Slovenskí dezoláti majú teraz šancu okúsiť bruselskú medecínu na neposlušnosť: EÚ im chce vziať eurofondy. Čo im potom ešte zostane z ich snov?

Branislav Michalka
12. februára 2026   Politika   Komentár

Keď v pamätnom roku 2004 behali počas referenda o vstupe do EÚ svorne koaliční aj opoziční politici po Bratislave s eurokomsomolským budovateľským výrazom v tvárach (zázračne zjednotení: „európsky“ Dzurinda aj „bakaný“ Mečiar) a lákali ľudí na referendum o vstupe do EÚ, aby bolo platné, tak sa akosi zabudli zmieniť o tom, čo bude čakať ľudí v bruselskom pašalíku, pokiaľ nebudú poslúchať. Jediné čo ľudia vtedy počuli, boli nasladnuté frázy, ktoré sa odvtedy na nás hrnú z režimových médií ako pompejská láva, pričom sa pri nich začína prejavovať u citlivejších ľudí dávivý efekt. A preto si radšej ani netrúfnem z gastrických dôvodov tieto omáčky znovu ohrievať. Pamätníci si ich pamätajú a mládež, ako vidno na námestiach ich má aj tak plnú hlavu. Netreba im ich pripomínať. Majú ich ako trvalú pleseň na mozgu.

A tu ich máme na fotografii (viď link nižšie), hrdinov roku 2004, krásne zoradených s európskymi vlajočkami v rukách: bývalý komunistický funkcionár Schuster a s ním momentálne odsúdený podvodník Rusko, vtedy kovaný liberál a admirál voľného trhu, bývalý detský recitátor a miništrant kultu SNP z Pionierskej lastovičky. Je tu aj milovník račianskeho vína Hrušovský, ktorý si rád pospinkal v parlamente, aj globálny mysliteľ, muž vôle a staviteľ amerických krbov Dzurinda, no a samozrejme „otec národa“ Mečiar.

https://www.sme.sk/domov/c/referendum-o-vstupe-do-eu-politikov-spojilo-len-naoko

Čo všetko nám len nenasľubovali za tých viac ako 30 rokov, pred aj po vstupe do bruselského inkubátora pre nedonosené liberálne embryá. Od slovenského Švajčiarska až po karpatského ekonomického tigra. To všetko pod krídlami dobrej, liberálnej a demokratickej mamy kvočky – Európskej únie, ktorá sa s nežnou láskou stará o svoje žlté kuriatka.

Lenže teraz sa mama kvočka na svoje kuriatko hnevá. Všetky médiá píšu, že pokiaľ sa kuriatko nepolepší, tak mu bruselská mamička odoberie tú jedinú vec, pre ktorú ju slovenskí dezoláti majú ešte stále radi a ktorú im neustále politici predkladajú ako jeden z mála údajne racionálnych dôvodov pre našu prítomnosť v únii.

Kuriatko neposlúcha. Zvolilo si nesprávnych politikov, ktorí robia nesprávne, čiže nebruselské veci. A tak v Bruseli vytiahli osvedčený morálny obušok – peniaze, aby pod zámienkou boja proti korupcii trochu osviežili Slovensku pamäť a ukázali mu, čo je to tá pravá európska sloboda a hodnoty.

Už minulý týždeň sa bruselský moloch zastrájal, že bude Slovensko riešiť:

https://euractiv.sk/section/all/news/europarlament-bude-rokovat-o-stave-pravneho-statu-a-zakladnych-prav-na-slovensku/

aby ho nakoniec včera aj riešil.

Naradované liberálne režimové média vrnia blahom a tešia sa, že konečne padne dezolátna kosa na kameň. Portál TA3 včera písal:

„Brusel opäť znepokojuje situácia na Slovensku, kde sa podľa európskych inštitúcií zhoršujú demokratické štandardy a pribúdajú podozrenia z korupcie, píše web POLITICO pred dnešnou debatou europarlamentu o právnom štáte, základných právach a zneužívaní eurofondov na Slovensku. … Niektorí poslanci varujú, že EÚ nesmie zopakovať chybu, ktorej sa dopustila v prípade Maďarska, kde podľa nich proti podkopávaniu právneho štátu vládou premiéra Viktora Orbána zasiahla príliš neskoro.“

Aká to rajská hudba pre progresívne uši. Portál Euractiv.sk nepochybne s potešením cituje progresívneho nemeckého poslanca za Stranu zelených, Daniela Freunda, ktorý chce okamžite slovenským dezolátom odobrať eurofondy. Tento nabudený eurokomsomolec posiela slovenským dezolátom jasný odkaz:

„Peniaze európskych daňových poplatníkov v tejto chvíli nie sú na Slovensku v bezpečí.“

– Výborne, ale zato peniaze slovenských daňových poplatníkov, predpokladám, si budú v Bruseli užívať dokonalú bezpečnosť. A to takú dokonalú, že ich už určite nikdy neuvidíme. Alebo je to tak, že aj my môžeme recipročne prestať posielať do Bruselu každoročný tribút sultánovi? Čo vás nemá. My budeme platiť a oni nám nepošlú nič. To sú tie úniové radovánky v praxi.

Nemecký europoslanec Freund: Slovensku treba zmraziť eurofondy, dokým neobnoví boj proti korupcii

Mladý zelený eurohujer Freund sa však na rozdiel od slovenských režimových médií príliš nemieni pretvarovať, že tým hlavným problémom na Slovensku je korupcia, aj keď omieľa aj túto mantru. Nie, hlavným problémom je popieranie európskych ideologických hodnôt:

„V Nemecku narastajú obavy z Ficovho protidemokratického smerovania a z jeho snahy posilňovať väzby s autokratickými aktérmi, ako sú Čína, Rusko či súčasná administratíva v USA. Je to nebezpečné. Európa si nemôže dovoliť ďalšie Maďarsko.“

Čiže kauza je čisto politická. Frázy o korupcii sú len voliteľným doplnkom. A ako vidíme, zlé sú už aj kontakty s Veľkým bratom spoza oceánu. O tempora, o mores… Čo by na to povedal veľký malý muž slovenskej aj medzinárodnej politiky, Mikuláš Dzurinda, ktorý mával americkým bombardérom a kričal „na Belehrad, na Belehrad…“

Ale preč od toho deti, dosť bolo konšpiračných spomienok. Teraz treba zachraňovať demokraciu na Slovensku. Poslanec Freund ukázal, že žiadnych rozvratníkov EÚ trpieť nebude:

„Musíme si vziať jasné ponaučenie z prípadu Maďarska, ale aj z Poľska. Ak EÚ koná príliš neskoro, tak v konečnom dôsledku financuje nepriateľov Európy z peňazí európskych daňových poplatníkov, zatiaľ čo tí rozkladajú právny štát a demokratické inštitúcie.“

Ani súdruh prokurátor Urválek by to v 50. rokoch minulého storočia lepšie nesformuloval. Skrátka, úniu si rozvracať nedáme, súdruhovia. A pre tých, čo ešte stále pochybujú, či dobre počujú, to súdruh Freund povie ešte jasnejšie:

„Fondy EÚ sú viazané na európske hodnoty. Ak ich krajina porušuje, musia prísť dôsledky.“

A aké sú to tie európske hodnoty? Poznáte ich dobre. Veď sa o nich učia vaše deti a vnúčatá denne povinne v školách: multikulturalizmus, LGBT, feminizmus, inkluzivita, pluralita, liberalizmus, progresivizmus, rodová spravodlivosť, mulrirasovosť etc., etc.

Ide skrátka o hodnoty. O nejakú korupciu tu ide len okrajovo, ak vôbec. A v kontexte škandálov okolo neopakovateľnej Uršule a jej vakcín, či dotovania mimovládok z EÚ za robenie nátlaku na lokálnych politikov, sú nakoniec reči o korupcii smiešne.

Nie, tu ide o niečo iné – o konečné zrazenie slovenského dezoláta na kolená. Slovenský post-sedliak má konečne pochopiť, kde sa ocitol, keďže mu to, zdá sa, doteraz stále nedošlo.

Avšak čo mu potom vlastne zostane v tom vysnívanom eurosojuze? Slovenské Švajčiarsko je pasé a národná suverenita tiež, životnú úroveň à la Nemecko, na ktorú sa slovenský bača triasol a ktorú mu ako mrkvu vystavili pred nos, už zrejme tiež oželel. Namiesto toho má dúhové kydy, zúfalú natalitu, nefunkčné poľnohospodárstvo a výrobu potravín, nadnárodný korporačný priemysel a kapitál, bankstrov prisatých na tepne, upadajúcu úroveň školstva, ktoré je však zároveň plné kreativity a inklúzie, aby sme boli objektívni, zdarne sa rozbiehajúcu inváziu prisťahovalcov a neustále meškajúce vlaky.

Jediné k čomu ešte mohol vzhliadať, ak už tak veľmi chcel veriť, boli tie eurofondy, za ktoré sa v dedine postavila stupídna svetielkujúca fontána, polyfunkčné predražené ihrisko pre deti, ktoré sa nerodia, cyklotrasy, inštalovalo fekáloidné „umenie“, či usporiadali nejaké slniečkárske rockové festivaly.

Teraz mu zoberú aj tie eurofondy. Čo už len tomu chudákovi slovenskému dezolátovi zostane? Nezúfajme, predsa to najkrajšie: láska k Európskej únii. A tú nám nikto zo sŕdc vyrvať nemôže.

PDF (formát pre tlač)