Malebné obrázky zo života luteránskeho farára v Ríme: S katolíkmi nás spája aj to, že máme rovnako prázdne kostoly

Branislav Krasnovský
16. novembra 2023   Cirkev   Komentár

V Ríme žije už dlhšiu dobu protestantský – luteránsky farár Michael Jonas, ktorý si život v talianskom hlavnom meste a s pápežom Františkom presadzovaný ekumenizmus nesmierne pochvaľuje. V roku 2015 zažil chvíle veľkého životného šťastia, pretože sa mohol osobne stretnúť s pápežom Františkom, ktorý ho za jeho ekumenický prínos pochválil, pričom nadšenému luteránskemu pastorovi predstavil aj svoje vlastné, argentínske názory o vzájomnom obohacovaní sa oboch spomenutých denominácií. Tie sú dostatočne známe, pretože Františkove názory po Synode naďalej usilovne ako mantru omieľajú všetci presvedčení bergogliáni.

Ten však, kto by čakal, že farár Jonas bude tým liberálnejším vo vzťahu k synodálnej Cirkvi, by mol byť trochu sklamaný. Na rozdiel od pápeža Františka, ktorý má vo všetkom „todos“ jasno, luteránsky pastor volí opatrnejšie formulácie. Podľa jeho slov by sa nemali bagatelizovať ani denominačné rozdiely, na veriacich netreba tlačiť a treba im ponechať viac času, aby sa s ekumenizmom vyrovnali po svojom.

No čas je presne to, čoho pápež František nemá dostatok. Má 86 rokov, jeho zdravotný stav nie je práve najlepší, práce na ekumenicko-liberálno-modernistickom cirkevnom poli je naozaj veľmi veľa, bergogliánskych robotníkov stále žalostne málo, navyše mnohí z nich nie sú teologicky, ba ani intelektuálne dostatočne podkutí a samotný Fernández na všetky písomnosti jednoducho nestačí, napriek tomu, že je tiež Argentínčan. Preto si takýto luxus luteránskeho „kreatívneho vyčkávania“, aké propagoval sir Humphrey Appelby, nemôžu zrejme dovoliť.

Farár Jonas aj po rokoch svoje stretnutie s pápežom Františkom hodnotí vysoko, pretože pocítil veľké sympatie z jeho strany voči luteránskej cirkvi. O takýchto sympatiách zo strany pápeža môžu tradiční katolíci len snívať, tých totiž pápež František a jeho bergogliáni ostrakizujú, prenasledujú a trestajú. To však farár Jonas zrejme netuší a pápeža Františka vníma radostne, ako otvoreného človeka stavajúceho mosty. Veď mu tak dojato rozprával o svojich pozitívnych skúsenostiach s luteránmi v Argentíne z čias, keď bol mladým argentínskym kňazom, nadšeným marxistickou „Teológiou oslobodenia“. Pápež František mu tiež spomenul, že protestantov vnímal vždy ako spoľahlivých, rozhľadených kresťanov a rozdiely medzi oboma denomináciami nepovažuje za neprekonateľné.

Vatikán napriek tomu všetkému medzi jednotlivými vierovyznaniami rozlišuje. Vždy, keď sa stretnú anglikáni, katolíci a luteráni na spoločnom stretnutí v Ríme, aby prehlbovali vzájomný dialóg (istý môj známy tieto modernisticko-ekumenické „zlety“, plné lásky, porozumenia a radostného halleluja označuje oveľa vtipnejšie a výstižnejšie slovným spojením – „ekumenický sabat“) majú všetci svoj presne určený zasadací poriadok. Stretnutiu predsedá katolícky kardinál alebo biskup, vedľa neho sú odlúčení protestantskí bratia a spolucelebranti, a občas prídu aj pravoslávni. Páter Jonas sa teší, že na popredných miestach pri katolíkoch na týchto týchto ekumenických stretnutiach sedia anglikáni a luteráni, ktorí sú si podľa neho s katolíkmi aj navzájom medzi sebou duchovne (naj)bližší.

Protestantský páter Jonas si tiež veľmi správne všimol, že luteráni, anglikáni a katolíci sa spoločne v posledných rokoch stretávajú s fenoménom prázdnych kostolov. Viera v týchto kresťanských denomináciách skrátka upadá. Odpoveď na otázku, prečo chodí do kostola málo luteránov a anglikánov, priznám sa, že neviem, ale faktom tiež je, že ma to ani veľmi nezaujíma. A pri pôsobení modernistických a progresívnych katolíckych pastierov sa prázdnym katolíckym chrámom ani netreba nejako zvlášť čudovať – veď povedzte sami, načo chodiť do kostola, keď môžeme radostne nosiť a chváliť Boha v srdci, pretože sme všetci rovnako milované Božie deti, bez ohľadu na to, či sme katolíci, luteráni, moslimovia alebo hinduisti?

Pobyt v Ríme však napokon zrejme luteránskeho farára o blahodarnosti účinkov bezbrehého ekumenizmu úplne nepresvedčil. Na rozdiel od progresívneho postoja pápeža Františka ostáva farár Jonas naďalej viac konzervatívny. A hoci nabáda protestantských veriacich v zmiešaných manželstvách, aby uvažovali nad tým, či je správne prijať katolícke sviatosti – ak sa zúčastnia katolíckych bohoslužieb – nakoniec však necháva, správne po protestantsky, všetko aj tak na ich svedomí. Navlas rovnaký postup odporúča aj bratom katolíkom, ak sa zúčastnia protestantských bohoslužieb. Ekumenicko-demokraticky nikoho do prijímania pri bohoslužbách inej denominácie nenúti. Každý nech prijíma dobrovoľne, podľa svojho vlastného svedomia. Avšak, keďže Jonas nie je katolík, má to s tým svedomím predsa len o čosi ľahšie – netýka sa ho katolícky zákaz navštevovať bohoslužby protestantských denominácií.

Katolíci sa môžu, v prípade núdze, zúčastniť iba na pravoslávnych bohoslužbách. Napríklad, ak katolík žije a pracuje povedzme na Sachaline a najbližší katolícky chrám sa nachádza 2000 km ďaleko, môže sa v nedeľu zúčastniť pravoslávnej bohoslužby.

Samozrejme, páter Jonas ľudsky chápe aj to, ak katolíci povedia, že na zmiešanej, ekumenickej bohoslužbe nebudú prijímať, pretože sú determinovaní svojimi životnými a náboženskými postojmi. Podľa jeho slov stále existujú kresťania v oboch denomináciách, pre ktorých je otázka pravidiel prijímania dôležitá, a preto ich treba rešpektovať.

Vždy ho však poteší, ak sa počas Veľkej noci protestantských bohoslužieb zúčastňujú aj katolícki kňazi a rehoľníci, ktorých celá luteránska obec vníma ako blízkych priateľov. Spoločné bohoslužby sú podľa jeho slov emocionálne dôležité a sú liturgicky skutočne krásne vystavané a účasť progresívnych katolíkov na nich nesmierne teší (normálni katolíci sa takýchto protestantských ekumenických akcií nezúčastňujú, pozn. aut.).

„Niekedy prežívame intenzívne chvíle. Keď luteráni i katolíci na luteránskej bohoslužbe dokážu spoločne vytvoriť spoločenstvo, žijúce v duchovnom súlade a vzájomnom požehnaní. Máme toho veľa spoločného, viaceré sviatosti ako napr. krst si obe denominácie navzájom potvrdzujú (nepresná luteránska informácia, pozn. aut). Keď počas spoločnej luteránskej bohoslužby vidím, ako blízko majú k sebe luteráni a katolíci, viem, že sa naše vzťahy budú ďalej pozitívne rozvíjať, že to spolu zvládneme. Vtedy prežívam skutočné chvíle šťastia a dojatia, ktoré sa ma hlboko dotýkajú,“ uviedol páter Jonas (ospravedlňujem sa týmto z celého srdca všetkým diabetikom, ak sa im pri čítaní predchádzajúcich sladkých slov pátra Jonasa zvýšila hladina cukru v krvi, pozn. aut.).

„Sme otvorené spoločenstvo a podobne ako pápež František, chceme prijať každého bez ohľadu na vierovyznanie. Jeden môj katolícky priateľ mi raz povedal, že sväté prijímanie by nemalo byť vnímané ako duchovné orálne očkovanie, ktorého sa musí povinne každý zúčastniť. To by malo platiť pre všetkých, katolíka či protestanta, svedomie zohráva dôležitú úlohu nielen v rámci ekumenizmu, ale aj v celom živote. V takomto rozmere chápem aj vyjadrenia pápeža Františka…“ zakončil svoju úvahu páter Jonas.

– Ekumenizmus? Nie, ďakujem. Ja radšej zostanem konzervatívnym katolíckym tmárom…

Video:

PDF (formát pre tlač)