Neviditeľný svet

Sv. John Henry kardinál Newman
30. júna 2021   Cirkev

(My kresťania) nehľadíme tak na to, čo vidno, lež na to, čo nevidno, pretože veci, ktoré vidno, sú časné, ale veci, ktoré nevidno, sú večné. (2Kor 4,18)

Sú dva svety: viditeľný a neviditeľný, ako je to vo Verím, totiž svet, ktorý vidíme a svet, ktorý nevidíme. A svet, ktorý nevidíme, jestvuje práve tak skutočne ako svet, ktorý vidíme. Jestvuje naozaj, hoci ho naše oči nevnímajú.

Vieme, že jestvuje svet viditeľný, pretože ho vidíme. Treba nám len otvoriť oči a poobzerať sa a hneď máme dôkaz o jeho skutočnosti. Naše oči nám zreteľne hovoria: vidíme slnko, mesiac a hviezdy, zem a nebesia, vrchy a údolia, hory a lúky, jazerá a rieky. A vidíme i ľudí a diela ich rúk. Vidíme mestá a veľkolepé budovy a ich obyvateľov. Ľudia sa ženú sem i tam za zamestnaním, aby sa mohli postarať o živobytie svoje a svojich rodín. Niektorí idú za veľkými cieľmi, iní len za zárobkom. A všetko to plynie pred našimi očami a tvorí to, čo nazývame „svetom“.

Je to svet ohromný: rozprestiera sa až k hviezdam. Tisíce a tisíce rokov by sme mohli letieť nebeskými priestormi a nedosiahli by sme ich všetky, hoci by sme boli rýchlejší ako svetlo! Hviezdne svety sú od nás ďalej, než aby naše miery mohli vyjadriť ich vzdialenosť. Tak vysoký, tak široký, tak hlboký je tento svet a predsa sa nám zdá taký blízky a súčasne taký skrytý! Je všade: skoro by sme povedali, že niet miesta pre svet iný…

Ale okrem tohto nesmierneho viditeľného sveta jestvuje aj svet druhý, práve tak ohromný, práve tak skrytý, ba ešte podivnejší. Tento svet je okolo nás, hoci ho nevidíme a je veľkolepejší než svet, ktorý vidíme. Už i preto je tajomný, že ho nemôžeme vidieť, i keby sme nemali iné dôvody k obdivu. Okolo nás sú veci a bytosti, ktoré prichádzajú a odchádzajú, bdejú, konajú alebo očakávajú a ktoré my nevidíme…

To je svet, ktorého tu na zemi naše oko nedosiahne, ale iba viera sama. Zamyslime sa nad touto skutočnosťou!

Narodili sme sa uprostred sveta zmyslového. To znamená, že veľká čiastka vecí, čo sú okolo nás, dostane sa do okruhu našej osoby telesnými ústrojmi: našimi očami, ušami, prstami. Hmatáme ich, počujeme a vidíme. Vnímame ich a tak vieme, že jestvujú. Nespočítateľné množstvo živých a neživých bytostí je okolo nás, ale len čiastka z nich príde k nám zmyslami: ich prítomnosť si uvedomujeme tým, že na nás pôsobia. A poznávame ich práve tým, že si uvedomujeme, keď ich zmyslami vnímame. Nielenže sa s nimi stýkame, ale aj vieme, že to konáme. Sme medzi ľuďmi a uvedomujeme si to. Cítime zimu a hlad a vieme, ktoré z vecí zmyslami poznané môžu odstrániť tieto pocity. Jeme, pijeme, odievame sa, bývame v domoch, obcujeme s inými a pracujeme s nimi a plníme povinnosti spoločenského života. A činiac to, živo cítime, že to robíme.

Taký je teda náš vzťah k čiastke tých nespočítateľných vecí, čo sú okolo nás: pôsobia na nás a my to vieme; a naopak: my pôsobíme na ne a i to si uvedomujeme. Lenže táto poznaná skutočnosť nijako neznemožňuje jestvovanie toho druhého sveta, ktorý sme spomenuli a ktorý na nás vplýva, hoci si to neuvedomujeme. Je práve tak prítomný a práve tak na nás pôsobí ako veci a bytosti, čo sú nám zjavné.

Sv. Písmo zreteľne svedčí, že tento neviditeľný svet jestvuje. Pýtate sa však, aký vlastne je a čo obsahuje?

Nepoviem Vám, že všetko, čo do tohto neviditeľného sveta patrí, je oveľa dôležitejšie než to, čo vidíme. Veď medzi viditeľnými bytosťami sú aj ľudia, naši druhovia, a nič stvorené nie je vzácnejšie a vznešenejšie než človek. Keď však porovnáme veci, ktoré vidíme, s vecami, ktoré nevidíme, neviditeľný svet sám v sebe je nesmieme vyšší než svet viditeľný.

Do sveta neviditeľného patrí predovšetkým Ten, ktorý je nad všetkými bytosťami, ktorý stvoril všetko, pred ktorým sú všetky veci ako by ničím, s ktorými sa nič nemôže porovnávať. Všemohúci Boh, ako vieme, jestvuje absolútne a skutočnejšie, než jestvujú napríklad ľudia, o ktorých skutočnosti sa presviedčame zmyslami. Avšak hoci Jeho nevidíme, ani nepočujeme, celá naša bytosť Ho takpovediac cíti, hoci Ho aj nenachádza.

Je teda jasné, že veci, ktoré vidíme, sú len čiastkou sveta, ktorý nás obklopuje a sú len čiastkou druhotnou, pretože Boh, Najvyššia Bytosť, je nie medzi viditeľnými, ale medzi neviditeľnými bytosťami.

Raz, jediný raz v ľudských dejinách, chcel On, Neviditeľný, stať sa na tridsať rokov viditeľným: druhá Osoba najsvätejšej Trojice z nevysloviteľného milosrdenstva k tomuto svetu sa narodila z Panny Márie. A vtedy Ho ľudia videli, počuli, obcovali s Ním. On jedol, pil, spal a obcoval s ľuďmi, chodil po našej zemi a robil všetko ako obyčajný človek. Ale okrem tejto krátkej doby sa Jeho prítomnosť nedala spozorovať. Nikdy inokedy nedal sa nám poznať našimi zmyslami! Prišiel raz medzi nás, ale zasa sa zahalil závojom neviditeľnosti. Pre nás, teraz žijúcich jednotlivcov, je to vlastne to isté, ako keby sa nám nikdy nebol zjavil: nemáme ani najmenšej, zmyslami sprostredkovanej, potuchy o jeho prítomnosti. A On predsa večne žije!

V tomto druhom svete sú aj duše zomrelých. Tieto, keď odchádzajú odtiaľto, neprestávajú jestvovať, len sa vzdialia z viditeľného javiska vecí, alebo, aby sme to inak povedali, prestávajú konať pred našimi očami a pôsobiť na nás našimi zmyslami. Žijú, ako žili predtým, lenže vonkajšia telesná podoba, ktorá ich uspôsobovala obcovať s ostatnými ľuďmi, sa od nich oddelila, ani nevieme ako, zoschla, a scvrkla sa a odpadla, ako lístie padá so stromu.

Duše samé neprestali jestvovať, ale ostali bez zmyslových prostriedkov, ktoré by im umožnili priblížiť sa k nám a obcovať s nami. Je to podobne, ako keď človek stratí hlas alebo ruku: jestvuje, ako jestvoval predtým, lenže nemôže hovoriť alebo písať, alebo sa s nami stýkať. A keď človek stratí nielen hlas alebo ruku, lež celú svoju telesnú podobu, keď totiž zomrie, nemožno povedať, že sa celkom pominul, iba my i on sme stratili obvyklú možnosť vzájomne sa stýkať.

Aj anjeli sú obyvateľmi neviditeľného sveta. O nich sa vlastne dozvedáme zo sv. Písma viac než o dušiach zomrelých, pretože tieto odpočívajú po svojich prácach a trápeniach, zato anjeli sú ustavične činní medzi nami. Čítame o nich, že sú „služobnými duchmi, povolanými k službe tým, ktorí sú dedičmi večnej spásy“. (Hebr 1, 14)

Ani jeden kresťan, ak žije z viery a lásky, nie je tak úbohý, aby nemal pri sebe anjelov, ktorí naň dávajú pozor. Sú to duchovia tak veľkí, tak vznešení, tak čistí, tak podivní, že i pohľad na nich, ak by nám to Pán dožičil, by nás zrazil k zemi, ako sa to stalo Danielovi, mužovi svätému a spravodlivému. A anjeli sú predsa našimi druhmi a spolupracovníkmi, starostlivo bdejú i nad najposlednejším z nás a opatrujú ho, ak je ozaj v láske Kristovej.

Videnie praotca Jakuba nám zvlášť ukazuje, že anjeli sú obyvateľmi neviditeľného sveta. Čítame, že Jakub, keď musel utekať pred bratom Ezauom, prišiel na akési miesto, na ktorom chcel prenocovať, pretože sa už bolo zmrklo. Vzal jeden z kameňov, čo tam ležali, položil si ho pod hlavu a usnul. Ani mu len nenapadlo, že na tom mieste by mohlo byť niečo mimoriadne! Vyzeralo ako hociktoré iné miesto a bolo okrem toho pusté a nehostinné. Nebolo tam ani domu, bola noc a Jakub musel spať na holej zemi. Ale skutočnosť bola celkom inakšia! Jakub videl len to, čo bolo viditeľné, nevidel však svet neviditeľný, ktorý tam predsa bol. Bol skutočne tam, hoci hneď neprezradil svoju prítomnosť; chcel sa zjaviť spôsobom nadprirodzeným. Jakub ho uzrel v spánku: „Usnul a hľa: rebrík išiel od zeme až k nebu a po ňom vystupovali a zostupovali anjeli boží. A nad ním bol Pán.“ (Gen. 28, 12,13) To bol už ten druhý svet.

Uvážme len: ľudia obyčajne hovoria, akoby druhý svet nejestvoval teraz, ale len po našej smrti. Nie! Druhý svet jestvuje aj teraz, čo ho aj nevidíme. Je medzi nami, je okolo nás! Aj okolo Jakuba boli anjeli, a nevidel ich; len vo sne sa mu zjavil druhý svet. A čo Jakub videl vo sne, Eliášov sluha videl vlastnými očami. Ba pri narodení Pána Ježiša pastieri nielenže videli, lež i počuli bytosti neviditeľného sveta. Počuli hlasy blažených duchov, ktorí deň a noc velebia Boha a ktorých my v nižšom stave svojho bytia môžeme napodobňovať a k nim sa pridružiť.

Nežijeme teda iba vo svete, ktorý možno zmyslami poznať, ale aj vo svete duchovných bytostí, sme účastní tohto sveta, sme s ním spojení, hoci si to neuvedomujeme.

Ak by sa to niekomu zdalo čudné, nech len uváži, že máme styky, ktoré nemožno zaprieť, so svetom tretím, ktorý vidíme, o ktorom však nevieme viac než o zástupoch anjelov. Mám na mysli svet zvierat. Či je niečo čudnejšie a prekvapujúcejšie ako to, že sú okolo nás bytosti, ktoré vidíme, ale nemôžeme ani poznať ich opravdivý život, ani opísať ich potreby alebo ich ciele, práve tak, ako nemôžeme nič povedať o obyvateľoch mesiaca alebo slnka? Lenže na to sme už privykli!

Je to ozaj niečo ohromujúce, keď rozmýšľame o svojom celkom zvykovom a všednom styku s tvormi, ktoré sú nám koniec-koncov tak cudzie, tak tajomné, akoby boli rozprávkovými, nezemskými bytosťami, ktoré sú mocnejšie ako sám človek a predsa mu musia otročiť. Tak si to vybájili východné povery.

To, čo vieme o anjeloch, je vskutku vecnejšie než to, čo vieme o zvieratách. Vidíme, pravda, že tieto majú svoje vášne, zvyky, ba aj istý cit zodpovednosti, to všetko je však pred nami zahalené rúškom tajomstva. Niektorým z týchto tvorov spôsobujeme veľké bolesti a ony nám to zasa zavše odplácajú, sťa by ich viedol nejaký skrytý zákon. Závisíme na nich v mnohom ohľade, potrebujeme ich prácu, jeme ich mäso. To však platí len o tých zvieratách, ktoré sa nám priblížia.

Rozhliadnime sa však dookola a všimnime si iné zvieratá, veľké a malé, ktoré žijú v rozsiahlych lesoch alebo vo vode, alebo vo vzduchu a povedzme, či toto ohromné množstvo, tak rozličné vo svojich druhoch a zvláštne i divé vo svojich tvaroch, žijúce na zemi bez nejakého očividného cieľa, nie je tak tajomné ako to, čo nám Písmo sv. hovorí o anjeloch? Nie je našim zmyslom zrejmé, že jestvuje svet, ktorý je v rade bytostí nižšie než my, s ktorým sme spojení a predsa ho nemôžeme úplne pochopiť? A viere by malo byť ťažko pripustiť tie slová sv. Písma, ktoré hovoria o svete vyššom, s ktorým sme tiež spojení?

Akže niektorí ľudia myslia, že je tak ťažko uveriť, že medzi nami je celý svet duchovných bytostí, ktoré nevidia, nech len uvážia, koľko svetov je obsiahnutých v samej ľudskej spoločnosti! Veď hovoríme o svete politickom, vedeckom, učenom a literárnom, náboženskom. Mnohí ľudia sú totiž tak úzko spojení s istými ľuďmi a tak oddelení od iných, majú ciele tak odlišné a nasledovne aj tak odlišné záujmy a zásady, že na jednom mieste jestvuje súčasne toľko kruhov alebo svetov, akoby sme ich mohli nazvať, ktoré pozostávajú z tvorov viditeľných, navzájom sú si však neviditeľné, neznáme, ba nepochopiteľné.

Ľudia kráčajú jednou cestou života, vidia tie isté veci, ale cítia tak málo spolu! Každý z nich vie veľmi málo o tom, čo presahuje jeho záujmový kruh. A cudzí človek, ktorý by náhodou vkročil do sveta susedného, mal by o ňom ako o celku úplne iný, opačný náhľad, usmernený vlastnými cieľmi a spôsobom myslenia. Alebo nech len niekto opustí načas politický a obchodný ruch veľkomesta a uchýli sa do zapadnutej dedinky a tam, bez všetkých správ o denných udalostiach, nech pozoruje, ako žijú tamojší ľudia, ako zmýšľajú, ako sa zamestnávajú, ako hľadia na život a nech povie, či svet v týchto svojich čiastkach nie si je nepodobnejší, než je nepodobný svetu anjelov, o ktorom v Písme čítame, že je uprostred nás!

Svet duchov je naozaj prítomný, čo ho aj nevidíme. Je prítomný a nie budúci, nie vzdialený! Nie je nad oblohou a nie je ani pod zemou: je tu a je teraz! Kráľovstvo božie je medzi nami. A naň sa vzťahuje uvedený výrok sv. Pavla: „Nehľadíme tak na to, čo vidno, lež na to, čo nevidno, pretože veci, ktoré vidno, sú časné, ale veci, ktoré nevidno, sú večné.“ (2Kor 4,18)

Iste badáte, že Apoštol podáva túto pravdu ako životnú zásadu, ktorá má podmieniť naše konanie. Nielenže hovorí o svete neviditeľnom, ale zdôrazňuje povinnosť, že si ho máme všímať; nielenže opisuje veci časné ako protivné tomuto druhému svetu, ale hovorí, že vzťah tohto k časnosti je dôvodom nie tak k tomu, aby sme ho videli, lež k tomu, aby náš duševný zrak vedel prehliadnuť skrze veci časné. Večnosť nie je vzdialená, pretože pre nás sa dotýka budúcnosti a ani neviditeľno nie je bez vplyvu na nás, pretože je nie predmetom našich zmyslov!

Podobne hovorí sv. Pavol v inom liste: „Naša vlasť je v nebesiach“ (Flp 3, 20) a zasa: „Vzkriesil nás a usadil na nebesiach v Kristu Ježišovi“ (Ef 2, 6) a znovu: „Náš život je s Kristom v Bohu skrytý“ (Kol 3, 3). Ten istý zmysel majú i slová sv. Petra: „Milujete (Krista), ktorého ste nevideli a hoci ho ani teraz nevidíte, v neho veriac budete raz plesať radosťou nevýslovnou a plnou slávy“. (1Ptr 1,8)

A sv. Pavol hovoriac o apoštoloch, vracia sa opätovne k tejto veci: „A preto sa na vás dívajú svet a anjeli a ľudia.“ (1Kor 4,9) Na inom mieste, ktoré sme už uviedli, hovorí o anjeloch ako o služobných duchoch, povolaných k službe tým, ktorí sú dedičmi večnej spásy. (Hebr 1,14)

Také je skryté kráľovstvo božie. Ale čo aj je teraz skryté, príde čas, keď sa zjaví!

Ľudia si myslia, že sú pánmi sveta, že môžu robiť, čo sa im len zachce. Myslia si, že táto zem je ich vlastníctvom a jej pohyby v ich moci. Tá má však okrem nich aj iných pánov a je javiskom bojov mohutnejších, než si ich ľudia môžu predstaviť! Je na nej i zopár Kristových stúpencov, ktorými svetáci pohŕdajú, a tiež Jeho anjeli, v ktorých nechcú veriť. A títo sa pomaly zmocnia zeme a raz sa otvorene zjavia. Teraz, ako sa nám zdá, „všetky veci sú ako boli od počiatku stvorenia“ a posmeškári sa už pýtajú: „Čože je s prisľúbeným príchodom Pána?“ (por. 2Pt 3,4) Ale v ustanovenom čase zjavia sa synovia boží a skrytí svätí budú sa v kráľovstve Otca skvieť ako slnko! Keď sa anjeli zjavili pastierom, stalo sa to tiež neočakávane: „A zrazu zjavilo sa pri anjelovi množstvo nebeských duchov.“ (Lk 2, 13)

Aké je to predivné videnie! Vtedajšia noc vyzerala ako hociktorá iná noc, práve tak ako večer, keď Jakub mal videnie, podobal sa hociktorému inému večeru. Betlehemskí pastieri strážili ovce a bdeli v noci, ktorá plynula riadnym tokom. Hviezdy šli svojou cestou a prišla polnoc. Strážcovia nemali ani tušenia — a tu sa zjavil anjel! Taká istá neviditeľná mohutnosť a sila skrýva sa vo veciach, ktoré vidíme a podľa vôle božej sa raz zjaví!

Tento neviditeľný svet sa na chvíľočku ukázal Jakubovi, ukázal sa Eliášovi a ukázal sa aj pastierom. A ešte raz sa ukáže v posledný deň, pred Kristovým príchodom, ktorý sa zjaví v sláve svojho Otca, so všetkými anjelmi. Vtedy tento svet pominie a nový sa zaskvie vo veľkom jase.

Myslite na to, drahí bratia, predovšetkým v jarnom čase, keď tvár prírody je tak bohatá a tak krásna. Len vtedy, raz v roku, ukáže viditeľná príroda svoju skrytú silu a sama sa akoby „zjavuje“. Vtedy lístie a kvety vypučia na stromoch a kríkoch a tráva a zbožia vzchádzajú. Vtedy náhle zvrie a vytryskne utajený život, ktorý Boh vložil do sveta hmoty. To dobre znázorňuje, čo sa môže stať na boží rozkaz, keď On niečo chce!

Táto zem, ktorá na jar prýšti kvetmi a lístím, rozkvitne sa jedného dňa v nový svet svetla a krásy, v ktorom uvidíme prebývať svätých a anjelov. Veď kto by si len pomyslel, keby nebol prežil mnoho jarí, kto by si len predstavil dva-tri mesiace prv, že príroda, ktorá sa zdá byť úplne bez života, dostane tak nádhernú a pestrú tvárnosť? Aký rozdielny je strom, keď má lístie a keď je bez neho a aký je to rozdielny pohľad! Akým sa to vidí, pred uskutočnením, nepravdepodobným, že suché a holé ratolesti náhle tak veľkolepo a sviežo sa odejú!

Aj v čase božej Prozreteľnosti zjaví sa lístie na stromoch. Ten čas prichádza pomaly, ale raz predsa príde: príde večná jar, na ktorú kresťania čakajú. Iste príde, hoci prichádza veľmi pomaly. Mešká, ale len čakajme na ňu, lebo iste príde a nezmešká! Preto sa deň čo deň modlíme: „Príď kráľovstvo Tvoje!“, čo znamená: „Pane, zjav sa! Ukáž sa! Ty, ktorého prestol je medzi cherubínmi, zjav sa! Hni mocnou pravicou svojou a príď, pomôž nám!“

Zem, ktorú vidíme, nám nestačí: je len počiatkom, je len prísľubom niečoho, čo je za ňou. To nám pripomína práve vtedy, keď má najradostnejšie rúcho, plné kvetov a keď úchvatne prezrádza, čo je v nej skryté – ale ani vtedy zem sama nie je nám dosť! Vieme, že za ňou je skryté oveľa viac, než vidíme. Svet svätých a anjelov, velebný palác samého Boha, hora Pána duchov, nebeský Jeruzalem, prestol Boha a Krista – všetky tieto divy, večné a prevzácne, tajomné a nepochopiteľné, sú skryté za tým, čo vidíme. Viditeľno je len škrupinou nebeského kráľovstva a na toto my upierame oči viery.

Zaskvi sa, Pane, ako keď v noci Tvojho narodenia Tvoji anjeli navštívili pastierov! Daj, aby Tvoja velebnosť vytryskla ako lístie a kvety na stromoch! Premeň svojou mohutnou mocou tento viditeľný svet na svet božskejší, ktorý ešte nevidíme! Znič to, čo vidíme, aby sa pominulo a premenilo v to, čo teraz len veríme! Čo sa aj tu na zemi skvie slnko a obloha a oblaky, čo sa aj zelenejú polia a lístie, čo aj vtáci sladko spievajú – vieme, že to ešte nie je všetko a nechceme si vziať čiastku miesto všetkého. Pravda, veci tieto vyšli zo samého Boha, stredu to lásky a dobra; ale nie sú jeho plnosťou! Hovoria o nebesách, ale nie sú nebom! Sú len osamelým a mdlým odleskom obrazu Boha, sú len odrobinkami z bohatého nebeského stola.

Očakávame príchod Božieho dňa, keď celý tento viditeľný svet, čo aký je krásny, pominie, keď nebesá zbĺknu a zem sa žiarou roztopí (por. 2Pt 3,10). Radi strpíme túto stratu, pretože vieme, že to znamená iba odhalenie závoja. Vieme, že pominutie sveta viditeľného prinesie zjavenie sveta neviditeľného. Vieme, že to, čo vidíme, je len clonou, ktorá skrýva pred nami Boha a Krista a Jeho svätých a anjelov. A my si celkom úprimne žičíme a modlíme sa, aby sa to, čo vidíme, rozplynulo, pretože túžime po tom, čo nevidíme.

Vskutku, blažení sú tí, čo sú predurčení vidieť tie divy, uprostred ktorých teraz žijeme, na ktoré hľadíme, ale ich nerozoznávame. Blažení sú tí, čo konečne dosiahnu to, čo ľudské oko ešte nevidelo, z čoho sa na zemi iba viera tešila! A tieto divy nového sveta sú aj teraz také isté, aké budú vtedy: sú nehynúce a večné. Duše, ktoré budú raz na ne zrieť, budú ich vidieť v ich stálom a večnom pokoji a velebe.

Kto by vyjadril prekvapenie a vytrženie tých, ktorí vtedy po prvýkrát uvidia divy, na ktoré vôbec neboli pripravení? Kto si vie predstaviť, bez námahy svojej obrazotvornosti, city tých, ktorí zomreli vo viere a prebudia sa k blaženosti? Život, ktorý potom začnú, potrvá, ako vieme, naveky. Ak však pamäť bude mať aj vtedy tú úlohu, čo teraz, deň vzkriesenia nášho bude medzi tými, ktoré si v Pánu zapamätáme na všetky veky večnosti. Budeme ustavične rásť v poznaní Boha a v láske, ale aj chvíle prvého precitnutia z náručia smrti, deň, ktorý je súčasne dňom nášho narodenia a zasnúbenia s Bohom, zachováme si navždy svätý v mysli.

Keď po dlhom odpočinku budeme obdarení čerstvými silami, mohutne prýštiacimi z večného života, ktorý bude v nás, keď budeme môcť milovať Boha, akoby sme mali a chceli, keď budeme vedieť, že všetky nepokoje, starosti, trápenia, úzkosti, žiale sú navždy preč, keď budeme blažení v plnej láske k priateľom, ktorých sme na zemi mohli milovať len tak úboho a chrániť tak slabo, kým sme boli odetí telom, keď budeme priamo pozerať na Všemohúceho Otca a Jeho Jednorodeného Syna nášho Pána Ježiša Krista a jeho súpodstatného, súvečného Ducha – úžasný to pohľad, v ktorom je plno radosti a nadšenia! – aký závrat nás uchváti! aké tajomné harmónie, o ktorých by sme mysleli, že ľudská prirodzenosť ich neznesie, nás rozochvejú!

Naše zemské slová sú ozaj neschopné vypovedať tieto nesmierne tušenia. Zatvorme oči a mlčme…

Všetko telo je ako tráva a všetka krása jeho je ako poľné kvieťa: tráva uschne, kvieťa zvädne, keď horúci dych boží zavanie. Ľudia sú ako tráva: tráva uschla, kvieťa zvädlo, ale slovo božie potrvá naveky.

Prel. Dr. A. Šurjanský

Článok vyšiel pôvodne v časopise Kultúra 2/1942, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený do súčasného slovenského jazyka redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)