Španielska občianska vojna začala pred 90 rokmi: Jej dejiny však dnes nepíšu víťazi, ale liberáli, marxisti a anarchisti (1. časť)

Branislav Krasnovský
21. júla 2026   Cirkev História   Prenasledovanie kresťanov

Španielska občianska vojna je jednou z mála udalostí, ktorých dejiny nenapísali víťazi, ale porazení – marxisti, socialisti a anarchisti.

Sobota 18. júla 2026 pripomenula 90. výročie jej vypuknutia – otrasu, ktorý prilákal do Španielska 35 000 vojakov – dobrovoľníkov z 52 rôznych krajín, aby bojovali zato, čo im bolo predstavené ako azda posledná zostávajúca demokracia v Európe, kde sloboda postupne zanikala.

Španielska občianska vojna (1936 – 1939) patrí k najvýznamnejším a zároveň najtragickejším udalostiam európskych dejín 20. storočia. Konflikt medzi republikánskou vládou podporovanou socialistami, komunistami, anarchistami a ďalšími ľavicovými silami na jednej strane a nacionalistickým táborom generála Francisca Franca na strane druhej sa stal nielen zápasom o politickú budúcnosť Španielska, ale aj ideologickým konfliktom medzi revolučným marxizmom a tradičným kresťanským spoločenským poriadkom. Občianska vojna si vyžiadala približne pol milióna obetí a stala sa predohrou ešte ničivejšieho konfliktu – druhej svetovej vojny.

Osobitnou kapitolou tejto vojny bolo rozsiahle prenasledovanie katolíckej Cirkvi v oblastiach ovládaných republikánskymi revolučnými milíciami. Počas červeného teroru boli systematicky ničené kostoly, kláštory a náboženské pamiatky, zatiaľ čo tisíce biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i veriacich laikov prišli o život len preto, že zostali verní katolíckej viere. Cirkev neskôr mnohých z nich vyhlásila za blahoslavených a svätých ako mučeníkov viery. Napriek tomu zostáva otázka náboženského prenasledovania počas španielskej občianskej vojny mimo Španielska často zatienená politickými interpretáciami konfliktu a dodnes patrí medzi najdiskutovanejšie témy modernej európskej histórie.

Dejiny španielskej občianskej vojny písali porazení

Od skončenia vojny v roku 1939 sa však mimo Španielska o týchto udalostiach hovorilo pomerne málo. To málo, čo zostalo v kolektívnej pamäti o týchto rokoch, je ovládané románom Komu zvonia do hrobu (For Whom the Bell Tolls) Ernesta Hemingwaya, ktorý ako novinár pôsobil pri porazených Medzinárodných brigádach. To môže vysvetľovať, prečo je podľa historika Erica Hobsbawma španielska občianska vojna jednou z mála udalostí, ktorých dejiny nenapísali víťazi, ale porazení – práve tieto brigády, zložené z marxistov, socialistov a anarchistov, ktorí po odchode zo Španielska mlčali o masakroch, ktorých boli svedkami (významnou výnimkou bol George Orwell).

Z historického hľadiska je porovnanie Georgea Orwella a Ernesta Hemingwaya veľmi zaujímavé, pretože obaja boli v Španielsku na strane republikánov, no ich skúsenosti ich priviedli k odlišným záverom.

George Orwell prišiel do Španielska v roku 1936 s úprimným presvedčením bojovať proti fašizmu. Ako dobrovoľník milície POUM (Partido Obrero de Unificación Marxista) bojoval priamo na aragónskom fronte, bol zranený guľkou do krku a na vlastnej koži zažil nielen boj, ale aj krvavé čistky medzi samotnými republikánmi. Počas barcelonských udalostí v máji 1937 sa stal svedkom toho, ako sovietskou NKVD podporovaní komunisti prenasledovali svojich vlastných spojencov – trockistov, anarchistov a členov POUM. Vo svojej knihe Hold Katalánsku (Homage to Catalonia) otvorene opísal manipuláciu propagandy, falšovanie správ i politické vraždy v republikánskom tábore. Práve ochota priznať zločiny „vlastnej strany“, napriek tomu, že zostával odporcom fašizmu, robí z Orwella historicky mimoriadne cenného a dôveryhodného svedka.

Ernest Hemingway pôsobil v Španielsku predovšetkým ako vojnový spravodajca a jeho sympatie zostávali výrazne na strane republikánov. Vo svojom románe Komu zvonia do hrobu vytvoril literárne silné dielo, ktoré však nie je dokumentom, ale umeleckou fikciou. Hoci Hemingway nepopieral, že na republikánskej strane dochádzalo ku krutostiam, podstatne väčšiu pozornosť venoval boju proti frankistom a osudu medzinárodných brigád. Orwell bol v tomto smere zdržanlivejší voči ideologickým schémam – upozorňoval, že propaganda deformuje pravdu bez ohľadu na to, z ktorej strany prichádza. Práve preto historici dnes často považujú Orwellove spomienky za spoľahlivejší prameň k vnútorným pomerom republikánskeho tábora, zatiaľ čo Hemingwayovo dielo má predovšetkým literárnu a symbolickú hodnotu.

Je zaujímavé, že Orwellove skúsenosti zo Španielska výrazne ovplyvnili aj jeho neskoršie diela Farma zvierat a 1984. Práve v Španielsku podľa vlastných slov pochopil, ako totalitná propaganda dokáže meniť fakty, prepisovať dejiny a vytvárať „oficiálnu pravdu“ bez ohľadu na skutočnosť. Tento motív sa stal ústrednou témou jeho celoživotného literárneho i politického odkazu.

Španielske antikomunistické jednotky a Biely teror

Rozhodujúcu údernú silu frankistického tábora predstavovala na začiatku vojny Africká armáda, zložená najmä zo španielskej légie a marockých jednotiek Regulares. Išlo o najskúsenejšie a najlepšie vycvičené časti španielskych ozbrojených síl, ktoré sa pod velením generálov Francisca Franca, Juana Yagüeho a Josého Enriqueho Varelu presunuli zo severnej Afriky na Pyrenejský polostrov a postupovali cez Andalúziu a Extremaduru smerom na Madrid. K nacionalistickému vojsku sa postupne pridali pravidelné armádne útvary, karlistické milície requetés, falangistické oddiely a desaťtisíce mobilizovaných vojakov. Významnú úlohu zohrali aj generáli Emilio Mola, hlavný organizátor vojenského povstania, Gonzalo Queipo de Llano, ktorý ovládol Sevillu, a neskôr velitelia jednotlivých armádnych zborov ako José Solchaga, Andrés Saliquet či Fidel Dávila. Nacionalisti dokázali svoje rôznorodé sily postupne zjednotiť pod centralizovaným velením a vytvoriť disciplinovanú armádu schopnú viesť dlhodobú konvenčnú vojnu.

K víťazstvu frankistického tábora významne prispela aj zahraničná pomoc. Nemecká Légia Condor poskytovala letectvo, technický personál a skúsenosti s koordináciou vzdušných a pozemných operácií, zatiaľ čo taliansky Corpo Truppe Volontarie vyslal do Španielska desaťtisíce mužov, delostrelectvo, tanky a tiež lietadlá. Republikánsky tábor síce dostával zbrane, vojenských poradcov a politickú podporu zo Sovietskeho zväzu a opieral sa aj o medzinárodné brigády, komunisti, socialisti, anarchisti a republikánske frakcie však zostávali vnútorne rozdelení a často medzi sebou súperili. Frankistická strana mala naproti tomu jednotnejšie velenie, lepšie využívala dôstojnícky zbor a dokázala účinnejšie organizovať mobilizovaných vojakov. Po víťazstvách pri Brunete, Teruele a najmä v bitke na rieke Ebro nacionalistické vojská obsadili Katalánsko a v marci 1939 vstúpili do Madridu, čím bol republikánsky odpor definitívne zlomený.

Po postupe nacionalistických vojsk sa v oblastiach, ktoré ovládli, rozpútali represie známe ako Biely teror. Ich terčom sa stali osoby podozrievané zo spolupráce s republikánskymi úradmi, komunistickými, anarchistickými a niektorými socialistickými organizáciami. Na vykonávaní bezpečnostných opatrení sa podieľali vojenské a civilné orgány pod vedením generálov Francisca Franca, Emilia Molu, Gonzala Queipa de Llana, Juana Yagüeho a ďalších veliteľov nacionalistického tábora. V ich chápaní nešlo len o vedenie občianskej vojny, ale aj o likvidáciu revolučného hnutia, ktoré podľa nich ohrozovalo existenciu španielskeho štátu, armády, súkromného vlastníctva i katolíckej Cirkvi. Mnohí dôstojníci preto vnímali svoje poslanie ako rozsiahlu „pacifikáciu“ krajiny a odstránenie revolučných štruktúr, ktoré sa podľa ich presvedčenia podieľali na násilnostiach pred vypuknutím vojny aj počas nej.

Pre mnohých prívržencov republiky znamenali tieto represie tragickú a bolestnú kapitolu dejín. Z pohľadu nacionalistického velenia však išlo o tvrdú odpoveď na predchádzajúce obdobie revolučného násilia, počas ktorého boli vraždení politickí odporcovia, príslušníci armády, kňazi, rehoľníci i civilisti a dochádzalo k ničeniu kostolov a kláštorov. Tento sled udalostí ilustruje staré príslovie, že občianske vojny majú tendenciu vytvárať špirálu odvetných krokov, v ktorej násilie jednej strany vyvoláva násilie druhej. Historici sa dnes zhodujú, že Červený teror aj Biely teror patrili k najtemnejším stránkam španielskej občianskej vojny a zanechali hlboké rany v španielskej spoločnosti na celé generácie.

Katolícka Cirkev, hlavná obeť komunistického a anarchistického besnenia

V príprave na Veľké jubileum roku 2000 svätý Ján Pavol II. ustanovil Medzinárodnú teologickú komisiu, aby identifikovala všetky možné chyby minulosti, za ktoré by katolícka Cirkev mala vyjadriť pokánie, aby mohla vstúpiť do tretieho tisícročia s čistým štítom. Komisia zamýšľala zaradiť medzi ne aj úlohu Cirkvi v udalostiach španielskej občianskej vojny, španielsky episkopát to však odmietol s poukazom na skutočnosť, že katolícka Cirkev patrila medzi jej obete.

Medzinárodná tlač tým túto záležitosť uzavrela, Cirkev však potichu písala svoje vlastné dejiny tým, že blahorečila a kanonizovala tisíce španielskych biskupov, kňazov, rehoľných sestier, seminaristov a katolíckych laikov ako mučeníkov viery z 30. rokov 20. storočia. Ešte v máji tohto roku pápež Lev XIV. schválil ďalších 80 mučeníkov, čím sa celkový počet španielskych mučeníkov uznaných katolíckou Cirkvou zvýšil na úctyhodných 2 334. Toto číslo však podľa historikov stále zaostáva približne o dve tretiny za skutočným počtom obetí.

Počas španielskej občianskej vojny (1936 – 1939) zahynuli tisíce katolíkov len preto, že zostali verní svojej viere. Medzi mučeníkmi boli biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky aj laici. Cirkev po dôkladnom skúmaní uznala, že mnohí z nich zomreli in odium fidei (z nenávisti voči viere) a preto ich blahorečila alebo svätorečila. Medzi najznámejších patria sv. Pedro Poveda Castroverde, zakladateľ Teréziánskej inštitúcie zastrelený pri Madride, sv. Inocencio z Nepomuku a skupina augustiniánskych mučeníkov, sv. Ezequiel Moreno (ako duchovná inšpirácia neskorších mučeníkov), blahoslavení biskupi Manuel Borrás Ferré a Anselmo Polanco, ako aj stovky dominikánov, františkánov, karmelitánov, jezuitov, klarisiek či vizitantiek.

Mimoriadne dojímavé sú svedectvá rehoľných sestier, ktoré pred popravou odpúšťali svojim katom, modlili sa za Španielsko a umierali so slovami „Nech žije Kristus Kráľ!“. Od pontifikátu sv. Jána Pavla II. až po Benedikta XVI. bolo blahorečených a svätorečených niekoľko tisíc mučeníkov tejto krvavej perzekúcie, čím sa zaradili medzi najväčšie skupiny mučeníkov v dejinách Cirkvi.

Medzi nimi vyniká aj blahoslavený Ceferino Giménez Malla (El Pelé), príslušník cigánskeho etnika, ktorý sa stal prvým blahorečeným Cigánom v dejinách katolíckej Cirkvi. Bol známym obchodníkom, hlboko veriacim laikom a horlivým ctiteľom Panny Márie. Počas prenasledovania bol zatknutý preto, že sa pokúsil brániť kňaza pred zatknutím a odmietol odovzdať svoj ruženec. Aj keď mal možnosť zachrániť si život, ak by sa zriekol svojej viery a náboženských symbolov, zostal Kristovi verný až do konca. V auguste 1936 bol zastrelený s ružencom v rukách a s modlitbou na perách. Svätý Ján Pavol II. ho blahorečil v roku 1997 ako vzor kresťanskej odvahy a dôkaz, že svätosť nie je viazaná na pôvod, spoločenské postavenie ani národnosť, ale na vernosť Kristovi až do obety vlastného života. O Ceferinovi Giménezovi Mallovi sme na Christianitas.sk písali tu: https://christianitas.sk/ceferino-gimenez-malla-el-pele-spanielsky-cigan-a-katolik-ktory-radsej-zomrel-akoby-sa-mal-vzdat-modlitby-svateho-ruzenca/

Napriek tomu stále existuje akési nevyslovené pravidlo mlčania o udalostiach v Španielsku v 30. rokoch 20. storočia, ktoré sa biskupi usilovali prelomiť najmä kolektívnym listom adresovaným svojim spolubratom katolíkom na celom svete 1. júla 1937, rok po vypuknutí povstania. List podpísali takmer všetci biskupi, ktorí v tom čase ešte pôsobili vo svojich diecézach, a schválil ho Rím. Ide o naliehavú prosbu o pomoc pri sprostredkovaní pravdy svetu – pravdy, ktorá môže pomôcť objasniť aj niektoré inak ťažko vysvetliteľné udalosti dnešnej doby.

V nadväznosti na slová encykliky Divini redemptoris pápeža Pia XI., ktorá označila komunizmus za „vnútorne zvrátený“, rozprávajú španielski biskupi príbeh úplne odlišný od toho, ktorý sa odovzdával v hlavnom prúde. Hlavným posolstvom listu je niečo, čo sa dnes takmer nikde nedočítame, a už vôbec nie v školských učebniciach: obžaloba perfídneho prenikania komunizmu do verejného života, ktoré bolo celé roky predtým vo veľkej miere financované Sovietskym zväzom, dávno predtým, ako nacionalisti zareagovali tým, že požiadali o pomoc diktátorské režimy v Taliansku a Nemecku.

„Dňa 18. júla 1936 došlo k vojenskému povstaniu,“ napísali vtedajší biskupi, „a vypukla vojna, ktorá ešte stále trvá. Treba však predovšetkým poznamenať, že vojenské povstanie (voči republikánom)od samého začiatku nevzniklo bez spolupráce zdravého jadra národa, ktoré sa vo veľkom počte pridalo k Hnutiu, a preto ho možno označiť za občiansko-vojenské hnutie.“

Bolo to preto, že masakre sa nezačali až v roku 1936 ako dôsledok konfliktu medzi ľavicovými stranami, ktoré „zvíťazili“ vo voľbách, a ich nacionalistickými protivníkmi, ale oveľa skôr – v dôsledku bezprecedentne brutálneho náboženského prenasledovania, ktoré rozpútali dobre organizovaní komunisti, anarchisti a socialisti, odhodlaní úplne zničiť katolícku Cirkev.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)