Násilie, voľby a demokracia. Skutočne to k sebe nepasuje? Dejiny hovoria niečo iné… -

Násilie, voľby a demokracia. Skutočne to k sebe nepasuje? Dejiny hovoria niečo iné…

Branislav Michalka
23. septembra 2023
  Politika  

K obvyklým liberálnym a pokrokovým nárekom vyznávačov bohyne Demokracie, na ktoré sme zvyknutí pred každými voľbami, sa v ich súčasnej panike z vývoja na Slovensku, panike umocnenej vývojom globálnym, pridali aj náreky nad gradáciou násilia počas predvolebnej kampane.

Ako príklad „brutality“ im slúži napríklad banálne naťahovanie medzi neopakovateľným bývalým premiérom Matovičom a bývalým ministrom vnútra Kaliňákom, do ktorého zasiahol v druhej tretine zápasu počas presilovky poslanec Glück, či skrat kickboxerského kandidáta za OĽaNO Holkoviča, alebo (skutočne vrchol „brutality“) vajíčkové extempore Jozefa Pročka. Posledný menovaný, ktorý po celom Slovensku roky rozosieval toľko „radosti“ a „veselia“ vďaka uvádzaniu ľudí do trápnych situácií pomocou skrytej kamery, odrazu úplne stratil zmysel pre bodrý ľudový humor a nasadil si na protest proti nemu efektný renesančný golier. Dúfajme len, že to vajce, ktoré pristálo na jeho hlave nebolo ruské, pretože potom by išlo o zásah ruskej dezinfo-hydino scény do slovenských volieb. A Slovensko by muselo kvôli lacnému Jožkovi vyhlásiť Rusku vojnu, pretože česť a suverenitu má každý len jednu. Aj štát…

William Hogarth, Kupovanie hlasov
zdroj: wikimedia commons

Štandardným nástrojom, ktorým dnes tepú uctievači demokratického sekulárneho fetiša podobné javy, je poukazovanie na to, že takéto úkazy v demokracii nemajú mať miesto a v pravej, rýdzej, rozvinutej demokracii dokonca miesto mať nemôžu a nikdy ani nemali. Len na tom dezolátnom Slovensku.

Pokiaľ by však skutočne podobné etické požiadavky boli vážne vznesené, potom nikdy a nikde žiadna „pravá“ demokracia ani nebola. Skutočnosť je totiž taká, že práve demokracia (v obmedzenej alebo všeobecnej podobe) a voľby boli od svojho počiatku významným zdrojom násilia v spoločnosti.

Nemusíme ísť ani do drievnych čias aténskej homo-demokracie za vlády Periklovej. Vtedajšia doba, ešte nedotknutá kresťanstvom, považovala násilie za niečo tak banálne a každodenné, žeby hľadela na nárek Jožka Pročka len ako na neohlásené pokračovanie nejakej Aristofanovej komédie, mimo areál amfiteátra. Stačí, keď zájdeme najďalej do 18. storočia, kedy sa nám začína pestrý a krásny motýľ demokracie liahnuť z kukly, zakukliac sa do nej pred príchodom Krista ako značne odpudivá larva. V krajine jej moderného zrodu – v Anglicku (neprajníkmi nazývanom Perfídny Albion), sa situácia pri pôrode demokracie vyvinula nasledovne a príznačne:

Po vyhnaní legitímneho katolíckeho kráľa, Jakuba II. Stuarta koncom 17. storočia a niekoľkých desaťročiach pokrokového vajatania, sa podaril liberálom, ktorí sa nazývali whigovia, v roku 1714 zaujímavý demokratický kúsok – odstavili veľkou násilnou čistkou, v reakcii na povstanie požadujúce návrat legitímneho kráľa, v celom štátnom aparáte konzervatívnych toryov na 69 rokov od koryta. Išlo o vládu jednej strany ako vyšitú, avšak anglická pokryteckosť sa nad ňou dodnes rozplýva ako nad zlatou dobou britskej demokracie. Pre porovnanie: komunistická strana vládla v Rusku 74 rokov a na Slovensku 43 rokov.

V roku 1760 whigovia na nátlak kráľa Juraja III. síce dovolili oficiálnu existenciu toryov, ale reálne ich nepustili k moci a vládli sladko a nerušene až do roku 1783. Toto obdobie od roku 1714 – 1783, sa nazýva v objektívnej anglickej historiografii „dlhým obdobím whigovskej oligarchie“.

Whigovská oligarchia držiac pevne moc za pačesy, mohla sa oddávať budovaniu demokracie a voľbám – čiže boju o korytá medzi sebou. Podobne ako súčasné mocenské kliky, ktoré väčšinou ponúkajú to isté v rôznych odtieňoch.

No a podoba whigovského volebného a demokratického pachtenia, z ktorej vyrástla moderná európska demokracia, nás privádza k jej základným príznakom: násiliu, korupcii, alkoholizmu a vulgárnosti. To je pravý a nefalšovaný prazáklad demokratických volieb, a preto ten, kto sa dovoláva nejakej rýdzej demokracie bez týchto príznakov je buďto podvodník alebo naivný truhlík.

Stačí sa pozrieť na niektoré z vynikajúcich obrazov anglického maliara a satirika Williama Hogartha zo série Voľby, mapujúcich s nemilosrdnou detailnosťou brutalitu a vulgárnosť tohto zárodočného štádia volebného systému. Na obraze s názvom Triumf poslanca vidíme nefalšovanú bitku s palicami, krvou aj utekajúcimi prasatami. Takú, na ktorú slovenská demokracia ešte len čaká.

William Hogarth, Triumf poslanca
zdroj: wikimedia commons

Korupcia, opíjanie voličov a mlátenie oponentov, to je ten pravý a nefalšovaný fundament volieb a demokracie. V Spojených štátoch amerických, v krajine zasľúbenej, nechcenom to dieťati britskej monarchie, boli predvolebné bitky trvalou súčasťou zápasu o zasadnutie tých najlepších do zastupiteľského úradu ľudu. Neskôr obohatené aj o zapojenie sa organizovaného zločinu do tejto bohumilej činnosti.

Alebo treba ešte spomínať príslovečné uhorské voľby, v ktorých súperiace strany excelovali vo vynachádzaní podvodných postupov, korumpovania, v počte rozbitých oponentských kotŕb, zatváraní voličov do kumbálov, z ktorých nemohli vyliezť a doplaziť sa k urne, či nehorázneho podplácania? Ak by niekto chcel namietať, že išlo len o pôrodné bolesti, ktoré sprevádzali mamičku Európu, pri povití sladkého anjelika – Demokracie, nech uváži, že miera násilia, korupcie a vulgárnosti nijako neklesala s počtom voličov, ale naopak, so zavedením všeobecného volebného práva sa rozšírila na omnoho väčší počet činiteľov a z bývalých pobavených divákov vytvorila aktívnych účastníkov vyberania tých najlepších z liberálno-demokratického stredu.

Po skončení I. svetovej vojny v roku 1918 sa demokracia skutočne rozmohla natoľko, že takmer každý národ v Európe si aspoň na pár rokov užíval radosti volieb. Bitky, násilnosti, končiace sa často smrťou, boli bežnou súčasťou tohto požehnaného výberu. Stačí pripomenúť, že každá strana v Československu, ako aj inde v Európe a USA, mala svoju bojovú zložku, či už v uniformách alebo bez nich, ktorá mala chrániť stranícke predvolebné zhromaždenia pred útokmi oponentov. Prípady úmrtia sú dobre zdokumentované v dobovej tlači a obmedzenie podobných excesov nepramenilo z postupného očisťovania krištáľového prameňa demokracie, ale z prítomnosti väčšieho tlaku moderného sekulárneho štátu, pred ktorým demokratickí bitkári strácali odvahu aj agresivitu, pretože on sám zvládal šíriť násilie tichým, trvalým a výhražným spôsobom. Technické inovácie mu k tomu poskytli možnosti, o akých sa whigom v 18. storočí ani nesnívalo.

Napriek tomu bolo násilie, korunované úmrtiami bežnou súčasťou európskej politiky na Západe a nikdy ňou neprestalo byť. V porovnaní s Talianskom 60. rokov 20. storočia, Britániou či dokonca Francúzskom, bledne súčasné Slovensko ako neduživý bumbrlíček, ktorého kamaráti odmietajú brať do bitiek, pretože je akýsi dengľavý.

Ešte aj po páde Železnej opony bolo bežné, že Helmuth Kohl vyfasoval vajíčka do hlavy a koľko ich musela stráviť Železná lady Thatcherová, o tom sa skrytokamerovému Jožkovi ani nesnívalo. Násilie zostávalo stále trvalou súčasťou demokracie vo svete vo chvíli, keď „slušní“ ľudia na Slovensku upadávali do mdlôb z toho, že Mečiar chytil pod krkom novinového pisárika. Osvedčil sa však pritom, len ako pravé dieťa demokracie.

William Hogarth, Volebná hostina
zdroj: wikimedia commons

Celá tá naivná mytológia okolo demokracie ako ideálneho systému pre slušných ľudí, sa z dnešného pohľadu javí len ako súčasť marketingového ohlupovania východnej Európy, pri jej lezení do bruselského chomúta. Demokracia bola počas celých dejín považovaná za vulgárny systém, pri ktorom bežne tečie krv, víno, guláš a pivo. Očakávať od nej niečo viac, nejakú garanciu morálnych či estetických hodnôt, to je fatálna naivita, typická u ľudí, ktorí stratili akýkoľvek zmysel pre nadprirodzené zdroje morálky a estetiky. Už pohľad na bezbrehú tuposť tých, čo očakávajú spásu svojho života a rozvoj spoločnosti od politického systému a nie od náboženstva, stačí na to, aby aj človek priemernej inteligencie prehliadol demokraciu ako akcelerátora úpadku neschopného garantovať ani len tú úroveň kultúry, ktorú prevzal od svojich predchodcov, a nie ako jeho brzdu.

A aj v tomto smere v porovnaní s nesmierne pokrokovým Západom, rovnako ako ohľadom pravého demokratického násilia, má ešte Slovensko čo doháňať. Preto je fňukanie nad tým, že sa Igor s Robertom hrajú v aute „vezmeme si hoblík, pílku“ a ťahajú sa za ruky, či dokonca nad omeletou na hereckej hlave úplne zbytočné, smiešne a nedomyslené.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Trump obvinil Bidena a jeho progresívno-liberálnu kamarilu z prenasledovania katolíkov

Vatikán vo Francúzsku blokuje vysviacku piatich kňazov u Misionárov Božieho milosrdenstva. Dôvodom je tradičná liturgia

Potřeba víry a její zneužití

Hrob – kniha života