretože hriešni vládcovia vždy považujú Kristovo kráľovstvo za hrozbu pre svoju pozemskú moc. A tak 29. decembra slávime sviatok Tomáša Becketa, svätého biskupa z Canterbury, ktorý presadzoval slobodu Cirkvi pred zasahovaním štátu, a tak bol počas vianočných vešpier zavraždený mužmi kráľa Henricha II.“

Ako redaktor som sa nikdy neorientoval na životopisy svätých, no sv. Tomáš Becket bol už od detstva pre mňa výnimočným svätcom, ktorého nekompromisnosť som s úžasom sledoval vo filmovom stvárnení z roku 1964, ktoré sme mali nahrané na VHS kazete. Nekompromisne stál, hoci ako bývalý kráľov priateľ, na strane Cirkvi, a to až za cenu života. Za jeho smrťou však stál hlbší problém, s ktorým sa Cirkev, predovšetkým v stredoveku, trápila. Tým problémom bola tzv. investitúra, čo je zjednodušene právo vymenovať biskupov a dohľad nad voľbou pápeža. Možno to v tomto článku trochu zovšeobecním, keď pod tento problém zahrniem celkovo konfliktné situácie medzi svetskou mocou a cirkevnou.

Kde začína a kde končí kompetencia svetskej moci v otázkach kánonických zákonov Cirkvi? To je kľúčová otázka tohto hlbokého problému, ktorý v cirkevných dejinách vyústil do sledu udalostí, ktoré poznáme pod pojmom „boj o investitúru“ medzi rímsko-nemeckými kráľmi/cisármi a pápežmi, so záverom v podobe Wormského konkordátu z roku 1122. Išlo teda o problém, ktorý bol v stredovekom Anglicku taktiež veľmi citeľný a špecifický. Exkurz do udalostí v Anglicku nám ponúka kniha z roku 1943 od cirkevného historika ThDr. Jozefa Špirka s explicitným názvom Cirkevné dejiny. Tento jeho výklad si dovolím ešte podopĺňať ďalšími zdrojmi.

Cirkevné problémy v Anglicku

Feudálnym systémom sa dostala Cirkev v Anglicku, podobne ako v Nemecku, do závislosti od štátu. Preto bol boj o slobodu Cirkvi aj v Anglicku neodvratný. Tento boj mal po pápeža Gregora VII. podobný priebeh ako v Nemecku. Za Gregora VII. bol pomer medzi Svätou stolicou a Viliamom Dobyvateľom celkom dobrý, i keď sa kráľ nezriekol laickej investitúry. Pápež však tento fakt sčasti trpel, vzhľadom na inak usporiadané a priaznivé cirkevné pomery.

Za panovania kráľa Viliama II. sa však tieto pomery začali zhoršovať, obzvlášť v problémoch akými boli kňazský život, simónia (svätokupectvo) a laická investitúra. Preto sa pápež Urban II. rozhodol zakázať laickú investitúru už aj v Anglicku. Na tomto základe došlo v roku 1106 k dohovoru v Beccum, kde sa síce laická investitúra odstránila, ale kánonická voľba nebola zaistená dostatočne proti kráľovským zásahom. Panovníci, presiaknutí absolutistickým duchom, svojvoľne zasahovali do cirkevných záležitostí, čo nevyhnutne viedlo k vážnemu sporu.

Boj sa rozhorel za Henricha II., ktorý chcel v Anglicku vytvoriť akési „štátne cirkevníctvo“ a istým trpeným zvykovým právam (consuetudines avitae – zvyky predkov) chcel dať charakter písaných zákonov. Domnieval sa, že sa mu to ľahšie podarí, nakoľko prímasom Anglicka a canterburským arcibiskupom (teda najdôležitejšia náboženská autorita v krajine) bol od roku 1162 jeho bývalý kancelár a priateľ Tomáš Becket. Tomáš však po kráľovom rozhodnutí o jeho novom úrade arcibiskupa prorocky kráľovi namietal: „My dvaja sa takto rozídeme. Ty nikdy potom nebudeš súhlasiť so mnou a ja s tebou.“ A tak sa aj stalo. Panovník sa časom trpko sklamal, pretože pôvodne liberálny kráľov kancelár Becket bol ako prímas asketický, tvrdo konzervatívny a rozhodne stojaci na strane cirkevného stanoviska, čo viedlo medzi nimi k vážnej konfrontácii. Ako arcibiskup sa vzdal úradu kráľovho kancelára a stal sa „kancelárom Ukrižovaného“.

Clarendonské konštitúcie

Kráľ sa usiloval odstrániť kňazské privilégiá a posilniť svoje práva v oblasti menovania cirkevných predstaviteľov; preto žiadal prísahu od anglických biskupov vo veci „consuetudines avitae“, ktorá bola zhmotnená v 16 zákonných článkoch – konštitúciách – prijatých na kráľom riadenom sneme v Clarendone v roku 1164, ako dopĺňa prof. Vojtech Vladár z Katedry rímskeho a cirkevného práva Trnavskej univerzity. Ten ďalej vysvetľuje, že „na ich základe sa anglickí klerici nemohli (bez kráľovho dovolenia) odvolávať do Ríma, kauzy týkajúce sa prezentačných a ďalších beneficiátnych práv boli zverené právomoci kráľovského súdu, voľby biskupov sa mali konať v kráľovskej kaplnke, bolo obmedzené právo duchovných udeľovať kánonicko-právne tresty a došlo i k zrušeniu viacerých ďalších privilégií Cirkvi a klerikov.“

Ešte pred kodifikáciou 16 článkov v Clarendone sa biskupi vedení Tomášom Becketom usilovali k prísahe presadiť klauzulu „salvo ordine nostro et jure Ecclesiae“, no Henrich II. ju neakceptoval. Tomáš Becket sa nakoniec na základe sfalšovaného listu „od pápeža Alexandra III.“ kráľovej vôli podrobil, ale čoskoro, poznajúc klam, odvolal svoj súhlas a podrobil sa pápežovi, ktorý spomínané články v skutočnosti zavrhoval.

Prof. Vojtech Vladár tento spor medzi kráľom a arcibiskupom ďalej špecifikuje: „Uvedený konflikt medzi kráľom a arcibiskupom sa pritom prioritne týkal svetskej trestnej jurisdikcie nad anglickým klérom. Panovník konkrétne argumentoval, že duchovní páchajúci najťažšie zločiny vďaka cirkevným privilégiám unikajú pred sekulárnymi trestami, ktoré sú nahrádzané oveľa miernejšími cirkevnými sankciami. Výslovne pritom poukazoval na to, že všetci jeho predchodcovia na anglickom tróne vynucovali dobré zákony a spravodlivo postihovali delikty kohokoľvek, kto sa nachádzal na ich území.“ Becket však zastával stanovisko, že so všetkými duchovnými sa svetská moc nemá zaoberať a že iba cirkevná hierarchia ich môže súdiť za zločiny, dokonca aj tie, ktoré majú svetský charakter.

Tento „jurisdikčný spor“ mal však aj svoju druhú stranu. Napríklad istý kráľov barón zabil jedného kňaza, ktorý však nebol úplne bez viny. Za tento prehrešok mal kráľ svojho šľachtica pochopiteľne potrestať, no odmietavo tak neučinil. Preto toho baróna Tomáš exkomunikoval, čo kráľ zobral samozrejme osobne. Bola to ďalšia kvapka oleja do ohňa ich sporu.

Vyhrotenie sporu medzi kráľom a arcibiskupom

V auguste 1164 sa Becket pokúsil bez povolenia odísť do Francúzska, čo zakazovali Henrichove konštitúcie. Reakciou kráľa bolo zvolanie ríšskeho konventu, ktorý rozsudkom vyhlásil Becketa, na základe viacerých obvinení i nesúhlasu s kráľovými konštitúciami, za „vlastizradcu“. Becketovi sa podarilo ujsť na kontinent pod ochranu francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. V exile strávil 6 rokov, z toho takmer dva roky v cisterciánskom opátstve Pontigny. Henrich dokonca pohrozil cisterciánom postihmi ich rádu v Anglicku za poskytnutú pomoc Tomášovi. Počas vyhnanstva sa v meste Sens stretol s pápežom Alexandrom III., ktorému ponúkol svoju rezignáciu, ktorú však pápež neprijal. Kedysi po kráľovi najvyšší pán krajiny, teraz ako mních kŕmil v maštali zvieratá a uvažoval: „O koľko ľahšie je byť’ poslušným mníchom v maštali ako arcibiskupom v rozpoltenej krajine! No, moje miesto je tam, kde ma postavila Božia vôľa!“

Henrich sa kruto pomstil Becketovým príbuzným a jeho prívržencom, zhabal arcibiskupské majetky a dokonca klesol až tak hlboko, že sa vyhrážal, že prejde k protipápežovi Paschalovi III. To mu však biskupský zbor nedovolil. Spory medzi kráľom a arcibiskupom sa zasekli do akéhosi kŕča a dlho sa neúspešne vliekli s pápežom v role „mediátora“. Pápež vymenoval Becketa za legáta Anglicka, čím posilnil jeho právomoci. Becket to využil a udelil mnohé exkomunikácie, hoci pápež bol skôr za diplomatickú cestu a mnohokrát sa pokúšal Tomáša „krotiť“. Medzi exkomunikovanými bol aj londýnsky biskup Gilbert Foliot, ktorý sa pokúšal proti tomuto cirkevnému trestu odvolať. Foliotov príklad odvolania sa proti exkomunikácii pápežovi bol dôležitým krokom pri vytváraní odvolacieho procesu počas 12. storočia.

14. júna 1170 bol Henrichov syn korunovaný za mladšieho anglického kráľa (pretože Henrich II. bol stále nažive) arcibiskupom z Yorku, čo výrazne porušilo právo Becketa ako arcibiskupa z Canterbury korunovať anglických panovníkov. Táto udalosť presvedčila pápeža, aby nebránil Becketovi vyhlásiť nad Anglickom všeobecný interdikt – nápravný trest, ktorý spočíva v zákaze udeľovať alebo prijímať niektoré alebo všetky sviatosti. Hrozba interdiktu prinútila Henricha rokovať s Becketom, čoho výsledkom bola dohoda z 22. júla 1170. Arcibiskup Becket sa po týchto udalostiach mohol konečne začiatkom decembra vrátiť do Anglicka, ale ku skutočnému zmiereniu medzi ním a Henrichom nedošlo. Kráľ sa síce neopovážil proti Becketovi verejne vystúpiť, no o to viac zúril tajne.

Pri jednej takejto „zúriacej príležitosti“, kedy prišli oznámiť Henrichovi ďalšie razantné kroky arcibiskupa Becketa, mal kráľ pod vplyvom alkoholu alebo choroby legendárne vykríknuť: „Vari sa nenájde nikto, kto by ma zbavil toho otravného/mrzkého kňaza?!“ O tom, či povedal skutočne toto, sa vedú spory, nakoľko prameňom tohto výkriku zlosti je len ústna tradícia. Je však pravdepodobné, že vyslovil niečo podobné – jeho výbuchy hnevu a nevyberavé reči, ktoré pri nich mal, boli totiž povestné. Historik Simon Schama sa však domnieva, že oná legendárna veta nie je správna, a prijíma verziu latinsky píšuceho životopiscu vtedajšej doby, Edwarda Grima, ktorý uvádza vetu: „Čo som to na svojom dvore vychoval za povaľačov a zradcov, ktorí dovolia, aby nejaký neurodzený kňaz s ich pánom zaobchádzal s tak hanebným opovrhnutím?“

Vražda Tomáša Becketa

Nech už to bolo akokoľvek, faktom je, že to kráľovi rytieri vzali doslovne a prišli Tomáša 29. decembra 1170 nehanebne zabiť do jeho katedrály v Canterbury. Rytieri s vytasenými mečmi zastihli Tomáša blízko vchodu do kláštora, schodov do krypty a schodov vedúcich do katedrály, kde mnísi spievali vešpery. Existuje niekoľko dobových svedectiev o tom, čo sa stalo, obzvlášť významná je správa Edwarda Grima, ktorý pri útoku sám utrpel zranenie. Rytieri vraj Becketa niekoľkokrát zasiahli do hlavy a pri tretej rane mal Becket rozpriahnuť ruky so slovami „V mene Ježišovom a ochrany Cirkvi som pripravený objať smrť.“ Po tom, čo rytieri rozťali hlavu svätca a jeho mozog zmiešaný s krvou rozprášili po podlahe, odišli sa slovami „Poďme, rytieri, tento človek už nikdy nevstane.“

Vražda Tomáša Becketa a fakt, že Henrich II. nepotrestal jeho vrahov, viedli ku konfliktu s pápežom a boli jednou zo zámienok následného povstania mnohých Henrichových vazalov, vrátane jeho vlastných synov. Keď sa pri hrobe Tomáša Becketa začali diať zázraky, Canterbury sa stalo významným pútnickým miestom v Anglicku. To samozrejme viedlo k tomu, že Tomáš Becket bol po troch rokoch vyhlásený pápežom Alexandrom III. za blahoslaveného a o rok potom za svätého.

Kráľ následne vykonal 12. júla 1174 v Canterbury verejný akt pokánia, kedy vyznal svoje hriechy, po čom dovolil každému prítomnému biskupovi, vrátane Foliota, aby mu dal päť rán prútom. Za biskupmi potom nasledovalo 80 mníchov canterburskej katedrály, ktorí mali dať kráľovi po tri rany. Kráľ ďalej ponúkol dary Becketovej svätyni a bdel pri Becketovom hrobe.

Po sv. Tomášovi Becketovi sa zachoval jeho liturgický odev, ktorý mal oblečený v čase svojej mučeníckej smrti. Zachoval sa preto, že bol kráľom Henrichom VII. poslaný do Ríma ako dar. Bolo to 50 rokov predtým, ako sa Anglicko cez tzv. supremačný akt (1534) vydalo vlastnou cestou, založilo si vlastnú protestantskú cirkev a odtrhlo sa od Ríma. Bývalý defensor fidei Henrich VIII., ktorý za týmto odtrhnutím od Ríma stál, dal potom zničiť všetko, čo so sv. Tomášom Becketom súviselo. Malý latinsko-slovenský misál i starší tunajší článok od Plinia de Oliveira uvádza, že dal zničiť aj jeho ostatky. Kosti sv. Tomáša boli vybrané spod oltára a bol proti nim „otvorený“ súdny proces. V tomto procese bol sv. Tomáš odsúdený za urážky majestátu (velezrady) a jeho kosti boli spálené na hranici.

PDF (formát pre tlač)