Sv. Junípero Serra – život obetovaný pre Indiánov

Jan Gać
1. októbra 2021   Cirkev

Barbarstvo sa prejavuje nenávisťou voči všetkému, čo barbari sami nevypracovali, nevytvorili, čo sa im spája s vysokou civilizáciou, do ktorej nedorástli. História je plná dlhších či kratších období, v ktorých šialenstvo jedných ničí diela druhých. Pred našimi očami sa odohráva dráma vypaľovania kostolov vo Francúzsku. Na druhej strane oceánu, v Spojených štátoch sa pomníky amerických národných hrdinov stávajú obeťami barbarstva, keď sú strhávané z podstavcov, na ktorých sú triumfálne nápisy BLM (Black Lives Matter).

V Kalifornii boli takto znesvätené pomníky Junípera Serru, katolíckeho svätca, ktorý bol v týchto šialených dňoch označený za rasistu. Za čo? Za to, že chcel pozdvihnúť úbohý život primitívnych indiánskych kmeňov na vyššiu úroveň a ukázať im Krista.

Svetlo na osvietenie pohanov

Po pokresťančení stredného Mexika a Yucatánu misionári 18. storočia chceli svetlo Evanjelia priniesť aj národom na hraniciach Nového Španielska, bez ohľadu na ich úroveň rozvoja a podeliť sa s nimi o výdobytky európskej civilizácie.

Až do polovice 18. storočia nemalo Španielsko záujem o Kaliforniu, ktorá bola v jeho sfére vplyvu. Kráľovský dvor v Madride sa o existencii tejto krajiny dozvedel pod vplyvom ruských, anglických a francúzskych prieskumných a vojenských výprav. Medzi európskymi mocnosťami prebiehali skutočné preteky: kto prvý dosiahne Kaliforniu, získa zabudnutú, ale sľubnú krajinu.

Na základe požiadaviek koruny vicekráľ Nového Španielska urýchlene vyslal expedíciu Gaspara de Portolu z Mexika do Kalifornie. Výprava postupovala na sever v dvoch vlnách: po mori na troch lodiach a po súši pešo. V jednotke, ktorá pochodovala po súši, boli štyria františkáni: Junípero Serra, Francisco Palou, Juan Crespi a Fermín Lasuén – budúci apoštoli Kalifornie. Pozemná výprava dorazila do oblasti dnešného mesta San Diego v USA v júli 1769.

V súlade s pokynmi madridského súdu vicekráľ zaviazal mníchov, aby pozdĺž tichomorského pobrežia zriadili opevnené misie spojené s vojenskými stanovišťami – presidio – osídlili zanedbanú krajinu a poskytovali vojakom duchovnú starostlivosť, aby sa mohli brániť proti útokom divokých Indiánov. V ďalšej fáze vývoja sa misia mala stať osadou určenou výlučne pre domorodé obyvateľstvo, ktoré muselo byť získané krok za krokom, pokojným spôsobom, presvedčiac ľudí, aby opustili kočovný spôsob života.

Takéto osídlenie malo byť dobre organizovanou komunitou nielen náboženského, ale aj ekonomického charakteru, produkujúcou potraviny pre vlastnú potrebu. Deti boli zahrnuté do školskej povinnosti (chlapci aj dievčatá), staršie boli motivované obrábať pôdu a chovať zvieratá, ktoré boli predtým Indiánom neznáme.

Vyučovali sa aj užitočné remeslá: tesárstvo, stavebníctvo, kováčstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo a ďalšie. V samostatnom dome na námestí neďaleko kostola a v mníšskych priestoroch sa mali stretávať indiánski staršinovia, ktorí mali úplnú slobodu rozhodovať o záležitostiach týkajúcich sa ich komunity.

Dvadsaťjeden misií

Prvú misiu tohto typu založil Junípero Serra v júli 1769 a zveril ju do starostlivosti svätého Jakuba – San Diego de Alcala. Okolití Indiáni sa k táboru približovali so zvedavosťou, hlavne aby si odniesli drobné predmety a najradšej domáce zvieratá. V novembri na osadu vojensky zaútočili a zabili troch ľudí vrátane jedného z otcov. Nedôveru domorodcov sa podarilo prekonať až po siedmich rokoch. Misionárska osada, v tom čase už bez španielskych vojsk, začala fungovať ako indiánska osada. V roku 1813 bol vysvätený nový kamenný kostol, ktorý postavili sami Indiáni.

Misie mali byť nakoniec založené v okruhu jedného dňa jazdy pozdĺž novovytýčenej kráľovskej cesty – Camino Real – vedúcej z Misie svätého Jakuba (dnešné mesto San Diego) do Misie svätého Františka (dnešné mesto San Francisco), ktorá sa nachádzala na brehu obrovského zálivu.

Druhá misia (zverená do starostlivosti svätého Karola Borromejského) bola založená v roku 1770 v zálive Monterey, niekoľko dní cesty od prvej, a o rok neskôr bola založená misia pomenovaná po svätom Antonovi Paduánskom. V tom istom roku bola založená aj misia San Gabriel, ktorú, žiaľ, napadli indiánske bandy a vojaci museli útok odraziť streľbou. V nasledujúcich rokoch sa však situácia zlepšovala – domorodci prekonali svoju nedôveru voči františkánom hneď, ako vojaci opustili misiu. Už po piatich rokoch spoločne postavili murovaný kostol, chovali obrovské stáda dobytka a dopestovali si množstvo vlastných plodín. Bieli osadníci, ktorí prišli z tejto misie, si pri mori založili osadu Panny Márie Anjelskej, Nuestra Seňora de los Angeles (dnes mesto Los Angeles).

Čoskoro vznikla ďalšia misia – San Luis Obispo – na území indiánov kmeňa Čumašov. V roku 1776 boli založené ďalšie dve misionárske osady: jedna v blízkosti zálivu San Francisco, zasvätená Panne Márii Bolestnej, a druhá južnejšie, ďalej od nepríjemnej hmly – San Juan Capistrano; a v nasledujúcom roku misiu Santa Clara.

Posledná osada, ktorú založil Junípero Serra (rok pred svojou smrťou), sa volala San Bonaventura. Vďaka tomu získala početné stáda dobytka a rozsiahlu úrodu pšenice. Vodu na zavlažovanie polí privádzal kamenný akvadukt z prameňov vzdialených desať kilometrov.

Po smrti Junípera Serru pokračovali v zakladaní ďalších misií jeho spolubratia. Posledná, dvadsiata prvá – misia svätého Františka Solana severne od Františkánskeho zálivu – bola postavená v roku 1823, dva roky po vyhlásení nezávislosti Mexika.

Svätý okamžite!

Junípera Serru považovali Španieli za svätca už počas jeho života a domorodci v ňom videli nielen misionára, ale aj ochrancu pred intrigami bielych osadníkov, ktorí v čase rozvoja Kalifornie prichádzali vo veľkom počte a čoskoro získali obrovské pozemky, na obhospodarovanie ktorých potrebovali ruky domorodcov.

Na druhej strane, kalifornskí Indiáni boli deťmi prírody, ktoré žili v stave primitívnej divokosti – nemali nič spoločné s vysoko rozvinutými národmi stredného Mexika. Junípero Serra si bol dobre vedomý obrovských rozdielov vo vývoji rôznych indiánskych národov a robil všetko pre to, aby kalifornských Indiánov držal pod ochranou ako sa len dalo, a zabezpečil im nedotknuteľnosť zo strany vlastníkov pôdy.

Keď 28. augusta 1784 na pôde misie San Carlo Borromeo zomrel, davy Indiánov mu prišli prejaviť úctu a rešpekt. V smutnom mlčaní hrdo stáli vedľa vojakov, námorníkov, bielych osadníkov, španielskych úradníkov a guvernéra Kalifornie, ktorí sa zišli z celej krajiny po správe o smrteľnej chorobe apoštola.

Dlhoročný spolupracovník Junípera Serru, otec Francisco Palou, musel zabezpečiť, aby telo umierajúceho nebolo poškodené kvôli získaniu relikvií. Až po jeho smrti rozrezal na kúsky lem jediného rúcha, ktoré zosnulý mal, a rozdelil ich medzi veriacich. Keď došla látka, rozdal tlačiacim sa ľuďom pramene jeho sivých vlasov. Indiáni dostali najviac pamiatok po zosnulom, vrátane medailónov, ktoré sa zvyčajne dávali neofitom pri krste.

Francisco Palou si breviár otca Serru nechal pre seba ako pamiatku na ich celoživotné priateľstvo. Obnosené sandále zosnulého pripadli veliteľovi posádky v Monterey na jeho úprimnú žiadosť. Lekár, ktorý Juníperovi obviazal ranu po uštipnutí hadom, si zaobstaral vreckovku mŕtveho muža a tvrdil, že má väčší účinok pri liečbe chorôb ako akýkoľvek liek.

Zosnulý dostal do rakvy drevený kríž – ten istý kríž, s ktorým prišiel do Mexika z rodnej Malorky pri Stredozemnom mori, a s ktorým sa počas svojho rušného života nikdy nerozlúčil.

Páter Francisco Palou vo svojom životopise Junípera Serru poznamenal, že počas pohrebu bolo potrebné dvakrát obísť misijné námestie, aby dali možnosť viacerým, ktorí chceli niesť rakvu k hrobu. Dve lode vystrelili z diel, akoby pochovávali generála. A zvony neprestajne zvonili.

Už nechcený?

Po dvoch storočiach bol tento chudobný františkánsky rehoľník, ktorý celý svoj život venoval Indiánom, blahorečený pápežom sv. Jánom Pavlom II. v Ríme 25. septembra 1988 a kanonizovaný pápežom Františkom o dvadsaťsedem rokov neskôr (23. septembra 2015 vo Washingtone).

O niečo skôr, v roku 1884, pri príležitosti 100. výročia smrti apoštola Kalifornie, vyhlásili úrady tohto štátu deň jeho smrti za štátny sviatok. Dnes policajné autá hliadkujú na miestach, kde stále stoja zachované pamätníky Junípera Serru, obrancu kalifornských Indiánov.

***

Jan Gać – historik, fotograf, člen elitného klubu cestovateľov a objaviteľov The Explorers Club v New Yorku.

PDF (formát pre tlač)