Sv. Simeon Jeruzalemský

18. februára 2024   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Sv. Simeon bol blízkym príbuzným Ježiša Krista a svedkom skutkov a života jeho, jeho Zmŕtvychvstania a Nanebovstúpenia. U Židov bol vo veľkej vážnosti. Keď títo roku 62 brata Jakuba, prvého biskupa jeruzalemského, pre jeho veľkú horlivosť v hlásaní evanjelia ukameňovali, Simeon ostro pokarhal ich nezmyselnú ukrutnosť a zatvrdnutosť srdca, a oni ani ruky nezdvihli na neho; lebo sa báli pomsty ľudu, ktorý si Simeona veľmi vážil. Po smrti sv. Jakuba stal sa jeho nástupcom na biskupskom stolci v Jeruzaleme. Úrad tento zastával z požehnania plnou horlivosťou tak, že Cirkev Kristova v hlavnom meste židovskom utešene kvitla a darilo sa jej.

V ten čas chystali sa horlivci židovskí k povstaniu proti Rimanom, chceli totižto striasť sa pohanského jarma a prinavrátiť židovskému štátu slobodu a samostatnosť. Kresťanov považovali pritom za osobitnú židovskú sektu a neprenasledovali ich – nazdávajúc sa, že sa im k odboju proti Rimanom dobre použiť dajú.

Keď to povstanie vskutku vypuklo a rímski úradníci boli zahnaní, vtedy Simeon, majúc v čerstvej pamäti Kristovo proroctvo o spustošení Jeruzalema, zhromaždil svoju obec, vyviedol ju z Jeruzalema na druhý breh Jordánu a usadil ju roku 64 v mestečku Pella.

O nejaký čas pritiahol rímsky vodca Vespasián s veľkým vojskom a bez ťažkostí podmanil si Judeu a Galileu. Jeho syn Titus udrel s celou silou na mesto a nastala hrozná bitka. Titus, chcejúc aspoň chrám Jeruzalemský zachrániť od záhuby, vydal svojmu vojsku rozkaz k jeho zachovaniu, avšak jeden rímsky vojak rímsky vhodil v zlosti horiacu pochodeň do chrámu, takže i tento na svete najbohatší, najslávnejší a najkrajší chrám zhorel a rímskym vojskom spustošený bol i s celým mestom, v ktorom – podľa proroctva Kristovho – vskutku ani kameň na kameni ležať nezostal, lebo zarovno so zemou bolo zrovnané.

Simeon bol potom zase prvý, ktorý so svojou obcou navrátil sa do hrozne spustošeného mesta, aby na mieste starého Jeruzalema vystavil nový, ktorý by na základnom kameni učenia Kristovho novú dobu hlásal svetu. Za jeho spravovania rýchlo kvitla kresťanská obec a stala sa zase najdôstojnejšou v Judei.

Ale roky Simeonove boli spočítané; ako starec, ktorého asi 120 rokov tlačilo, chodil on medzi zrúcaninami starej slávy sťaby starý stĺp najväčšej dokonalosti v očakávaní víchrice, ktorá i jeho zvalí. Rimania totižto zasadili sa o to, aby všetkých potomkov Dávidovho rodu vyhubili, pretože Židia kráľa a vykupiteľa z tohto domu očakávali. S vyhubením Dávidovho rodu pominie očakávanie Mesiáša a každá chuť k nadobudnutiu samostatnosti židovstva: tak zmýšľali Rimania.

Aj Simeonovi hrozilo toto nebezpečenstvo, pretože aj on pochádzal z rodu kráľa Dávida; ale on tomu doposiaľ vždy šťastlivo sa vyhol. Neskôr však našiel sa podliak, ktorý svätého biskupa u sýrskeho miestodržiteľa, prokonzula Attika obžaloval. Attikus mal útrpnosť so Simeonom pre jeho vysoký vek, a chcel mu darovať život, ak zriekne sa Krista a obetuje bohom ríše; ale Simeon, priznajúc sa k svojmu kráľovskému rodu, odpovedal na ponuku vladára:

„Nie, naveky nezrieknem sa Krista, nikdy obetujem modlám. Tvoji bohovia boli najbezbožnejší ľudia na svete a horia zaiste v Pekle. Ježiš Kristus je pravý Boh.“

Reč táto spôsobila pohnutie v ľude. K jeho utíšeniu dal Attikus svätého biskupa zbičovať. Krv tiekla z údov Simeonových na zem; ale na svätom nebolo badať prejav malomyseľnosti, z tváre jeho žiarila nesmierna radosť srdca. Na druhý deň ho opäť mučili ešte hroznejšie, ale i vtedy videli na ňom tú istú radosť a neohrozenosť. Attikus a všetci prítomní nemohli pochopiť, ako môže byť v stave muž, stodvadsať rokov starý, strpieť tie hrozné muky, ktorým by i ten najsilnejší obor musel podľahnúť.

Pán Boh, ktorý pohanom zjavil mnohé príklady kresťanskej hrdinskosti na útlych deťoch a slabých pannách, chcel im ukázať, aké muky vládze znášať starý a telesných síl zbavený kresťan, skrze jeho pomoc, pre vyznanie pravej viery. Miestodržiteľ, chcejúc koniec urobiť všetkému, odsúdil Simeona k smrti kríža, ktorú on, zvolajúc: „Ja chcem s Kristom umrieť, aby som tiež s Kristom vstať mohol,“ s podivuhodnou trpezlivosťou, posilnený a potešený pomyslením na budúce slávne vzkriesenie, podstúpil roku 107.

Poučenie

Sv. Simeon žil 120 rokov, potom dokonal dlhý a svätý život svoj slávnou a svätou smrťou. Milý čitateľ, myslíš, že i ty dosiahneš tak vysoký vek? Či dokonáš život svoj smrťou blahoslavenou? Na túto druhú otázku odpovedá sv. Augustín, že smrť tvoja nebude nešťastná, ak si nábožne žil. Hovorí totižto: „Ten nemôže zle alebo nešťastne zomrieť, kto nábožne žil.“ Slová tieto opakuje svätý učiteľ neraz v niektorých kázňach. „Zaiste,“ vraví, „nemôže ten, kto nábožne žil, zle zomrieť.“

Čo sa týka tej prvej otázky, nemyslím, žeby si si tak vysoký vek sľuboval; ale predsa úfaš, že budeš dlho žiť. Lež o čo že sa opiera táto tvoja nádej? Či snáď o tvoju mladosť, o sily a zdravie? Slabá to podpora! Na státisíce bolo už takých, ktorí tešili sa mladosti, sile a zdraviu ako ty, a oni predsa zavčasu a náhle pomreli. Boháč v evanjeliu tiež si robil nádej, že ešte bude žiť mnoho rokov, a ešte v tú noc musel umrieť. Sklamal sa vo svojej nádeji. Bodaj by si sa len tiež tak nesklamal!

Najlepšie pochodíš, keď sa budeš držať mojej rady: v nádeji dlhého života nikdy neodkladaj veci, ktoré sú ti potrebné k šťastlivej smrti, teda i k dosiahnutiu večného spasenia, pretože by si sa ináč ľahkomyseľne vystavoval nebezpečiu večnej smrti. Často spomínaj na slová ctihodného Tomáša Kempenského: „Blázon, prečo si myslíš, že budeš dlho žiť, keď nemáš istotu ani len jedného dňa? Koľkí už, ktorí trúfali si dlho žiť, sklamali sa a pomreli náhle…! Čiň teraz, čokoľvek činiť môžeš, lebo nevieš, kedy umrieš!“

Modlitba

Zhliadni, všemohúci Bože, na naše krehkosti, a pretože pod pokušeniami tela i sveta na smrť svoju zabúdame a pod ťarchou hriechov svojich klesáme, podporuj nás na príhovor Tvojho blahoslaveného mučeníka a biskupa Simeona skrze Ježiša Krista, Syna Svojho, Pána Nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)