O pravej ženskosti, rozhovor s Alice von Hildebrandovou (1923 – 2022)

Kimberly Cooková
29. januára 2022   Cirkev Spoločnosť   Rozhovory

Alice von Hildebrandová odišla domov za naším Pánom 14. januára 2022 o 12:25 hod. „Zomrela pokojne doma po krátkej chorobe,“ uvádza sa v projekte Hildebrand.

Mala 98 rokov.

Alice Von Hildebrandová, rodená Alice Jourdainová, sa narodila 11. marca 1923 v Bruseli v Belgicku a bola vdovou po katolíckom filozofovi Dietrichovi von Hildebrandovi. V roku 1940 odišla do Spojených štátov ako utečenka. V roku 1947 začala dlhú kariéru učiteľky na newyorskej Hunter College. Bola vymenovaná za profesorku filozofie a v roku 1984 odišla do dôchodku.

Ako učiteľka a rečníčka bola von Hildebrandová vysoko žiadaná až do konca svojho života. Učila na Františkánskej univerzite v Steubenville v Ohiu, Ave Maria College v Michigane a na Notre Dame Graduate School of Christendom College vo Virgínii.

Bola to žena veľkej viery, neohrozene ochotná hovoriť pravdu o Kristovi a jeho Cirkvi. Mimoriadne pôsobivé bolo počuť a vidieť ju hovoriť o vládnucich ideológiách sveta. Hovorila aj tam, kde sa mnohí muži zdráhali ozvať sa.

Jej prínos pre Cirkev a obranu katolicizmu je nesmierny. Svojím svedectvom o katolíckej viere sa dotkla nespočetného množstva ľudí. Jej slová sú dnes ešte cennejšie, pretože náš svet sa stále vzďaľuje od nášho Stvoriteľa.

Mala som tú skvelú príležitosť spoznať túto neuveriteľnú ľudskú bytosť v tomto živote a urobiť s ňou 1. októbra 2018 rozhovor. Rozprávali sme sa o mnohých veciach vrátane ženskosti, modernosti a múdrosti staroby – najmä o pohľade na smrť. Do rozhovoru sa zapojil aj o. Matthew MacDonald z Newyorskej arcidiecézy. Rada by som sa s čitateľmi podelila o múdrosť tejto veľkej ženy.

***

Kimberly Cooková: Je to pre mňa veľká pocta, že môžem byť v dome Alice a nebohého Dietricha von Hildebrandovcov. Obaja výrazne prispeli ku katolíckej filozofii a teológii. Alice von Hildebrandová je pre mňa osobnou hrdinkou, pretože sa venuje pravému významu ženskosti. Chcela som sa Vás opýtať: Ktorú vec podľa Vás ženy v našej spoločnosti nesprávne pochopili, najmä čo sa týka ženskosti?

Alice von Hildebrandová: Počúvajú diabla, keď hovoria, že byť ženou znamená byť menejcennou, že byť ženou znamená byť prostriedkom rozkoše pre mužov. Problém je v tom, že ženy nie sú rešpektované a chápané vo svojej ženskosti. A ja jednoducho hovorím, že ak čítate Bibliu na kolenách (pretože iba na kolenách jej môžeme porozumieť), Eva bola stvorená ako posledná.

Všimnite si, že existuje hierarchia. Existuje neživá hmota, živá hmota, nižšie zvieratá, vyššie zvieratá, muž a potom príde žena. Žena je stvorená ako posledná. A keď ju Adam uvidel – keď bola stvorená, bol uspatý a nevidel, ako bola Eva vzatá z jeho tela, a potom sa zobudil a zbadal ju. Jeho odpoveďou bolo očarenie, očarenie! Mäso z môjho mäsa – vediac, že má rovnakú dôstojnosť. Láska medzi nimi bolo čosi, čo diabol nemohol zniesť, pretože satan je nenávisť a kresťanský život je láska. A tak sa ju snažil zmariť a dívať sa na ňu ako na prostriedok rozkoše, a nie ako na osobu s rovnakou dôstojnosťou. Bola to osobitná dôstojnosť.

Stačí si uvedomiť niečo, o čom treba meditovať, pojem novej ľudskej osoby. Manžel objíme svoju ženu a vnesie do jej tela látku, ktorá je po spojení s vajíčkom schopná vyvolať život. A to, k čomu dochádza, je tajomstvo. Preto, keď ju muž objíme, žena by si mala byť vedomá toho, že ide o posvätné tajomstvo, ktoré sa odohráva v jej tele – o novú ľudskú osobu. Ale ešte to nie je osoba, je to iba látka, ktorej Boh dáva dušu. Duša nepochádza od manžela. Pochádza od Boha. On vkladá dušu do oplodneného vajíčka.

Preto práve v tejto chvíli dochádza k bezprostrednému kontaktu medzi Bohom a ženským telom. Manžel je mimo hry. Svoju úlohu splnil. Ale prichádza Boh, ktorý sa dotkne oplodneného vajíčka, a v tomto okamihu vzniká nový človek. Dôstojnosť ženy teda spočíva v tom, že Boh má takpovediac priamy kontakt s jej telom. Preto by mala byť žena zahalená. Prečo sú ženy vyzývané, aby boli zahalené, čo pre mužov neplatí až v takej miere? Prečo? Pretože všetko, čo je posvätné, si vyžaduje zahaľovanie. Dnešná necudnosť má za cieľ spôsobovať diablovi radosť a Krista rozplakať, pretože si už neuvedomujem, že moje telo je miesto, kde Boh začína nový život.

Môj manžel mal úplnú pravdu, keď krátko po svojom obrátení napísal: „Úcta je kľúčom všetkých cností.“ Dvaja najdôležitejší muži v mojom živote denne pristupovali k Eucharistii: môj otec po celý svoj život a môj manžel hneď po svojom obrátení. Denne pristupovali k Eucharistii! Nikdy nezabudnem, keď ma ako štvorročnú oslovovala zbožná úcta môjho drahého otca počas svätej omše a pochopila som, že úcta je kľúčová. Sú veci, ktoré sú posvätné a na ktoré musíme odpovedať. A toto sa diabol snaží zničiť, pretože, nerobte si ilúzie, žena zohráva kľúčovú rolu pri vykúpení. Má kľúčovú rolu vo sviatosti a to, že je zahalená, nie je znakom nedôstojnosti, ale pocty. A dnes feministky tvrdia, že ste zahalené, pretože je to čosi neslušné. Nie! Zahaľujeme to, čo je posvätné!

Kimberly Cooková: Feministky teda odmietajú seba ako ženy?

Alice von Hildebrandová: Nie. Je to systematické odmietanie pochopiť poslanie ženy. Feministka toto poslanie odmieta. Môžete povedať, že byť mužom je česť, ale nie byť ženou. Nechápu, že počať a porodiť dieťa je čosi nekonečne významnejšie. Jedno je isté: keď príde čas, nič, čo vytvoril človek, nebude existovať. Jedného dňa sa všetky ľudské úspechy zmenia na hromadu popola. Ale každé dieťa, ktoré žena porodí, bude žiť večne, pretože dostalo nesmrteľnú dušu stvorenú na Boží obraz a podobu. A preto je dnes podľa mňa najdôležitejšie, aby ženy znovu objavili krásu a veľkosť svojho poslania. Som hrdá na to, že som žena. Nevybrala som si to, ale som na to hrdá. Každý deň prosím Boha: „Daj mi milosť, aby som žila dôstojne ako žena.“

Kimberly Cooková: To je krásne. Viem, že Edita Steinová v mnohom inšpirovala pápeža Jána Pavla II., ktorý hovoril o novom feminizme, ktorý podporuje kultúru rešpektujúcu a podporujúcu život. Čo si myslíte o týchto slovách? Je to naozaj feminizmus?

Alice von Hildebrandová: Ja radšej používam slovo „ženskosť“, pretože pre mňa je feminizmus akýmsi odmietnutím dôstojnosti ženskosti a predstavou, že musia byť ako muži. Spomínam si na svoje zúfalstvo v prvý deň, keď som počula, že ženy chcú byť vojakmi. Ich poslaním je predsa dávať život. Diabol nenávidí ženy, pretože zohrávajú takú kľúčovú rolu. Vždy som bola rada, že som dievča a jedným z dôvodov bola určite úcta môjho milovaného otca k svojej manželke. Jeho úcta a spôsob, akým ju oslovoval, na mňa veľmi zapôsobili.

Páter Matthew MacDonald: Chýba modernému feminizmu s jeho tendenciou dominovať nad mužmi i nad sebou samými tá vnútorná úctu ku kráse bytia ženou?

Alice von Hildebrandová: Viete, som absolútne presvedčená, že ženám bola daná kľúčová rola, veď najdokonalejšou ľudskou bytosťou je žena, konkrétne Mária. A z tohto hľadiska je celkom pochopiteľné, o čo sa diabol snaží, a to už takmer sto rokov: presvedčiť ženy, že ich úloha je podradná, že sú kuchárkami a slúžkami. Tak je tomu dnes vo svete, kde sú ženy čoraz dominantnejšie a čoraz menej kresťanské. Spomínam si, že pred časom kardinál Burke povedal: „Žijeme v apokalyptickom čase, v čase totálneho zmätku.“

A som silne presvedčená, že poslaním žien je pozdvihnúť svoju rolu, rolu matky. Dokonca rehoľníčky, ktoré hoci nie sú fyzickými matkami, sú pravými matkami, pretože byť matkou znamená úplne sa darovať a povedať: „Som služobnica Pána, nech sa mi stane.“ Koniec! Inými slovami povedané, prijímať, akceptovať, byť plodná. V tom spočíva veľkosť úlohy ženy. Milujem tieto slová: „Nech sa mi stane.“

Kimberly Cooková: Takže toto je posvätné poslanie ženy, však?

Alice von Hildebrandová: Áno.

Kimberly Cooková: A ako ženy žijú svoju ženskosť?

Alice von Hildebrandová: Modlitbou. Modlitbou. Napríklad dnes je veľký sviatok svätej Terézie z Lisieux, ktorú milujem. Mala som tri roky, keď bola kanonizovaná. A aké je jej poslanie? Povedať Bohu: „Som tvoja. Som tvoja. Rob so mnou, čo chceš.“ Už ako malé dievčatko, ako malé dieťa to pochopila. Preto ráno vstaňte a povedzte: „Som služobnica Pánova.“ A keď idete spať, radujte sa a uvedomte si, že byť Božou služobnicou je pocta!

Páter Matthew MacDonald: Jeden z jej veľkých citátov znie: „V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou“…

Kimberly Cooková: Hovoríte, že kresťanstvo a ženskosť sú úzko prepojené. Je to kvôli Márii a úlohe darovať život?

Alice von Hildebrandová: Myslím si, že muž by mal ďakovať Bohu za to, že je muž, pretože dostal veľmi jasné poslanie poskytovať ochranu. Žena by mala ďakovať Bohu, že je žena, pretože jej osobitným poslaním je dávať život, spájať sa s Bohom. Toto sa mi strašne páči! Čím som staršia, tým viac sa mi páči byť ženou. Tým nechcem znevažovať mužskosť, ale jednoducho chcem zdôrazniť, že to je to, čo On chcel, aby som robila.

Kimberly Cooková: Povedať, že toto je moja poslanie, nie?

Alice von Hildebrandová: Nemá zmysel, aby som sa pozerala na poslanie niekoho iného. Jednoducho povedzte: „Čo chceš, aby som urobila? A daj mi milosť, aby som to urobila.“ Svätý Augustín napísal: „Daj mi to, čo prikážeš, a potom mi prikáž, čo chceš.“ Napísal to v 5. storočí. Daj mi silu, aby som to zvládla. Daj mi milosť, aby som to dokázala. A potom dokážem prechádzať cez múry. Milujem tieto slová: Da quod iubes, et iube quod vis. Daj mi, čo prikazuješ. A potom mi prikáž, čo chceš. Keď mi dáš silu, dokážem veľké vec, ale potom by sme mali s radosťou povedať: „Bez Tvojej pomoci, Bože, nič nedokážem.“ Nič! Sme žobráci.

Je to pocta byť žobrák a ísť ku Kristovým nohám a prosiť ho, aby nám dal silu. „Bez Teba nemôžem urobiť nič. Ale s Tvojou pomocou budem cez múry prechádzať.“

Kimberly Cooková: V našej kultúre nemáme radi slabosť, ale povedali ste, že mnohé veľké svätice boli odvážne a silné, ale to neohrozilo ich ženskosť…

Alice von Hildebrandová: Viete, svätým sa môžete stať len v slobodne vykonávanej práci, do ktorej vás Boh umiestnil. Aký zmysel má moje snívanie o tom, že budem veľkým misionárom v cudzích krajinách? Je to nezmysel. Je to rojčenie. Zatiaľ čo my hovoríme: „Čo chceš, aby som teraz urobila?“ Veď to bola Svätá Panna. „Som služobnica Pánova. Nech sa mi stane.“ A ak je vaším poslaním byť kuchárkou v kláštore a robíte to celým srdcom a dušou, je to cesta k svätosti. Viete, väčšina z nás sníva o svojom živote a predstavuje si, žeby sme radšej boli niekým iným a robili niečo iné. Nie. Treba robiť to, čo Boh chce, aby som teraz robila.

Kimberly Cooková: Ako vieme, čo Boh chce, aby sme robili?

Alice von Hildebrandová: Treba si kľaknúť na kolená a prosiť: „Ukáž mi, Pane, čo chceš, aby som teraz robila.“ A budeš poznať Jeho odpoveď. Popros Ho.

Kimberly Cooková: Čo je podľa Vás najväčším posolstvom, ktoré by ste chceli odkázať dnešným mladým ľuďom?

Alice von Hildebrandová: Aby pochopili neuveriteľnú krásu kresťanstva. Pretože keď porovnáte rôzne kultúry, v žiadnej z nich sa dôstojnosť a krása ľudskej osoby neprejavuje tak jasne a žiarivo. Je to čosi úžasné! Ráno by sme mali vstávať ďakujúc Bohu. Dúfam, že na smrteľnej posteli bude jedno z mojich posledných slov: „Odpusť mi, Pane. Ďakujem. Zmiluj sa nado mnou.“ Viete, máme zrak ostrý ako rys pre chyby druhých, ale voči vlastným chybám sme slepí. Môj pohľad smeruje von a ak ten druhý urobí chybu, hneď si ju všimnem. My sa však musíme dívať do svojho vnútra a potom sa pokúsiť povedať: „Odpusť mi, Pane, lebo som úbohý hriešnik.“ A tešiť sa z toho. A potom bozkať Mu nohy. Všimnite si, že Mária Magdaléna sa vrhla ku Kristovým nohám, pretože verila v jeho milosrdenstvo.

Judáš si uvedomil, že spáchal ohavný zločin. Vo chvíli, keď si uvedomil, že to sám nedokáže vyriešiť, obesil sa. Sám by to nedokázal. Ale s Tvojou pomocou, Pane, ty dokážeš všetko. Chceme robiť veci sami. To nie je dobré! Som bezmocná a nešťastná, ale s Jeho pomocou môžem prechádzať stenami.

Si oveľa mladšia ako ja, oveľa, oveľa mladšia. Možno budeš ešte dlho žiť. Ale v mojom prípade viem s absolútnou istotou, že knôt mojej sviečky je každým okamihom kratší. A preto sa zobuďte a povedzte: „Ako by ste chceli zomrieť?“ Ja hovorím: „Prosiac Boha o odpustenie, odpúšťajúc tým, ktorí nás urazili.“ A povedať Bohu: „Milujem ťa,“ uvedomujúc si svoju slabosť. Nezabudnite, že som sa dopustila mnohých vecí. A nie som si ich úplne vedomá, pretože nie je príjemné povedať: „Je to moja chyba. Je to moja chyba.“

Oveľa príjemnejšie je povedať: „Je to tvoja chyba. Je to tvoja vina.“ Z tohto pohľadu dokážem pochopiť život malej Terézie od Dieťaťa Ježiša, túto svätú prostotu dieťaťa, ktoré hovorí Bohu: „Toto som ja bez Tvojej pomoci. Ale s Tvojou pomocou môžem prekročiť múry.“ Milujem ju.

Kimberly Cooková: Na Terézii je zaujímavé, že prijíma slabosť, malosť. O všetkých chybách, ktoré má, neustále hovorí a nesnaží sa ich skrývať. Nebojí sa byť slabá a malá. A všetci ju milujú…

Alice von Hildebrandová: Nuž, my milujeme Boha. Sme slabí a biedni. Musíme však neustále opakovať: „S Tvojou pomocou to zvládnem. S Tvojou pomocou. Nikdy nie sama.“ A v našej spoločnosti si všimnite, koľko ľudí sa chváli. „Všetko toto som urobil sám. Nepotreboval som nijakú pomoc.“ Nezabúdajme, že dvoma diablovými tromfmi je povzbudzovanie k samochvále a podnecovanie žiadostivosti. Toto sú dva veľké tromfy: pýcha a žiadostivosť.

Spomínam si, že som bola vo Francúzsku počas Veľkého týždňa a šla som na spoveď. A povedala som kňazovi moje slabosti a hriechy. Ten zostal ticho. A ja som povedala: „Otče, na viac hriechov sa už nepamätám.“ A on na to: „Ste si celkom istá, že ste nespáchali hriech nečistoty?“ Vtedy som mala 75 rokov. Chcel tým povedať, že kňaz tento hriech počul tak často, že keď ho niekto ani nespomenul, či už kvôli svojmu veku alebo vďaka Božej milosti, nech už to bolo čokoľvek, povedal: „Ste si istá, že ste sa toho hriechu nedopustili?“ Pre diabla je také ľahké zlákať nás na hriech. Jednoduché.

Páter Matthew MacDonald: Hriech nečistoty, samozrejme, nie je od Boha, ale Boh ho niekedy dovolí, aby nás naučil pokore. Myslím si, že niekedy Boh dovolí ľuďom s veľkou prirodzenou cnosťou upadnúť do hriechov nečistoty, aby ich naučil pokore. Podobne ako svätý Pavol s tŕňom v tele. A prosil Boha, aby mu to vzal. A Boh mu hovorí: „Stačí ti moja milosť“…

Alice von Hildebrandová: Stačí ti moja milosť… To sa mi páči! Krásne.

Otec Matthew MacDonald: Áno. Áno. Myslím si, že mnohí ľudia, keď prichádzajú do spovednice, často sa spovedajú z pocitov. A ja im hovorím: „Pocity nie sú hriechom. Hriechom môže byť to, čo s týmito pocitmi urobíte“…

Kimberly Cooková: Akcia…

Páter Matthew MacDonald: A tiež povzbudzujem ľudí, aby sa obrátili ku Kristovi na kríži a prosili ho, aby očistil ich srdcia, keď zápasia s nečistotou. Samozrejme, nie je to zázračný liek. Tiež ich povzbudzujem, najmä mužov, aby, keď vidia fyzicky príťažlivú ženu, ďakovali Bohu za jej krásu. Ale modlili sa za túto ženu, aby ju Pán požehnal, aby bola verná, šťastná a svätá v tomto živote a mala večný život v živote budúceho sveta…

Kimberly Cooková: To je krásne…

Alice von Hildebrandová: Žijeme v spoločnosti, v modernom svete, v ktorom nás diabol pokúša v akejkoľvek situácii. Keď som bola dieťa, nepamätám si, žeby som niekedy bola čo i len zazrela pornografický časopis. Nikdy! Teraz je to iné.

Kimberly Cooková: A nielen muži, ale aj ženy teraz skutočne bojujú s vizuálnou pornografiou…

Alice von Hildebrandová: Ktorá predtým neexistovala. A ja jednoducho hovorím, že diabol nikdy nespí. A keď sú ženy nečisté, muži sú stratení. Je pre ne také ľahké priviesť muža do pokušenia.

Otec Matthew MacDonald: Určite. A pornografii prepadajú už päťročné deti…

Alice von Hildebrandová: Ako dieťa som bola úplne a absolútne chránená. Netušila som, že niektoré veci existujú, a prosím Boha o odpustenie za moju nevďačnosť. Môj otec bol výnimočný človek, ktorý celý život denne pristupoval k Eucharistii. A keď ma vzal do kostola, jeho zbožnosť bola taká, že už ako štvorročná som si uvedomovala, že toto je posvätné miesto.

Kimberly Cooková: Ako môžeme naučiť naše deti, že je to posvätné miesto?

Alice von Hildebrandová: Svojím životom. To ma učil môj otec od mojich štyroch rokov. V nedeľu ma brával do kostola, a keď doň vstúpil, jeho zbožná úcta… učil ma to nie kázaním – nebol kazateľ –, ale tým, že bol zbožný. A verte mi, že dnes sa diabol snaží úctu úplne odstrániť.

Otec Matthew MacDonald: Určite. Podporila sa kultúra zneužívania, ktorá je dôsledkom žiadostivosti, že máme sklon veci skôr používať ako milovať. A ľudia si často zamieňajú používanie s láskou. A vidíme to nielen v rámci ľudskej sexuality v kultúre, ale niekedy aj v prístupe k bohoslužbe…

Ľudia k omši môžu pristupovať tak, ako Tomáš pristupoval k nášmu Pánovi po zmŕtvychvstaní. A tak ako povedal: „Ak sa nedotknem rán na Jeho rukách, nohách a v boku, neuverím.“ Dnes je pokušením, najmä pokiaľ ide o bohoslužbu a liturgiu, povedať: „Pokiaľ neviem všetko, čo sa deje, a niečo necítim a nerobím, tak sa naozaj nemodlím.“A ľudia nevedia, ako prijímať a po prijatí Pána ako odplatiť tento dar, ktorý dostali vo svätom prijímaní, predrahé Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, vrátiť Pánovi v ich srdciach, cez ich lásku…

Alice von Hildebrandová: Ďalšia vec, ktorá ma zaráža, je, že žijeme vo svete, kde sa vedie vojna proti tichu. Keď 90 percent Američanov príde domov, zapne si televíziu, čiže hluk, pretože sa boja byť v tichu. Pretože vo chvíli, keď človek mlčí, objavuje svoju chudobu a biedu. A práve toho sa obávajú. Sami sa oslepujú.

Kimberly Cooková: Často sa hovorí, že Boh dovoľuje, aby sme boli slepí kvôli nášmu hriechu. Dovoľuje nám, aby sme sa tejto slepote poddali…

Alice von Hildebrandová: Ja si stále opakujem: „Pekelné sily nezvíťazia!“ Verím však, že žijeme v apokalyptickej dobe, v čase zmätku a konfliktu. Viete, že sa hovorí, že žijeme v čase zmätku, a to platí dokonca aj pre vyvolených. A prosím Boha, aby si ma vzal čím skôr, aby som neprepadla zmätku.

Kimberly Cooková: Jedna z modlitieb, ktorú milujem, znie: „Nedovoľ mi, aby som sa od teba odlúčila“…

Alice von Hildebrandová: Nunca a te separari permittas. Nunca a te separari permittas. Viete, prečo aj v kláštore sedemkrát za deň prerušia to, čo robia, a potom povedia: „Bože, príď mi na pomoc“? Kvôli zákonu duchovnej gravitácie. Začíname tu, a ak si neuvedomujeme…

Otec Matthew MacDonald: Topíme sa.

Kimberly Cooková: Demonio meridiano (poludňajší diabol).

Alice von Hildebrandová: Ale napriek tomu s Božou milosťou prekročím múry. Som o tom presvedčená. Príď mi na pomoc. Požehnaním staroby je, že si tak uvedomujete, že každý okamih vás približuje k rakve, že sa spontánne modlíte: „Pane, príď mi na pomoc, ponáhľaj sa mi pomáhať. Daj mi nie iba dobrú, ale svätú smrť.“

Kimberly Cooková: A je to ťažké. Ľudia nám chcú nahovoriť, že nemusíme takto žiť. Viete? Môžeme nájsť lepší spôsob než bremeno materstva…

Alice von Hildebrandová: Sväté bremeno materstva, samozrejme, že je bremenom. Boh ma vzal z cesty na hostinu a potom ma priviedol do jamy levovej. Bola som blízko k doktorátu. Opustila som svoju veľmi bohatú tetu a nemala som nič, takže som zúfalo potrebovala prácu. Idem na spoveď a kňaz sa mi po spovedi prihovoril a povedal: „Čo robíš?“ A ja som mu odpovedala: „Otče, zúfalo hľadám prácu. Potrebujem ju. Som blízko k doktorátu z filozofie a hlásila som sa na všetky katolícke vysoké školy. Všetky ma odmietli, hoci som mala veľmi dobrý životopis, pretože ženy na filozofiu neberú.“ A potom prišla feministická pomsta.

Kimberly Cooková: Áno! Časy sa zmenili!

Alice von Hildebrandová: A teraz je pre mužov ťažké nájsť si prácu. Tak je to. A potom povedal: „Náhodou som na jednej konferencii stretol vedúceho katedry filozofie na Hunter College.“ Zavolal mu a povedal: „Viete, náhodou poznám jedno mladé dievča a myslím si, že je veľmi talentované a hľadá si prácu.“ Povedal: „Práve pred hodinou mi jeden z mojich profesorov povedal, že potrebuje urgentnú operáciu. Potrebujeme niekoho, kto by mohol začať učiť v pondelok.“ To bolo v piatok. A to som nikdy v živote neučila! V Spojených štátoch som bola iba sedem rokov a väčšinu času som hovorila po francúzsky. Vstúpila som do triedy, triasla som sa a učila som. Keď som o dvanástej odchádzala, povedala som si: „Zajtra v schránke nájdem oznámenie o vyhadzove.“ Keď som stretla vedúceho katedry, povedal mi: „Mimochodom, dievčatá Vás mali veľmi rady.“ Na Hunter College v tom čase študovali samé dievčatá.

Kimberly Cooková: V tom čase to muselo byť pre Vás veľmi náročné. Platili vám veľmi málo…

Alice von Hildebrandová: Neuveriteľné! Vieš, bola som nikto. Napísala som toho veľmi málo. Ale dvaja moji kolegovia, keď som tam bola dva alebo tri mesiace, išli za rektorom Shusterom a povedali: „Toto dievča nemá na to, aby učilo na sekulárnej univerzite. Mala by učiť na malej Katolíckej vysokej škole na Stredozápade.“ Shuster mi zavolal. Viem presne, kedy to bolo, pretože som žila vo veľmi, veľmi biednej izbe. Zavolal mi a povedal: „Mám pre Vás dobrú správu. Našiel som pre Vás veľmi vhodné miesto na Stredozápade.“ A ja som mu hneď povedala: „Pán rektor, nemám oň záujem. Moji študenti sú vlastne takí vnímaví, že si myslím, že mojím poslaním je učiť na sekulárnej vysokej škole.“ To bolo to najhoršie, čo som mohla povedať.

Celých 14 rokov ma držal v napätí. Bola som platená podľa počtu odučených hodín. Nemala som žiadne zdravotné poistenie. Až po 14 rokoch som konečne dostala definitívu. A potom som sa na konferencii stretla s človekom, ktorý bol členom rady pre vyššie vzdelávanie. A on mi povedal: „Blahoželám Vám, dostali ste definitívu.“ A povedal, citujem: „Veríte na zázraky?“ Bol to katolík. A ja som odpovedala: „Áno.“ Pokračoval: „Ubezpečujem Vás, že ste sa k definitíve dostali zázrakom, pretože traja špičkoví rabíni v New Yorku protestovali na Rade pre vyššie vzdelávanie.“ Prečo? Pretože študenti mali o moje prednášky veľký záujem. Keď som opustila Hunter College, odišla som do predčasného dôchodku, pretože som mala rozvrh do 22:00 hod. A roky a roky a roky som prichádzala domov večer o jedenástej.

Boli časy, keď som si povedala: „Už je toho príliš veľa.“ A okrem toho som sa chcela venovať manželovej práci. V šesťdesiatke som teda odišla do predčasného dôchodku s najnižším možným dôchodkom. Ale ja žijem ako mníška. Viete, nemám žiadne potreby, nič nepotrebujem. Nejde o to, čo zarobíte, ale koľko miniete.

Kimberly Cooková: Takže napriek úcte, ktorú mali voči Vášmu manželovi, voči Vám neprejavovali nijaký rešpekt?

Alice von Hildebrandová: Môjho manžela si nevážili. Viete, niekto, kto napíše dielo ako Premena v Kristovi, nie je typ človeka, ktorého oceňujú na Hunter College. Preto som zámerne uvádzala svoje dievčenské meno. Ponechala som si ho, pretože meno „von Hildebrand“ bolo pre mňa veľmi negatívnym faktorom. Skrývala som ho. Bol považovaný za nebezpečného.

Nebola som tam ani osem mesiacov, keď ma začali prenasledovať. A moje triedy pritom boli plné. Dávala som im potravu a oni boli hladní. Chesterton hovorí: „Skutoční zločinci sú intelektuáli.“ Pretože všetko je relatívne. Všetko záleží od vás. Ak chcete mať istotu, obráťte sa na vedu. Vo vede máte istotu, ale okrem toho všetko záleží od vás. Preto žijeme v dekadentnej spoločnosti. A potom som svoju kariéru ukončila v súťaži so šesťsto profesormi. Dostala som ocenenie za vynikajúce učenie (Excellence in Teaching).

Kimberly Cooková: Boh Vás použil veľmi mocným spôsobom. Oslovili ste a dotkli ste sa mnohých žien…

Alice von Hildebrandová: Nie, nedotkla. Boh ma postavil do jamy levovej a dal mi silu. To je všetko. Môj život bol skrátka zázrak. Keby ste mi v čase môjho detstva v Belgicku povedali, že budem učiť na zahraničnej univerzite, povedala by som: „Ty si sa zbláznil!“

Páter Matthew MacDonald: Mohli by ste nám niečo bližšie povedať o knihe, ktorú ste napísali o pápežovi Pavlovi VI., ktorá nebola publikovaná?

Alice von Hildebrandová: Môj manžel mal úctu k pápežstvu. A jeho úcta k pápežstvu bola taká vysoká, že hoci mal určité výhrady k jednotlivým rozhodnutiam Pavla VI., nikdy nestratil zo zreteľa krásu pápežstva. Keď prišla reč na encykliku Humane Vitae, všetci sme hovorili, že je veľmi silná a odvážna.

Kimberly Cooková: Zdá sa, že bola božsky inšpirovaná…

Alice von Hildebrandová: Áno.

Kimberly Cooková: A teraz vidíme účinky antikoncepcie v našej kultúre. Je veľmi rozšírená…

Alice von Hildebrandová: Áno, viem. Nie je otázne, či je to nemorálne. Považujú to za úplnú samozrejmosť. Môj brat sa narodil v januári. Moja sestra sa narodila v januári, o rok neskôr. A ja som sa narodila v marci, o dva roky neskôr. Takže moja matka mala tri deti v priebehu 26 mesiacov. Bol som číslo tri.

Kimberly Cooková: A mnohí svätí boli najmladší spomedzi mnohých súrodencov…

Alice von Hildebrandová: Viem. V našej spoločnosti je zmyslom života sebarealizácia. Nie služba Bohu, ale sebarealizácia.

Kimberly Cooková: Ďakujem veľmi pekne. Vaše slová o ženskosti pre mňa v priebehu rokov znamenali veľmi veľa.

Preklad z crisismagazine.com, titulný obrázok – pixabay.com

PDF (formát pre tlač)