Staroveké grécke mýty sú lepšie ako moderné

Roman Cardal
3. mája 2022   Spoločnosť

V jednom z našich predchádzajúcich príspevkov sme mali možnosť si ukázať, že grécka filozofia sa zrodila z mýtických príbehov, ktoré si naši dávni predkovia rozprávali po stáročia. Ako sme videli, bolo to možné, pretože grécke mýty obsahovali racionálne prvky, ktoré sa dali oddeliť od ich fantazijného obsahu. Ak je to tak, potom nie je nič prekvapujúce na tvrdení, že tieto staroveké mýty boli pre vtedajšieho človeka podstatne menej nebezpečné než sú dnešné, moderné mýty, ktoré ovládajú myseľ väčšiny našich súčasníkov bez toho, aby si to uvedomovali. Dobre to ilustruje napríklad mýtus evolúcie, ktorý je dnes pevnou súčasťou viery „vyspelého“ západného človeka.

Myšlienka evolúcie nie je moderný objav, ako sa dnes ľudia bežne domnievajú. Charles Darwin nebol prvý, kto ho predstavil svojim čitateľom. Myšlienka evolúcie bola sformulovaná oveľa skôr a v čase, s ktorým by ju takmer nikto nespájal. Objavila sa už na úsvite filozofie v Iónii, v dnešnom západnom Turecku, kam treba umiestniť kolísku gréckeho filozofického myslenia. Niekoľko storočí pred Kristom s ňou prišiel filozof Anaximandros. Podľa jeho učenia sa život zrodil vo vode a celkom vážne zastával názor, že človek sa postupne vyvinul z iných druhov. To je, samozrejme, veľmi prekvapujúce pre tých, ktorí vo filozofii vidia iba zastaraný spôsob chápania sveta. Pravda je však skôr opačná – mnohé takzvané moderné teórie mali svoje významné predchodkyne v antickom svete. A keď už hovoríme o Anaximandrovi, pri troche dobrej vôle v ňom môžeme vidieť aj prvého teoretika tzv. Veľkého tresku. Teraz sa však tým nechceme a nebudeme zaoberať.

Je zaujímavé, že Aristoteles vo svojich prvých dejinách filozofie nevenuje Anaximandrovi žiadnu pozornosť. Keďže poznáme jeho metódy, môžeme spoľahlivo odhadnúť, čo si o ňom myslel. Jeho evolučnú hypotézu určite nepovažoval za ktovieako pokročilú metódu poznania. Bez preháňania možno dokonca povedať, že v ňom určite videl spiatočnícky pohľad na realitu, pretože ho považoval za neprijateľne reduktívny. Podobne ako pri kritike iných autorov mu v Anaxagorovej téze unikla prítomnosť úvahy o bytostnej povahe (esencii, forme) vecí a o poslednej príčine, ktorá všetkej ich dynamike udáva základný smer. Trval na tom, že vyspelé myslenie sa nezaobíde bez esencií a konečných príčin. Moderní vedci zaujali diametrálne odlišný prístup. Vieme, že Galileo Galilei sa zámerne nevenoval podstate vecí a cieľom, ku ktorým prirodzene smerujú, a obmedzil sa na výskum síl (eficientné príčiny) a telies (kvantity). To, čo by Aristoteles nazval zaostalosťou, sa v novoveku začalo vydávať za prednosť.

Antickí filozofi, ktorí sa venovali kozmológii, boli väčšinou považovaní za ateistov, čo so sebou nieslo určité nebezpečenstvo. Na druhej strane moderna rehabilitovala ateizmus a urobila z neho „vedecký“ svetonázor. To sa okrem iného prejavilo napríklad v tom, že sa novoveká evolučná teória premenila na evolucionizmus, to znamená základný vysvetľujúci princíp, ktorý dokáže vysvetliť úplne všetky prírodné udalosti. Keďže však toto povýšenie vedeckej hypotézy na filozofický princíp nemožno racionálne zdôvodniť, ide o iracionálny mýtus, ktorý v dnešných ľuďoch saturuje ich prirodzenú náboženskú potrebu. Na rozdiel od antických mýtov sa však stavia do cesty racionálnemu životu človeka. Evolucionizmus chce byť verným a presným opisom vzniku a dynamiky prírodných skutočností, zatiaľ čo mýty starých Grékov takéto ambície nemali. Dobre to ilustruje mýtus o vývoji ľudskej rasy, ktorý koloval medzi Grékmi dlho pred príchodom prvých filozofov.

S týmto mýtom sa môžeme zoznámiť napríklad pri čítaní Platónovho dialógu Protagoras, v ktorom otec všetkých sofistov opisuje svojim poslucháčom, odkiaľ sa vzala ľudská kultúra a ako si máme vysvetliť jej vývoj. Na scénu sú povolaní titánskí bratia Epiméteus a Prométeus, ktorým bohovia prikázali, aby obdarili prírodné bytosti vhodnými prostriedkami, ktoré im umožnia harmonicky existovať a koexistovať so všetkými skutočnosťami. Na základe dohody sa Epiméteus úlohy ujme, ale nekoná rozvážne. Skôr než sa dostane k človeku, premrhá všetky svoje dary a ľudská bytosť je tak ochudobnená. Zatiaľ čo všetky skutočnosti, rastliny a živočíchovia sú od prírody (od mýtického Epimétea) na život vhodne vybavené, človek zostáva stáť uprostred prírody absolútne bezbranný a úplne zraniteľný. To, čo bolo ostatným živým bytostiam dané do vienka prirodzene, si človek musí zabezpečiť sám s použitím svojho rozumu. Takto sa rodí ľudská kultúra, v ktorej rozhodujúcu úlohu zohráva rozum a vynaliezavosť rozumného živočícha. Bez nich je človek odsúdený na krátky život končiaci v úplnej biede.

Tento mýtický príbeh fantazijným spôsobom vyjadruje niečo, čo sa skutočne stalo, a opisuje reálny stav človeka. Ak by chcel moderný vedec názorne vyjadriť svoje evolučné krédo, mohol by použiť práve tento príbeh. Na rozdiel od starovekého človeka by ho však nepoužil celý. Gréci si v ňom ešte nechali miesto na záchranu Prométhea, ktorý sa vlámal do príbytku bohov a ukradol Hefaistov oheň z jeho kováčskej dielne. Potom ho dal človeku, aby sa mohol lepšie brániť pred nepriazňou prírody. Ako je známe, bol za to kruto potrestaný, ale bohovia na človeka nezanevreli úplne. Zeus dal každému ľudskému jedincovi vlohy na osvojenie si politickej cnosti spravodlivosti, vďaka ktorej ľudia po určitej dobe začali vzájomne spolupracovať a vytvorili prosperujúcu kultúru a civilizáciu. Takto sa nakoniec dopracovali k oveľa väčšiemu bohatstvu, než na akom mali účasť nerozumné bytosti.

Celý „mechanizmus“ vývoja človeka a jeho kultúry je v mýtickom zobrazení obklopený širším kontextom božskej sféry. Evolučná myšlienka vysvetľuje iba čiastočný aspekt reality sveta a človeka. K evolúcii môže dôjsť až po tom, čo vesmír vznikol pôsobením iných síl. Tieto sily boli spravidla považované za božské, a to aj filozofmi, ktorí sa od mýtického výkladu principiálne dištancovali. Pre nich bol vývoj iba určitou formou zmeny a nikomu z nich ani len nenapadlo vyzdvihovať ho do olympských výšin. Aj Hérakleitos, slávny „filozof udalostí“, podriaďuje všetky zmeny nemennému princípu, ktorý riadi celú realitu.

Jednoducho povedané, bránili sa tomu, aby z toho, čo je bytostne sekundárne, urobili to, čo je bytostne primárne. Ani ich mýty túto základnú pravdu o poriadku v realite nijako neprevracali. Moderný mýtus evolucionizmu to však robí. Preto je pre ľudské myslenie oveľa škodlivejší než staré grécke mýty a legendy.

PDF (formát pre tlač)