Odpoveď na dubia odstránila pochybnosti. Alebo žeby nie?

Jozef Duháček
16. októbra 2023   Cirkev   Komentár

Nečakaná odpoveď pápeža Františka na dubia piatich kardinálov, ako sa dalo vzhľadom na súčasný zmätok očakávať, situáciu nevyjasnila, ale iba viac zneprehľadnila. Namiesto toho, aby jasne a zrozumiteľne odpovedal na položené otázky, čo bol štandardný postup Učiteľského úradu po stáročia, priniesol väčší zmätok a neistotu. V odpovedi sú niektoré natoľko ohromujúce tvrdenia, ktoré, nakoľko dokážeme vidieť do minulosti, by boli kedykoľvek v dejinách Cirkvi (samozrejme okrem posledných 50 rokov) všeobecne odsúdené. Napríklad:

– Na druhej strane je pravda to, že Magistérium nie je nadradené Božiemu slovu, ale je tiež pravda, že tak texty Písma, ako aj svedectvá Tradície potrebujú interpretáciu, ktorá umožní odlíšiť ich večnú podstatu od kultúrnej podmienenosti. Je to zrejmé napríklad v biblických textoch (ako je Exodus 21,20–21) a v niektorých magisteriálnych zásahoch, ktoré tolerovali otroctvo (porov. Mikuláš V., bula Dum Diversas, 1452). Nejde o druhoradý argument vzhľadom na jeho úzke spojenie s večnou pravdou o neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby. Tieto texty si vyžadujú výklad. To isté platí pre niektoré novozákonné úvahy o ženách (1Kor 11,3–10; 1Tim 2,11–14) a iné texty Písma a svedectvá Tradície, ktoré sa v súčasnosti nemôžu opakovať v podobe akej boli.

Toto je zaujímavé. Je dogmou viery, že Sväté písmo je bez omylov. II. vatikánsky koncil pripomenul túto základnú pravdu katolíckej viery:

„Bohom zjavené pravdy, písomne vyjadrené a zachované vo Svätom písme, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20,31; 2Tim 3,16; 2Pt 1,19–21; 3,15–16), majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi. 17 Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, 18 no on účinkoval v nich a skrze nich, 19 aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel. 20 Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu. 21 A teda „celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2Tim 3,16–17 gr.).“ (Dei Verbum 11). Ak niekto neuznáva túto základnú a evidentnú pravdu, že Slovo Božie je bez omylu, nemožno ho považovať ani za kresťana, tým menej za katolíka.

Kto príčetný si myslel, že sa dožije dňa, keď sa v pápežskom dokumente dočíta, že „niektoré novozákonné úvahy o ženách (1Kor 11,3–10; 1Tim 2,11–14) a iné texty Písma a svedectvá Tradície sa v súčasnosti nemôžu opakovať v podobe akej boli.“

A v akej podobe potom? Ak toto neznamená povyšovať sa nad Slovo Božie, tak potom čo? S týmto prístupom sa dá hlásať a učiť čokoľvek. Dnes nemôžete opakovať to, čo hovorí Božie Slovo o ženách, zajtra to, čo hovorí o pároch rovnakého pohlavia a cudzoložstve a pozajtra to, čo hovorí o vraždení detí a starých ľudí, vzkriesení Krista alebo Najsvätejšej Trojici. Toto je úplný nezmysel.

Poslaním Cirkvi ako celku a Učiteľského úradu konkrétne je odovzdávať Zjavenie Ježiša Krista, ktoré je obsiahnuté v dvoch prameňoch – Písme a Tradícii. Ak Učiteľský úrad namiesto odovzdávania toho, čo je zjavené, začne vyberať, ktoré časti Písma a Tradície možno „zopakovať“ a ktoré nie, pretože sú už asi zastarané, tak potom sa autorom Zjavenia stáva pápež, nový mesiáš, lepší a milosrdnejší ako sám Ježiš Kristus. A to je predstava len ťažko zlučiteľná s vierou.

Otroctvo

Je poľutovaniahodné, že dokument sa odvoláva na rozšírený protikatolícky hoax, ktorý tvrdí, že Cirkev menila svoj názor na otroctvo a opustila to, čo o tejto veci učí Písmo! Fakt zrejmý každému, kto vie niečo o morálnom zákone, je taký, že morálne a nemorálne nie sú slová, ale existujúce reality. Slovo „otroctvo“ nie je ani morálne, ani nemorálne a v histórii sa týkalo širokej škály skutočností, od nútenej práce, cez nevoľníctvo, dlhové otroctvo, väzenie atď. Niektoré z týchto skutočností sú vo svojej podstate mravne zlé, iné nie.

Cirkev v súlade s Božím Slovom, vždy odsudzovala zaobchádzanie s človekom, ako keby bol vecou. V tomto zmysle napríklad zákony o otroctve, ktoré existovali v Severnej Amerike, ktoré považovalo otrokov za veci, umožňovali pánom predávať deti otrokov, kruto s nimi zaobchádzať, súložiť s otrokyňami podľa svojej vôle atď., boli zjavne nemorálne, ale nie kvôli slovu „otroctvo“. Kvôli tým nemravnostiam, ktoré umožňovali. Na druhej strane v katolíckych krajinách sa chápalo, že takéto správanie k otrokovi by malo byť zakázané, pretože skutočnosť, že niekto má legálne postavenie „otroka“, neznamená, že prestal byť osobou a človekom. Svätý Pavol, keď hovorí s Filemonom o jeho utečenom otrokovi Onezimovi, hovorí, aby s ním zaobchádzal ako s „drahým bratom v Pánovi“, ako s osobou a nie ako s predmetom svojho vlastníctva.

To znamená, že morálna náuka v tejto otázke sa nezmenila, pretože to, čo je nemorálne dnes, bolo nemorálne aj pred tisíc rokmi, hoci sa samozrejme zmenili úsudky o jestvujúcich právnych štruktúrach – tie závisia od okolností. Je veľmi smutné, že pápežský dokument používa protikatolícke lži, aby „ukázal“, že katolícka doktrína sa môže zmeniť.

Rozlišovanie

Pápežova odpoveď uvádza, že: „Preto musí Cirkev neustále rozlišovať, čo je podstatné pre spásu a čo je druhoradé alebo menej priamo súvisiace s týmto cieľom.“ To je pravda, ale je to irelevantné v otázke kardinálov, či, ako sa zdá, „rozlišovaním“ sa nemá na mysli opustenie toho, čo sa nám nepáči a čo sme práve z tohto dôvodu zaradili medzi druhoradé. Medzi také veci patrí napr. učenie Cirkvi o nemorálnosti cudzoložstva, existencii vnútorne zlých skutkov, zákonnosti trestu smrti, nemožnosti tvrdenia, že sám Boh chce, aby sme pri niektorých príležitostiach zhrešili, učenie o tom, že Boh vždy dáva potrebnú milosť, aby sme nehrešili alebo existenciu spravodlivej vojny. To všetko sú doktríny, ktoré boli za tohto pontifikátu popierané v rôznych dokumentoch či deklaráciách.

Do zmätku sme privádzaní tvrdením, že „každý teologický prúd má svoje riziká, ale aj príležitosti“. To je evidentný nezmysel. „Teologický prúd“ Luthera, Kalvína či Tyrrella nemal len „riziká“ a „príležitosti“. Boli to herézy, veľké omyly, ktoré oddeľovali veriacich od pravej viery. Preto Cirkev rozhodla, že nepatria do Cirkvi. Moderné predstieranie, že všetko je dobré a nič nie je zlé (okrem obrany tradičnej katolíckej viery), nie je nič iné ako preklad príslovia, že po tme je každá mačka čierna. Ide o zrejmý pokus zaviesť zmätok s cieľom uskutočniť požadované zmeny bez toho, aby bolo zrejmé, že sú úplne proti katolíckej viere. Beda tým, ktorí dobro nazývajú zlom a zlo dobrom, hovorí Izaiáš, hoci toto je zaiste jeden z výrokov Písma svätého, ktoré nemožno zopakovať v podobe, akej boli.

Sodomiti

Pokiaľ ide o páry rovnakého pohlavia, v texte je veľa zavádzajúcich zjednodušení. Napríklad uistenie, že: „Z tohto dôvodu sa Cirkev vyhýba akýmkoľvek obradom alebo sviatostiam, ktoré by mohli byť v rozpore s týmto presvedčením a naznačovať, že za manželstvo uznávame niečo, čo ním nie je…“ Toto je zjavne zavádzajúce zjednodušenie, pretože vynecháva to najdôležitejšie: Cirkev nielenže učí, že tieto zväzky nie sú manželstvom. Katolícka viera tiež učí, že sú to ťažko nemorálne, v rozpore s Božím zákonom a zo svojej podstaty vedú do Pekla a nie do Neba. To je pravý dôvod, prečo nemôžu byť požehnané.

Je tiež zavádzajúcim zjednodušením, keď nám hovorí, že: „Preto nemôžeme byť sudcami, ktorí len popierajú, odmietajú, vylučujú.“ Je to zavádzajúce, pretože na svete neexistuje absolútne nikto, kto by len popieral, odmietal alebo vylučoval. Čo sa však robiť musí, je popierať, odmietať alebo vylúčiť to, čo porušuje Boží zákon, ako to Cirkev vždy robila, pretože nemôže robiť nič iné. O tom nemôže byť pochýb a rozhodne to nemá nič spoločné s „ustanovením sa za sudcov“, ale skôr s uznaním, že božský Sudca hovoril o tejto otázke a my nemôžeme urobiť viac, než prijať to, čo Boh prikazuje. Poslúchať a pamätať na to, čo sám Boh nariadil, je opakom súdenia, je to stať sa služobníkmi a učeníkmi. Na druhej strane, odmietanie Božieho zákona robí človeka sudcom nad jediným a najvyšším Sudcom.

V odpovedi sa uvádza, že: „nielen hierarchia, ale celý Boží ľud môže rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach vyjadriť svoj hlas a cítiť sa súčasťou cesty Cirkvi“. To, čo táto zdanlivo krásna odpoveď zastiera je fakt, že ten, kto „vyjadrí svoj hlas“ proti náuke Cirkvi, nie je súčasťou Božieho ľudu. Ak synodalita, ako vidíme a ako sa dialo na predchádzajúcich synodách, spočíva v otváraní dverí tak, aby každý mohol bez následkov popierať to, čo učí Cirkev. Ak to znamená že máme možnosť beztrestne prijať toto popieranie pravej viery, tak to nemá nič spoločné so sensus fidei, ani s „cestou Cirkvi“, ani s ničím, čo i vzdialene katolíckym. Je to babylonské zmätenie, rúhavo vyzdvihnuté na úroveň Zoslania Ducha Svätého.

Kňazstvo a svätenie žien

Pápež uisťuje: „Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo“ sa podstatne líšia (II. vatikánsky koncil, Lumen gentium, 10). Nie je vhodné argumentovať rozdielom v stupni, ktorý by znamenal považovať spoločné kňazstvo veriacich za niečo „druhoradé“ alebo menej hodnotné („nižší stupeň“). Obe formy kňazstva sa navzájom osvetľujú a podporujú.“ To je úžasné. Preto, že je ten rozdiel podstatný, nedá sa to porovnávať a tým sa všetko stavia na rovnakú úroveň, v ktorej vysvätení kňazi osvecujú laikov a laici osvecujú kňazov, ako keby v praxi boli všetci rovnakí. Faktom však je, že podstatný a kvalitatívny rozdiel medzi nimi implikuje podstatný rozdiel v službe a že trojaká úloha vyučovania, posväcovania a vedenia bola zverená kňazstvu vysvätenému z vôle Božej. Laici môžu a majú spolupracovať s klerikmi, ale tento pokus uzurpovať si ich špecifické a odlišné poslanie (čo sa prejavuje v blude, že laikom je dovolené voliť na biskupskej synode, ako keby nebol rozdiel medzi biskupom a laikom) je úplne v rozpore s náukou Cirkvi.

Tu sa pápež opäť snaží zasiať zmätok, keď hovorí, že „presná povaha“ „definitívneho vyhlásenia“ Jána Pavla II., že Cirkev nemôže vysvätiť ženy, nie je úplne známa. To je hlúposť. „Presnú povahu“ toho, čo učil Ján Pavol II. o vysviacke žien poznajú všetci okrem tých, ktorí sa rozhodli vytrvalo to popierať. Napokon, doktrína, že Cirkev nie je splnomocnená vysväcovať ženy, bola vždy vyučovaná Učiteľským úradom, nasleduje príklad samotného Krista a je súčasťou katolíckej viery. Svätý Ján Pavol II. k tejto téme napísal:

„Hoci náuku o udeľovaní kňazskej vysviacky výlučne mužom zachováva trvalá a všeobecná Tradícia Cirkvi a dôrazne ju predkladá Učiteľský úrad vo svojich najnovších dokumentoch, predsa sa v našich časoch na rôznych miestach pokladá za diskutabilnú, alebo sa rozhodnutiu Cirkvi nepripustiť ženy k vysviacke pripisuje iba disciplinárna záväznosť.

A preto, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu „posilňovať bratov“ (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi.“ (Ordinatio Sacerdotalis 4)

Aká je tu potom nejasnosť? O čo pápežovi ide, keď flagrantne popiera takéto základné veci? Kongregácia pre náuku viery rok po Ordinatio Sacerdotalis vyhlásila, že: „Cirkev nemá právomoc udeľovať kňazskú vysviacku ženám“ a že táto pravda „vyžaduje definitívny súhlas“ je „založená na napísanom Božom slove od počiatku a neustále je uchovávaná a uplatňovaná v tradícii Cirkvi“, „že ju treba chápať ako súčasť pokladu viery“ a „bola neomylne predložená riadnym a všeobecným Učiteľským úradom“ (Kongregácia pre náuku viery, odpoveď na Dubium z 28. októbra 1995). Človek by povedal, že slová ako: „neomylná“, „vyžaduje súhlas“, „súčasť pokladu viery“ sú pápežovi jasné.

Kajúcnosť

U učiteľa viery a mravov by človek tiež očakával, že bude pristupovať k tak dôležitej otázke, ako je pokánie a ľútosť objektívne a v intenciách katolíckej náuky. Nie je to však tak, o čom svedčí ďalší ohromujúci výrok:

– Existuje mnoho spôsobov, ako vyjadriť pokánie. U ľudí s veľmi zraneným sebavedomím je často priznanie viny krutým mučením, ale samotný akt pristúpenia k spovedi je symbolickým vyjadrením pokánia a hľadania Božej pomoci.

Nie. Pokánie je ľútosť. Všetko ostatné Boh určite vezme do úvahy, ale nie je to pokánie. A bez pokánia nie je a nemôže byť odpustenie hriechov. Takúto inováciu nemožno presadiť bez otvoreného odmietnutia dogmy viery:

Ak niekto popiera, že na úplné a dokonalé odpustenie hriechov sú od kajúcnika potrebné tri úkony a to kajúcnosť, spoveď a zadosťučinenie, ktoré sa nazývajú tri časti pokánia; alebo hovorí, že pokánie má len dve časti, teda strach, ktorým je sužované svedomie usvedčené z hriechu, a vieru, ktorú v ňom vytvára evanjelium alebo rozhrešenie, ktorou človek verí, že skrze Krista sú mu odpustené hriechy; nech je prekliaty. (Tridentský koncil, sess XIV, kánon 4.)

Ak ide človek na spoveď s úmyslom pokračovať v cudzoložstve (a o tom hovorilo toto dubium), tak v ňom niet ani ľútosti, ani pokánia. Vidíme tu nehanebný pokus zakryť tento základný fakt, čo vedie k presvedčeniu, že niektoré, dnes módne hriechy, už nie sú skutočnými hriechmi. Alebo, že pokiaľ priznanie viny robí človeku nepohodlie, nemusí sa z hriechu vyznať a kajať a aj tak mu bude odpustený.

Je tiež poburujúce, že poľutovaniahodná prax, ktorá prišla s Amoris Laetitia je ospravedlňovaná odvolaním sa na učenie Jána Pavla II:

– V nadväznosti na Jána Pavla II. tvrdím, že od veriacich by sme nemali vyžadovať príliš presné a určité úmysly nápravy, ktoré sa nakoniec skončia ako abstraktné alebo dokonca narcistické, ale ani predvídateľnosť nového pádu „neoslabuje autentickosť úmyslu“ (Ján Pavol II., List kard. Williamovi W. Baumovi a účastníkom výročného kurzu Apoštolskej penitenciárie, 22. marca 1996, 5).

Ján Pavol II., ako všetci katolícki moralisti, vedel, že úmysel polepšiť sa nezaručuje, že človek bude od tej chvíle až do smrti konať správne. Človek môže mať v tom najlepšom a najúprimnejšom úmysle už nezhrešiť a aj tak na druhý deň zhreší – skrze dedičný hriech sme slabí. To však nemá nič spoločné so situáciou, ktorú povoľuje a presadzuje pápež František, v ktorej sa ľuďom bez akéhokoľvek zámeru polepšiť sa (pretože nemienia prestať s cudzoložiť so svojím novým partnerom) neplatne udeľuje rozhrešenie a dovoľuje sa im prijať sv. prijímanie. Bez pokánia nie je odpustenie.

František nás ubezpečuje, že:

– Napokon musí byť jasné, že všetky podmienky, ktoré sa zvyčajne kladú na spoveď, sa vo všeobecnosti nedajú uplatniť, napríklad, keď je osoba v situácii agónie alebo s veľmi obmedzenými duševnými a psychickými schopnosťami.

Toto opäť nie je pravda. Pretože, ako sme videli, požadovaný úmysel napraviť sa a smútok nad spáchanými hriechmi sú podstatnou súčasťou sviatosti a bez nich nemôže existovať rozhrešenie. A tak to Cirkev vždy učila. Od nepodstatného možno upustiť, ale nie od toho, čo je podľa učenia Cirkvi podstatné.

Taktika

Taktika pápežovho postupu je zrejmá a s úspechom ju už viackrát použil. Najskôr existujúcu doktrínu potvrdí v teoretickej rovine, ale potom vyhlási, že teóriu nemožno v praxi uskutočniť. Že je to len istý ideál, ktorý nemožno dosiahnuť.

– Pokánie je nevyhnutné pre platnosť sviatostného rozhrešenia a predpokladá úmysel nehrešiť. Tu však nejde o matematiku a musím znovu pripomenúť, že spovednica nie je colnica. Nie sme pánmi, ale pokornými správcami sviatostí, ktoré živia veriacich, pretože tieto Pánove dary sú viac ako relikvie, ktoré treba strážiť, sú pomocou Ducha Svätého pre život ľudí.

Keďže „tu nejde o matematiku“, tak potom sa nedá povedať, že pokánie je iné ako nekajúcnosť. Ak je pokánie, vrátane úmyslu napravenia sa, nevyhnutné na získanie rozhrešenia, znamená to, že bez pokánia nie je rozhrešenie. I keby oklamaný alebo nedbalý alebo zlomyseľný spovedník slová rozhrešenia vyriekol. A ak sa niekto, nech je to ktokoľvek, odchýli od katolíckej viery, je to síce veľmi smutné, ale neostáva len konštatovať ako nás učil svätý Pavol: anathema sit.

Nie je prekvapujúce, že kardináli, ktorí dubia napísali, poukázali na to, že odpovede pápeža Františka „nevyriešili pochybnosti, ktoré vzniesli, ale skôr ich prehĺbili“. Je to očividné. Je smutné, že nám treba rozoberať a analyzovať aj takéto veci, ale ako sa hovorí magis amica veritas. A ak pápežov list spochybňuje základné náuky katolíckej viery, a namiesto jasnosti, ktorej sa kardináli dožadovali popiera aj tú najzákladnejšiu logiku, nedá sa robiť inak, len na to poukázať. A tiež sa veľa modliť za pápeža a za Cirkev.

Zdroj: infocatolica.com, doplnené a upravené

PDF (formát pre tlač)