Päť znakov pravej trpezlivosti

Sv. Albert Veľký
26. mája 2021   Cirkev

1. Pravú a dokonalú trpezlivosť má ten, čo trpezlivo znáša krivdy, nielen keď je vinný, ale aj keď je nevinný ako blahoslavený Jób, ktorý vravel: „Nezhrešil som, a v horkostiach mešká moje oko.“ (XVII, 2)

A čo aj nevinnému je krivda neznesiteľnejšia ako vinníkovi, predsa oveľa ľahšie môžeme a máme znášať krivdu, keď nám nijaká vina nehryzie svedomie, ako keď sme si pre nejaké predchádzajúce previnenie zaslúžili trest podľa svedectva blaženého Petra, ktorý hovorí: „Nikto z vás nech netrpí ako vrah alebo zlodej alebo utŕhač alebo ako žiadateľ cudzieho; keď však ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha za toto meno. Lepšie je totiž – ak sa vôli Božej páči – trpieť pre dobrodenia, ako pre zločiny. Lebo aká to sláva, keby ste ako previnilci pri zauškovaní boli trpezliví? Ale keď za dobré skutky trpezlivo trpíte, to je Bohu milé.“ (1Pt 4,15–16; 3,17; 2,20)

2. Chválitebná je tá trpezlivosť, čo nielen od zlých spôsobené krivdy trpezlivo znáša, ale aj od tých, čo zdajú sa dobrými a priateľmi, nielen za zlé skutky, ale aj za dobrodenia. Vtedy duša je priateľkou Boha „medzi dcérami ako ľalia medzi tŕním“. (Pies 2,2)

Ľalia totiž, aj keď tŕne pichajú, predsa si zachováva bielotu a vydychuje mocnejšiu vôňu, ako keby ju tŕnie neranilo. Podobne, keď dušu, nevestu Božiu, bodajú tí, čo sa zdajú byť z počtu a zo spoločenstva božích synov, predsa sa nedá popudiť k netrpezlivosti, ale veľmi starostlivo sa usiluje zachovať bielotu dobrého svedomia a vôňu dobrého mena.

3. Ten je naozaj trpezlivý, kto nielen trpezlivo znáša spôsobené mrzutosti, ale aj túži, aby sa mu ich dostalo, podľa príkladu Ježiša Krista vraviaceho: „Potupu s biedou očakáva moje srdce.“ (Ž 69, 21)

Ozaj trpezlivý nerepce v súženiach, ako Jób (1,22), ktorý vo veľkých bôľoch nehovoril nič bláznivé proti Bohu, ale s radostnou mysľou tešil sa zo spôsobených nepríjemností a zo srdca ďakoval.
Ozaj trpezlivý sa nikdy neospravedlňuje pre učinenú krivdu, aj keď sa ho pýtajú, vo všetkom sa zverujúc najvernejšiemu Bohu, ktorý istotne raz zjaví nevinnosť všetkých, ako ani Pán Ježiš neodpovedal Pilátovi, keď sa ho pýtal.

Ozaj trpezlivý nikomu sa neponosuje na svoju krivdu, lebo sťažnosť a ospravedlnenie niekedy uľaví mysli, a po tej úľave on, veru, netúži; ale sám s Bohom znáša svoju tieseň, kým ju dobrotivý a verný Pán vnútornou útechou nestlmí.

4. Tri veci právom vedú k pravej trpezlivosti. Po prvé: poznať, že za hriechy zaslúžili sme si večný a najtrpkejší pekelný trest, a za ne sužuje nás telesný bôľ. Po druhé: že Pán Ježiš Kristus po dlhý čas mnohými, rozmanitými a veľkými krivdami si zaslúžil, aby, ako odmena za to, my sme trpeli po čas krátky. Po tretie: že sám Boh spravodlivý bude podľa trvania, veľkosti a ťarchy utrpení merať dĺžku, trvanie, rozkoš a sladkosť radostí večných, podľa svedectva apoštola Pavla, ktorý vraví: „Lebo toto naše chvíľkové a ľahké súženie pôsobí v nás nesmiernu vážnosť velebnosti večnej slávy.“ (2Kor 4,17)

5. Dôkaz ozajstnej trpezlivosti je nepomstiť sa, aj keď sa môžeme pomstiť; a aj iným brániť, aby sa nepomstili, ako to urobil Dávid, ktorý nedovolil zabiť Semeja, čo na neho hádzal skaly a blato a nazval ho mužom krvi. Ale naozaj trpezlivý skôr skrúšene prosí za krivditeľov, čo účinne urobil aj Pán Ježiš Kristus za tých, čo ho ukrižovali, a blažený Štefan za tých, čo ho kameňovali. Ba núti aj Pána, aby sa zmiloval nad krivditeľmi, ako Mojžiš urobil, keď povedal „Alebo mu túto vinu odpusť, alebo, ak to neurobíš, vymaž ma zo svojej knihy, ktorú si napísal.“ (Ex. 32,31)

Také modlitby Boh rád počúva a vypočúva. Preto títo, totižto Dávid, Kristus a Štefan boli vypočutí, keď prosili za protivníkov.

Dôkaz netrpezlivosti je, keď niekto pobúrený pre spôsobenú nepríjemnosť dobrovoľne neurobí dobré skutky, čo pohodlne mohol a mal urobiť; vtedy totiž ako keby Boh trpel za mrzutosť, ktorú človek spôsobil. A toto pobúrenie sotva môžeme utajiť, aby nevypuklo v tvári alebo v posunkoch alebo v slovách. Toto je najnebezpečnejšia netrpezlivosť, keďže pomstu za ňu obraciame na nevinného Boha.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer 9/1941, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený do súčasného slovenského jazyka redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)