Prístup Španielov a Portugalcov k domorodcom verzus rasistickí Anglosasi. Koniec púte otca Vieiru
Atanazy Maria Wojtal
6. novembra 2020
Cirkev
pokračovanie I. časti
Otec Antonio Vieira sa spoločne s dvoma jezuitskými spolubratmi nalodil na portugalskú loď, ktorá viezla do Lisabonu náklad cukrovej trstiny. Otec Antonio Vieira bol rozhodnutý vystúpiť pred portugalským panovníkom v Lisabone a oboznámiť ho s neutešenými pomermi v Brazílii. Pri Azorských ostrovoch sa však loď dostala do prudkej búrky a začala sa potápať.
V nebezpečnej situácii dal otec Antonio Vieira celej posádke všeobecné rozhrešenie a posádka na jeho popud dala prísľub Presvätej Bohorodičke, že ak búrku prežijú, budú sa do konca svojho života modliť denne ruženec. Napriek tomu búrka silnela a dokonca zlomila hlavný sťažeň lode. Tu sa však potápanie lode zastavilo, pretože morskou vodou nasiaknutá cukrová trstina utesnila poškodenú loď a tá sa preto prestala potápať. Okrem toho sa z cukrovej trstiny v okolí lode začala šíriť ľúbezná vôňa. Plavidlo však bolo neovládateľné a portugalskej posádke naďalej hrozila smrť.
Záchrana prišla v podobe kalvínskych holandských pirátov, nepriateľov katolicizmu. Kalvíni zhabali celý nezničený náklad lode a portugalskú posádku vysadili na ostrove Graciosa, patriaceho do súostrovia Azorských ostrovov. Na Azorách otec Antonio Vieira získal v jezuitskom dome potrebnú pomoc, a svojich dvoch jezuitských spoločníkov Jeronima a Nunesa de Costu poslal do Amsterdamu odkúpiť knihy, ktoré mu zhabali kalvínski korzári. Misia bola úspešná, obaja bratia zachránili viac ako 200 kázní a 500 listov, ktoré patrili otcovi Antoniovi Vieirovi.
Do Lisabonu prišiel dom Antonio Vieira až v novembri 1654. V tom čase vládol v Portugalsku Ján IV. z Braganzy. Jeho manželka, kráľovná Doňa Luísa de Gusmão e Sandoval bola nadšená duchovnou charizmou otca Antonia Vieiru a požiadala ho, aby sa stal jej spovedníkom. Kráľovná sa následne plne stotožnila s postojmi otca Antonia Vieiru a do Brazílie poslala svojmu synovi Alfgonsovi VI. veľmi tvrdý list, v ktorom sa plne postavila na stranu otca Antonia Vieiru.
V liste svojmu synovi Alfonsovi VI., budúcemu portugalskému panovníkovi zdôraznila, že králi sú Božími vazalmi a sú povinní vlastných pozemských vazalov prinútiť k disciplíne. Ak tak neučinia, Boh ich bude brať na zodpovednosť. Synovi v liste takisto zdôraznila, že kráľovské dynastie padnú vždy, ak sa miera nespravodlivosti, ktorá sa prieči Bohu nakoniec stane tak veľká, že Boh umožní, aby im bola koruna odňatá. Spomedzi všetkých neprávostí najhlasnejšie volá k Bohu neprávosť tých, ktorí kradnú, berú slobodu iným a neplatia spravodlivo mzdu.
Najtvrdšie slová sa však nachádzali v závere listu, kde kráľovná napísala svojmu synovi, že Boh potrestal faraóna egyptskými ranami, pretože nespravodlivo držal židovský ľud v otroctve. Jednou z týchto rán bola aj smrť prvorodených. Budúci portugalský panovník Alfons VI. so svojou manželkou v tom čase stratili dve zo svojich detí a kráľovná Doňa Luísa de Gusmão dospela k presvedčeniu, že smrť jej vnukov je Božím trestom za neriešenie problému indiánskeho otroctva.
Otec Antonio Vieira celý svoj život odmietal teórie, podľa ktorých boli „Indiáni otrokmi od prírody“. Tieto teórie boli prevzaté z Aristotelovej filozofie. Grécky filozof Aristoteles bol totiž presvedčený, že u niektorých ľudí fyzická sila prevažuje nad schopnosťami ich rozumu, a práve kvôli slabému rozumu musia títo agresívni ľudia, ktorí sa nedokážu ovládať, ostať otrokmi.
Otec Antonio Vieira, ktorý poznal indiánske nárečia, však brazílskych Indiánov nevnímal ani ako hlúpych a ani ako agresívnych. Práve naopak. Videl, že Indiáni chápu Kristovu náuku i katechizmus a rovnako videl, že majú zmysel pre „prirodzené dobro“, ktoré je prvým predpokladom pre prijatie právd viery a zbožnosti. Otec Vieira takisto tvrdil, že medzi Indiánmi existuje určitý spoločenský kmeňový poriadok a systém, na ktorom možno stavať, a že Indiáni dokážu byť disciplinovaní.
Je však potrebné zdôrazniť, že otec Antonio Vieira nikdy nekritizoval ideu kolonializmu. Kolonializmus umožňoval krst domorodcov a krst je potrebný na dosiahnutie spásy, bez krstu totiž nik nemôže vstúpiť do neba. Kolonializmus vnímal otec Antonio Vieira ako nástroj, vďaka ktorému sa viera dostane ku všetkým ľuďom na svete. Na základe rôznych proroctiev Písma otec Antonio Vieira tvrdil, že príde čas, keď ríša Ježiša Krista zostúpi na celú zem, a pri vytváraní tejto ríše zohrá osobitnú úlohu Portugalsko, ktoré začalo ako prvé v Európe s námornými objavmi. Tak, ako si Boh zvolil Židov, aby priniesli svetu Sväté Písmo, vyvolil si Portugalcov a potom aj Španielov, aby christianizovali celý svet a ohlasovali Evanjelium všetkým národom.
Je zaujímavé, že táto pre niekoho kontroverzná myšlienka Piatej ríše s jej centrom v Portugalsku, je v určitom súlade s fatimskými zjaveniami o triumfe Nepoškvrneného srdca. Otec Antonio Vieira postavil svoju vieru osobitného povolania Portugalska najmä na zjavení Krista Ukrižovaného – zjavil sa prvému portugalskému kráľovi Afonsovi Henriquezovi a následne ho podnietil šíriť Evanjelium v zámorí.
V ponímaní otca Antonia Vieiru hlavnou črtou kolonializmu nemá byť „conquista“. Cirkev je nadprirodzeným duchovným spoločenstvom s právnou a morálnou jednotou, ktorej úlohou je prinášať ľuďom Evanjelium a zázračným spôsobom ich tak spraviť súčasťou Kristovho tajomného tela. Nikdy nepochyboval o poslaní portugalských katolíkov, čo mu však nebránilo rozhodne bojovať voči morálnej skazenosti portugalských latifundistov.
V roku 1662 nastúpil na trón Dom Afonso VI. Evanjeliové pravdy hlásané jezuitom Antoniom Vierom sa novému kráľovi nehodili. Tieto pravdy neboli tiež príjemné ani pre početnú skupinu vplyvných kňazov, ktorí si zvykli na život v luxuse financovaný portugalskými šľachtickými mecenášmi a portugalskou korunou. Portugalskí šľachtici intrigovali u panovníka Alfonsa VI., ktorý mal tiež kritický postoj voči otcovi Antoniovi Vieirovi a spolu s niektorými vysokými portugalskými cirkevnými hodnostármi nakoniec obvinili otca Antonia Vieiru z kacírstva a odovzdali ho portugalskej inkvizícii. Od 1. októbra 1665 bol otec Antonio Vieira v inkvizičnom väzení, najprv v Coimbre a nakoniec v Lisabone. V roku 1668 opustil otec Vieira inkvizičné väzenie, obratom ho však na príkaz najvyšších kruhov poslali preč z Portugalska.
Pôsobenie otca Antonia Vieiru v Ríme a návrat do Portugalska
Oficiálnym dôvodom pre odchod otca Antonia Vieiru do Ríma bol kanonizačný proces 40 jezuitských mučeníkov zavraždených Holanďanmi v roku 1570. V Ríme si otec Antonio Vieira získal značné sympatie, dokonca svojimi kázňami zaujal aj rímskeho pápeža Pia V. Ten ho nielenže očistil spod všetkých obvinení zo strany portugalskej inkvizície, ale pápežským breve otca Antonia Vieiru zaradil medzi svojich poradcov, a v nasledujúcich piatich rokoch si špeciálna pápežská komisia posvietila na členov portugalskej inkvizície. Do roku 1675 sa následne uskutočnila hlboká reorganizácia a čistenie v radoch portugalskej inkvizície.
V Ríme sa otec Antonio Vieira stal aj spovedníkom švédskej kráľovnej Kristíny, ktorá sa kvôli svojej katolíckej viere musela vzdať švédskeho trónu. Kráľovná Kristína, podobne ako v minulosti portugalská kráľovná Doňa Luísa de Gusmão, poslúchala duchovné rady otca Antonia Vieiru na slovo.
V roku 1671 prišlo v Portugalsku k vyhosteniu všetkých Židov, ktorí sa odmietli dať pokrstiť. Otec Antonio Vieira poukázal na to, že takýto prístup je chybou. Napísal panovníkovi list, v ktorom sa pýtal, či Žid prinútený ku krstu, ktorý tak pristupuje svätokrádežne k sviatostiam je lepšou voľbou, ako Žid, ktorý sa stretáva s pravdami viery a existuje tak možnosť, že konvertuje. Takisto vystríhal portugalského panovníka Alfonsa VI., aby nerobil takú istú chybu, ako svojho času Španieli, ktorí Židov vyhnali a spolu s nimi stratili aj prístup k ich majetku. Židia sa presťahovali do Holandska, kde už nemali žiadnu možnosť ako sa stretnúť s katolíckymi pravdami a možnosť ich evanjelizácie sa tak stratila.
Po roku 1675 sa otec Antonio Vieira vrátil do Portugalska. V roku 1680 vypracoval zákon, ktorý zakazoval zotročovať všetkých Indiánov, ktorí sa narodili v štáte Maranhão. Jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval, nesmierne zoslabol, takže v roku 1681 panovník súhlasil s tým, aby sa vrátil do Brazílie, kde bolo lepšie podnebie a kde mal opäť nabrať nové sily. Nepriatelia otca Antonia Vieiru noc pred jeho odchodom z Lisabonu spaľovali v meste jeho podobizne a oslavovali jeho odchod.
Odchod do Brazílie, starostlivosť o Indiánov a smrť
V Brazílii nevítali otca Antonia Vieiru s otvorenou náručou. Guvernér mesta Maranhão, z ktorého pred rokmi otca Antonia Vieiru vyhostili, po výmene niekoľkých zdvorilostných viet priamo povedal, že bude rád, ak do guvernérskeho paláca nebude otec Antonio Vieira chodiť. Chladný vzťah k otcovi Antoniovi Vieirovi mali aj jezuiti priamo v meste, ktorých zostava sa tiež v priebehu rokov zmenila.
Zdravotný stav otca Antonia Vieiru sa aj v Brazílii napriek lepšiemu podnebiu ďalej zhoršoval. Sám tušil, že jeho život sa blíži ku koncu, sústredil sa preto na ukončenie teologických prác, ktoré mal rozpracované. Išlo o diela Clavis Profetarum – „Kľúč k prorokom“, vynikajúce pojednanie o téme Kristovej vlády, ktoré sa mu žiaľ nepodarilo dokončiť.
Ďalšie dielo, ktoré však Antonio Vieira stihol dokončiť v posledných mesiacoch svojho života, bolo dielo Rosa Mystica. Išlo o dielo, ktoré malo priviesť ženy k podpore pobožnosti ruženca. Dielo sa podarilo. V 30 kapitolách ženám vysvetlil, prečo je dôležité modliť sa ruženec – touto modlitbou žena posväcuje nielen seba, ale aj svoju rodinu, vďaka čomu všetci členovia rodiny cítia silnejšie Božiu prítomnosť v domácnosti.
Je zaujímavé, ako Briti a Američania v súvislosti so Španielmi a Portugalcami v Latinskej Amerike dokázali klamať. V spoločnosti presadzovali predstavu o nemilosrdných španielskych a portugalských otrokároch, ktorí vyhladili celé indiánske ríše. Pravdou však ostáva, že väčšinu obyvateľstva Latinskej Ameriky tvoria indiánski miešanci a belosi tvoria len približne 20% populácie.
Dôvod, prečo je to tak, je prozaický. Španielski a portugalskí katolíci nemali zábrany uzatvárať katolícke zväzky s domorodcami, ktorí konvertovali na katolicizmus. Portugalskí a španielski otrokári síce lovili otrokov v pralesoch, celý čas však narážali na odpor portugalskej a španielskej Cirkvi, ako je zrejmé aj z príkladu života otca Antonia Vieiru. Rasizmus nemal v katolíckej spoločnosti miesto.
Naopak rasizmus sa vždy ukazoval v plnej nahote medzi Britmi a neskôr medzi Američanmi. Anglosasi nielen v Amerike, ale aj v Afrike či Ázii boli vždy rasistami, ktorí vnímali miestne obyvateľstvo ako menejcenné. Proti anglosaskému rasizmu bojovali ešte v 20.storočí v USA Martin Luther King, v Indii Mahatmá Ghándí, alebo v Juhoafrickej republike Nelson Mandela. V Brazílii, Mexiku, Argentíne a iných latinskoamerických krajinách nikdy výraznejšie protirasistické povstania neexistovali. Keď však Američania v roku 1896 zobrali Španielom Filipíny a Kubu, takmer okamžite vypukli revolty proti americkému rasizmu.
Otec Antonio Vieira ešte aj na smrteľnej posteli bojoval za práva Indiánov žijúcich v jezuitských redukciách či na brazílskom území. Nadväzoval na svoje prvotné aktivity. Svojho času totiž otec Antonio Vieira participoval s inými jezuitmi na vzniku domorodého jazyka tupi, ktorým dodnes hovorí okrem portugalčiny drvivá časť brazílskeho obyvateľstva. Vytvorenie kmeňového jazyka tupi súviselo so skutočnosťou, že v Brazílii existuje dodnes takmer 750 rôznych kmeňových jazykov, ktoré sa bežne používajú.
Otec Antonio Vieira si vzal k srdcu myšlienku sv. Ignáca z Loyoly, ktorý tvrdil, že každý jezuita – od najjednoduchšieho brata po generála musí byť schopný hlásať Evanjelium v akomkoľvek jazyku, ktorý sa používa na mieste jeho pôsobenia. Život otca Antonia Vieiru nám ukazuje, aké úžasné je poslúchnuť Boží hlas a naplniť Božiu vôľu a prikázania.
