Humor sv. Tomáša Mora

Dr. Juraj Czakó
21. júna 2021   Cirkev

Sv. Tomáš More (lat. Morus) narodil sa roku 1478 v Londýne. Jeho otec bol popredným šľachticom. Dostalo sa mu prvotriednej výchovy. Stal sa advokátom, potom druhým sudcom Londýna. Neskoršie vstúpil do služieb anglického kráľovského dvora, kde dosiahol najvyššiu hodnosť, stal sa lordkancelárom (ministerským predsedom). Vynikajúci bol ako právnik, ako štátnik, ako politik a ako spisovateľ. Svojej vlasti a kráľovi preukázal obrovské služby.

Keď Henrich VIII. odsotil od seba svoju zákonitú ženu a žiadal, aby veriaci uznali jeho novú milenku za zákonitú ženu a od nej pochádzajúceho nezákonitého syna za svojho kráľa, Tomáš More odstúpil zo svojho úradu. Keď na to kráľ žiadal od neho prísahu a uznanie jeho manželstva: More to tri razy odoprel a dostal sa do väzenia. Odsúdili ho na doživotný žalár a zhabanie všetkého majetku. Potom prišla ešte jedna skúška. Obžalovali ho, že ako velezradca, neuznal kráľa za hlavu Cirkvi, ale pápeža. Preto ho odsúdili na smrť a roku 1535 popravili.

Bol mučeníkom nerozlučiteľnosti manželstva a Kristovej pravdy pápežstva.

*

Prvé parlamentné účinkovanie Tomáša Mora ukazovalo už na charakterného a tvrdého muža pevnej vôle.

Roku 1504 sa stal členom parlamentu. Henrich VIII., anglický kráľ, chcel vydať svoju najstaršiu dcéru a žiadal od parlamentu, aby odhlasoval 40.000 libier (funtov) z daní ako svadobný dar. Každý bol zdesený, lebo vtedy bola aj tak hospodárska situácia strašná, a takáto úžasná suma by strašne zvýšila dane. Ozvať sa neopovážil však nikto.

Vtedy vystúpil Tomáš More, jeden z najmladších poslancov. Tak múdro a šikovne postavil otázku, že parlament odoprel žiadosť kráľovu.

Lordkancelár ospravedlňujúc sa hlásil zúriacemu panovníkovi: „Sir, my sme spravili všetko, ale istý chlapík, ešte holobriadok, svojou rečou zničil všetko naše úsilie!“

More si nerobil z kráľovho hnevu nič. Povedal: „Mojou povinnosťou je, aby som pracoval pre blaho vlasti a národa!“

*

Bol už sudcom veľkej autority, keď si dovolil tento žart:

Toho času sa rozšírili v Londýne kapsoví zlodeji. Podľa vtedajšieho zvyku peniaze nosil každý nie vo vrecku, ale v kapse, ktorá mu visela z pása. Títo zlodeji ostrým nožom odrezali kapsu a zmizli s ňou.

Jeden zo sudcov, kedykoľvek stál pred nimi takýto kapsár, hlasoval za mierny trest. Odôvodňoval to tým, že vinní sú nielen zlodeji, ale aj tí, čo si nedajú pozor na kapsu. Mora to hnevalo a spravil si zo starého sudcu žart.

Na jedno pojednávanie dal zavolať najrýchlejšieho kapsára. Prikázal mu, aby ukradol peňažnú kapsu spomenutého starého sudcu. Darebák to aj spravil.

Prejednávali práve akúsi pravotu o vražde, a po rozsudku More navrhol, aby spravili malú zbierku pre pozostalých zavraždeného. Sudcovia siahli do svojich káps. Starý sudca naľakane zbadal, že kapsu nemá a visia mu na páse len odrezané remence. Rozrušene nadával na zlosyna, čo mu to urobil. More sa však tíško usmieval a poznamenal:

– Prečo nedávate lepší pozor!

A na druhý deň vrátil sudcovi ukradnutú kapsu.

*

Bol už osem mesiacov v žalári. Bol aj chorý: zhoršil sa stav jeho pľúcnej choroby. Vedel, že by ho to stálo len jedinú vetu: musí sa ozvať proti rozsudku sv. Otca a bude voľný. Ale nespravil to.

Navštívila ho žena. Robila mu vo svojej malichernosti výčitky. Že všetci sú v biede, on že tu zahynie, že aj iní sú svedomití, zbožní a predsa spokojne spravili to, čoho sa More hrozí a všetko by bolo dobre, keby zložil prísahu.

Lordkancelár len utišoval ženu, ale tá sa rozplakala. More zvážnel a opýtal sa jej:

– Povedz, moja, keby som zložil prísahu, ako dlho by som žil tu na zemi v šťastí?

– Nuž, aspoň dvadsať rokov – povedala dúfajúc žena, že muž povolí. (Bol vtedy len 57-ročný.)

– Dvadsať rokov?! – robil sa More, ako by sa divil. – Myslel som, že povieš aspoň tisíc.

Potom nastalo ticho. Obidvaja mlčali. Napokon slávnostne a pokojne, presvedčením ligotajúcimi sa očami ozval sa More:

– Keby pre nás na zemi nasledovalo aj tisíc rokov trvajúce šťastie, aj vtedy by som bol zlým obchodníkom, keby som robil takýto obchod. Veď či je to múdre, keď niekto za tisíc predá nekonečno?! Nie, aj keby sme ešte 1000 rokov mohli spolu žiť, ani vtedy by som to nemohol urobiť.

*

Tomáš More, keď videl, že kráľ Henrich VIII. naozaj odsotiť chce od seba svoju zákonitú ženu, aby si mohol vziať Annu Boleynovú, zriekol sa kancelárstva. To znamenalo pre neho veľkú hmotnú stratu. Ani dosiaľ nežil síce prepychovo, ale na pekný dom a domácnosť potreboval veľa peňazí. Aj jeho deti, čo mali už rodinu, bývali s ním, lebo veľmi rád bol s nimi spolu.

Rozhodol sa, ako zmenší svoje výdavky. Tento plán začal žartovne.

More denne bol na omši svätej. Aj jeho žena. Kancelár, keď neminištroval, podľa anglického zvyku sedel na strane mužov, na evanjeliovej, a žena tam medzi ženami, na strane epištolovej. Po omši niekoľko minút ostal ešte v kostole a žena počkala na neho. Pred kostolom sa stretli a spolu šli domov. Mora aj sluha odprevadil na omšu, a keď odišiel, sluha vždy tými istými slovami hlásil:

– Milady! pán kancelár odišiel.

Nasledujúceho dňa, keď More spracoval plán zmenšenia výdavkov, sluhu nevzal už so sebou do kostola. Po sv. omši potom on sám predstúpil pred svoju ženu a napodobňujúc gesto starého sluhu, povedal:

– Milady! pán kancelár odišiel.

Hoci mu bolo nepríjemné odbúrať svoje okolie, ale navonok to neukázal. Ba žartom odbavil svoj žiaľ.

*

Stál už pod obžalobou, keď vysvitlo, že ešte ako sudca ako žartovne a gavalierskym gestom odmietol pokusy na podplatenie.

Obviňovali ho, že v istom procese rozhodol v prospech stránky, menom akéhosi Vaughana a že od ženy tohto, keď ten vyhral pravotu, dostal zlatý pokál. V tejto veci vypočúvali Tomáša Mora. Usmial sa a hneď odpovedal:

– Je to pravda a netajím, že som od ženy Vaughana dostal do daru zlatý pokál.

Tu zmĺkol a jeho žalobcovia škodoradostne udreli na neho:

– Teda sa priznávate?!

More zrejme čakal len na toto. Hneď pokazil radosť svojich nepriateľov, keď pokračoval:

– Počkajte len, prosím! Ešte som nedokončil, čo chcem povedať. Zlatý pokál som dostal rok po spomenutej pravote.

Zasa zamĺkol, ironicky sa usmievajúc. Žalobcovia sa tešili tomuto priznaniu, lebo predsa sa len dokázalo, že prijal dar od svojej stránky. More ich nechal niekoľko chvíľ tešiť sa.

– Ale neponáhľajte sa mojím odsúdením, lebo pokál som si nepodržal. Poslali mi ho ako novoročný dar a ja hneď ešte v prítomnosti posla dal som doniesť výborné víno, naplnil som ním pokál a vypil som ho na zdravie darcu. Potom som zlatý pokál zabalil a poslal ako novoročný dar tomu, kto ho poslal mne.

Potom obviňovali ho novým úplatkárstvom. Od žalovanej stránky istého procesu, akejsi vdovy Crokerovej prijal vraj pár rukavíc, v ktorých bolo 80 zlatých.

Na Morovej tvári sa znovu objavil huncútsky úsmev, keď odpovedal na obžalobu.

– Nuž áno, ten pár rukavíc som prijal.

Zastal, nech sa tešia žalobcovia. Potom pokračoval:
– Lebo, pozrite prosím, lordkancelár Anglicka nemôže byť taký nezdvorilý, aby urazil jednu dámu tým, že neprijme od nej dar. Ale podšívku rukavíc som vrátil. Tam hneď pred svedkami dal som do peknej škatuľky 80 zlatých, do škatule, ktorá mala desaťnásobnú hodnotu ako rukavice a podal som ju panej…

Po takýchto svojich obhajobách aj celé hodiny znova a znova sa usmieval.

*

Tomáš More rád mal aj slovné hry. Dokonale hovoril a písal latinsky a obyčajne používal latinské slovné hry.

Po odstúpení z kancelárstva mal More hmotné ťažkosti. Vtedy dali mu aj miláčikovia kráľa pocítiť, že je v nemilosti.

Z donútenia vyzval jedného svojho dlžníka, ktorý mal pri dvore vynikajúce postavenie, aby zaplatil sumu, čo mu požičal.

Tento pán odpovedal grobianskym listom. Vyhlásil, že nebude platiť, lebo nemá peňazí, ale aj keby mal, by neplatil, lebo Mora čoskoro aj tak popravia a vtedy peniaze už potrebovať nebude. Svoj list zakončil latinskou vetou: „Memento morieris“ (Spomni, že zomrieš!)

More na list odpovedal. Napísal len niekoľko riadkov: „Memento Mori aeris!“ (Spomni na Morové peniaze!)

*

Keď ho zavreli do väzenia v Toweri, dozorca ho prijal v rozpakoch. Jeho onoho času práve More vymenoval. V jeho rozpakoch More mu pomohol žartom:

– Pane, sľubujem, že proti strave a bytu nebudem sa žalovať. Ale keby som svoj sľub nedodržal, oprávňujem Vás, aby ste ma bez všetkého odtiaľto vyhodili.

Aj v ťažkých dňoch ho neopustil sklon ku vtipom.

Kráľ použil každý prostriedok, aby zlomil Mora. Cítil, že odsúdenie tohto muža je vážne aj ohľadom na ľud. Poslal k nemu istého pochabého človiečika zo svojho dvora, aby More zložil prísahu a zaprel, že Cirkev má pravdu.

Tento táral, povyprával Morovi všeličo a každá tretia veta bola:

– Ale, prosím, zmeňte svoj úmysel!

Morovi sa zunovali už tie dlhé táraniny. Veď vyše dvoch hodín mu bol už posol na krku. Len na to čakal, aby znovu odverklíkoval túto svoju vetu „zmeňte svoj úmysel!“ Vtedy ozval sa aj on:

– Je to pravda! naozaj zmením svoj úmysel…

Dvorný chlapík ani nečakal na dokončenie vety a radostne letel ku kráľovi. Oznámil, že čo sa nepodarilo útrapám žalára, to sa podarilo jeho prehovárajúcim schopnostiam: More zmenil svoj úmysel.

Aj sám kráľ sa divil tomu úspechu. Pripojil k poslovi ešte dvoch popredných pánov a poslal ho späť do väzenia, aby More slávnostne pred nimi vyhlásil, že zloží prísahu.

Lordkancelár ich už čakal. Huncútsky sa usmieval, keď mu povedali, prečo prišli.

– Ale páni moji! Kto vám povedal, že ja chcem zložiť prísahu a zaprieť svoju vieru? – pýtal sa.

– Či ste nepovedali, že ste zmenili svoj úmysel? – odsekol dvoran.

– Svätá pravda. Ale vy ste nečakali, aby som vetu dokončil, ale ste odleteli. Chcel som si totiž dať bradu odstrihnúť, ktorá mi tu v žalári tak veľmi narástla. (More sa predtým holil, v žalári si však nechal narásť dlhú bradu.) Ale potom som videl aká mrzká je vaša holá tvár, zmenil som svoj úmysel a ponechám si bradu…

Dvorania sa veľmi hnevali. A Tomáš More v tieni popraviska z chuti sa zasmial podarenému žartu.

*

Dojímavá je vernosť poddaného, ktorou sa choval voči kráľovi. Vo veciach viery tvrdo sa postavil proti nemu, ale ináč hovoril o ňom s najväčšou úctou.

Jeho odsúdenie na smrť bolo kruté. Znelo tak, že ho treba obesiť, ale nech ho zo šibenice odrežú, kým by zomrel. Nech mu vyrežú črevá a hodia psom, telo nech mu rozseknú na štvoro a vyvesia na štyroch bránach mesta, hlavu nech vztýčia na moste Temže. (Tým istým spôsobom veľa kňazov takto popravili anglickí protestanti, lebo ostali verní svojej viere.) Pred smrťou Tomáša Mora 4 dni tak zakončili život štyria kartuziáni.

Tento hrozný rozsudok z milosti zmenil kráľ na zoťatie hlavy. Keď Morovi oznámili „milosť“ celkom spokojne takto odpovedal:

– Ďakujem panovníkovi, čo so mnou spravil. Tým, že ma dal do väzenia, dal mi príležitosť, aby som vstúpil do seba a prichystal sa na večnosť. Povedzte mu, že sa neprestanem za neho modliť!

*

Svätou vážnosťou šiel na popravisko, ale žartovnosť ho ani tu neopustila.

Od choroby zoslabnutý, opierajúc sa o palicu vykonal cestu až ta. Ale na lešenie nevládal sám vyliezť. Vojakom veliaci istý dôstojník s dojatím mu pomohol. Takto sa mu poďakoval:

– Ďakujem za pomoc! Dolu už nebudem pomoci potrebovať.

Na popravisku pomodlil sa žalm Miserere, potom zložil hlavu na klát. Už už padol paloš, keď sa More pohol. Dlhá brada, ktorá mu vo väzení narástla, bola tiež na kláte, takže aj tú by bol paloš odsekol. Spokojne ju napravil a v poslednej svojej vete žartovne povedal katovi:

– Počkajte, kamarát! Brada nespáchala velezradu, len hrdlo mi musíš odťať.

*

– Odťatú jeho hlavu vztýčili na moste Temže. Mesiac bola tam a potom ju odovzdali jeho dcére. Podľa poznámok očitých svedkov, na tvári aj vtedy bol badateľný spokojný úsmev.

PDF (formát pre tlač)