OSN žiada, aby boli černosi odškodnení za otroctvo 150 rokov po jeho zrušení. Odškodnia aj potomkov bielych otrokov? Slováci by mohli zbohatnúť…

4. septembra 2026   História Politika

OSN každoročne 31. augusta oslavuje „Medzinárodný deň ľudí afrického pôvodu“. Ten býva vždy podnetom na stupňovanie požiadaviek v boji voči údajnej pretrvávajúcej diskriminácii a za odškodňovanie krívd a udalostí, ktoré sa stali pred stáročiami.

https://www.un.org/en/observances/african-descent-day

Pokiaľ by ste však hľadali v programe OSN nejaký „Medzinárodný deň ľudí európskeho pôvodu“, tak by ste hľadali márne. Na otázku, či existuje takýto deň v portfóliu OSN pre belochov, keď predsa existuje aj pre černochov, odpovedá dôsledne poučená umelá inteligencia, že „OSN nevytvára globálne spomienkové dni ani mesiace na základe väčšinových alebo dominantných rasových kategórií“.

Lenže zvedavý človek po vyhľadaní si štatistík zistí, že belochov je momentálne vo svete 850 miliónov až maximálne 1,1 miliardy, podľa toho, či sa rátajú aj miešanci, zatiaľ čo černochov je 1,45 miliardy. Aziatov je v súčasnosti približne 2,1 miliardy a zvyšok svetovej populácie tvorí nebelošské obyvateľstvo Indie, Austrálie, Blízkeho Východu a Severnej Afriky, približne asi 3,7 miliardy.

Nech to rátame z ktorejkoľvek strany, stále nám vychádza, že belosi sú – najmenej početnou rasou na planéte, nie sú „väčšinovou ani dominantnou rasovou kategóriou“, ale naopak – najmenšou, a teda podľa kritérií OSN by práve oni mali mať svoj pamätný deň.

To však nie je jediná nezrovnalosť v tomto ťažení OSN proti diskriminácii. Rovnako disproporčne sa OSN stavia k problematike otroctva.

V rámci „Medzinárodného dňa ľudí afrického pôvodu“ aj tento rok OSN požaduje tzv. reparatívnu spravodlivosť:

https://news.un.org/en/story/2026/08/1168232

Čo to v praxi znamená? Nejde len o morálnu satisfakciu, ale aj o finančné odškodnenie smerované ľuďom na základe rasových kritérií bez toho, aby niekedy oni, ich rodičia, starí rodičia a ďalšie generácie za posledných 150 rokov trpeli v nejakom otroctve. A tento časový odstup sa týka samozrejme len USA. V Európe, vďaka katolíckej Cirkvi, bolo otroctvo zrušené omnoho skôr.

OSN to však vidí inak:

„Výbor vyzýva štáty, aby zaviedli komplexnú repararatívnu spravodlivosť, ktorá by kombinovala odškodnenie, reštitúciu, rehabilitáciu a štrukturálne reformy. Podľa výboru nemôže plynutie času slúžiť ako zámienka pre štáty na to, aby odmietli uznať tieto historické nespravodlivosti alebo prijať vhodné opatrenia na nápravu a zodpovednosť za tieto zločiny.“

Podobne ako pri medzinárodnom dni, aj pri tomto druhu odškodnenia po stáročiach sa však natíska otázka, či aj pre belošských otrokov pamätá OSN na nejaké odškodnenie? Samozrejme nie. OSN o bielych otrokoch radšej ani vôbec nehovorí. Pritom od začiatku moslimskej expanzie v 7. storočí až do začiatku 19. storočia (ešte v roku 1816 bolo len v Alžírsku 1664 európskych otrokov), čiže omnoho dlhšie ako v prípade černochov, predstavovali belošskí otroci zásadný tovar v severnej Afrike a na Blízkom východe.

Na portáli Christianitas.sk sme venovali problematike otroctva a zásluhe katolíckej Cirkvi na jeho zrušení mnoho článkov. Tento je konkrétne o zámernom ignorovaní toho, že európski a aj slovenskí belosi boli po stáročia obchodným artiklom moslimských štátov ako otroci:

https://christianitas.sk/obchod-s-europskymi-aj-slovenskymi-otrokmi-akoby-neexistoval/

Len medzi rokmi 1530 až 1780 sa počet zotročených belochov z južnej Európy odhaduje na 1,25 milióna ľudí. Nájazdy tureckej armády, útoky moslimských pirátov v Stredomorí, to všetko spôsobovalo ročne zajatie a zotročenie tisícov Európanov. Na rozdiel od černochov, ktorých predávali do otroctva vlastní náčelníci a králi, pričom boli otrokmi už vo svojej vlasti, boli belosi vďaka kresťanstvu slobodní a unášaní násilím.

A aby tej osvety nebolo málo, pripomeňme, že hlavnými a najkrutejšími dozorcami nad kresťanskými otrokmi boli tzv. mameluci, slobodní černošskí vojaci konvertovaní na islam, ktorých si moslimovia špeciálne cenili pre ich príslovečnú krutosť k bielym otrokom. Britský historik Gilles Milton opisuje všetky tieto skutočnosti vo svojej práci s príznačným názvom: „Biele zlato – neobyčajný príbeh Thomasa Pellowa a miliónov európskych otrokov v severnej Afrike“ (česky BBart, 2005). Milton nazýva týchto mamelukov doslova „čiernou gardou“.

Medzi týmito otrokmi boli aj tisíce Slovákov, ktorých od 15. storočia húfne odchytávala turecká soldateska a predávala na trhoch s otrokmi spolu s ostatnými príslušníkmi európskych národov. Utrpenie, ktoré museli znášať európski otroci bolo také, že život černochov na amerických plantážach, v područí kresťanských plantážnikov, bol, napriek všetkej morálnej neúnosnosti, úplnou idylkou. Kresťanskí otroci z Európy boli systematicky mučení, znásilňovaní, plnili háremy a pracovali v baniach, kameňolomoch, na najťažších stavebných prácach alebo veslovali na galérach.

O žiadnom odškodnení belochov však OSN ani nešepne. Zato však začiatkom roka 2026 prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu, ktorá definuje transatlantický obchod s otrokmi ako „najzávažnejší zločin proti ľudskosti“ a zaviazalo členské štáty k tomu, aby platili odškodné na nápravu „historických krívd“.

Iné „historické krivdy“ OSN očividne nezaujímajú. Nepíšu do Turecka, Alžírska, Maroka, Egypta, Sudánu, Iraku či Sýrie, aby sa tam občania skladali na reparácie pre úbohých belochov, marginálnej to rase, ktorej predkovia budovali ako otroci severnú Afriku a Orient, prípadne slúžili ako tisíce sexuálnych otrokýň chúťkam svojich pánov.

Prebudené volanie OSN sa stretlo s pozitívnou odozvou u mnohých progresívnych politikov a tak sa napr. v USA začalo reálne vyplácanie peňazí na základe farby pokožky. Napríklad Evanston v štáte Illinois sa stal prvou obcou, ktorá zaviedla program odškodnenia a vyplatila 25 000 dolárov oprávneným (?) černošským obyvateľom a ich potomkom ako kompenzáciu za historickú diskrimináciu v oblasti bývania v meste. Podobné opatrenia zaviedli aj ďalšie obce a mestá, pričom následkom nich čelia miestne samosprávy, ktoré zaviedli špecifické programy na vyplácanie odškodnenia, problémom v dôsledku rozpočtových tlakov.

Zostáva len dúfať, že sa OSN spamätá a vyvinie tlak na zmienené krajiny, aby si splnili svoju morálnu povinnosť. Obyvatelia bývalého Uhorska by si mohli prísť na svoje a aj na Slovensku by stúpla životná úroveň. Len po bitke pri Moháči (1526) bolo podľa historikov do otroctva odvlečených okolo 200 000 ľudí. Počas 150 rokov tureckej okupácie a nájazdov na územie dnešného Slovenska to boli státisíce, takže počet sa možno vyšplhá aj na niekoľko miliónov.

Len počas obliehania Viedne odvliekli moslimskí otrokári z nášho územia (západné Slovensko) a okolia Viedne viac ako 50 000 žien a detí. Podľa historických štatistík mala turecká okupácia Uhorska nasledujúci demografický dopad: zatiaľ čo vo zvyšku Európy narástla medzi rokmi 1500 – 1700 populácia trojnásobne, Uhorsko stagnovalo a celé územia zostali neobývané a museli sa po vyhnaní Turkov nanovo kolonizovať.

Takže, čakáme. Dúfajme, že súdruh António Gutteres, generálny tajomník OSN si vstúpi do svedomia a prednesie nejaký plamenný prejav ukončený zvolaním – Dosť bolo protibelošského rasizmu!

Branislav Michalka

Zdroj: un.org, PCH24, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)