Novus horror missae v Bergame: Aztécky oltár vo farskom kostole Svätého apoštola Ondreja

Jozef Duháček
20. novembra 2023   Cirkev   Komentár

Synodálna Cirkev a jej teológia nie sú, ako sme nedávno objasnili v úvahe o novej teologickej koncepcii pápeža Františka https://christianitas.sk/zmena-paradigmy/, prázdnym opakovaním neživých formúl či rigidným a strnulým ritualizmom, naopak, je to Cirkev, kde sú vítaní všetci, kde sa všetci stretávajú a teológiu svojej synodálnej matky Cirkvi budujú kontextuálne, zospodu, s prstom na pulze doby. Zmena éry sa neudeje len tak. Je preto pekné vidieť, že Františkove výzvy k odvážnej kultúrnej revolúcií nie sú len slová pustené do vetra, ale našli sa odvážni súdruhovia, ktorí si ich vzali k srdcu.

Portál messainlatino, https://blog.messainlatino.it/2023/11/bergamo-allestito-un-altare-azteco.html, zverejnil správu o bizarne rozkošnom spektákli, ktorý sa uskutočnil 4. novembra 2023 v talianskom Bergame, vo farskom kostole svätého Ondreja apoštola. Farárom v tomto kostole je od roku 2013 monsignor Fabio Zucchelli. V rámci, bez debaty obohacujúceho, ekumenického podujatia, ktorým sa aktívne buduje synodálna Cirkev, sa vo farskom kostole pod názvom „Pred bránami Mictlanu“, odohralo niečo, k čomu márne hľadám dostatočne výstižné slová.

Ako možno vidieť z fotografií (keď si otvoríte link uvedený v predchádzajúcom odseku), na hlavnom oltári, v bočných lodiach i uprostred kostola je inštalovaná výzdoba, ktorá symbolizuje aztécky koncept podsvetia, či snáď pekla. Alebo možno neba. Ktovie ako vyzerá nebo v náboženstve, ktoré svojich bohov uzmieruje vyrezávaním sŕdc zo živých ľudských obetí.

Ústredným prvkom výzdoby je v ženských šatách oblečená postava s lebkou miesto tváre. Je to moderná inkarnácia starobylého pohanského boha, tzv. „Nuestra Señora de la Santa Muerte“ – naša pani svätá smrť. Tento pohanský a ezoterický kult je odvodený z úcty k aztéckej bohyni smrti Mictecacihuatl, ale keďže aj v Mexiku citlivo vnímajú potreby našej doby, dostalo sa aj tomuto kultu potrebné aggiornamento.

Po španielskom dobytí Aztéckej ríše bolo uctievanie smrti síce potlačené, nebolo však úplne vykorenené. Podľa jednej správy, ktorú zaznamenala španielska inkvizícia, domorodí ľudia v strednom Mexiku si zostrojovali kostlivca, ktorého oslovovali „Santa Muerte“, a vyhrážali sa mu bičom, ak neurobí požadovaný zázrak, alebo nesplní ich želanie. Tento kult sa v ľudovom prostredí prepojil s katolíckym dňom všetkých zosnulých.

Christianizácia mexického obyvateľstva prebiehala pomaly a napriek obrovskému dopadu, ktorý malo zjavenie Božej Matky v Guadalupe, potajme a v podzemí prežívali mnohé pôvodné kulty, ktoré dnes prinášajú obohacujúcu rôznosť. Pripomeňme však, že boj s pohanskými kultami zviedla katolícka viera aj v Európe a trval viac než tisíc rokov. Posledné výskumy potvrdili jasné spojenie medzi uctievaním predkolumbovského božstva smrti a Santa Muerte. Na rozdiel od Dušičiek zostal kult Santa Muerte tajný až do polovice 20. storočia. Keď sa sporadicky objavil na verejnosti, reakcia bola často tvrdá a katolíci, vo svojej predkoncilovej zadubenosti, namiesto vzájomného obohacovania rúcali oltáre a svätyne bohyne smrti.

Do boja sa však odvážne zapojil kultúrny front. Na začiatku 20. storočia vytvoril José Guadalupe Posada podobnú postavu, ženskú kostru oblečenú v dobovom luxusnom odeve a začal šíriť myšlienku, že univerzálnosť smrti vytvára základnú rovnosť medzi ľuďmi. Tak trochu pozabudol, že túto základnú rovnosť vytvára nielen univerzálnosť smrti, ale aj spravodlivosť Sudcu a súdu, pred ktorým všetci zosnulí skladajú účty zo svojho života. Posadu trochu ospravedlňuje fakt, že nebol teológ a že teológia sa vtedy ešte nerobila kontextuálne.

Moderní umelci tento štýl začali chápať ako národný mexický umelecký cieľ a posunuli hranice vkusu vyššej triedy; príkladom je nástenná maľba Diega Riveru Sen o nedeľnom popoludní v Alameda Central. A zároveň sa z podzemia vynoril kult, ktorý sa synkreticky napojil na katolícky koncept posmrtného života a dal mu nový, obohatený život. Umenie bolo len prvým krokom.

Od roku 2001 došlo k prudkému rozmachu viery v Santa Muerte, najmä vďaka jej povesti, že robí zázraky. Dnes má v krajine približne dva milióny prívržencov, väčšinou v štáte Mexiko, Guerrero, Veracruz, Tamaulipas, Campeche, Morelos a Mexico City. Do konca 21. storočia bude mať pri tomto tempe 5 miliónov veriacich, čo predstavuje približne 5 % populácie krajiny. Santa Muerte sa stala po svätom Júdovi druhým najobľúbenejším svätcom v Mexiku a útočí na miesto národnej patrónky, Panny Márie z Guadalupe.

Vzostup kultu sprevádzali kontroverzie a mexická armáda, na príkazy slobodomurárskych politických elít v krajine zbúrala mnoho svätýň. Žeby lóžoví bratia mali niečo proti spoločnému ekumenickému kráčaniu? V roku 2005 bol kult Santa Muerte vďaka imigrantom prenesený do Spojených štátov a už má desiatky tisíc vyznávačov predovšetkým v mestách s vysokou hispánskou a latinskoamerickou populáciou. Kult Santa Muerte sa považuje za jedno z najrýchlejšie rastúcich nových náboženských hnutí na celom svete s odhadovanými 10 až 12 miliónmi nasledovníkov a za najrýchlejšie rastúce nové náboženské hnutie v Amerike.

Kult Santa Muerte je prítomný vo všetkých vrstvách mexickej spoločnosti, hoci väčšinou má úspech u mizerne platených nájomných robotníkov na vidieku a u mestskej robotníckej triedy. Často ide o mladých ľudí, tínedžerov, dvadsiatnikov alebo tridsiatnikov a väčšinou o ženy. Uctievanie Santa Muerte priťahuje aj tých, ktorí nie sú naklonení hľadať útechu v úradnej katolíckej Cirkvi, pretože je súčasťou „legitímneho“ sektora spoločnosti; mnohí nasledovníci Santa Muerte žijú na hranici zákona alebo úplne mimo neho, žijú v biede a útlaku.

Mnohí pouliční predavači, taxikári, predajcovia falšovaného tovaru, pouliční ľudia, prostitúti a prostitútky, vreckári, drobní obchodníci s drogami a členovia gangov, ktorí nasledujú kult, nie sú praktizujúcimi katolíkmi ani protestantmi, ale nie sú ani ateistami. Tí si vytvorili svoje vlastné nové náboženstvo, ktoré odráža ich realitu, ťažkosti, identitu a praktiky, najmä preto, že hovorí o násilí a bojoch o život, ktorým mnohí z týchto ľudí čelia. A tiež reflektuje skutočnosť, že vďaka otváraniu sa svetu, aggiornamentu – zdnešneniu a pokoncilovému laškovaniu s marxizmom a teológiou oslobodenia na jednej a liberalizmom na druhej strane prestali katolícki biskupi učiť, že tento svet je plný utrpenia, násilia a nešťastia skrze hriech.

Ale nie je to jediný a ani posledný svet, na ktorom budeme žiť a že riešenie sociálnych problémov, biedy, hladu a násilia sa nedá inak, len cez prísne mravný život podľa Božieho zákona. Keď sa po koncile rozbehli pápežskí nunciovia po svete a s revolučným nadšením sa dali do rozbíjania pút medzi štátom a Cirkvou, odstránili vplyv a zábrany, ktoré predstavovali v spoločnosti katolícke morálne princípy a tie teraz nahradili princípy džungle. A ľudia, ktorí žijú v neznesiteľných podmienkach to teraz episkopátu oplácajú tým, že opúšťajú Cirkev a hľadajú si inú.

Santa Muerte je tiež uctievaná a vnímaná ako svätá patrónka a ochrankyňa lesbických, gayov, bisexuálnych, transrodových a queer (LGBTQ+) komunít v Mexiku, keďže sodomiti sú zatiaľ katolíckou Cirkvou a a mexickou spoločnosťou prijímaní zle. Preto si potom vytvorili vieru a bohov, ktorých žiadajú o ochranu pred násilím, nenávisťou, chorobami a o pomoc pri hľadaní lásky. Jej príhovor sa bežne vzýva pri svadobných obradoch osôb rovnakého pohlavia, ktoré sa konajú v Mexiku.

Iglesia Católica Tradicional México-Estados Unidos, tiež známa ako cirkev Santa Muerte, uznáva a vysluhuje homosexuálne manželstvá. Uznáva tiež potraty, antikoncepciu a takmer všetko, čo stará, katolícka morálka, zakazuje. V tom má mnoho spoločné so synodálnou Cirkvou, ktorá míľovými krokmi smeruje k tomuto cieľu a v niektorých pokrokových kútoch sveta, ako je napríklad Nemecko, je táto prax už realitou.

V mexickej a americkej tlači sa kult Santa Muerte často spája s násilím, kriminalitou a nelegálnym obchodom s drogami. Je obľúbeným božstvom vo väzniciach – medzi väzňami aj personálom, a svätyne, ktoré sú jej zasvätené, možno nájsť v mnohých celách. Medzi najznámejších oddaných Santa Muerte patrí únosca Daniel Arizmendi López, známy ako El Mochaorejas, a Gilberto García Mena, jeden z bossov Gulf kartelu. V marci 2012 štátna kriminálna polícia oznámila, že zatkla osem ľudí za vraždu za údajné obetovanie ženy a dvoch desaťročných chlapcov Santa Muerte. Zdá sa teda, že aztécka bohyňa smrti už odhadzuje egidu patrónky a ochrankyne a začína si žiadať to, čo si žiadali všetci pohanskí bohovia – ľudské obete. Všetci bohovia pohanov sú (totiž) démoni.

V decembri 2010 bol zatknutý samozvaný biskup David Romo, obvinený zo spolupráce na únosoch organizovaných kartelom. Svoju sektu vedie z väzenia, ale ani Romo ani nikto iný nemá nad kultom Santa Muerte moc. Táto viera sa rýchlo a „organicky“ šíri z mesta do mesta, takže je dopyt po kazateľoch a prorokoch. Drogoví bossovia, ako napríklad kartel La Familia, túto vieru aktívne šíria a vyžadujú ju od svojich členov.

Obrady venované Santa Muerte obsahujú procesie a modlitby, ktorých cieľom je získať si jej priazeň. Niektorí veriaci Santa Muerte zostávajú členmi katolíckej Cirkvi, zatiaľ čo iní s ňou prerušujú vzťahy a zakladajú nezávislé kostoly zasvätené Santa Muerte. Oltáre Santa Muerte vo všeobecnosti obsahujú jeden alebo viacero obrázkov dámy, zvyčajne obklopenej niektorým alebo všetkými nasledujúcimi predmetmi: cigaretami, kvetmi, ovocím, kadidlom, vodou, alkoholickými nápojmi, mincami, cukríkmi a sviečkami. Tabak sa používa aj na osobnú očistu a na incenzovanie sôch Santa Muerte.

Podľa všeobecného presvedčenia je Santa Muerte veľmi mocná a je známa tým, že poskytuje veľa milostí. Jej obrazy sú považované za sväté a môžu poskytnúť požehnanie ak má veriaci pevnú vieru, pričom významnú úlohu zohrávajú zázraky. Ako Señora de la Noche („Pani noci“) ju často vzývajú tí, ktorí sú vystavení nebezpečenstvu práce v noci – taxikári, majitelia barov, policajti, vojaci a prostitútky. Verí sa, že dokáže ochrániť pred útokmi, nehodami, násilím so zbraňami a všetkými druhmi násilnej smrti.

Ak sa vrátime späť do osvietenej bergamskej farnosti, tak v kostole vidíme postavy muža a ženy, prvý s maskou s dvoma lebkami a modrými perami a druhá s tvárou s namaľovanou lebkou a bielymi a červenými perami (viď opäť fotografie, ku ktorým sa dostanete po otvorení odkazu v úvode článku: „… blog.messainlatino.it…) a tí predstavujú aztéckeho boha mŕtvych Mictlantecuhtli so svojou manželkou bohyňou Mictecacihuatl. Zadubený klérofašista si možno položí nasledovné otázky: A čo títo robia v katolíckom kostole? Čo robia pred svätým oltárom Trojjediného Boha? Čo robia pred svätostánkom, kde je reálne prítomný Ježiš Kristus v Oltárnej sviatosti?

Tieto otázky však dnes už naozaj nie sú namieste. Katolícke kostoly nie sú primárne miestom, kde sa slúži katolícky kult a prináša najsvätejšia obeta. Bolo by to netolerantné a vylučovalo by to z Cirkvi ľudí, ktorí nie sú katolíkmi. Cirkev je miestom, kde sa deje dialóg a stretávanie sa rôznych tradícií a rôznych náuk, medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami a rôznymi náboženstvami a zapája každého. Toto začína byť jasné už aj na Slovensku, kde sa naša sedliacka a ťapákovská letora konečne rozhojdala a prišla s krásnou iniciatívou výstavby ekumenického kostola, ktorého základný kameň nepožehnal nikto iný, než najvyšší pontifex – staviteľ mostov. https://christianitas.sk/na-slovensku-idu-stavat-ekumenicky-kostol-pozemok-pozehnal-katolicky-biskup-rabek/

Aby si však náhodou niekto nesprávne nevykladal tento text, v katolíckom farskom kostole nie je samozrejme dovolené všetko. Cirkev nie je anarchistický spolok, preto pripomíname, že v zmysle článku 3, § 2 apoštolského listu Traditionis custodes nie je vo farskom kostole dovolené slúženie tradičnej svätej omše. Veríme, že bergamský farár, monsignor Zucchelli na to nezabudol a v nedeľu 5. novembra, deň po tejto nádhernej ekumenickej show, nič také ako tradičná omša vo farskom kostole nedopustil.

Starí metafyzici vedeli, že ničota, resp. prázdnota nejestvuje a svoje metafyzické koncepcie budovali na bytí a súcne. Volali to horror vaccui. Z katolíckych kostolov už 50 rokov vyháňajú všetko, čo len trochu zaváňa posvätnom, katolíckym kultom, svätou tradíciou, pretože to údajne odrádza nekatolíkov a tak bráni v ich vstupe do katolíckej Cirkvi. Lenže tie prázdne miesta, nezostali neobsadené. Zaplnili ich veci skrz naskrz nekatolícke. Takže dnes sa málokto pozastaví nad tým, keď na oltár miesto Krista dáme bohyňu smrti, ale keď sa niekto pokúsi slúžiť na ňom omšu podľa obradu, v akom sa slúžila tisícpäťsto rokov, čelí perzekúciám a trestom od svojich prestavených, vrátane najvyššieho.

Titulný ilustračný obrázok: Prinášanie ľudských obiet v Aztéckej ríši ako spôsob uzmierovania bohov – vyrezaním a vytrhnutím tlčúceho srdca z ešte žijúcej ľudskej obete, zdroj – jenikirbyhistory.getarchive.net

PDF (formát pre tlač)