Novopohanstvo a národný socializmus

Branislav Michalka
25. mája 2022   História Politika

Medzi mnohými ľuďmi s liberálnymi či ľavicovými názormi, a dokonca aj medzi mnohými kresťanmi, pretrváva názor, podľa ktorého bol nemecký národný socializmus (skrátene tiež nacizmus – kvôli zamaskovaniu pokrokového pojmu socializmus v názve) akýmsi pokusom o obnovenie stredoveku. Nič však nemôže byť vzdialenejšie od pravdy.

Usudzovať na základe toho, keď niekto používa v politickej prezentácii pseudomystické rituály, jeho organizácie majú organizačnú štruktúru upomínajúcu na rytierske rády, alebo nosí na opaskoch indiferentný nápis Gott mit uns, že je zároveň aj duchovným dedičom stredoveku, by bolo nanajvýš unáhlené. Znamenalo by to kĺzať sa po povrchu, zamieňať podružné s podstatným a vzďaľovať sa od faktov. A základným faktom je, že podstatou stredoveku bolo kresťanstvo, práve tak ako je faktom, že podstatou národného socializmu je pohanstvo, respektíve jeho moderná verzia – novopohanstvo. Ako každý s vecou oboznámený človek uzná – tieto dva pojmy sú navzájom v protiklade.

Vznik moderného národného novopohanstva úzko súvisí s kultúrnym hnutím romantizmu na začiatku 19. storočia, ako aj so vznikom moderného nacionalizmu. Dve udalosti mali na toto hnutie zásadný vplyv: Francúzska revolúcia a napoleonske vojny. Kým francúzski revolucionári inklinovali ešte k pohanstvu osvietenského, racionalistického a klasicistického charakteru, pričom sa ho snažili na bodákoch rozniesť do celej Európy, tak ich odporcovia počas napoleonskych vojen hľadali na povzbudenie širšieho národného povedomia a odporu proti okupantom, podnety v mýtických a legendárnych dobách národa. To sa týkalo predovšetkým nemecky hovoriacich národov, ktoré niesli dlhodobé bremeno osvietenej francúzskej expanzie.

Nemeckí romantici nadviazali na J. G. Herdera a jeho záľubu v starogermánskej poézii. Tento trend ďalej rozvíjali a vzbudili široký záujem o folklór, ľudovú poéziu a národnú mytológiu. Apológia národného svojrázu sa postupne pod vplyvom importovanej protikresťanskej filozofie, voči ktorej romantici rozhodne neboli imúnni, premenila na ich sekularistické vyznanie. U týchto romantikov zostala zachovaná axióma o zlom kresťanstve, prevzatá z osvietenskej filozofie, avšak riešenie nehľadali v humanistickom antropocentrizme, ale v návrate k predkresťanskej národnej mytológii.  Vo vypätej atmosfére poníženého národného sebavedomia a cítenia pre nich predstavovalo bojovné a hrdinské pohanstvo, spolu s kultúrnou a umeleckou väzbou na folklórne etnické božstvá, zvyky a rituály, nezávislé na nadnárodných kresťanských morálnych vzorcoch, aktuálnu šancu, ako vzbudiť národné nadšenie a bojovnosť, a zároveň sa vyhnúť dodržiavaniu kresťanskej morálky, nezávislej na etnickom prospechu a odmietajúcej etnickú nenávisť. Takto „posilnený“ a kresťanskej morálnej príťaže zbavený národ, mal lepšie vzdorovať nepriateľovi.

Práve tento spôsob myslenia, ktorý nadraďuje prospech jedného etnika nad univerzálnu kresťanskú morálku, je typický pre nemecký národný socializmus. Z hľadiska logiky, vychádzajúcej z priority národného záujmu nad kresťanským Bohom, je daný postoj adekvátny. Pokiaľ každé etnikum má svoje božstvá a špecifické náboženstvo, pričom bohovia medzi sebou neustále bojujú, tak je samozrejmé, že v takomto pluralitnom svete večného boja „naši bohovia“ bojujú za nás proti nepriateľom. Nevyžadujú, ako kresťanský Boh, aby sme nepriateľa pomeriavali rovnakými kritériami, ako svoj národ. Veď aj voči ich bohom prechovávajú zášť a chcú ich zničiť. Keby sme konali inak, bohovia by sa hnevali a prestali nás podporovať.

Z toho tiež v konečnom dôsledku vyplýva, že postaviť sa morálne proti vlastnému národnému spoločenstvu a jeho prospechu v mene kresťanského univerzalizmu, znamená v pohanstve postaviť sa bohom a zbožšteným predkom. Tento spôsob myslenia, prevedený neskôr nutne do čisto sekulárnej podoby, čo pri ťažko akceptovateľnej (pre post-kresťanského človeka) romantickej rozprávkovosti novopohanskej mytológie nebolo nepredvídateľné, hlása v podstate ono tak známe heslo nacionálnej sekulárnej totality: nič než národ. Národ sa stáva kolektívnym božstvom sám osebe a treba ho uctievať, klaňať sa mu a prinášať obety, aj ľudské, bez ohľadu na „uplakanú“ kresťanskú morálku.

V Nemecku sa počas 19. storočia rozbujnel práve tento iracionálny romanticko-mytologický spôsob uvažovania. Kým väčšina takýchto nacionalistov si udržiavala od aktívneho praktizovania autentického retro-pohanstva odstup, pre jeho komickú teatrálnosť a ľahko prehliadnuteľnú filozofickú plytkosť, niektorí apologéti germánskeho pohanstva predstavovali „tvrdé jadro“, ochotné sa na národné pohanstvo aspoň verejne hrať, hlásiť sa k jeho efektom či účelovým kladom a hovoriť o ňom, aj keď mu zároveň, v zmysle naboženskej viery, neveriť. Z ich postoja sa potom vyvinulo, v kombinácii s ekonomickým, sociálnym a politickým programom, hnutie národného socializmu v takej podobe, ako ho poznáme. Najtvrdšie jadro, presadzujúce reálne uctievanie pohanských božstiev, ktoré v porovnaní s kresťanskou teológiou pôsobilo detinsky, bolo záľubou len skutočných mytologických pedantov, aj v nacionalistických kruhoch považovaných za, mierne povedané, svojské figúrky.  

Jeden z prvých uvedomelých a skutočne radikálnych novopohanských nacionalistov odmietajucich všetko kresťanské, aj v zmysle akéhokoľvek pragmatického akceptovania zásluh kresťanstva na rozmachu Nemcov, bol Felix Dahn, autor rozsiahleho historického románu Ein Kampf um Rom (Boj o Rím) z roku 1867. Kniha je typickou romantickou oslavnou ódou na starých Germánov a historickým odmietnutím kresťanstva. Ako už samotný názov napovedá, Rím, latinský ale aj kresťanský, je stredobodom zla a brzdou rozvoja Germánov. Tí ho postupne dobývajú, ovládnu a na jeho troskách vytvoria novú, germánsku ríšu.

Kým Dahn bol ešte historikom s elementárnou erudíciou, tak jeho nasledovníci inklinovali čoraz viac k romantickému vizionárstvu a okultizmu, balancujúc na hrane šarlatánstva a smiešnosti . Typickými predstaviteľmi týchto „mystických“ trendov boli napr. Guido von List, považovaný za zakladateľa ariosofie – učenia o Árijcoch a ich múdrosti, či jeho nasledovník Jorg Lanz von Liebenfels, bývalý cisterciátsky mních a odpadlý katolícky kňaz, alebo Rudolf von Sebottendorff, zakladateľ ezoterickej spoločnosti Thule. Vlastnoručné povýšenie do šľachtického stavu svojvoľným pridaním romantického „von“ k menu patrilo k bežnému atribútu týchto vizionárov. Z týchto osvietených kruhov neskôr vyšli postavy ako Dietrich Eckart alebo Alfred Rosenberg, ktoré už mali bezprostredný vplyv na národne socialistické hnutie.

V nemeckom národne socialistickom hnutí môžeme vysledovať dva prúdy. Jeden striktne odmietajúci kresťanstvo ako náboženstvo slabosti a úpadku a druhý transformujúci kresťanský základ do paralelnej a zahmlievajúcej pohansko-kresťanskej národnej mytológie. Vzhľadom na sociálnu a kultúrnu realitu Nemecka, v ktorom tvorili kresťania väčšinu populácie, bolo jasné, ku ktorému prúdu sa pridá oficiálna národno-socialistická propaganda. Maskovanie bolo nevyhnutné. Tento trik pohanstva voči kresťanstvu je starý ako kresťanstvo samo. Aby zostalo pohanstvo zamaskované, tak sa vytvorí paralelné pojmoslovie, v rámci ktorého sa pod kresťanskými menami a pojmami uchováva stará pohanská mytológia. Juho- a stredoamerické kulty ako voodoo, hoodoo alebo macumba sú toho aj dnes dostatočným dokladom.

Keďže pre väčšinu Nemcov by bolo ostentatívne hlásenie sa, či dokonca klaňanie sa Wotanovi alebo Thorovi neprijateľné, aj komické a trápne, a okamžite by boli schopní správne identifikovať za podobným počínaním vplyv diabla, rozhodli sa NS vládcovia, že zavedú tzv. „pozitívne kresťanstvo“. Malo to byť kresťanstvo národné, očistené od semitských prvkov a plne árijské. Keď ale hovorilo o Kristovi, mohlo mať na mysli zároveň aj boha Baldura, ako to radostne zvestoval súkmeňovcom spisovateľ Dietrich Eckart: „V Kristovi, stelesnení všetkej mužnosti, nachádzame všetko čo potrebujeme. A pokiaľ príležitostne hovoríme o Baldurovi, naše slová obsahujú radosť a potešenie, že naši pohanskí predkovia boli už natoľko kresťanskí a vkladali do jeho postavy náznaky Kristových ideálov.“ Takýmto spôsobom sa dá v Kristovi skutočne nájsť „všetko čo potrebujeme“, ako sme toho koniec koncov svedkami aj dnes.

Otvorené vyznávanie a uctievanie starovekých germánskych božstiev bolo len okrajovou záležitosťou radikálov typu generála Ludendorffa, jeho ženy Mathildy, nordickej feministky a ich okruhu v Tannenbergskom spolku. Tam sa otvorene hovorilo o kresťanskom prenasledovaní nordickej rasy a o systematickom vyhladzovaní svetlovlasých žien, nositeliek najlepšieho genofondu, katolíckou Cirkvou.

„Pozitívne kresťanstvo“ pretavené do reality znamenalo v podstate sekularizované romantické germánske novopohanstvo z 19. storočia, tak ako sme ho opísali vyššie, ponechávajúce nutný pseudokresťanský balast. Pojmy a mená sa stali dokonale ambivalentnými. A tak, keď niekto hovoril o Kristovi, mohol tým myslieť aj Baldura, keď o Panne Márii, tak mohol myslieť aj bohyňu Freiu a pod. To všetko však bola pre nacionalistov len podružná mytológia, väčšinou skrývajúca panteizmus, v ktorom pohanskí bohovia a ich panteón, podobne ako postavy kresťanstva, predstavovali len lokálne a dobové prejavy ich vyššieho princípu, pretože ich prvotným a skutočným božstvom bol Národ, ktorý trónil nad podriadenými „bohmi“ ako staroveké Fátum. Tak ako aj olympskí bohovia podliehali všemocnému Osudu, slúžili aj figúrky národno-socialistickej mytológie, zrodené údajne z kolektívneho rasového vedomia, Národu. To bolo to skutočné božstvo, ktorému sa všetci klaňali.

Iné kritérium ako Národ nebolo. Čo bolo dobré pre Národ, to bolo dobré aj pre božstvo. A kresťanstvo, vypreparované a ochudobnené o univerzálny metafyzický rozmer, slúžiace úzkym etnickým záujmom sa malo stať krycím pláštikom pre pohanstvo. Zásadný kresťanský pojem individuálnej spásy sa stal nepotrebným, pretože človek dosahoval svoje naplnenie v identifikácii s národným a rasovým kolektívom. Nemec bol vykúpený skrze národnú komunitu. Kresťanská morálka sa v takomto nacionálnom pseudonáboženstve stáva príťažou, ktorej je nutné sa zbaviť.  

Na popohnanie neochotných kresťanov, ktorí sa nehodlali vzdať svojich nadnárodných prežitkov, slúžili nemeckej vláde národno-rasoví náboženskí radikáli typu J. W. Hauera a jeho Nemeckého náboženského hnutia alebo Alfreda Rosenberga s jeho Mýtom 20. storočia. Tí vystupovali otvorene protikresťansky a navrhovali zavrhnúť kresťanstvo ako protinemecký a protigermánsky import. Oficiálne kruhy s Hitlerom na čele sa tvárili, že podobné excesy odmietajú, ale zároveň si ich pestovali ako živú výstrahu pre tých, ktorí by sa odmietali klaňať Národu, s veľavravným dovetkom: pozrite sa, ako by to vyzeralo, keby sa dostali k moci tamtí, a nie my, rozumní a umiernení.

Avšak skutočným cieľom všetkých novopohanských, či už osvietenských, komunistických alebo národnosocialistických snáh nebola oficiálne prezentovaná umiernená koexistencia náboženstiev v národnom spoločenstve, ale bolo a stále je – zničenie kresťanstva. Hnutie národného socializmu teda nemohlo byť žiadnym návratom do stredoveku, pretože v zásade popieralo a chcelo zničiť podstatný prvok stredoveku, ktorým bolo práve kresťanstvo.

Príčina úspechu pseudonáboženstva Národa, v ktorom je Boh nahradený uctievaním etnika alebo rasy, je podobná ako pri iných prirodzených dobrách vymknuvších sa spod kontroly. Je to zvyčajné víťazstvo skazenej ľudskej prirodzenosti, nad Božími zákonmi.

Nikto z kresťanov samozrejme nespochybňuje, že prirodzená láska k vlastnému národu je oprávnená a dobrá. Avšak len vtedy, ak je podriadená Božím zákonom. Akonáhle sa vymkne spod tejto kontroly, automaticky sa domáha uprázdneného miesta po Bohu. Vtedy sa stvorené stáva predmetom kultu namiesto nestvoreného, čiže Boha. Avšak všetko stvorené je narušené pádom prvého páru v Raji. Týmto narušením dochádza všetko ľudské k rozkladu, porušeniu, skaze, nestálosti, chaosu a smrti.

Národ ako entita nie je vyňatý z tohto kola porušenosti bytia, a preto prisudzovať mu božské vlastnosti znamená upadnúť do ohavného bludu. Boh nemôže byť zlý, ale národ áno. Byť kresťanom znamená priznať si, že národ, ku ktorému patrím, môže konať zlo a v prípade, ak ho koná, tak nemôžem byť lojálny voči konaniu tohto zla. Naopak – skutočnou lojalitou voči môjmu národu je snaha dosiahnuť spásu jeho príslušníkov, a to aj za cenu odporu voči vlastnému národu, ako sme to videli napríklad u starozákonných prorokov.

Katolícky kresťan nemôže nasledovať svojich etnických súkmeňovcov v blude. Lojalita k národu by vtedy bola väčšia ako lojalita k Bohu, a výsledkom takého postoja je zatratenie duše. Katolík je povinný slúžiť Viere a Cirkvi, aj keby to bolo na úkor vlastného národa.

Predstavme si modelovú situáciu v extrémnej podobe (ktorá však nemusí byť až taká nepravdepodobná): väčšina členov národa odpadne od pravej katolíckej viery, dnes obľúbenou demokratickou cestou prijme protikresťanské zákony, s ktorými väčšina národa súhlasí. Každý kto napomáha Cirkvi, je zadefinovaný ako zradca národnej komunity – udávanie tajných kňazov, kresťanov, hlásenia o knihách, devocionáliách a obradoch je odrazu vlasteneckou povinnosťou, masovo schvaľovanou celým národom. Ako by sa katolík mohol identifikovať s takýmto národom?

Aj prirodzené väzby a city majú svoje hranice. Pán Ježiš jasne povedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10,34–36)

PDF (formát pre tlač)