Radosť: Priateľstvo s Bohom má obsahovať aj bohatú jasnosť pravdy a aj radostné žitie v priateľstve s Ním

Jozef Duháček
2. októbra 2023   Cirkev

Svätý opát Bernard z Clairvaux povedal raz svojim bratom: „Poznal som mnoho ľudí, ktorých poznanie pravdy robilo len smutnejšími, lebo sa nemohli vyhovárať na nevedomosť, keďže vedeli k čomu ich pravda nabáda, a nekonali to.“ Je to takmer zákon, že čím väčšie poznanie, tým väčší smútok. Aspoň v duši citlivej na dôsledky a požiadavky pravdy.

Priateľstvo s Bohom má obsahovať aj bohatú jasnosť pravdy a aj radostné žitie v priateľstve s Ním. Nedá sa však nevidieť, že i tu sa do cesty zbožnému človeku neraz postaví smútok. Ba tu oveľa viac, než kdekoľvek inde, lebo v božom priateľstve prítomná pravda svojou jasnosťou, ale aj svojimi nárokmi prevyšuje všetko. Poznanie pravdy je odmena, rozkoš a radosť, ale je to záväzok a ťažký celoživotný údel. To sa netýka len pravdy Božej, týka sa to akejkoľvek pravdy, pretože každá malá pravda participuje na Pravde, ktorá je aj Cestou, aj Životom. Úsilie o priateľstvo s Bohom sa stáva náročným bojom o radosť, ale bojom o radosť je vôbec každé poctivé úsilie o život podľa mravných zásad.

Niekto musí uvoľniť zatarasovanú cestu k radostnému žitiu v priateľstve s Bohom. Boží priateľ je zo svojho povolania bojovníkom za radosť. Jeho zbraňou je pestovanie svätej lásky, ktorá je ako sprievod kráľovnej radosti, ktorý jej uvoľňuje zatarasenú cestu. V číro ľudských veciach života je láska matkou sily, nachádza cesty v zdanlivých i skutočných bludiskách, prekonáva každý odpor, zdolá úžasné množstvo úloh. Veď len pomyslite na materinskú lásku alebo lásku k vlasti, pre ktorú nie je prekážkou ani smrť. A tak láska otvára cestu von z rýdzo ľudského smútku k rýdzo ľudskej radosti, stávajúc sa matkou rýdzo ľudských cností.

V životne dôležitých veciach v priateľstve s Bohom vyniká pravda omnoho viac ako v čisto ľudskom živote. Boh sám jasne ukazuje predmet lásky, cestu k láske, ukazuje v zjavení dôsledky a požiadavky zjavených právd o Priateľovi. Tým pred dušu stavia veľkolepý prísľub nekonečnej radosti, no nad tým prísľubom sa sťahujú mraky smútku. Vidíme ciele nesmierne náročné, horíme túžbou po ich dosiahnutí, ba s ochotou vykročíme k dobytiu hory radosti, len aby sme vzápätí narazili na tisíc a jednu ťažkostí, prekážok, problémov.

Tu sa vynára poznámka apoštola Pavla a nám sa zdá, že ju teraz dokonale chápeme: „Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo.“ Cítime, že mu rozumieme, keď končí: „Ja nešťastný človek!“ Chceme pokračovať, ale nevidíme pokrok, dlho, veľmi dlho nevidíme žiaden pokrok. Ba zdá sa, že kráčame naspäť, že padáme a nevládzeme vstať zo strachu pred obtiažnosťou celej veci. Lebo do svetla pravdy zjavenej božským Priateľom sa postavia tiene ako hory, tiene odporu, slabosti, zmätku, obáv z množstva a náročnosti úloh a boja, ktorý nás čaká.

Stojí proti nám mocný nepriateľ. Ba je priamo v nás. Máme v sebe nezmarnú opozíciu. Rozum ukazuje cesty, po ktorých treba ísť, svetlo viery a darov Ducha Svätého otvára perspektívy hlboké, veľmi ťažko schodné, ale práve preto také skvelé. Nie je iná cesta ako cesta kríža, hovorí nám Pán a náš rozum to chápe. Rozum vidí na konci dlhej a ťažkej cesty veľkolepú odmenu, rozum chápe toho kupca, ktorý objavil vzácnu perlu a je rozhodnutý všetko predať, len aby túto mohol kúpiť.

No hneď sa začnú rojiť zvodné predstavy, črtajú sa naj obrazy iných „dobier“, o ktoré na tej ceste prídeme. To oheň vášní v človeku rozhadzuje svoje iskry do všetkých kútov duše, aby roznietil oheň inej, pozemskej lásky k pozemským veciam. Pravda o priateľstve s Bohom mieri svojimi dôsledkami veľmi vysoko; opozícia vášní náš zrak kloní k zemi, k pozemským dobrám a bezohľadne a nemierne zdôrazňuje radosti plynúce z pozemských, ktoré Božský Priateľ stvoril ako dobré.

Tu On sám musí podať pomocnú ruku, aby duša rozumela výšinám Jeho lásky.

Podáva ju skrze miernosť; ona upevňuje v duši ochotu a silu odolávať radostiam z nízkych vecí, aj keby sa vo svetle vášní zdali nesmierne atraktívne. Máme v sebe čudnú až panickú hrôzu z obetí a z tvrdej dlhotrvajúcej práce. To je zdroj všetkého kolísania a úteku, keď sa v mihotavom svetle vášní nečakane ukáže zdanlivo nekonečná a nudná diaľka cesty, keď sa vynoria obludy prekážok a obetí, ktoré treba na tej ceste prekonávať.

Priateľstvo s Bohom žiada aspoň odklon, ak už nie úplné odlúčenie od zeme. Nijakou námahou by sa človek sám nevytrénoval k pevnému ovládaniu strachu z obetí a nudy cesty, keby sa Boh neujal jeho výchovy. Ale On nás neopúšťa, vidí našu slabosť a dáva duši statočnosť; teológia hovorí potom o vliatej cnosti statočnosti. Zjaví sa nebezpečenstvo, zjavia sa bolesti, obete, niekedy aj obete zdravia či života; duša mierna a statočná však nestráca radosť, ktorú Priateľstvo s Bohom žiada, ale aj prináša. Radostne vytrvá v odriekaní a v zdolávaní stále väčších prekážok. Tak Priateľ vyzbrojí bojovníkov za radosť, cnosťami miernosti a statočnosti vybuduje v živote človek poriadok a systém, ktorým možno skrotiť búriace sa vášne. Táto božsky mocná organizácia vnútorného života potvrdzuje priateľstvo a jeho pravú radostnú náladu, silu i výbojnosť.

Človek nikdy nebol obmedzený len na seba. Okolo nás sa kopí doslova nepriehľadná rozmanitosť úloh a povinností vonkajších i vnútorných, obsiahnutých v mene blížneho a Boha, ktorý je naším prvým, najvyšším, celkom nás ovládajúcim „blížnym“; úlohy rozumu, úlohy vôle, slova i činu, úlohy denného súkromného života i života v ľudskej spoločnosti.

To všetko musí byť nielen zafarbené na povrchu, ale musí byť do hĺbky preniknuté priateľstvom a svätou láskou. Duša by sa neubránila pádu do smútku, keby videla toľko pravidiel, toľko požiadaviek ako nikde a nikomu neublížiť, neuprieť nejaké právo ak by Božia láska nevkladala do duše aj tretiu časť svojho sprievodu: spravodlivosť, zmysel pre právo a spravodlivosť všade a voči každému. Boj o radosť sa stáva úspešným, lebo spravodlivosť je radosť v každej oblasti, v svetskej aj božskej a duša nemôže podľahnúť ničivému smútku, keďže vie, že pred ňou nestoja nerozumné, ale spravodlivé požiadavky, a keďže má z božej svätej lásky silu zachovať všade náležitú rovnováhu.

Mierna, statočná a spravodlivá duša nie je ešte celým bojovníkom za radosť. Lebo nehodí sa všetko všade a na každého. Každá chvíľa, každý človek, každé miesto, každý čin má svoje zvláštnosti. Tak bojovník za radosť potrebuje ešte rozvážnosť, aby bol mierny, statočný a spravodlivý tak, ako to žiada táto chvíľa, tento človek, toto miesto a takýto skutok. Keď je miernosť mierou, statočnosť silou a spravodlivosť univerzálnosťou, ktoré sprevádzajú lásku, potom je rozvážnosť zrakom lásky.

Nie v tom zmysle, žeby to láska sama všetko konala, ale láska má štyroch hlavných pracovníkov, z ktorých každý má opäť svojich podriadených, aby život vo svätom priateľstve s Bohom nebol iba čírou teóriou, aby bol činom priateľa, činom podobným činom Priateľa.

Priateľstvo s Bohom je vážny život plný práce. Nie je to emocionalita, ale spravodlivosť, statočná a rozvážna miernosť. Je to nachádzanie a milovanie Boha v každom čine, duchovnom alebo materiálnom, veľkom alebo aj najvšednejšom. Cesta k radosti vedie popri štyroch pomocniciach lásky. Ak sme slabí, je to preto, že nepoznáme tieto štyri pomocnice lásky. Keď všetko zvaľujeme len na lásku, všetko od lásky očakávame, vo všetkom ju chceme vidieť a mať, ale nevšímame si štyri mocné piliere, ktoré lásku podopierajú, láska vyvanie do prázdna, ba nikdy sa nestane ničím viac, než trblietavou emóciou, ktorú odvanie a spáli prvý výstrel nepriateľa a obráti sa na žiaľ a smútok. Vtedy nevieme čo robiť, a škodíme svojmu priateľstvu s Bohom. A preto aj život mnohých zbožných ľudí je životom otrokov smútku a nikdy sa nedopracuje k svätej radosti.

PDF (formát pre tlač)