Nová paradigma morálky? Mons. Paglia prehovoril o reforme Inštitútu Jána Pavla II.

Branislav Krasnovský
14. júla 2026   Cirkev   Komentár

Riadená zmena smerovania Inštitútu Jána Pavla II.

Pred viac ako mesiacom poskytol Mons. Vincenzo Paglia portálu Settimananews rozhovor, v ktorom uviedol, že pápež František mu zveril úlohu zmeniť morálne smerovanie Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine. Reforma neznamenala iba výmenu profesorov a študijných programov, ale aj zmenu samotného prístupu k morálnej teológii, ktorú František označoval za „abstraktnú“ a „elitársku“.

Hoci je inštitút organizačne súčasťou Pápežskej lateránskej univerzity, je nezávislý a udeľuje kvalifikácie iure proprio: licenciát z teológie, doktorát a magisterský titul z manželských a rodinných vied, a to aj so špecializáciou na bioetiku.

Mons. Vincenzo Paglia je taliansky arcibiskup, bývalý predseda Pápežskej akadémie pre život a bývalý veľký kancelár Pápežského teologického inštitútu svätého Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine. Pápež František ho poveril uskutočnením rozsiahlej reformy tejto inštitúcie, ktorá vyvolala intenzívnu diskusiu medzi teológmi i veriacimi.

Pápež František touto reformou vytvoril de facto nový inštitút, prijal nové stanovy, zmenil študijné programy a z pôsobenia odišli viacerí profesori, ktorí patrili k najvýznamnejším predstaviteľom klasickej katolíckej morálnej teológie. Pre mnohých tradičných katolíkov to bol jasný signál, že sa mení nielen personálne obsadenie, ale aj samotná metodika výučby morálnej teológie.

Za symbolické piliere pôvodného Inštitútu svätého Jána Pavla II. boli považovaní najmä Mons. Livio Melina a profesor José Noriega. Obaja patrili medzi popredných predstaviteľov morálnej teológie vernej učeniu svätého Jána Pavla II., osobitne encyklike Veritatis splendor, ktorá zdôrazňuje existenciu objektívnych a univerzálne platných morálnych noriem. Po reforme inštitútu však o svoje miesta prišli, čo mnohí vnímali ako odstránenie dvoch hlavných opôr pôvodného teologického smerovania školy.

Samozrejme, cieľom neboli len personálne zmeny, ale vedomá zmena teologického smerovania. Odchod dvoch významných predstaviteľov klasickej morálnej teológie vytvoril priestor pre pedagógov otvorenejších novým prístupom, ktoré pápež František podporoval a ktoré kladú väčší dôraz na rozlišovanie konkrétnych situácií, pastoračný prístup a historický kontext v tom duchu, ako to modernistom vyhovovalo.

Arcibiskup Mons. Vicenze Paglia a jeho postoj ku krokom pápeža Františka

Mons. Paglia hodnotil tieto aktivity pápeža Františka veľmi opatrne. Ak totiž sám pápež František presadzoval potrebu nanovo premyslieť pojem prirodzenosti a sledoval cieľ posunúť dovtedajšie chápanie prirodzeného zákona, nemožno sa čudovať, že je to vnímané ako zásah do samotných základov katolíckej morálky. Prirodzený zákon totiž od čias cirkevných otcov až po svätého Tomáša Akvinského predstavuje jeden z hlavných pilierov katolíckej etiky.

Z pohľadu katolíckej tradície preto nejde iba o akademickú diskusiu medzi teológmi. Ak sa oslabí význam objektívnej ľudskej prirodzenosti a dôraz sa presunie predovšetkým na konkrétne okolnosti jednotlivých prípadov, vzniká obava, že univerzálne morálne normy budú postupne nahrádzané situačnými riešeniami, ktoré by pápež František a spol. podsúvali. Práve z tohto dôvodu je potrebné upozorniť, že reforma presahuje hranice jedného teologického inštitútu a dotýka sa samotného spôsobu chápania katolíckej morálky.

Takisto je potrebné rozlišovať medzi overiteľnými skutočnosťami a ich interpretáciou. Faktom je, že inštitút prešiel hlbokou reformou a že Mons. Paglia otvorene hovorí o zásadnej zmene pohľadu na prirodzenosť a prirodzený zákon. Samotná reforma neznamenala jednorazové nahradenie dvojtisícročnej katolíckej morálnej teológie novou paradigmatickou koncepciou. Skôr išlo o postupnú zmenu významu základných pojmov a ich interpretácie, ktorá podľa kritikov môže viesť k odlišnému chápaniu morálnych princípov bez toho, aby boli pôvodné pojmy formálne opustené.

Keď sa pozrieme na celý pontifikát pápeža Františka, možno oprávnene konštatovať, že viaceré jeho verejné kroky vyvolali vážne otázky o zachovaní kontinuity s morálnym a liturgickým učením Cirkvi odovzdávaným počas stáročí. Medzi najdiskutovanejšie patrí dokument Fiducia supplicans, ktorý umožnil za určitých okolností udeľovať spontánne požehnania párom žijúcim v neregulárnych zväzkoch vrátane párov rovnakého pohlavia. Hoci dokument zdôrazňuje, že nejde o schválenie takýchto zväzkov, ani o zmenu katolíckej náuky o manželstve, mnohí biskupi, teológovia a veriaci upozornili, že v pastorálnej praxi môže vyvolávať zmätok a oslabiť jasnosť tradičného učenia Cirkvi.

Rovnako rozsiahlu polemiku vyvolalo apoštolský list Traditionis custodes, ktorým pápež František výrazne obmedzil slávenie tradičnej latinskej omše. Mnohí katolíci poukazovali na to, že tento krok predstavoval zásadný obrat oproti politike Benedikta XVI., ktorý v dokumente Summorum pontificum zdôrazňoval kontinuitu oboch foriem rímskeho obradu a usiloval sa o zmierenie v Cirkvi.

Pri hodnotení rétoriky pápeža Františka je zrejmé aj to, že sa vo svojich vyjadreniach často vyhýbal jednoznačným definíciám, čo umožňovalo rozdielne interpretácie jeho slov. Ak však niektoré z týchto interpretácií nezodpovedali jeho zámerom alebo následným rozhodnutiam, bývali označované za nesprávne pochopenie jeho výrokov.

Kritici pontifikátu v tejto súvislosti často pripomínajú nám už známe diskusie okolo exhortácie Amoris laetitia, ktorá v rôznych krajinách viedla k rozdielnej praxi pri pristupovaní rozvedených a civilne znovu zosobášených katolíkov k sviatostiam.

Dokumentom Amoris laetitia, Fiducia supplicans či Traditionis custodes sa portál Christianitas.sk v minulosti opakovane venoval. Polemiky však vyvolávajú aj zmeny vo formuláciach Katechizmu katolíckej Cirkvi o treste smrti, ktorú jedni označovali za legitímny rozvoj učenia a druhí za problematický odklon od predchádzajúcej tradície.

Pápež František zmenil formuláciu Katechizmu tak, že trest smrti označil za „neprípustný“ (inadmissible). Zástancovia pápeža Františka to označovali za legitímny rozvoj učenia, kritici za zmenu vo vzťahu k predchádzajúcej tradícii. Aj tu nasledovala rozsiahla diskusia o tom, ako nový text zosúladiť s učením sv. Tomáša Akvinského a predchádzajúcim Magistériom Cirkvi.

Rozsiahlu diskusiu vyvolal aj Dokument o ľudskom bratstve podpísaný v Abú Zabí, najmä jeho formulácia o pluralite náboženstiev ako niečom, čo „chce Boh“. Následné vysvetlenia zo strany Vatikánu síce spresňovali, že ide o Božiu dopúšťajúcu vôľu, samotná pôvodná formulácia však zostala predmetom intenzívnych teologických diskusií. Aj tieto príklady podľa kritikov pontifikátu ukazujú, že nejednoznačné formulácie boli neraz sprevádzané potrebou dodatočných vysvetlení alebo rozdielnych interpretácií.

Skryté odmietanie predstáv, že z prirodzenosti možno odvodiť morálne princípy

Presadzované zmeny nakoniec viedli k tomu, že začala vznikať schéma, podľa ktorej nemožno z prirodzenosti odvodiť nemenné a nevyrokovateľné morálne princípy. Ale zároveň encyklika Fratelli tutti na viacerých miestach hovorí o existencii univerzálnych a nespochybniteľných hodnôt. Citovaný text uvádza, že tieto hodnoty presahujú každý konsenzus a nie sú predmetom dohody. V inom odseku encyklika dodáva, že rozum skúmaním ľudskej prirodzenosti objavuje univerzálne hodnoty, pričom naše chápanie ich významu môže rásť a konsenzus má dynamický charakter.

Práve tu vidieť zásadný problém. Ako možno hovoriť o trvalých hodnotách, ak sa ich význam a rozsah menia prostredníctvom spoločenského konsenzu? Ak je obsah týchto hodnôt určovaný dynamickým konsenzom, čo podľa neho zostáva z ich nemennosti? Táto dvojznačnosť a nejasnosť je vskutku mätúca.

Keď arcibiskup Paglia novinárom opisoval samotnú reformu Inštitútu Jána Pavla II, na otázku novinárov, čo tvorilo teologické jadro reformy, odpovedal, že jedným z rozhodujúcich bodov bolo nanovo premyslieť pojem prirodzenosti, ktorý dovtedy predstavoval základ statického a nemenného chápania prirodzeného zákona. Zároveň uviedol, že tým bol spochybnený esencialistický a a historický model celej morálnej teológie sexuality a rodiny. Historické chápanie prirodzenosti podľa neho podkopávalo predstavu prirodzeného zákona ako súboru nemenných princípov. Tu nešlo len o zmenu pedagogických metód alebo študijných plánov, ale o zásah do samotných základov dvojtisícročnej katolíckej morálnej teológie.

Ak sa odstráni prirodzenosť ako objektívny základ morálneho hodnotenia, správnosť ľudského konania už nebude závisieť predovšetkým od súladu s univerzálnymi morálnymi normami, ale od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu. Rozhodujúcim kritériom sa stane posúdenie situácie a hľadanie riešenia, ktoré sa bude javiť ako najprimeranejšie v danom okamihu. Ako príklad sa bežne uvádza možnosť ospravedlniť morálne aj vzťah k žene, ktorá nie je vlastnou manželkou, pokiaľ by sa v konkrétnej situácii tento akt považoval za lepšie naplnenie hodnôt, akými sú autentickosť alebo vzájomné dobro. Nová morálka sa tak usiluje zabezpečiť slobodu odmietnutím prirodzenosti. Imperatívom sa stáva „oslobodiť sa od prirodzenosti“, pretože prirodzenosť predstavuje určitú nevyhnutnosť, zatiaľ čo absolútna sloboda vyžaduje úplnú neurčitosť. A to je už naozaj morbídne.

Zastavme sa na chvíľu pri objasnení klasického metafyzického chápania prirodzenosti. Prirodzenosť neznamená nehybnosť ani popretie dynamiky ľudského života. Naopak, človek dosahuje svoju plnosť prostredníctvom slobodných činov, ktoré však majú byť v súlade so sklonmi vyplývajúcimi z jeho prirodzenosti. Práve tento klasický pohľad však prešiel v inštitúte rozsiahlou úpravou, pretože cieľom je vytvoriť nový model, v ktorom je ľudská vôľa tvorivá a nezávislá od objektívneho poriadku vloženého Stvoriteľom do ľudskej prirodzenosti.

Nová paradigma etiky života a ľudskej existencie?

Podľa arcibiskupa Pagliu sa tak evidentne stávame svedkami tvorenia „novej paradigmy etiky života a ľudskej existencie“. Takáto reforma však neznamená iba premenu Inštitútu Jána Pavla II., ale ako bolo spomenuté vyššie, ide o pokus nahradiť morálnu teológiu, ktorú Cirkev učila počas dvoch tisícročí situačnou morálkou vyrastajúcou z nominalizmu a antimetafyzického myslenia. Takýto prístup negatívne nezasahuje iba morálnu teológiu, ale aj dogmatiku a liturgiu.

Pripomeňme si teda na záver učenie svätého Tomáša Akvinského, podľa ktorého je prirodzenosť princípom poriadku, pretože usmerňuje schopnosti človeka k ich vlastným cieľom. Odmietnutie prirodzenosti preto znamená odmietnutie poriadku, ktorý Boh vtlačil do stvoreného sveta. V augustiniánskom ponímaní môžeme dodať, že ide o vôľu, ktorá sa chce postaviť na miesto samotného princípu. Práve túto vôľu svätý Augustín označuje za základ civitas diaboli, opísaného vo svojom geniálnom diele De civitate Dei.

Len na zopakovanie: pojem civitas diaboli („ríša diabla“) pochádza z monumentálneho diela svätého Augustína De civitate Dei („O Božom štáte“), ktoré napísal na začiatku 5. storočia po vyplienení Ríma Vizigótmi. Augustín v ňom opisuje duchovný zápas dvoch „obcí/ríš“ či spoločenstiev.

Na jednej strane stojí Civitas Dei – Boží štát, vytvorený z tých, ktorí milujú Boha až po zabudnutie na seba. Na druhej strane je civitas diaboli alebo pozemská ríša, ktorú tvoria tí, ktorí milujú seba až po pohŕdanie Bohom. Nejde o dve konkrétne ríše či štáty, ale o dva protikladné duchovné princípy, ktoré sa navzájom prelínajú v dejinách ľudstva.

Podľa svätého Augustína je koreňom civitas diaboli pýcha – túžba človeka stať sa sám sebe najvyšším zákonom a nahradiť vlastnou vôľou Boží poriadok. Keď človek odmietne objektívny poriadok vložený Stvoriteľom do sveta a začne sám určovať, čo je dobro a zlo, podlieha pokušeniu z Rajskej záhrady: „Budete ako Boh“ (Gn 3,5).

Augustínovo dielo sa stalo jedným zo základných textov kresťanskej filozofie dejín a jeho rozlíšenie medzi Civitas Dei a civitas diaboli patrí k najvýznamnejším obrazom opisujúcim duchovný zápas medzi vernosťou Bohu a sebestačnosťou človeka.

PDF (formát pre tlač)