Kázeň na druhú nedeľu adventnú: Očakávame Krista, ale poznáme ho?

Karol Anton Medvecký
10. decembra 2023   Cirkev

Veľké posolstvo, vznešené povolanie sa dostalo od Boha sv. Jánovi Krstiteľovi. On mal neveriacemu ľudstvu predstaviť Spasiteľa sveta; on prstom ukázal pochybujúcim Židom na Krista Pána, keď im povedal: „Uprostred vás stojí ten, ktorého vy nepoznáte“, a inokedy zase: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“

Svätý Ján právom mohol vytýkať vtedajším Židom, že nepoznali Krista, ktorý uprostred nich žil a účinkoval, ale to isté mohol by sv. Ján Krstiteľ vytýkať aj nám samým, ktorí sa síce za učeníkov Kristových vyznávame, ale v skutočnosti a v pravde Krista,Vykupiteľa sveta, ešte ani dnes nepoznáme a nechápeme.

Toto bude predmetom dnešnej mojej reči.

I. Ani vlastní Ho nepoznali

Súvekí Židia nepoznali Krista, takže sv. Ján Evanjelista o ňom správne mohol napísať:„Medzi svojich prišiel a svoji ho nepoznali.“ Židia predstavovali si totižto očakávaného Mesiáša ako mohutného domáceho kráľa, narodeného v lesku a bohatstve, vládnuceho množstvom ozbrojeného vojska, a ktorý by bol povolaný povzniesť moc a slávu rodu svojho nad ostatné národy sveta. Krista však, ktorý zavítal na tento svet v opustenosti a chudobe, považovaného len za syna jednoduchého tesára – Krista, ktorý im slovom i životom hlásal pokoru a sebazapieranie, neuznávali za pravého Mesiáša. Veď ani len vlastní učeníci nechápali ho úplne a nevedeli sa povzniesť nad hmotné a telesné chápanie úloh Spasiteľových.

Veď synovia Zebedeovi napr. vyžadovali si v jeho kráľovstve miesta na pravej i ľavej strane Kristovej; teda práve tak, ako by on bol prišiel na tento svet, aby rozdával svetské hodnosti a vyznačenia terajších panovníkov. Žena Samaritánka nechápala, žeby Pán Kristus aj inú vodu, ako bola zo studne Jakubovej, mohol mať,vodu totižto, ktorá nie telo občerstvuje, ale dušu okrieva z prameňa života večného, ktorá je milosť Božia. Práve tak ani apoštoli nevedeli pochopiť slová Božského Majstra o duševnom pokrme, ktorým sa On sýtil aj bez pozemského pokrmu; ako ani vtedy nevedeli pochopiť veľké povolanie Spasiteľovo, keď k nemu, telesne ustatému, nechceli pripustiť matky, s nevinnými dietkami prichádzajúce, aby ich požehnal; nechápali ho, až im sám musel vysvetliť, že za duše ľudské, zvlášť za duše nevinných dietok on nepozná žiadnu únavu, žiadnu obetu.

Vidíte, ako ani vlastný národ nepoznal si prichádzajúceho Pána Ježiša, a ako ho ani len jeho vlastní apoštoli nechápali, kým po tejto zemi kráčal. Vskutku: „Medzi svojich prišiel, a svoji ho nepoznali.“

II. A my, ako Ho poznáme?

Ale tým horšie a smutnejšie je to, že Pána Ježiša v pravde nepoznáme, nechápeme ani my, ktorí sa za kresťanov, teda za Kristových učeníkov, vyznávačov a nasledovníkov hlásime, aj keď práve sa ľudstvo už takmer dvetisíc rokov honosí tým, že Krista pozná a že prijalo jeho učenie.

Pán Ježiš nie je len pre chudobných a prostých

Sv. Pavol takto označil svoje poslanie: „Pán Ježiš poslal ma zvestovať evanjelium chudobným „a liečiť tých, čo sú skrúšeným (ľútostiplným) srdcom.“ Teda evanjelium, učenie Kristovo určené bolo predovšetkým pre ľudí trpiacich, pre ľudí utláčaných, ponížených, potrebujúcich potechu, pomoc, duševný liek. No a takíto sa nachádzajú tak medzi bohatými, ako aj medzi chudobou; medzi vysokopostavenými i poddanými zároveň.

Ako sa teda mýlia tí, čo sa nazdávajú, že viera, náboženstvo, zachovávanie božích i cirkevných príkazov, užívanie sv. sviatostí, chrám boží, obeta omše svätej, počúvanie slova božieho a kresťanské učenie, malý i veľký katechizmus sú len pre chudobu, pre nádenníkov, pre roľníkov a dedinčanov.

Pán Ježiš nie je len pre bohatých a mocných

Podobne veľmi mylné pochopenie by mali o Kristovi tí, ktorí by v zúfalstve z nedostatku odevu, živnosti a iných ľudských potrieb, vieru, zachovávanie príkazov a všetko, čo k našej sv. viere prináleží, porúčali, ponechávali a uvaľovali len na plecia stavov vyšších, ktoré nateraz aspoň zdajú sa oplývať zaslúženým, často však aj nezaslúženým požehnaním pozemských statkov.

Ved napríklad popri kedysi slávnom veľmožovi Rudolfovi Habsburgskom, ktorý stretnúc sa s kňazom, prevelebnú Sviatosť k zomierajúcemu nesúcom, pokorne zišiel z koňa, aby naň úctivo posadil a odprevadil sluhu božieho s nebeským pokrmom ponáhľajúceho sa, ako krásne sa vyníma ten chudobný síce, ale zbožný domkár, ktorý očakávajúc k svojej zomierajúcej manželke sviatostného Ježiša nesúceho duchovným otcom, s veľkou úctivosťou vymietol dvorček i podstienku chalúpky svojej a vysypal ju lúčnymi kvetmi v ústrety tak vysokého postaveného Hosťa.

Pán Ježiš nie je len pre svätých

Svet rád vidí len pekné, len príjemné veci, ktoré oku i zmyslom lahodia; od drsnejších, škaredých sa však odvracia, a to nie raz na úkor spravodlivosti a povinnej lásky i milosrdenstva k blížnemu. Ak niekto z blížnych našich sa pomýli, krehkosti ľudskej na čas podľahne, tu húfne povstávajú ľudia, ktorí takého bez lásky hneď odsudzujú, ktorí kamením potupy hádžu na takého hriešnika prv, než by boli v trpezlivosti vyčkali chvíľu, v ktorej sa takýto spamätá, uzná vinu svoju, pomýlenie svoje oľutuje a napraví.

Nie raz by sa v takýchto prípadoch zišlo privolať to Kristovo: „Kto z vás je bez viny, nech prvý hodí doňho kameňom.“ A musel by sa zahanbiť a onemieť nejeden taký opovážlivý, ba snáď aj farizejský posudzovateľ. Lebo veď, všeobecná naša slabosť je to, že ľahšie vidíme v oku blížneho smietku, ako v našom vlastnom brvno. Hľa, Kristus hriešnikov práve vyhľadával, s nimi, aby ich obrátil, a stýkal, trebárs mu to farizeji aj za zlé vykladali. On prišiel na svet, aby – ako sám hovoril – zlomenú kosť obviazal, zhasínajúci kahanček roznietil a aby vyhľadával stratené ovečky Izraela, i aby čo zahynulo, späť priviedol.

Nepoznáme teda dobre Krista Pána a jeho učenie, ak sa sebecky odvraciame od nerestí a bied trpiacich našich spolublížnych; ak miesto priateľského poučenia, napomenutia, a kde treba, aj povinného pokarhania, odvraciame sa od hriešnikov; keďže práve tieto krehké nádoby potrebujú našu pomoc, našu prítomnosť, útrpnosť vo zvrchovanej miere.

Ako mnohými dietkami požehnaná matka na veľa kúskov musí rozkrájať peceň chleba, tak delí aj terajší svet srdce svoje na príliš veľa strán. Starosti o rodinu, starosti o pole a statok, o kúpu, predaj a ukladanie peňazí, starosti o zdravie, odev a bývanie, zbytočné starosti o pitie a jedenie, o zábavy a všetečné besiedky; ale aj hriešne starosti o telesnú krásu, pýchu, o svetské chvály, o záležitosti a klebietky cudzích dvorov zaujímajú našu myseľ a srdce, natoľko, že premnohým kresťanom nezostáva už času, nie miestočka, ani kútika v srdci pre starosti o nesmrteľnú dušu, o kresťanskú výchovu dietok, o bohumilé a čestné stýkanie sa s ľuďmi, o každodennú modlitbu, o chrám Boží.

A predsa, „len jedno je potrebné“ – volá nám Spasiteľ, a: „Hľadajte napred kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho, a toto všetko bude vám pridané.“ Kresťan síce musí aj časným veciam slušnú starosť venovať, lebo „kto o svojich nedbá, je horší ako pohan“, ale uprostred všelijakých starostí života tunajšieho nemali by sme zo zreteľa spúšťať veci, ktoré sú nám nadovšetko dôležité. Česť a chvála Božia, spása duše svojej i duší nám zverených, za ktoré budeme raz prísnu zodpovednosť klásť pred súdom Božím.

Zapamätajte si teda, že na tomto pominuteľnom svete „len jedno je potrebné“: Boha s celým márnosťami nepodeleným srdcom milovať; Bohu mladosť našu i starobu, majetok náš i pôžitky, rozum i celé srdce venovať, a len Jemu a preňho i blížnym našim v láske a bez sebectva slúžiť.

Pán Ježiš nie je milosrdný bez obrátenia hriešnika a zanechania hriechu

Nepoznajú Pána Ježiša a jeho sv. učenie ani tí, ktorí sa príliš spoliehajú na jeho nesmiernu lásku, milosrdenstvo a zhovievavosť k ľuďom a potom už poddávajú sa ľudským krehkostiam, nevedú boj proti hriešnym žiadostivostiam tela, nepoznajú sebazapieranie a chceli by život viesť bez všetkých ťažkostí a protivenstiev; chceli by azda Pána Boha odbaviť len s niekoľkými modlitbičkami, ustavičnými vzdychmi, márnivými obetami niekoľkých korún a nazdávajú sa, že už všetko, čo sú Bohu i duši svojej dlžní vykonali, že hriechy svoje vykúpili, alebo odmodlili a takto zotrvávajú v hriechoch a zlých zvykoch svojich po mnohé roky a roky.

Z takéhoto – povedal by som – naivného predstavovania si učenia Pána Ježiša pochádza medzi nami tá pohoršlivá vlažnosť, to pokrytectvo mnohých kresťanov, ktoré sa nepáči Bohu i svetu. Lebo aj keď Spasiteľ volá sa v istom zmysle Kráľom pokoja a hlásal ľudstvu blahozvesť túženého pokoja, predsa však v duševnom živote hlásal Kristus ostrý boj proti zlu, proti hriechu; prišiel aby k zachráneniu duší „oddelil nevestu od svokry“, ak by to bolo niektorej ku zatrateniu; prišiel, aby nás upozornil, že mnoho ráz „nepriatelia človeka sú jeho domáci“, tzn. že práve tí, podľa krvi najbližší bývajú často z prílišnej a nerozumnej lásky príčinou zblúdenia a mravného úpadku.

„Radujte sa v Pánu vždy; skromnosť vaša nech je známa všetkým ľuďom: Pán blízko je!“ privoláva nám sv. Pavol (Flp 4,4). Radujme sa, že „Pán je už blízko.“

Ale radosť naša nad výročnou pamiatkou príchodu Vykupiteľovho bude len tak opravdivá a nám užitočná, ak sa naučíme Pána Krista v pravom svetle poznať, jeho sväté učenie nielen vedieť a vyznávať, ale aj správne chápať i podľa neho život náš usporiadať, a jemu s celou dušou, s celou mysľou, celým srdcom prináležať a slúžiť.

PDF (formát pre tlač)