Mexiko krvavého ateizmu (1926 – 1929) – Cieľom brutálnych vrážd bolo zastrašiť veriacich!

8. februára 2022   Cirkev História   Rozhovory

„Cieľom brutálnych vrážd bolo zastrašiť veriacich a prinútiť ich, aby sa dištancovali od cristeros – povstalcov bojujúcich za Cirkev,“ hovorí historik, páter Dr. Javier Olivera Ravasi v rozhovore s Piotrom Włoczykom pre najnovšie číslo mesačníka Historia Do Rzeczy.

***

Piotr Włoczyk: V roku 2016 pápež František kanonizoval 14-ročného Josého Sáncheza del Rio. Čo urobil tento chlapec, že ho Cirkev uznala za svätého?

Dr. Javier Olivera Ravasi: Svätý José Sánchez del Rio je jeden z najväčších mexických mučeníkov. Tento chlapec bol jedným z cristeros („kristovcov“), čiže katolíkov, ktorí v rokoch 1926 až 1929 bojovali za slobodu proti mexickej ateistickej vláde. V roku 1928 počas potýčky s federálnymi jednotkami prišiel jeden z generálov cristeros o koňa. José, ktorý bol práporčíkom, dal generálovi svojho vlastného koňa a potom sám padol do rúk nepriateľa. Mučili ho, vojaci mu stiahli kožu z nôh a potom ho prinútili ísť pešo na cintorín, kde ho mali popraviť. José stál nad hrobom, ktorý mu vykopali… Potom ho prebodli. Ešte stále mal však čas kričať: „Viva Cristo Rey!“ (Nech žije Kristus Kráľ!) a potom ho zastrelili.

K tomu však nemuselo dôjsť. Vojaci, ktorí ho zabili, mu dali na výber…

José Sánchez del Rio si mohol zachrániť život, keby sa bol zriekol svojej viery. Stačilo, aby odpadol od viery. Chlapec však bol Kristovi verný až do konca, takže rozhodnutie pápeža Františka bolo iba potvrdením toho, čo celé Mexiko vedelo už mnoho desaťročí.

Hoci neexistujú žiadne fotografie popravy Josého Sáncheza del Ria, internet je plný fotografií zobrazujúcich hrozné scény z obdobia Cristiady. Jednou z najšokujúcejších je fotografia zobrazujúca telegrafné stĺpy pozdĺž železničnej trate, na ktorých boli obesení povstalci…

Cieľom takýchto brutálnych vrážd bolo zastrašiť veriacich a prinútiť ich, aby sa dištancovali od povstalcov bojujúcich za Cirkev. Krajne ľavicové orgány sa postarali o to, aby boli tieto zverstvá riadne zverejnené v mexickej tlači. Nechýbajú ani fotografie zachytávajúce posledné chvíle prenasledovaných katolíkov.

Tak to bolo napríklad v prípade popravy jezuitu pátra Miguela Agustína Pro, ktorý bol popravený v roku 1927 za účasť na charitatívnej akcii pre povstalcov. Otec Pro bol falošne obvinený z prípravy atentátu. Pred svojou smrťou – ako sa to stalo mnohokrát v prípade zavraždených mexických katolíkov – otec Pro hlasno odpustil svojim trýzniteľom, ktorí na neho mierili puškami.

Takmer súčasne viedol Sovietsky zväz neľútostný boj proti náboženstvu. Lenže boľševický štát nezverejňoval svoje zločiny proti duchovenstvu a veriacim…

Mexická vláda však takto neuvažovala. Prezident Plutarco Elías Calles vyhlásil, že verejné prejavy brutality voči katolíkom ich prinútia opustiť Cirkev a prikloniť sa k ateistickému štátu.

Aký bol účinok takejto politiky?

Účinok bol, samozrejme, úplne kontraproduktívny. Mexickí katolíci sa ešte viac zatvrdili a s ešte väčším odhodlaním sa postavili na odpor ateistickej centrálnej vláde.

Na úvod si musíme objasniť kľúčovú vec – ako sa stalo, že sa v takej katolíckej krajine dostali k moci ľudia, ktorí chceli úplne zničiť Cirkev?

Volebný systém v Mexiku bol veľmi komplikovaný, mnohí ľudia boli zbavení volebného práva a predovšetkým výsledky volieb boli zmanipulované. Drvivá väčšina mexických lídrov vôbec nereprezentovala obyvateľstvo, pokiaľ išlo o vieru. V skutočnosti sa protináboženská politika mexickej centrálnej vlády nezačala v roku 1926. Už v 19. storočí po sebe nasledujúce vlády, počnúc prezidentom Benitom Juárezom, zaviedli zákony, ktoré obmedzovali práva Cirkvi a veriacich.

Počas dlhej vlády Porfiria Díaza (1876–1880 a 1884–1910), napriek tomu, že bol slobodomurár, si Cirkev a veriaci mohli trochu vydýchnuť, pretože sa zmiernila protikatolícka politika. V roku 1910 však vypukla tzv. mexická revolúcia, ktorej jedným z cieľov bolo úplne pacifikovať vplyv Cirkvi a odobrať veriacim ich práva. V roku 1917, keď sa v Rusku začal boľševický prevrat, víťazní revolucionári v Mexiku prijali novú ústavu. Jej ustanovenia boli mimoriadne protikatolícke: okrem iného zákaz katolíckeho vzdelávania, zákaz bohoslužieb mimo kostolov, znárodnenie cirkevného majetku, zákaz pôsobiť kňazom narodeným v zahraničí. Spočiatku sa však tieto ustanovenia neuplatňovali. Všetko sa zmenilo v roku 1926, keď sa moci ujal prezident Plutarco Elías Calles (zvolený v roku 1924).

Zdá sa, že Callesa možno z hľadiska jeho postoja k náboženstvu pokojne nazvať mexickým Leninom…

Nepochybne. Calles bol významný člen slobodomurárstva a chcel v Mexiku uskutočniť veľký experiment, ktorého výsledkom by bola úplná sekularizácia krajiny. Vďaka ústave z roku 1917 už mal právne nástroje, a tak sa ich jednoducho rozhodol použiť. V roku 1926 Calles predložil zákon, ktorý zaviedol proticirkevné ustanovenia. Tento zákon vošiel do dejín ako „Callesov zákon“. Bol to drakonický zásah proti právam katolíkov.

Aká bola reakcia mexických veriacich?

Najprv sa pokúsili vytvoriť politický tlak na zablokovanie tohto právneho predpisu. Zhromaždili podpisy pod petíciu adresovanú úradom. V priebehu dvoch týždňov sa podarilo zozbierať 2 milióny podpisov (v tom čase žilo v Mexiku približne 15 miliónov ľudí). To však prezidenta nezastavilo. Ďalším krokom bol bojkot. Nekupovali sa výrobky, ktorých predaj prinášal štátnemu rozpočtu veľké príjmy. Katolíci sa tiež zdržiavali cestovania vlakom alebo autobusom a vyhýbali sa dokonca aj používaniu elektriny. Viditeľným znakom bojkotu bolo čierne oblečenie katolíckych žien, ktoré tak „oplakávali“ útok na svoju vieru.

Bolo to však bezvýsledné…

Úrady boli neoblomné. Napriek stratám vláda trvala na tom, aby sa od 1. augusta 1926 „Callesov zákon“ začal uplatňovať v celej krajine. Cirkev sa preto uchýlila k drastickému kroku. Biskupi oznámili, že ak sa tento zákon nezastaví, oficiálne aktivity Cirkvi v Mexiku budú pozastavené. 31. júl bol preto posledný deň verejných bohoslužieb. Na protest boli všetky bohoslužby a sviatosti odteraz udeľované „súkromne“. Dňa 1. augusta 1926 sa farské budovy a všetok ostatný cirkevný majetok stali majetkom štátu a duchovní boli prakticky postavení mimo zákon. V dôsledku toho sa katolíci začali uchyľovať k čoraz tvrdším opatreniam na ochranu kostolov a kňazov. Situácia sa vyhrotila o to viac, že vládne sily začali s krvavými pacifikáciami. Neexistovali pre nich žiadne svätyne. Vojaci mohli vykonávať masakry aj v kostoloch.

Začiatok povstania cristeros bol podobný tomu, čo sme videli predtým počas Francúzskej revolúcie. Podobné udalosti sa odohrali aj o desať rokov neskôr počas španielskej občianskej vojny…

Predovšetkým však existuje veľká podobnosť so situáciou katolíkov vo Francúzsku na konci 18. storočia, pričom v skutočnosti sa o desaťročie neskôr španielski revolucionári vydali rovnakou cestou. Spoločným menovateľom všetkých týchto troch krajín je prenasledovanie katolíckej väčšiny extrémne ľavicovými orgánmi. V prvých dňoch sa ozbrojený odpor obmedzoval najmä na odpor voči vládnym silám presadzujúcim „Callesov zákon“. Katolícki vodcovia odporu z Národnej ligy na obranu náboženskej slobody sa však rýchlo obrátili na profesionálov, aby viedli armádu cristeros. Veliteľom povstaleckého štábu sa stal generál (vo výslužbe) Enrique Gorostieta.

Vo filme Cristiada hrá generála Gorostietu Andy García. Je tam predstavený ako ateista, ktorý sa pridáva ku katolíckej vzbure, pretože chce brániť občianske slobody, ale robí to predovšetkým pre svoju manželku, ktorá je veriaca katolíčka…

Takto sa vykresľoval generál Gorostieta, ale v skutočnosti bol katolík. V mladosti možno koketoval so slobodomurárstvom a nepraktizoval svoju vieru, ale s pribúdajúcimi rokmi sa to zmenilo. Tvorcom tohto filmu nemôžem príliš vyčítať, mal premiéru v roku 2012, pretože len pred štyrmi rokmi uzreli svetlo listy generála Gorostietu jeho manželke. Je to dojímavé čítanie. Ukazujú, že už keď prevzal velenie nad armádou cristeros, bol mužom viery.

Čo zmenilo príchod profesionálneho vojenského velenia na strane katolíckych povstalcov?

Bola to úplne nová kvalita. Cristeros začali vyhrávať jednu bitku za druhou. Vláda si túto zmenu rýchlo všimla, pretože začala prehrávať na všetkých frontoch.

Akú podporu poskytli mexickí biskupi a Vatikán hnutiu cristeros?

Mexickí biskupi boli v tejto otázke rozdelení. Niektorí otvorene podporovali vojnu proti vláde, iní si mysleli, že siahnuť po zbrani bola chyba. Najdôležitejšie však bolo, že ozbrojený odpor podporoval pápež Pius XI. Hoci to nevyjadril priamo, pretože sa tu musel správať trochu ako politik, nikto nepochyboval, že pápež je povstalcom naklonený. V súvislosti s udalosťami v Mexiku niekoľkokrát „okato“ napísal, že ozbrojený odpor je v niektorých situáciách legitímny a v iných dokonca povinnosť.

Cristiada je tiež príbehom ženského odporu…

Je pravda, že ženy zohrávajú vo vojnách veľkú úlohu. V povstaní cristeros však bola ich úloha výnimočná. Do tajnej organizácie Brigadas Femeninas de Santa Juana de Arco (Španielske brigády svätej Jany z Arku) bolo zapojených 25-tisíc žien. Nielenže poskytovali zdravotnú starostlivosť a stravu, dodávali informácie o nepriateľských jednotkách, ale pôsobili aj ako styční dôstojníci medzi jednotkami a pašovali muníciu a zbrane, a dokonca bojovali so zbraňami! Tým sa vystavili mučeniu a smrti. Vládne jednotky boli známe tým, že hromadne znásilňovali ženy, ktoré podporovali povstalcov. Nešetrili ani mníšky, čo sa o desať rokov neskôr zopakovalo u španielskych revolucionárov. Medzi mnohými mučeníkmi z radov cristeros nechýbali teda ani ženy.

Koľko kňazov sa vtedy chopilo zbraní?

Vieme o piatich kňazoch, ktorí tak urobili.

Medzi nimi bol aj José Reyes Vega, ktorý viedol veľkú jednotku. V apríli 1927 jeho muži zaútočili na vlak prevážajúci vládnu hotovosť. Pri prestrelke, ktorá mala tragické následky pre cestujúcich vo vlaku, zahynul brat otca Vegu. Rozzúrený otec Vega nariadil vlak podpáliť. V dôsledku tohto zločinu zomrelo niekoľko desiatok ľudí. Mohol byť lepší darček pre Callesovu propagandu?

Bohužiaľ, presne to sa stalo. Treba hneď zdôrazniť jednu vec: išlo o povstanie katolíkov, nie svätých. Na strane povstaleckej armády došlo, žiaľ, k zverstvám. Boli to však výnimky a na ich základe nemožno vyvodzovať závery o všetkých povstaleckých silách. V ich radoch boli zločiny marginálne, zatiaľ čo vo vládnom vojsku boli teror a vraždy hlavnými prvkami stratégie boja proti katolíkom. To je kľúčový rozdiel. Podpálenie vlaku a ľudí v ňom je fakt, ktorý nemožno poprieť. Federálna vláda urobila všetko pre to, aby boli všetci cristeros vnímaní cez prizmu tejto barbarskej udalosti. Nepriatelia Cirkvi v Mexiku, ktorí dobre nepoznajú históriu tohto konfliktu, dodnes ukazujú Vegov zločin ako niečo reprezentatívne pre celé hnutie cristeros.

Aká veľká bola armáda cristeros?

Povstalecké sily boli rozptýlené a zväčša išlo o partizánske jednotky, takže je ťažké uviesť ich konkrétny počet. Odhadnúť počet obetí tohto konfliktu je o niečo jednoduchšie.

Najnižší odhad je 90-tisíc mŕtvych…

Na druhej strane, horná hranica týchto odhadov je 250-tisíc a všetko nasvedčuje tomu, že tento údaj je bližšie k pravde. Zaujímavé je, že drvivú väčšinu týchto obetí tvorili príslušníci vládnych síl.

Pre ľudí, ktorí nerozumejú špecifikám tohto konfliktu, je to pravdepodobne dosť prekvapujúce…

Cristeros boli odhodlaní bojovníci a mali lepšie velenie ako tzv. federales. Z federálnej armády neustále utekali tisíce dezertérov a pridávali sa ku cristeros. Bola to vojna, ktorú vláda nemohla vyhrať, pretože civilné obyvateľstvo v provinciách v drvivej väčšine podporovalo povstalcov.

Koniec Cristiady vyzerá zdanlivo ako kompromis. Ako túto dohodu prijali obyčajní cristeros?

Po troch rokoch došlo ku kompromisu medzi štátom a Cirkvou. Jeho ustanovenia boli veľmi kritizované zo strany cristeros. O dohodu v tejto podobe požiadal veľvyslanec USA v Mexiku. Američania mali s Callesom svoje vlastné záujmy a robili všetko pre to, aby vládna strana z dohody vyťažila čo najviac. Na druhej strane cirkevná hierarchia chcela čo najskôr ukončiť krviprelievanie a obnoviť relatívne normálny náboženský život. Dňa 21. júna 1929 boli podpísané tzv. arreglos, čiže „dohody“. V nich sa uvádza, že „Callesov zákon“ zostáva v platnosti.

To znie ako nepodarený žart…

Preto by nás nemalo prekvapiť, že mnohí cristeros to vnímali ako zradu. Vláda však veľkoryso prisľúbila, že zákon zostane v platnosti len na papieri – federálne orgány ho nebudú uplatňovať. Cristeros preto museli zložiť zbrane. Štát im sľúbil, že nebudú prenasledovaní.

A aká bola skutočnosť?

Keďže Cirkev hrozila cristeros exkomunikáciou, ak budú pokračovať v ozbrojenom odpore, zložili zbrane. A hoci vláda v skutočnosti neuplatňovala „Callesov zákon“ v praxi, cristeros boli následne prenasledovaní. Týkalo sa to predovšetkým vodcov hnutia. Títo ľudia boli prenasledovaní ďalších tridsať rokov! Mnohí z nich boli poslaní do väzenia na ostrovoch Marias, sto kilometrov od pobrežia štátu Nayarit. Podmienky v ňom pripomínali sovietsky gulag. V nasledujúcich rokoch boli zavraždené stovky ľudí z vedenia hnutia cristeros a tisíce bývalých povstalcov. Keďže prenasledovanie trvalo tri desaťročia, mnohí bývalí cristeros si toto obdobie pamätajú ako krvavejšie a neznesiteľnejšie než samotné povstanie.

Z pohľadu katolíkov odviedli tvorcovia filmu Cristiada nepochybne dobrú prácu. Koniec koncov, je to celkom dobre vyrozprávaný príbeh o dráme mexických katolíkov…

Tento film potrebovali predovšetkým Mexičania.

Prečo? Napokon, v Mexiku tento príbeh museli dokonale poznať…

Nič také. Po neslávne známych „arreglos“ v Mexiku medzi štátom a Cirkvou zavládlo mlčanie. Obe strany sa dohodli, že sa k tejto téme už nebudú vracať. Trvalo to pol storočia. Vysvetľovalo sa to túžbou zahojiť rany, pretože, nech sa na to pozeráme akokoľvek, bola to občianska vojna, často medzi bratmi. Archívy o Cristiade boli preto uzavreté a historici túto tému odborne neskúmali. A preto o ňom nasledujúce generácie Mexičanov vedeli veľmi málo. Film Cristiada Mexičania veľmi potrebovali, ale bohužiaľ sa v tamojších kinách premietal iba dva týždne.

Ako je to možné?

Federálna vláda tlačila na distribútorov, aby čo najskôr ukončili jeho propagáciu. Ako je známe, mexická demokracia je stále veľmi nestabilná, a preto tam dochádza k takémuto zneužívaniu moci. Hoci sa tvorcovia nevyhli niektorým chybám, film urobil veľa dobrého pre propagáciu hrdinského boja Mexičanov za slobodu vyznávať vieru v Ježiša Krista.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z najnovšieho čísla mesačníka Historia DoRzeczy.

PDF (formát pre tlač)