Keď akceptácia predstiera lásku k blížnemu

Katarzyna Wozinska
10. augusta 2022   Cirkev Spoločnosť

Jedným z hlavných hesiel prebiehajúcej synody o synodalite je „akceptácia“. Často sa objavuje vo verejných vyjadreniach pápeža Františka, ktorý vyzýva k rozvoju teológie prijatia a dialógu, teda teológie počúvania, pričom tieto pojmy veľmi originálnym spôsobom vplieta do výkladu rôznych pasáží Svätého písma.

Bezpodmienečné prijatie patrí do arzenálu humanistickej psychoterapie, ktorá vznikla v USA v polovici minulého storočia a ako každá terapeutická metóda za ten čas prešla niekoľkými významnými revíziami a metamorfózami. Tento termín sa však nenachádza v Katechizme katolíckej Cirkvi z roku 1992 (nehovoriac o starších verziách) ani v Breviarium Fidei. Vo vydaniach Biblie ho nenájdeme. V skutočnosti máme do činenia s veľmi novou teológiou…

Pápežský naratív na túto tému z obdobia pred synodou, ako aj ciele synody predstavené v dokumentoch (máme sa stať majstrami stretávania, dosiahnuť stav dôvery a nádeje, vydať sa na spoločnú cestu s tými, ktorí sa cítia odcudzení, umožniť ľuďom vyjadriť sa a podobne) vyznievajú ako sen psychoterapeuta. Psychológia na teritóriu Cirkvi? Alebo možno naopak: po výzve, ktorú v 20. storočí predstavovala psychológia či psychologizácia, nasledovala protiofenzíva. Cirkev pohotovo vstúpila na terén psychológie – a…, žiaľ, všetci na súperovom poli a v bránke – nikto.

Psychoterapeut nehovorí, ako to je

Treba si položiť otázku, čím je a čo robí akceptácia v ordinácii terapeuta? Karl Rogers, otec humanistickej psychoterapie, napísal: „Terapeut sa má snažiť vytvoriť atmosféru, ktorá klientovi zabezpečí absolútnu slobodu byť sám sebou. Aby sa človek mohol liečiť, musí si vybudovať pocit bezpečia.“

Pokiaľ mimo ordinácie neustále plníme nejaké očakávania a prispôsobujeme sa štandardom, v ordinácii by mala byť v popredí subjektivita.

Humanisti tvrdili, že keď sa úprimné vyjadrenie pacienta stretne s terapeutovým prijatím a akceptáciou, vo vzťahu vzniká skúsenosť liečiaca neurózu. Práve prispôsobovanie sa názorom, hodnotám a hodnoteniam iných ľudí (a popieranie vlastných pocitov a impulzov, aby sme sa im zapáčili) vytvorilo v človeku napätie medzi skúsenosťami a obrazom vlastného ja, ktoré mu bráni, aby bol šťastný a naplnený.

Psychoterapeut, ktorý by vyjadroval vlastné úsudky, hodnoty alebo pohľad na vec – by u pacienta opäť udieral na tú istú strunu, ktorá v ňom vyvolávala psychickú disharmóniu. Pri takejto logike je rozumné zdržať sa takéhoto správania. A toto je to „bezpodmienečné prijatie“.

Čo sa skrýva v detailoch „neposudzovania“

Katolícka Cirkev nepoužíva pojem „akceptácia“ ani „neposudzovanie“. Namiesto toho sa v jej učení objavuje láska k blížnemu. V súlade s touto líniou a užívajúc slová ako „rešpekt“, ktoré sa nachádzajú v Katechizme, je možné prakticky aplikovať tieto pápežské idey, ktoré by mali vytvoriť priestor pokoja medzi ľuďmi a národmi.

Odporúčania, ako napríklad zdržať sa odsudzovania, ohovárania a nenávisti, sú kresťanské a skutočne sa nachádzajú vo Sv. písme. Zavedenie pojmov akceptácie a neposudzovania viedlo k tomu, že evanjeliové odporúčanie nevynášať súdy nad druhými v srdci bolo vnímané ako identické s posudzovaním ako takým.

Ide o hlboko antiintelektuálne chápanie, ktoré je rozšírené aj medzi dnešnými kresťanmi – a podporované autoritou Ríma. Používa sa konštatovanie: Nebol som posudzovaný ako synonymum, správali sa ku mne s úctou, milosrdne, kresťansky. Očakáva sa, že sa zdržíme názoru (ako psychoterapeut v ordinácii), aby sme nebránili vyjadreniu druhého, aby sme ho nezneistili s odkazom na hierarchiu hodnôt. Vyjadriť nejaké hodnotenie je vnímané ako odobrať druhému právo byť sebou.

Žiaľ, používanie pojmu „posudzovanie“ verzus „neposudzovanie“ a „akceptácia“ v Cirkvi je tehlou vo veľkej stavbe a má ďalekosiahle dôsledky. Ospravedlňuje to precitlivenosť, ktorá je dnes strašnou chorobou ľudstva. Písala som o tom v článku Fóbia z odsúdenia na svojom blogu (okiemwozinska.pl):

Precitlivenosť sa snaží vydávať za citlivosť. Ak by sa nevydávala za inú, správnu a univerzálnu hodnotu, nemala by šancu byť uznaná. A týmto spôsobom chytá ľudí dobrej vôle a ovláda mysle mnohých kresťanov (pretože si stojím za názorom, že kresťanstvo je koreňom spoločenskej citlivosti vo všeobecnosti), redefinuje pojmy, posúva oblasť ich záujmu a z časti z nich robí bojovníkov za nový a krásny svet.

Imagine all the people…

Zdá sa, že v Cirkvi vládne presvedčenie, že myšlienka bezpodmienečného prijatia je receptom pre súčasnú historickú chvíľu. Vnímať a zosilňovať hlas Ducha Svätého v každom človeku znie veľmi odvážne, hoci ak by išlo o akúkoľvek inú oblasť, nechceli by sme brať do úvahy každý jeden názor bez ohľadu na vieru, poznanie, životnú prax, úmysly či záujmy…

Kartágo musí padnúť a v psychológii nie je nič jednoduché. Napriek istej oprávnenej intuícii musel byť Karl Rogers konfrontovaný so skutočnosťou, že ani tomu najprijateľnejšiemu terapeutovi sa nepodarí dosiahnuť úplnú realizáciu ľudskej osoby iba vďaka svojej otvorenosti. V povahe človeka je potláčať nepríjemné údaje. Nie všetko robí vedome. Inými slovami: nestačí toho druhého nekriticky prijímať, aby „to už bolo dobré“ (rozkvitnuté nádeje, posilnená dôvera, ošetrené rany, nadviazané vzťahy, svitajúca nádej). Rogers sa pokúsil zachrániť svoju teóriu tým, že dodal, že nevedomé obsahy ľudskej psychiky síce ovplyvňujú správanie človeka, ale aj tieto spoločensky odsúdeniahodné impulzy považujme za stopy vypovedajúce niečo dôležité o snahe o sebarealizáciu danej osoby.

Toto sa dialo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a po polstoročí sa to objavuje v synodálnom procese. Započúvajme sa do hlasu tých, ktorí nespĺňajú normy „rigoristickej“ Cirkvi, pretože možno práve prostredníctvom ich konania k nám hovorí Duch Svätý.

All you need is love

Pritom „pocit, že je človek posudzovaný“ je nezávislý od tretích strán – môže sa vyskytnúť s ich zámerom, ale aj bez neho. Vie to nielen každý psychológ, ktorý pozná realitu svojej práce, ale aj každý skúsený a zrelý človek. Ak niekto príde s nastavenými senzormi, že je „posudzovaný“ alebo „nie je akceptovaný“ – skôr či neskôr tie senzory zapne a utvrdí sa v tom, že je posudzovaný na základe akéhokoľvek tónu, slova, gesta či zdvihnutého obočia. Nehovoriac o niektorých nepríjemných tézach.

Čo máme teda na mysli, keď používame výraz „nebyť posudzovaný“?

Ako môže katolícka Cirkev zaväzovať svojich veriacich, aby splnili kritérium zabezpečenia psychického blaha všetkých ľudí na svete?

Ak Cirkev chce, aby jej veriaci a svet („spoločné dobro“, „ľudstvo“) zakúsili bezpodmienečné prijatie, mala by väčšinu svojej energie zamerať na posilnenie schopnosti a pripravenosti na materstvo. Prečo? Pretože práve v dobrom materstve sa odohráva boj o „pocit byť akceptovaný“. Ide o psychologickú a osobnostnú kategóriu, ktorá sa viaže na históriu každého z nás prostredníctvom našich prvých životných skúseností. Pocit, že sme prijatí, si nesieme na chrbte ako korytnačka svoj pancier.

Ak máme niekde okúsiť sladkú predchuť raja na tomto svete – lásku, ktorá iba objíma a upokojuje, bez akýchkoľvek podmienok, kde nemusíme nič dávať na oplátku (pretože aj tak nemáme čo dať) – tak je to v detstve. A toto prijatie si človek vlastne nesie v sebe počas celého svojho nedokonalého a bolestného života, pričom občas zažíva prchavé okamihy úplného šťastia (pokiaľ nebol ako svätá Terézia z Avily obdarený darom extázy a počas života nezažil Božiu lásku).

Podporuje Cirkev vo svojej náuke a konkrétnom konaní materstvo a matky? Alebo sa skôr snaží sľubovať post factum – napríklad v „teológii dialógu a prijatia“ niečo, čo dať nemožno? Vzbudiť sny a nádeje, ktoré musia zostať snami a nádejami?

Návrat k sebe

Bezmyšlienkovité kopírovanie metód psychológie nemá zmysel, ak si má soľ zachovať svoju chuť a Cirkev svoju identitu. Tvrdenie, že A je A, B je B, sa niekedy vníma ako útok na druhú osobu z dvoch dôvodov: buď preto, že poslucháč je precitlivený z osobných dôvodov, alebo preto, že pod zdanlivým zdieľaním myšlienok sa skrýva zatrpknutosť. Ani jedno z toho však nie je problémom Cirkvi.

Inštrumentálne, podporné využitie metód psychológie vo veľmi špecifických situáciách môže mať zmysel, rovnako ako pri akejkoľvek ľudskej problematike. Cirkev plná pseudopsychoterapeutov zaplavujúcich medziľudský priestor bezpodmienečným akceptovaním všetkých by však pripomínala skôr sektu používajúcu „love bombing“ než autentické spoločenstvo Božích detí.

***

Katarzyna Wozinska – psychologička a terapeutka, riaditeľka centra Slovo – psychológia s dušou, manželka, matka štyroch detí, domáca učiteľka.

PDF (formát pre tlač)