Dorothy Dayová – Čaká nás blahorečenie ľavicovej aktivistky?

Branislav Michalka
26. januára 2022   Cirkev

Náboženský korešpondent denníka New York Times, Liam Stack publikoval 23. januára obsiahly článok venovaný prebiehajúcemu procesu blahorečenia americkej katolíckej ľavicovej aktivistky Dorothy Dayovej (1897 – 1980). Provokatívny názov článku: Bola Dorothy Dayová príliš ľavicová na to, aby bola katolíckou sväticou? svedčí o tom, že politické a ideové pozadie potenciálnej svätice nie je natoľko jednoznačne ortodoxné, aby nevzbudzovalo kontroverzie.

Pre bývalých občanov komunistického bloku bola Dorothy Dayová presne tým typom verejne aktívneho človeka na Západe, ktorého komunisti radi využívali na svoju propagandu, a o ktorých sa súdruh Lenin vyjadroval veľmi nelichotivo, ako o ľuďoch síce užitočných pre dobro revolúcie, ale zároveň oplývajúcich natoľko mdlým rozumom, že si svoj podiel na revolúcii, skrze svoje aktivity, ani neuvedomujú. Títo „bojovníci za mier“ – pacifisti, bojovníci proti sociálnemu útlaku, za práva žien alebo černochov – sa stávali ľahkou hračkou v rukách komunistickej propagandy, a vzhľadom na to, že nimi boli neustále zahusťované (či riedené, podľa toho ako chcete) správy zo Západu, pili zmienky o ich aktivitách a pochodoch občanom Východného bloku krv. Prípadne vzbudzovali na ich tvárach sarkastický úškrn.

Teraz je však Dorothy Dayová kandidátkou oltára. Ako to vnímať? Je to ďalší doklad príklonu súčasnej vatikánskej hierarchie k ľavicovému spôsobu myslenia, ktorý môžeme pozorovať už niekoľko rokov a ktorý je navyše dochutený výrazným korením juhoamerickej teológie oslobodenia? Alebo bola skutočne Dorothy Dayová sväticou, ktorej súčasné potenciálne blahorečenie nie je v žiadnom prípade len nutnou daňou aktuálnej ľavicovej móde v cirkevných kruhoch, ale ocenením jej cnostného a svätého života? Poďme sa pozrieť na túto kauzu bližšie, kým sa ešte dá.

Návrh na kanonizáciu Dorothy Dayovej verejne predniesli klaretskí misionári v roku 1983. Na žiadosť vtedajšieho arcibiskupa New Yorku, kardinála Johna J. O’Connora, v marci 2000 umožnil Ján Pavol II. Newyorskej arcidiecéze odštartovať proces blahorečenia, vďaka čomu začala Dayová požívať titul Božia služobnica. Ako to vyžaduje kánonické právo, arcidiecéza predložila záležitosť na schválenie Konferencii katolíckych biskupov USA, ktorá súhlasila v novembri 2012. V roku 2015 sa pápež František modlil za Dorothy Dayovú pred spoločným zasadnutím Kongresu USA.

Potenciálna kanonizácia Dayovej sa okamžite stretla s odporom v konzervatívnych katolíckych kruhoch, pričom bolo poukazované na jej otvorenú spoluprácu s komunistickými stranami, ktorú v 50. rokoch zakázal a odsúdil pápež Pius XII., a vtedajšie Sväté ofícium, pod trestom exkomunikácie. Otvorene sa hlásila aj k určitým prvkom anarchizmu a pacifizmu, ďalším ideológiám nezlučiteľným s katolíckou vieroučnou tradíciou. Chválila Lenina, Mao Cetunga aj Fidela Castra, a toho posledného aj potom, ako bol v roku 1962 verejne exkomunikovaný pápežom Jánom XXIII. Ona sama v časopise Catholic Worker z roku 1970 úprimne vyznala, že jej kancelária v New Yorku „bola skôr revolučným ústredím, než misiou, ako si nás väčšina novín rada predstavuje“. Teraz sa z nej však má stať vzorová svätica pre 21. storočie – ľavicová aktivistka a feministka s katolíckym náterom.

Avšak paradoxne, najväčšie výhrady voči jej kanonizácii nevzniesli jej ideoví oponenti, ale práve niektorí členovia Katolíckeho robotníckeho hnutia, ktoré Dayová založila. Tí namietali proti procesu kanonizácie, lebo je v rozpore s Dayovej hodnotami a názormi.

Aké teda boli jej názory, pokiaľ im proces kanonizácie odporuje?

Podrobnú analýzu ľavicových postojov Dorothy Dayovej a jej robotníckeho hnutia prináša kniha britskej autorky Dr. Carol Byrneovej Katolícke robotnícke hnutie: Kritická analýza. Autorka v rozhovore uverejnenom na portáli Tradition in Action uvádza:

„V mojej knihe som podala solídne dôkazy, že aj po konverzii na katolicizmus bola Dayová členkou niekoľkých socialistických organizácií a aktívne sa angažovala v politických skupinách a odboroch, ktorých zakladateľmi a vedúcimi boli prevažne členovia komunistickej strany. Podporovala aj kauzy jednotlivých komunistov, ktorí boli na výplatnej listine Sovietskeho zväzu. Treba brať do úvahy, že toto všetko bolo proti učeniu pápežov, ktorí odsudzovali komunizmus ako „vnútorne zlý“. Zakázali katolíkom podporovať komunistov a v júli 1949 Pius XII. vydal dekrét o exkomunikácii proti každému, kto kolaboroval s komunistami alebo sa pripojil k ich spolkom. Existujú dôkazy, ktoré ukazujú, že Dayová jednoducho nad pápežským zákazom mávla rukou. Nevidela komunizmus ako skutočný problém, ani nezažila nijakú morálnu úzkosť ako katolík pracujúci v koalícii s takými skupinami, ktoré sa údajne venujú „spravodlivosti a mieru“.

Moja kniha obsahuje aj dokumentárne dôkazy, ktoré dokladajú, že Dayová podporovala politiku nepriateľských zahraničných mocností operujúcich z Moskvy, Havany, Pekingu a Hanoja proti svojej vlastnej krajine. Priaznivo písala aj o takých socialistických diktátoroch ako Lenin, Castro, Mao a Ho Či Min, hoci všetci násilne prenasledovali Cirkev vo svojich krajinách. V zásade sa ani nedokázala prinútiť odsúdiť sociálne a ekonomické ideály marxizmu. Jej činy vyplývali z tejto ideológie a neboli obmedzované takými faktormi ako katolicizmus alebo vlastenectvo. V skutočnosti bola Dayová taká radikálna a protiamerická, že ju FBI zaradila na index bezpečnosti federálnej vlády.“

Podľa Byrneovej by katolíci, ktorí sú presvedčení, že tvrdenia o svätosti Dorothy Dayovej sú preukázateľne falošné a že dochádza pri presadzovaní jej kanonizácie k justičnému omylu, mali využiť svoje právo a oznámiť svoje obavy cirkevnej hierarchii. To by znamenalo v prvom rade napísať ich miestnemu biskupovi, newyorskému kardinálovi Dolanovi a potom prefektovi Kongregácie pre kauzy svätých do Ríma. Či by bolo niečo podobné účinné, v tejto fáze procesu a za danej politicko-teologickej konštelácie, je otázne.

Pochybnosti o správnosti informácií, ohľadom života Dayovej, sú na mieste, pretože podľa Byrneovej: „List kardinála O´Connora z februára 2000, ktorý zaslal do Vatikánu a žiadal ním otvorenie kauzy, by mal byť citovaný ako dôkaz, že navrhovaná kanonizácia bola založená na nepravdivých tvrdeniach. V liste sa napríklad tvrdilo, že po tom, čo sa Dayová stala katolíčkou, sa nikdy nepridala k žiadnym politickým skupinám nepriateľským voči Cirkvi, napríklad komunistom, socialistom alebo anarchistom a že neschvaľovala ich taktiku. Avšak, ako bolo uvedené vyššie, moja kniha poskytuje nespochybniteľné dôkazy, že tieto veci robila aj po svojej konverzii na katolicizmus. Kardinál bol podobne nesprávne informovaný o Dayovej postoji k súkromnému vlastníctvu. Je vecou historických dôkazov, že volala po spoločnom vlastníctve majetku a výrobných prostriedkov a dokonca uprednostňovala spoločnú výchovu detí, ktorá by nahradila tradičnú rodinu.“

O jej kontroverznom postoji práve k deťom, ich výchove a rodine, ktoré zrejme vnímala ako brzdu svojich aktivít, svedčí fakt, že ako mladá anarchistka, ešte pred svojou konverziou, išla na umelý potrat a už ako veriaca podľa Byrneovej zanedbávala svoju dcéru Tamaru kvôli svojej politickej aktivite. Samotná dcéra neskôr spomínala na emocionálnu bolesť, ktorú prežívala počas detstva, v dôsledku matkinej neprítomnosti, dokonca aj v čase choroby.

Z tohto pohľadu nie je vôbec prekvapujúce, že keď bola Dayová požiadaná jedným zo svojich kolegov z hnutia, Danielom Marshallom, aby napísala proti umelým potratom článok do novín, ako o „možnom ústrednom morálnom probléme našej doby“, tak to odmietla. Informáciu (ako pozitívnu?) priniesol známy obhajca LGBT hnutia, jezuita o. James Martin SJ, v časopise America.

Ako je vôbec možné, že bola jej kauza začatá? V prvom rade je tu silná spoločenská objednávka zo strany ľavicových a liberálnych katolíkov, pre ktorých predstavuje Dayová určitý pravzor vlastných aktivít, vrátane ignorovania niektorých vieroučných daností. V druhom rade došlo k zahmlievaniu a utajovaniu informácií o jej živote a postojoch. Podľa jej bývalého kolegu, člena hnutia Jima Foresta, všetky informácie, ktoré kardinál O´Connor zozbieral v prospech kanonizácie vo februári 1998, pochádzajú asi od poltucta jej nekritických obdivovateľov, ktorí všetci automaticky súhlasili s tvrdením, že bola svätá. Žiadne ďalšie vyšetrovanie sa nepožadovalo. Pravdivosť tohto incidentu bola potvrdená v časopise Catholic Worker z júna/júla 2012 dvoma členmi hnutia, Kathleen a Patom Jordanovými, ktorí boli na tomto stretnutí s kardinálom prítomní.

Niektoré výroky a skutky Dorothy Dayovej sú natoľko signifikantné, že na to, aby bolo dokladované ideové pozadie jej aktivít, stačí ak ich uvedieme. V roku 1949 obhajovala amerických komunistov nehoráznymi slovami:

„Nezabudnime, že hovorím ako bývalá komunistka a osoba, ktorá nevypovedala pred výbormi Kongresu, ani písomne o komunistickom sprisahaní. Môžem s vrúcnosťou povedať, že som milovala komunistických ľudí, s ktorými som pracovala a veľa som sa od nich naučila. Pomohli mi nájsť Boha v Jeho chudobných, v Jeho opustených tak, ako som Ho nenašla v kresťanských kostoloch.“

Čitatelia tu ľahko rozpoznajú súčasnú, často používanú rétoriku o hľadaní Krista v chudobných. Tušili, že to boli práve komunisti, ktorí ju pomáhali „nájsť“ liberálnym katolíkom? Prípadne by mohli na základe toho pochopiť súčasné uzatváranie kostolov. Veď Dorothy, podľa jej tvrdení, tam nemohla nájsť poriadne ani Boha, tak načo by vlastne mali byť otvorené?

Dayová otvorene identifikovala body, v ktorých sa zhodla s komunistami, pripomínajúce známe frázy, aké sme sa museli učiť na socialistických školách: zásadu „každému podľa jeho schopností, každému podľa jeho potrieb“, nevyhnutnosť „odumierania štátu“, „spoločný aspekt majetku, ktorý zdôrazňovali raní kresťania.“ Ako pravá dcéra západnej, evolučnej verzie marxizmu, však odmietala násilnú revolúciu, aj keď uznávala, že „triedny boj je fakt“ a dodávala: „Komunisti na to poukazujú ako na nevyhnutnosť a hovoria, že keď k nemu príde, zúčastnia sa na ňom a vo svojich plánoch si chcú pripraviť pôdu a získať čo najviac ľudí na svoju stranu. A kde budeme v ten deň my? … Budeme nevyhnutne fyzicky na ich strane.“

Potom však dodáva v duchu pacifizmu a nenásilia, ktorý mal na západných liberálnych ľavičiaroch tak rád už súdruh Lenin: „Ale pokiaľ ide o aktivitu, budeme, dúfam a modlím sa, pacifisti, nenásilní odporcovia agresie, nech príde od kohokoľvek, odporcovia represií, nátlaku, nech to príde z ktorejkoľvek strany a naša aktivita bude skutkom milosrdenstva.“ Ale zároveň na strane komunizmu, odsúdeného Cirkvou…

Na záver si prečítajme tirádu, ktorá vyznie z úst budúcej svätice nanajvýš zvláštne – oslavný text na revolučnú Kubu a jej vodcu Fidela Castra z roku 1961: „Sme na strane revolúcie. Veríme, že musia existovať koncepty vlastníctva, ktoré sú vlastné človeku a že tento nový koncept, nie je až taký nový. Kresťanský komunizmus a kresťanský kapitalizmus…Veríme v poľnohospodárske obce a družstvá a budeme radi, keď uvidíme, ako sa im darí na Kube… Boh žehnaj Castra a všetkých, ktorí vidia Krista v chudobných. Boh žehnaj všetkým tých, ktorí hľadajú bratstvo človeka, pretože milujúc svojich bratov, milujú Boha, aj keď Ho popierajú.“

Kde sme to len už všetko počuli?

PDF (formát pre tlač)