Kostol sv. Ruprechta vo Viedni

23. júna 2021   Cirkev

Už od mojich prvých potuliek po Viedni, ktoré som uskutočňoval krátko po roku 1989 ako vysokoškolský študent archeológie a histórie, len s mapou a zopár rakúskymi šilingami v peňaženke, patril Kostol sv. Ruprechta, spoločne s Kostolom sv. Petra (budem o ňom písať v najbližších týždňoch) k mojim najobľúbenejším kultúrnym katolíckym chrámom a pamiatkám vo Viedni.

Keďže viedenský Stephansdom sa stal miestom neustálej nábožensko-tolerantno-umeleckej obsesie viedenského liberálneho arcibiskupa Christopha Schönborna, ktorý v ňom povolil „umelecky pôsobiť“ transvestitovi s „umeleckým“ pseudonymom Conchita Wűrst, začal som pri mojich návštevách Stephansdom akosi podvedome obchádzať, aj keď si uvedomujem, že chrám za nič nemôže a naozaj je prekrásnou pamiatkou.

Video – Conchita Wűrst:

Kostol sv. Ruprechta leží v širšom historickom centre Viedne, v jeho okolí sa nachádzajú aj známe pamiatky Hofburg, Parlament, Univerzita, Opera, Stephansdom a i. Dlhú dobu boli odborníci presvedčení, že Kostol sv. Ruprechta je najstarším kostolom vo Viedni. Archeologické a historické výskumy však dokázali, že Kostol sv. Petra je pravdepodobne starší ako Kostol sv. Ruprechta, aj keď sa z jeho pôvodnej podoby zachovalo len torzo, pretože bol niekoľkokrát prestavaný.

Traduje sa, že Kostol sv. Ruprechta vznikol na ploche starovekej rímskej Vindobony. Podľa legendy postavili kostol sv. Ruprecht a jeho dvaja žiaci Cunaldus a Gisalrich, niekedy okolo roku 740. Časť bádateľov spája kostol dokonca s írsko-škótskymi misiami, ktoré v ranom stredoveku výraznou mierou participovali na christianizácii nemecky hovoriacich krajín.

Pri archeologickom výskume kostola sa na zvyškoch rebrovej klenby podarilo nájsť nápis: „Hoc sacellum sancte Ruperto sancti Cunaldus et Gisalricus Avarum conversioni destinati Apostoli erexerunt anno DCCXL.“ Tento nápis je dôkazom, že Cunaldus a Gisalrich sa snažili pokresťančiť aj Avarov, ktorých vojenskú a politickú moc v strednej Európe zlomil až v roku 796 cisár Karol Veľký, následne v roku 800 bol Karol Veľký korunovaný za cisára Svätej rímskej ríše.

Svätá rímska ríša Karola Veľkého sa v roku 843 Verdunskou zmluvou rozdelila medzi jeho troch synov na Východofranskú ríšu (nemecky hovoriace krajiny), Burgundsko (pás približne od dnešného Holandska až po Švajčiarsko) a Západofranskú ríšu (Francúzsko).

Historické správy následne hovoria o Kostole sv. Ruprechta ako o centre katolíckeho náboženského života vo Viedni až do roku 1147, kedy túto funkciu prebral Stephansdom. V období rokov 881 – 1030 sa Viedeň niekoľkokrát stala cieľom útoku starých Maďarov, ktorí zničili Veľkomoravskú ríšu.

Z roku 1200 sa zachovala správa, podľa ktorej miestny vojvoda Heinrich venoval Kostolu sv. Ruprechta väčší finančný obnos. Kostol sa v tomto čase nachádzal v blízkosti budovy viedenskej soľnej spoločnosti, ktorá existovala už od 9. storočia a obchodovala po Dunaji so soľou zo Salzburgu. Je zrejmé, že z tohto obchodu mal finančný zisk aj Kostol sv. Ruprechta.

Na stredovekých vyobrazeniach bol kostol vždy vyobrazený, ako celý obrastený brečtanom. Počas svojej existencie bol niekoľkokrát prestavaný, nedobyli ho ani Mongoli, ktorí po porážke vojsk uhorského panovníka Belu IV. v roku 1242 prenikli až k Bratislave, pričom mongolské prieskumné jednotky vypálili niekoľko dedín nielen v okolí Bratislavy, ale aj v východorakúskom Podunajsku.

V roku 1276 však kostol vyhorel, nanovo sa teda musel vybudovať celý chór. Južnú loď kostola dostavali až v 15. storočí. Dodnes sú súčasťou kostola dve románske vitráže, ktoré prežili celú pohnutú históriu Viedne a nezničili ich ani sovietske vojská, ktoré v apríli 1945 obsadili Viedeň, pričom kostol bol pri bojoch v meste čiastočne zničený a značne poškodený. Na vitrážach je vyobrazený Ukrižovaný Kristus a Madona s malým Ježiškom.

Video Ruprechtskirche:

Okrem spomenutých románskych vitráží sa na oknách nachádzajú aj moderné vitráže od Lýdie Ropoltovej (Daniel v jame levovej, Jonáš a veľryba a Traja mladíci v ohnivej peci) a vitráže Heinricha Tahelda z roku 1949. Priznám sa však, že mne osobne sa tieto vitráže až tak veľmi nepáčia, ako spomenuté románske vitráže. V kostole sa nachádzajú aj známe sochy Loretánskej Panny Márie, sochy Joachina a Anny.

V okolí Kostola svätého Ruprechta a Kostola svätého Petra sa nachádzali aj stredoveké cintoríny, ktoré sa však kvôli rozširovaniu mesta prestali používať pravdepodobne niekedy okolo roku 1265, kosti mŕtvych presunuli do osárií a krýpt spomenutých kostolov. Z obdobia stredoveku pochádzajú aj zvyšky sarkofágu rakúskeho svätca, sv. Vitalisa.

V roku 1526 v bitke pri Moháči osmanskí Turci zničili uhorské vojsko, uhorský panovník Ľudovít II. Jagelovský v bitke padol. Turci obsadili drvivú časť Uhorska a v roku 1529 sa pokúsili dobyť po prvýkrát Bratislavu a Viedeň. Ich útok sa skončil neúspechom, spôsobili však obom mestám veľké škody a takisto pri útoku zahynulo množstvo kresťanov.

V roku 1533 získali Kostol sv. Ruprechta rakúski františkáni, pretože Turci zničili františkánsky kláštor sv. Theobalda. Mnísi kostol opravili, znova dali do prevádzky aj kryptu v podzemí kostola, kam pochovali svojich františkánskych bratov a kňazov zavraždených Turkami. V Kostole sv. Ruprechta sa udomácnili – opustili ho až po roku 1544, kedy od cisára získali nový kláštor v blízkosti dnešnej viedenskej Singerstrasse.

Kostol sv. Ruprechta má na svojej veži dodnes funkčné najstaršie viedenské kostolné zvony, ktoré boli vytvorené pred rokom 1280. V severnej časti hlavnej veže sa nachádza známa socha sv. Ruprechta.

Kostol mal vždy významnú úlohu v stredovekých rakúskych dejinách. Dodnes sa tu nachádza heslo cisára Fridricha III. z roku 1439, ktorý bol dlhoročným súperom uhorského panovníka Žigmunda Luxemburského. V hesle sa nachádza nápis AEIOU ( AUSTRIAE EST IMPERARE ORBI UNIVERSO), ktoré bolo heslom Fridricha III.

V roku 1622 kostol získal barokovú výzdobu, hlavný barokový oltár stál nad románskou oltárnou doskou. Viedeň bola počas tridsaťročnej vojny (1618 – 1648) čiastočne poškodená švédskymi a francúzskymi vojskami – Francúzi a Švédi sa vo svojom boji proti Habsburgovcom spájali nielen s uhorskými kalvínmi a protestantmi, ale aj s osmanskými Turkami. V roku 1683 Viedeň takmer dobyli osmanské vojská, vďaka poľskej pomoci sa však podarilo mesto ubrániť. Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený streľbou tureckých diel.

Po porážke Turkov čakalo Habsburskú monarchiu obdobie rozmachu, ktoré načas zastavili až vojny o Rakúske dedičstvo (1740 – 1748) a Sedemročná vojna (1756 – 1763). Habsburská panovníčka Mária Terézia a jej manžel František Lotrinský však dokázali krajinu nielen ubrániť, ale aj vnútorne posilniť reformami.

V roku 1740, na tisíce výročie vzniku chrámu, sa obnovil celý interiér chrámu. Veľký románsky kríž, ktorý ozdoboval Kostol sv. Ruprechta od jeho vzniku až po rok 1740 sa cez osobu viedenského starostu Josefa Antona Bellesiniho nakoniec dostal do kaplnky Melkenhof a dnes sa nachádza v známom kláštornom kostole opátstva v Melku.

Po smrti Márie Terézie sa v roku 1780 stal panovníkom Habsburskej ríše jej syn Jozef II. Na rozdiel od svojej katolíckej matky bol Jozef II. slobodomurár a nepriateľ Cirkvi. Kostol počas jeho vlády do roku 1790 spravovalo viedenské Bratstvo chudobných, ktoré sa duchovne aj telesne staralo o najchudobnejších Viedenčanov a členovia tohto bratstva spravovali aj viedenské starobince a verejné nemocnice. Jozef II. bratstvo zrušil a kostol chcel zbúrať, zamýšľal na jeho mieste postaviť nové mestské budovy.

Členovia Bratstva chudobných rozšírili aj podzemné priestory kostola. V krypte našli svoje posledné miesto odpočinku tisíce najchudobnejších Viedenčanov, neskôr pri prestavbe mesta však bola väčšina kostí premiestnená na iné viedenské cintoríny. V krypte sa však dodnes nachádza približne okolo 100 hrobov, pozoruhodná je rakva baróna Bertelottiho z roku 1739, ktorý bol cirkevným dobrodincom. Jeho rakva je vyzdobená majestátnymi hlavami anjelov, lebkami a kvetmi.

Kostol sv. Ruprechta teda chátral od roku 1780 až do konečnej porážky Napoleona v roku 1815. Neplnil ani svoju základnú funkciu a viedenskí architekti a stavebníci už rátali, že sa bude môcť zbúrať a na jeho mieste sa postavia nové mestské budovy a vybuduje mestská infraštruktúra. Celý barokový a starší mobiliár Kostola sv. Ruprechta previezli do Stephansdomu, zakázalo sa v kostole zvonenie a pripravili sa búracie práce.

Neprajníci kostola nakoniec neslávili úspech. Za jeho záchranu vystúpil katolícky spolok pod vedením katolíckej aktivistky Elisabeth Ernstovej, ktorá sa starala o chudobných a na audiencii u cisára Františka I. vybavila finančný dar 12 000 zlatých na opravu a takisto vybavila potvrdenie, že kostol sa búrať nebude.

Kostol sa Božím pričinením teda podarilo zachrániť a od roku 1831 sa v ňom opäť začali slúžiť sväté omše. Veriaci z okolia svoj chrám chránili a zveľaďovali. Úcta k Panne Márie stála pri zrode Združenia sv. Ruprechta, členovia združenia začali organizovať púte do Mariazellu. V roku 1846 sa však v okolí kostola výrazne zmenila štruktúra obyvateľstva, po porážke povstania v Krakove sa do Viedne prisťahovalo množstvo Poliakov, ktorí sa usídlili práve v okolí Kostola sv. Ruprechta. Kostol sa tak dostal pod správu poľských kňazov a stal sa poľským kostolom, takže ho miestne nemecky hovoriace obyvateľstvo postupne prestalo navštevovať.

V roku 1886 pri prieskume kostola a odvlhčovaní stien odkryli maľby zo 17. storočia. Prvý dôkladný historický a archeologický výskum kostola sa uskutočnil v roku 1899, rakúski odborníci označili Kostol sv. Ruprechta za architektonický a historický skvost. Snahy o hĺbkovú renováciu však narušila I. svetová vojna a po roku 1918 hospodárska kríza, ktorá postihla Rakúsko po rozpade Habsburskej ríše. Novovzniknuté Rakúsko sa stalo veľmi chudobnou krajinou, oveľa chudobnejšou ako vtedajšie Maďarsko. Nástupnícke štáty (Československo, Taliansko, Rumunsko, Juhoslávia, Poľsko) mali podstatne lepšie hospodárske podmienky pre svoj rozvoj.

Anšlus Rakúska znamenal, že sa Rakúsko dostalo do úplného područia Hitlerovského Nemecka. Rakúšania sa stali ríšskymi občanmi a umierali na európskych či afrických bojiskách. V roku 1945 sovietska armáda vyhnala nemecké jednotky z Viedne (Viedeň bránili elitné divízie Waffen SS Das Reich, LSSAH, Prinz Eugen, Maria Theresa).

Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený bojovými operáciami, v rokoch 1946 – 1949 však bol opravený. Paradoxne najväčšou hrozbou bola demolácia niektorých okolitých, vojnou poškodených starých budov, takže museli nastúpiť stavební odborníci, aby kostol, ohrozený výbuchmi a otrasmi zachránili.

Keď zavítate do Viedne, Kostol sv. Ruprechta určite stojí za návštevu. Pre tradične orientovaných katolíkov dôležité informácia – interiér je ozaj minimalistický, mne osobne sa súčasný interiér veľmi nepáči a dúfam, že sa v blízkej budúcnosti zmení. Čo ma fascinuje, je história kostola, jeho architektúra a románsky duch, ktorý z neho stále sála.

Najviac mi však vyhovuje skutočnosť, že Kostol sv. Ruprechta nie je až tak známy, ako iné viedenské chrámy a pamiatky, čo považujem za veľké pozitívum, pretože v preplnenej Viedni prestavuje tento chrám a jeho okolie aspoň čiastočne oázu pokoja, vzdialenú od hektického ruchu a turistov. Možno si v jeho blízkosti dať ozaj dobrú viedenskú kávu, zákusky a ani vôňu kebabu a falafelu tu nie je cítiť až tak agresívne, ako na turisticky atraktívnejších miestach Viedne.

PDF (formát pre tlač)