Jedna Cirkev, dve viery?

Matej Gavlák
13. mája 2026   Cirkev   Komentár

Eric Sammons, šéfredaktor katolíckeho portálu Crisis Magazine prišiel pred pár dňami so zaujímavou teóriou: podľa neho existujú v jednej katolíckej Cirkvi hneď dve viery koexistujúce vedľa seba. Progresívny katolicizmus a tradičný katolicizmus vníma ako dve tak odlišné veci, že nemôžu byť jednou a tou istou vierou.

Realita Fatimy

Ak ste boli niekedy vo Fatime v Portugalsku, priamo na mieste, kde sa zjavila Panna Mária trom malým pastierikom, potom zaiste viete, že sú tam v skutočnosti postavené hneď dve katedrály stojace oproti sebe ako akési dva protipóly, pričom sú od seba vzdialené len niekoľko stoviek metrov. Keď sa čelom postavíte k malej kaplnke zjavenia, po vašej pravej ruke bude Bazilika Panny Márie Ružencovej a po vašej ľavej ruke zasa Nová bazilika.

Prvým chrámom je teda dnes už legendárna Bazilika Panny Márie Ružencovej, ktorej výstavba sa začala v roku 1928 a dokončená bola v roku 1953. Nachádza sa na každom obrázku z Fatimy, majestátne sa týči do výšky, v noci je krásne osvetlená, na jej vrchu do diaľky žiary mohutný kríž. Vo vnútri vidno, že bola postavená pre tradičnú latinskú svätú omšu, obetný stôl tam pôsobí trochu ako päsť na oko. Nechýbajú v nej hroby troch pastierikov z Fatimy. Jej zvony nezvonia „len tak“, ale každú hodinu vydávajú nádhernú mariánsku melódiu.

Keď si prejdete a poobzeráte tento chrám, váš sprievodca vás upozorní, že na opačnej strane sanktuária je ešte druhá bazilika – takzvaná Nová bazilika otvorená v roku 2007. Najskôr sa čudujete o čom to hovorí, keďže nikde v okolí ste žiadnu inú vežu nevideli. A potom vás tam zoberie; cesta z jednej baziliky do druhej trvá skupinke pútnikov do 10 minút chôdze, tak blízko od seba sa nachádzajú.

Nová bazilika je prekvapivo mohutný, no zároveň učupený betónový kolos kruhového tvaru bez akejkoľvek vežičky, či aspoň kríža na vrchole. Zvony nemá žiadne. Veľká časť je pod povrchom a zvonka aj pôsobí ako… silo pre nukleárne rakety. V noci je aj rovnako chabo osvetlená dvoma, či troma reflektormi, akoby skutočne šlo o vojenský chránený objekt. Vnútrajšok? Mal som problém uveriť, že ide o skutočný kostol. Pôsobí to tam len ako obrovská poloprázdna sála (niečo ako kino) s množstvom sedadiel – a priamo pred vami je namiesto oltára… cez celú stenu mozaika sexuálneho predátora a bývalého jezuitu Marka Rupnika. Nechýba veľká železná socha „Ježiša“ na kríži (keby tá postava nebola na kríži, tak ju zaručene nespoznáte… alebo žeby to bol jeden z lotrov?).

Ak mám povedať za seba, Nová bazilika je jednou z najväčších ohavností, aké som kedy videl. Keď som sa však spýtal iných návštevníkov, čo na ňu hovoria, tak sa im vo všeobecnosti páčila. Že vraj má svoju osobitú, takú „abstraktnejšiu“ krásu…

Šaškovanie

Skrátka, každý, kto má zdravé oči a aspoň trošku zapojí sivé bunky mozgové, musí dôjsť k názoru, že každá z bazilík bola postavená v akomsi inom duchu. Tí, čo postavili prvú, by nikdy nepostavili druhú (vnímali by to ako urážku Panny Márie); kým tí, čo postavili druhú, by nedokázali postaviť tú prvú (nie sme predsa v „stredoveku“). Čo ak ale nejde o vec „štýlu“, ale o to, že aj tu na tomto sakrálnom mieste stoja zoči-voči proti sebe v skutočnosti dve rôzne viery?

„Od 60. rokov koexistujú v jednej katolíckej Cirkvi dve viery – progresívny katolicizmus a tradičný katolicizmus,“ hovorí vo svojom vskutku zaujímavom príspevku Eric Sammons, šéfredaktor katolíckeho portálu Crisis Magazine. Podľa Sammonsa „sa zdá“, že vo vnútri katolíckej Cirkvi „sú dve odlišné viery“, ktoré sú obe „živé a fungujúce“.

Novinár k tomuto záveru došiel po tom, čo po prvý raz po dlhých rokoch navštívil bežnú omšu v anglickom jazyku, a navyše v takej oblasti, ktorá má „celkom dobrú konzervatívnu reputáciu“. Na omši boli prítomní len samí starí ľudia, kostolníkom bola postaršia žena v akomsi „rúchu“. Inde zas namiesto miništrantov mali len samé miništrantky – malo ísť o akúsi „špeciálnu akciu“ a tak chlapcom ani nedovolili miništrovať. (!!!)

Takéto výstrednosti pritom vidieť počas omší aj u nás na Slovensku. Tradične hrôzostrašné sú tzv. „detské omše“, ktoré sú celé zamerané len na školákov v predných laviciach. Kňazi zo seba súkajú bizarné frázy akoby boli z inej planéty a tvária sa, že iní ľudia v kostole ani nie sú. Inokedy bola v kostole „špeciálna príležitosť“, pri ktorej v chráme hrali na harmoniky, čo ma natoľko roztrpčilo, že som odišiel v polovici omše. Našťastie nebola nedeľa. Krčmy nemám rád vo všeobecnosti a keď niekto robí krčmu z kostola, to neznášam ešte viac.

A čo potom také Star Wars omše?

Vedú všetky cesty k Bohu?

Lenže ono to nie je len o estetike. Ako Sammons upozorňuje ďalej, tento zvláštny duch presahuje z fyzickej sféry aj do tej duchovnej, intelektuálnej – a prejavuje sa nahlodávaním, ba niekedy až popieraním 2000-ročného Kristovho učenia. V pondelok sme mali na portáli Christianitas.sk krátku správu o tom, ako sa gréckokatolícky kňaz, otec Jason Charron sťažoval na doktrinálnu „nejednoznačnosť“ vanúcu z Vatikánu i na to, že sú ťažké hriechy (praktizovaná homosexualita…), ktoré odrazu nie sú hriechmi, ale „vzťahmi“, ktoré „môže požehnávať sám Boh“.

Pamätám sa, že keď som chodil ešte na základnú školu (okolo roku 2000), raz k nám na hodinu náboženstva prišiel nový pán kaplán. Na tabuľu nám hneď na prvej hodine nakreslil veľký kruh predstavujúci Boha a pod ním menšie kruhy predstavujúce rôzne náboženstvá. Potom nakreslil čiary. Všetky viedli k Bohu, len kresťanstvo k Nemu šlo „priamo“, kým tie ostatné sa všelijako „kľukatili“. Ale všetky náboženstvá napokon viedli k tomu istému Bohu, čo nám nezabudol zdôrazniť.

Pravdu ohľadom toho, čo katolícka Cirkev skutočne učila po celú svoju existenciu, som sa dozvedel až na strednej škole. Spomínam si, ako som bol celú strednú rozčúlený na tohto „pastiera“, pretože ak niečo z duše neznášam, tak je to to, keď ma niekto vodí za nos.

Samozrejme, súčasní katolíci odchovaní na novej omši (Novus ordo missae) sú v drvivej väčšine prípadom samým o sebe. Myslia si, že nemusia chodiť v nedeľu a na prikázané sviatky do kostola a že je to v poriadku. Podľa štatistík vo všeobecnosti ani neveria v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii a v západnej Európe už ani nechodievajú pred prijímaním na spovede. Niečo ako antikoncepciu nepovažujú ani zďaleka za hriech a ani sa z toho nespovedajú. Bez okolkov prijímajú naratív, že potrat je „právom ženy“ a to obzvlášť po znásilnení, či keď sa má narodiť dieťa s nejakým postihnutím. Ale, na druhej strane, nikto ich častokrát ani neupozorní na ich omyly.

Štyri prvky

Šéfredaktor Crisis Magazine pokračuje a hovorí, že si vyhľadal definíciu náboženstva. Našiel nasledujúci výrok:

„Náboženstvo – štruktúrovaný systém viery, praktík, rituálov a symbolov, ktorého cieľom je spájať jednotlivcov s božskou nadprirodzenou transcendenciou.“

„Takže tu máme štyri určujúce prvky – vieru, praktizovanie, rituály a symboly,“ všíma si Eric Sammons. „A pravdou je, že tieto štyri prvky v prípade otca Jamesa Martina SJ, či kardinála Fernándeza nie sú tými istými, aké vyznávam ja.“ Autor preto konštatuje:

„Hoci sú teda obaja členmi tej istej Cirkvi ako som aj ja, vyznávajú iné náboženstvo, než aké vyznávam ja.“

Pokračuje:

„Náboženské praktizovanie progresívnych katolíkov je veľmi odlišné od tradičných katolíkov. Majú úplne odlišnú spiritualitu a hneď na prvý pohľad si všimnete, že sú veľmi odlišní… Nepočuť u nich žiadne volanie po pokání, pôste, ľútosti nad hriechmi, nič z toho.“

Sammons upozorňuje, že to rozhodne neznamená, že by bola nová omša nebodaj neplatná, ale zdá sa, že je vlajkovou loďou tejto zmeny kurzu, ktorá sa začala diať po II. vatikánskom koncile.

Na druhej strane rovnako tak varuje, že všetko nasvedčuje tomu, že aj tzv. „stredoví“ katolíci postupne „skĺznu“ k praktikám, spiritualite a mysleniu progresívnych katolíkov.

Kristus v Eucharistii, Kristus v politike

Avšak to, čo progresívnych a stredových katolíkov na jednej strane a tradičných na druhej strane najviac rozdeľuje, je spôsob prijímania Eucharistie – živého Krista v malom nekvasenom chlebe.

Samozrejme, pre tradičných katolíkov je prijímanie na ruku (pre veriacich navštevujúcich novú omšu naopak dnes už úplne bežné) absolútne neprijateľným faktom z viacerých dôvodov. Eucharistie sa ľahšie kradnú tými, čo ich chcú zneužívať na okultné rituály; ľudia ich chytajú do svojich nevysvätených rúk; znižuje sa úcta k svätej Eucharistii, pričom mnohí veriaci ju prijímajú akoby jedli čipsy; a potom tu máme na zem padajúce čiastočky – pričom v každej jednej z nich je podľa učenia živý Kristus.

Progresívnych a neraz aj stredových katolíkov naopak, z Boh-vie-akého-dôvodu poburuje preferovanie vždy si pred prijímaním pokľaknúť – aj keď práve po ruke nie je žiadne kľačadlo a všetci už prijímali či už do úst postojačky, alebo na ruky. Také Katolícke noviny spolu s tajomníkom Diecéznej liturgickej komisie Žilinskej diecézy potom dokonca naznačujú, že sa týmto svojím činom „vylučujeme z Cirkvi“.

No, možno sa len vylučujeme z vami preferovanej viery (progresívneho katolicizmu), ale určite nie z Cirkvi!

A dovolil by som si povedať, že existuje ešte jeden totálny, nepreklenuteľný tektonický zlom – náhľad na spoločnosť a politiku. Progresívni katolíci sú hrdými demokratmi neraz dokonca volajúcimi (na Slovensku) po koalícii, ba jednotnej kandidátke kresťanov s PS („lebo Fico“) a stredoví katolíci taktiež nevidia v demokracii žiaden väčší problém (až na to, že údajne „nefunguje“).

Tradiční katolíci, naopak, poukazujú na to, že demokracia vylúčila a vylučuje katolícke sociálne učenie, že je to vlastne systém vo svojej praxi protikresťanský (koľko prokresťanských a koľko protikresťanských zákonov parlamenty vo svete prijali?), ktorý má svoje korene v protikatolíckom terore Veľkej francúzskej revolúcie. A opačne k tejto demokracii: tak, ako je nová omša vlajkovou loďou progresívneho katolicizmu, tak bude tradičná latinská omša podľa tradičných katolíkov vlajkovou loďou celospoločenskej a aj politickej zmeny, ktorá opäť raz nastolí Kristovu vládu nad národmi.

A aj to je „hriech“, ktorý sa neodpúšťa.

Otázku, či sú v jednej katolíckej Cirkvi v skutočnosti dve viery, nech si zodpovie každý sám. Ale, myslím si, že dôkazy hovoria pomerne jasnou rečou.

PDF (formát pre tlač)