Prof. De Mattei: Rímsky duch, ktorého potrebujeme

Roberto de Mattei
23. apríla 2021   Cirkev

Rímsky duch je čosi, čo možno čerpať iba v Ríme. „Sväté mesto“ par excellence, centrum kresťanstva, večná vlasť každého katolíka, ktorý môže s Cicerom opakovať „civis Romanus sum“ nárokujúc si právo na duchovné občianstvo, ktorého hranicami nie je mesto, ale ríša: Nie však ríša cisárov, ale Cirkvi – katolíckej, apoštolskej a rímskej.

Boli obdobia, keď biskupi aj z najodľahlejších miest posielali svojich seminaristov a kňazov do Ríma nielen kvôli štúdiu na najlepších teologických školách, ale aj preto, aby nadobudli duchovnú rímskosť. Preto Pius XI. túto perspektívu vyjadril pri prejave profesorom a študentom Gregoriánskej univerzity nasledovne: „Vaša prítomnosť hovorí o tom, že vašou najvyššou ašpiráciou, rovnako ako ašpiráciou pastierov, ktorí vás sem poslali, je vaša rímska formácia. Hovorí o tom, že rímskosť, ktorú ste prišli hľadať vo večnom Ríme, o ktorej veľký básnik, nielen Talianska, ale celého sveta, pretože bol básnikom katolíckej filozofie a teológie – Dante, hovorí v Očistci o Kristovi, ktorý je Rimanom: nech je Rím paňou tvojho srdca tak, ako Kristus je jeho pánom. Nech táto rímskosť prenikne vás i všetko, čo budete robiť. Týmto spôsobom, keď sa vrátite do svojich miest a dedín, budete môcť byť učiteľmi a apoštolmi rímskosti.“ (Príhovor z 21. novembra 1922.)

Tohto „rímskeho ducha“ nemožno študovať z kníh, možno ho – takpovediac – čerpať v tej atmosfére, ktorú veľký katolícky polemik Louis Veuillot (1813 – 1883) nazval „vôňou Ríma“; vôňou prírodnou a nadprirodzenou, ktorá vyžaruje z každého kameňa a z každej hrudy zeme, v ktorej je uchovávaná história tohto mesta. Práve na toto miesto Prozreteľnosť umiestnila katedru sv. Petra. Rím je svätým miestom i svätou spomienkou, „vlasťou ducha“, ako napísal spisovateľ a Veuillotov súčasník Nikolaj Gogoľ, ktorý žil v Ríme na Via Sistina v rokoch 1837 – 1846.

Rím je mesto, v ktorom sa nachádzajú hrobky apoštolov Petra a Pavla s podzemnou nekropolou, v ktorej útrobách sú pochované telá tisícov kresťanov. Rím, to je Koloseum, v ktorom mučeníci stáli zoči-voči divokým, krvilačným zvieratám. To je Bazilika sv. Jána v Lateráne, matka a hlava všetkých chrámov; bazilika, v ktorej si možno uctiť relikviu sv. Ignáca, ktorého levy ušetrili. Rím to je Campodoglio, centrum moci, kde cisár Augustus postavil oltár jedinému skutočnému Bohu, ktorý sa mal narodiť z Panny. Na vrchu Kapitol bola tiež postavená Bazilika Panny Márie na oltári nebies (tal. Basilica di Santa Maria in Aracoeli), v ktorej spočíva telo svätej Heleny, cisárovnej, ktorá našla relikvie Pánovho umučenia nachádzajúce sa dnes v Bazilike svätého Kríža v Jeruzaleme. Rím, to sú ulice a námestia tohto mesta, miesta, v ktorých žila svätá Katarína zo Sieny i svätá Františka Rímska, svätý Ignác i svätý Filip Neri, svätý Pavol z Kríža i sv. Leonard z Porto Maurizi, sv. Gaspare del Bufalo i sv. Vincent Pallotti, sv. Pius V. i sv. Pius X. V Ríme možno navštíviť izby sv. Brigity Švédskej (na Piazza Farnese), sv. Jozefa Benedikta Labreho (na via dei Serpenti), sv. Stanislava Kostku (v kostole sv. Ondreja v paláci Quirinale). Tu si možno uctiť Ježiškove jasličky (v Santa Maria Maggiore), rameno sv. Františka Xaverského (v Il Gesù), nohu sv. Márie Magdalény (v Bazilike sv. Jána Krstiteľa, ochrancu Florencie).

Počas svojej dlhej histórie Rím utrpel hrozné rany každého druhu. V roku 410 mesto vyplienili Góti, v roku 455 Vandali, v roku 546 Ostrogóti, v roku 846 Saracéni a v roku 1527 nemeckí landsknechti. V roku 1799 do Ríma vpadli jakobíni, v roku 1870 Piemontčania. V roku 1943 bolo mesto okupované nemeckými nacistami. Rím má dodnes na svojom tele jazvy po týchto hlbokých ranách, ako aj po iných – napríklad po Antoninovskom more v roku 180, čiernej smrti v roku 1348, epidémii cholery v roku 1837 alebo španielskej chrípke v roku 1917.

Podľa amerického historika Kyla Harpera (The Fate of Rome, Princeton University Press, 2017) bol rozpad Rímskej ríše spôsobený nielen barbarskými vpádmi, ale aj epidémiami a klimatickými zmenami medzi 2. a 6. storočím po Kristovi. Tieto vojny a epidémie boli v nasledujúcich storočiach vždy považované za Boží trest. Ludwig von Pastor píše, že medzi katolíkmi aj medzi heretikmi bolo „strašné drancovanie Ríma vnímané ako nebeský trest zoslaný na hlavné mesto kresťanstva, ktoré upadlo do hriechu“. (Dejiny pápežov, Desclée, Rím 1942. zv. IV, 2, str. 582.) Rím však vždy opätovne vstal, očistil sa, obnovil svoje sily, čo symbolizuje medaila Roma resurgens, ktorú dal vyraziť v roku 1557 Pavol IV. po skončení strašného hladomoru. O Ríme možno povedať to, čo aj o Cirkvi: impugnari potest, expugnari non potest; stále napádaný, nikdy zničený.

Berúc toto všetko do úvahy, v týchto nepokojných časoch, v ktorých žijeme a ktoré ešte očakávame, pozdvihnime svoj zrak na Roma nobilis (vznešený Rím), ktorého svetlo nezapadá; k vznešenému Rímu ospevovanému piesňami starodávnych pútnikov ako matka a pani celého sveta, skrvavený krvou mučeníkov a ozdobený panenskými ľaliami: „Ó Roma nobilis, orbi et domina. Cunctarum urbium excellentissima, Roseo martyrum sanguine rubea, Albi et virginum liliis candida.“

Kresťanský Rím zhromažďuje a pozdvihuje na nadprirodzenú rovinu prirodzené vlastnosti antického Ríma. Duch Ríma je duchom spravodlivých a silných, ktorí s pokojom a nezlomnosťou čelia najnebezpečnejším situáciám. Riman je ten, kto sa nenechá zastrašiť búrkami, ktoré ho obklopujú. Riman je človek, ktorý nepozná strach, aj keď mu vesmír padá na hlavu. „Si fractus illabatur orbis, impavidum ferient ruinae.“ (Horácius) Katolík, dedič tejto tradície – potvrdzuje Pius XII., nesedí nehybne medzi ruinami, ale usiluje sa zničenú budovu znovu postaviť. Riman sa zo všetkých síl snaží zdevastované pole obsiať. (Príhovor rímskej šľachte, 18. január 1947.)

Rímsky duch je neoblomný, bojovný, ale rozvážny. Rozumnosť je schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom; rozumnosť nehľadí na posledný cieľ človeka (to je doména múdrosti), ale na prostriedky na jeho dosiahnutie. Rozvážnosť je teda praktická životná múdrosť, ktorá medzi kardinálnymi cnosťami zaujíma ústredné a smer udávajúce miesto. Z tohto dôvodu sv. Tomáš Akvinský považoval rozvážnosť za korunu všetkých morálnych cností. (Summa Theologiae, II-II, q. 166, 2.1.)

Rozvážnosť je teda prvou cnosťou vyžadovanou od tých, ktorí vládnu, a spomedzi nich nemá nikto väčšiu zodpovednosť, než ten, ktorý vedie Cirkev. Nerozvážny pápež, neschopný riadiť Petrovu loď, by bol veľkou katastrofou, pretože Rím nemôže byť bez pápeža a pápežovi nesmie chýbať rímsky duch, ktorý by pomáhal viesť Cirkev. Ak by k tomu došlo, duchovná tragédia by prekonala všetky prírodné katastrofy.

Rím poznal katastrofy všetkého druhu, ale čelil im ako svätý Gregor Veľký v čase epidémie, ktorá postihla mesto. Aby pápež zmiernil Boží hnev, krátko po svojom zvolení nariadil kajúcu procesiu duchovenstva a rímskeho ľudu. Keď procesia dorazila k mostu, ktorý spája mesto s Hadriánovým mauzóleom, Gregor uvidel na vrchole pevnosti svätého Michala archanjela, ako zasúval svoj zakrvavený meč do pošvy na znamenie, že čas trestu sa skončil. A zbor anjelov spieval: „Regina Caeli, Laetare, Alleluia – Quia quem meruisti portare, Alleluia – Resurrexit sicut dixit, Alleluia!“ Svätý Gregor nahlas odpovedal: „Ora pro nobis Deum, Aleluja!“

Tak sa zrodila harmónia, ktorá dodnes znie v celom katolíckom svete. Nech táto nebeská pieseň vleje do sŕdc katolíkov neobmedzenú dôveru v Máriu, Ochrankyňu Cirkvi, ale aj Ochrankyňu rímskeho ducha, silného a harmonického, ktorého sme nikdy tak veľmi nepotrebovali, ako v dnešných hrozných dňoch.

***

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes. Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na odkaze: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/.

PDF (formát pre tlač)