Hady Presvätej Bohorodičky

Lucia Laudoniu
12. septembra 2023   Cirkev

Keď majstri rečníckeho umenia chceli naznačiť, že niečo má svoj dôvod, použili terentiovskú formulku non hoc de nihilo est – to nie je (nepochádza to) z ničoho. Iba Boh dokáže tvoriť ex nihilo. Dôvody Jeho kreačnej aktivity sú nám často skryté.

To, čo hlásali starí rečníci, sa dokonale vzťahuje na integritu evanjelia. Každá biblická veta – akokoľvek záhadná – je vždy zásadná. Má soteriologický zmysel. Ani čiarka vo Svätom písme nie je zahalená do plášťa ničoty.

Úryvok z Marekovho evanjelia serpentes tollent (hady budú brať do rúk – a neublížia im, porov. Mk 16,18) vzbudzuje dojem básnickej hyperboly, expresívneho (a možno aj trochu tajomného) rečníckeho obratu, ktorý už nik neberie vážne… Obyvatelia gréckej Kefalonie, hornatého ostrova v Iónskom mori, sú iného názoru. Na nich sa tento evanjeliový verš splnil do bodky.

Hady ako sudcovia

V predvečer byzantskej slávnosti Zosnutia Presvätej Bohorodičky (Dormitio Deiparae, v rímskokatolíckej tradícii Nanebovzatie Panny Márie) hady opúšťajú svoj úkryt v horách a zhromažďujú sa na mieste, kde v 18. storočí stál ženský monastier zasvätený sviatku Zosnutia. K tomuto javu každoročne dochádza v obciach Arginia (Αργίνια) a najmä Markopoulo (Μαρκόπουλο) na najväčšom z Iónskych ostrovov. Kto „vycvičil“ hady, aby prichádzali do chrámu na jeden z najkrajších mariánskych sviatkov Kristovej Cirkvi?

Skeptik bude namietať, že termín sviatku iba koliduje s obdobím prirodzenej migrácie hadov a chrám im skrátka „stojí v ceste“. Veci sú však oveľa zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdá, a miestna pravoslávna cirkev nepochybuje o zázraku.

V roku 1924 sa gréckym pravoslávím prehnalo malé (myšlienkové) zemetrasenie. Terraemotus mentis… Dôvodom bola polemika ohľadom správneho kalendára. Cirkevné autority v Grécku zaviedli gregoriánsky kalendár (s výnimkou Paschy a s ňou spojených pohyblivých sviatkov, ktoré sa naďalej slávia podľa východnej paschálie). Rozhodnutie hierarchov prijať „pápežský kalendár“ však v časti kléru a Božieho ľudu vzbudilo vlnu masívneho odporu. Oba tábory sa zamotávali do hrdzavých reťazí protiargumentácie a kameňovali sa anatémami.

Rozhorčení veriaci s napätím čakali, či kefalonské hady, ktoré dovtedy „dodržiavali“ juliánsky kalendár, prídu do kostolíka v Markopoulo v obvyklom čase. Plazy predsa nemôžu vedieť nič o zmene cirkevného počítania dní! Pokiaľ je príchod týchto tvorov do miestneho chrámu iba prírodným fenoménom bez spojitosti so sviatkom Zosnutia Panny Márie, predpokladá sa, že hady nebudú „reagovať“ na nový dátum slávnosti a ukážu sa v čase svojej sezóny, ako im to kážu ich – nazvime to – biologické hodiny.

Čo sa asi odohrávalo v hlavách miestnych kalendárnych „zelótov“, keď uvideli desiatky hadov plaziť sa do chrámu na mariánsku slávnosť v gregoriánskom termíne? Udalosti na Kefalonii presvedčili neveriacich Tomášov, že prítomnosť plazov v chráme a jeho blízkom okolí je skutočne viazaná na sviatok Nanebovzatia Božej Matky. Kto „rozkázal“ hadom, aby vyliezli z hôr v odlišnom čase, než boli zvyknuté? Kto im „vysvetlil“, že Cirkev právom adaptovala nový, opravený kalendár, ak nie sama Immaculata?

Kefalonské hady tak pomohli „rozsúdiť“ bolestný spor o platnosti cirkevného kalendára. V pravosláví sa ešte aj dnes ozývajú hyperkritické hlasy, ktoré gregoriánsku astronomickú reformu považujú za hrozbu bublajúcu pod pokrievkou herézy. Lenže to by museli byť heretikmi aj tie hady, ktoré prejavili poslušnosť cirkevným autoritám v správnej veci s oveľa väčšou pokorou, ako niektorí ľudia…

Uctievajú ikonu

Môžu byť hady pokorné? Väčšina z nás si tieto tvory spája s niečím negatívnym, priam diabolským. Oprávnene? Áno aj nie. V starovekom Grécku boli hady poslom zdravia (Asklepiova palica), podobnú skúsenosť mali aj Izraeliti (Mojžišov medený had).

Pravoslávne festum Assumptionis je zdokumentované na desiatkach, možno stovkách profesionálnych aj amatérskych záznamov z Kefalonie. Pozornosť vzbudzuje najmä interakcia modliacich sa osôb s netradičnými návštevníkmi chrámu. Hady veľké približne jeden meter prichádzajú na slávnostnú liturgiu, lezú na ikony a dokonca aj na evanjeliár či na biskupskú berlu, ktorá je v byzantskej tradícií dekorovaná dvoma kovovými hadmi (symbol múdrosti a rozvahy archijereja). Ľudia (vrátane detí) ich hladkajú a hrajú sa s nimi, „akoby sa nechumelilo“. Na tejto stránke nájdete niekoľko pozoruhodných snímok a videí: https://www.johnsanidopoulos.com/2012/08/the-snakes-of-panagia-in-kefallonia.html

O druhovom zaradení „svätých hadov“ z Kefalonie sa medzi odborníkmi stále vedú diskusie. Na ich čele (a údajne aj na jazyku) dominuje biely kríž, ako to môžeme vidieť na tejto fotografii z roku 2020: https://www.johnsanidopoulos.com/2020/08/a-clear-photo-of-cross-on-forehead-of.html

Najzvláštnejšie je, že sa plazia najmä na historickú ikonu Panny Márie, ktorú miestni nazývajú Φιδούσα, teda hadia. Ovíjajú rám obrazu, no lezú aj na postavu Panagie, akoby ju chceli uctievať.

Zbožní grécki včelári zažívajú čosi podobné, keď vkladajú ikony do včelích úľov. Včely vôkol obrazov vytvárajú symetrické plásty, no tvárí na svätých ikonách sa vôbec nedotknú. Obrázky prezradia viac, než slová: https://www.johnsanidopoulos.com/2013/09/the-respect-bees-have-for-holy-icons.html

Protestanti bojujúci proti Najsvätejšej Panne slepými nábojmi svojho bludu sú duchovne menší, než „nerozumné“ včely a hady, ktoré sa na sviatok „Uspenia“, ako mu hovoria východní Slovania, klaňajú Matke nášho Vykupiteľa v harmónii raja.

Poslovia nešťastia?

Nevšední hostia po skončení bohoslužby odchádzajú späť do hôr a náhle menia správanie. Už to nie sú krotkí maznáčikovia, ale agresívne tvory schopné ublížiť narušiteľom ich teritória.

„Uspenské hady“ sú symbolom autority Božej Matky nad Satanom, ktorá sa prejavuje napríklad pri exorcizmoch. Svätý Patrik podľa legendy zahnal hady, teda pohanstvo. Modloslužba bola porazená Ženou, ktorá priviedla na svet pravého Boha.

Katolícky svet pozná sochy Panny Márie, ako šliape na hlavu hada. Toto zobrazenie sa opiera o verš z knihy Genezis:

„Inimicitias ponam inter te et mulierem et semen tuum et semen illius, ipsum conteret caput tuum, et tu conteres calcaneum eius.“

„Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15)

Názov ostrova Kefalonia má blízko ku gréckemu slovu κεφᾰλή (hlava). Tá, ktorá rozdrvila hlavu Pokušiteľa, duchovne vládne nad ostrovom, kde Jej raz ročne vzdávajú úctu aj hady – napriek známym prírodným zákonom.

Traduje sa, že keď hady nezostúpia z hôr do chrámu, stane sa nešťastie (identický naratív sa uplatňuje v prípade skvapalňovania krvi svätého Januária v Neapole). Hady sa v dejinách Kefalonie neobjavili počas fašistickej okupácie. Nemci vtedy zastrelili jedného človeka z každej rodiny. Miestni sviatkovali bez hadov aj v roku 1953, ten sa zapísal do dejín ostrova ako rok mimoriadne ničivého zemetrasenia.

Svoj hadí festival však majú aj v talianskom mestečku Cocullo v regióne Abruzzo. Slávnosť lapačov hadov (Festa dei serpari) sa koná 1. mája na počesť svätého Dominika zo Sory, patróna proti uhryznutiu jedovatými hadmi. Mestečkom prechádza procesia so sochou svätca ovinutou živými plazmi.

Vystrašení piráti

Quod bene notandum, príbeh divotvornej kefalonskej ikony, ku ktorej sa po stáročia vinú hady, sa začína v ohnivých plameňoch. Podľa miestnej legendy dedinčania bežali k horiacemu stromu, na ktorom visela ikona Bohorodičky. Strom zhorel takmer do tla, ale ikona zostala nepoškodená. Vďační veriaci preto odniesli obraz do dedinského kostola. Nasledujúce ráno im zostali oči pre plač. Ikona z chrámu zmizla a zázračne sa objavila na obhorenom strome. Domáci pochopili, že ich Patrónka si želá byť uctievaná na tomto mieste a vôkol zničeného stromu postavili monastier.

Múry tohto monastiera sa v roku 1705 triasli pred nájazdom barbarských pirátov. Mníšky vrúcne prosili o pomoc nebeskú Orodovníčku. Keď lúpežníci vtrhli na kláštorný dvor, čakalo ich tam množstvo hadov. Vzali teda nohy na plecia a do monastiera sa viac nevrátili.

Rozprávanie má dve ľudové verzie: mníšky sa z Božej vôle na chvíľu premenili na hady, aby ich piráti nezneuctili, alebo Bohorodička poslala jedovaté plazy, nech odplašia nepriateľa a ochránia svätyňu.

Odvtedy sa hady každoročne prichádzajú pokloniť Kráľovnej nebies. Obyvatelia Markopoula veria, že hlavná chrámová ikona je tá istá, pred ktorou mníšky prosili Panagiu o záchranu pred pirátmi.

Kronikári zaznamenali, že prvé hady so znakom kríža prichádzali do mestečka už na slávnosť Premenenia Pána (Transfiguratio, Μεταμόρφωσις), ktorá sa vo východnej cirkvi slávi niečo vyše týždňa pred sviatkom Zosnutia (6. augusta). To celej udalosti dáva špeciálny teologický rámec: Kristovo premenenie je tiež závdavkom budúceho premenenia hriechom poznačenej prírody.

Tam, kde kvitnú suché ľalie

Len dva kilometre od „hadieho“ Markopoula dochádza k ďalšiemu mariánskemu zázraku. Jeho dejiskom je malé mesto Pastra (Πάστρα). Každý rok 15. augusta tu mirabili modo rozkvitajú suché ľalie, ktorými dedinské ženy zdobia miestnu ikonu Theotokos.

Nie, nie je reč o slávnej ruži z Jericha. Upresňujeme, že pučia kvety ľalií, ktoré boli niekoľko týždňov predtým odrezané od stonky a vysušené. Také čosi je biologicky nemožné. Miestni kňazi tvrdia, že „vzkriesenie“ ľalií je viditeľným znakom Nanebovzatia Božej Matky – znakom, ktorý vzbudzuje perpetuum silentium, večné mlčanie.

Aj ikona z Pastry má za sebou príbeh, ktorý stojí za pozornosť. Kalendár ukazoval august 1720. Ktorýsi robotník čistil hrabľami vinohrad, keď zrazu uvidel, že medzi zubami hrablí má zaseknuté nejaké staré drevo. Pozrel sa bližšie a zistil, že na dreve je obraz Panny Márie. Zdesený robotník priniesol ikonu miestnemu správcovi, ktorý bol práve zaneprázdnený a obraz nechcel ani vidieť. Robotníkovi odporučil, nech ikonu zanesie do chrámu – a vec je vybavená.

Nedbalosť správcu však mala dohru. V noci sa mu prisnila Panagia a pokarhala ho: „Prečo si ma vyhnal zo svojho domu?“ Správca hneď ráno bežal do kostola a ikonu priniesol do svojho sídla. Jeho malá dcéra, ktorá bola ochrnutá, po kontakte s ikonou začala chodiť.

Správca Lianos dal na mieste nájdenia obrazu postaviť krásny chrám. Robotníci stratili reč: na suchej lúke uvideli rozkvitnuté púčiky ľalií, hoci ich tam nikto nesadil.

Boh je zhovievavý voči ľudskej túžbe po dôkazoch. Necessitas probandi (potreba dôkazu) sa vždy roztápa v (i)racionalite zázraku.

PDF (formát pre tlač)