Biskup Robert Barron: Sekularizmus a ateizmus vedú k uzavretiu mysle

biskup Robert Barron
2. júla 2021   Cirkev

Jeden z výrazov, ktoré neexistovali, keď som bol dieťa, a dnes je súčasťou bežného jazyka, je „vyhľadávač“. Desiatky, ak nie stovky, týchto zložitých programov sú určené na vyhľadávanie informácií v globálnej virtuálnej sieti. Google, Yahoo, Bing a mnoho ďalších internetových vyhľadávačov nám dáva čosi, čo si naši predkovia dokázali predstaviť iba v tých najdivokejších predstavách: prakticky okamžitý prístup k väčšine informácií, ktoré sú človeku k dispozícii. Stlačením klávesy môžem sa dostať k článku z Teologickej sumy sv. Tomáša Akvinského, k celej Danteho Božskej komédii, k podrobnému zhrnutiu teórie relativity, k španielskemu prekladu slova tanec, k výslednému skóre tretieho zápasu bejzbalového finále MLB v roku 1937, či k zoznamu postáv zo seriálu F Troop. Všetko, po čom naša myseľ (alebo naše srdcia) túžia, máme na dosah ruky.

Súčasný okamih vývoja našej civilizácie vykazuje zaujímavú spojitosť s náboženstvom, a to vďaka vlastnosti nášho intelektu, ktorým je neustále, ba dokonca neúnavné hľadanie. Máme hlboko zakorenenú inštinktívnu potrebu (nadobúdania) vedomostí, preto vytrvalo kladieme otázky a snažíme sa hľadať odpovede. Po ich nájdení však nie sme spokojní; naopak, vznikajú desiatky nových otázok, často takých, na ktoré by sme predtým ani nepomysleli. Niekedy sa na chvíľu zastavíme v našom intelektuálnom hľadaní, ale je to iba čosi ako krátky odpočinok horolezca, ktorý lezie na horskú stenu: prchavá, pominuteľná príležitosť na to, aby sme sa nadýchli.

Keď som podľahol svojmu inštinktu hľadať vedomosti, často som strávil veľa času pri počítači a sledoval zvolený smer otázok, prechádzal zo stránky na stránku, venoval sa témam, ktorým som sa pôvodne nechcel venovať, a zistil som, že sú pútavejšie ako to, čo som sa pôvodne chcel dozvedieť. Toto hľadanie odpovedí samozrejme ide donekonečna nad absolútne minimum nevyhnutné pre biologické prežitie. Zviera využíva svoju inteligenciu i svoj pud, aby našlo veci, ktoré potrebuje k životu, zatiaľ čo človek chce poznať množstvo vecí, ktoré sú úplne nepraktické a zbytočné: filozofické pravdy, estetický rozmer reality, čisto abstraktnú matematiku a pod. Považovať túto vlastnosť len za epifenomén evolúcie inštinktu prežitia mi pripadá beznádejne redukcionistické.

Vo svojej teórii poznania používa Tomáš Akvinský pojem Intellectus agens (aktívny intelekt). Keďže latinský termín agens je činným príčastím prítomného času, presnejší význam tohto termínu možno vyjadriť ako „hľadajúca myseľ“ alebo „konajúca myseľ“. Zmysly, hovorí Tomáš, prijímajú základné údaje; predstavivosť ich ukladá na neskoršie zváženie; nakoniec ich intellectus agens začne analyzovať a neustále sa pýta: „Quid sit?“ (Čo to môže byť?) Keď sa dozvie odpoveď, okamžite ju považuje za neúplnú a predbežnú, preto sa pýta znova: „Quid sit?“

Takéto vytrvalé kladenie otázok je charakteristické pre každé dieťa, kým ho dostatočne nezneistíme alebo neodradíme – ale myseľ sa odmieta zastaviť a usiluje sa poznať celú pravdu. Napríklad moje zmysly a predstavivosť predkladajú aktívnemu intelektu na zváženie klávesnicu môjho počítača. Moja neúnavná myseľ uvažuje, čo by to mohlo byť, a formuluje odpoveď: zariadenie na prenos údajov na obrazovku počítača. Ale čo to je „zariadenie na prenos údajov na obrazovku počítača“? Je to druh stroja. A čo je to stroj? Je to fyzický predmet vyrobený na konkrétny účel. Čo je to fyzický predmet? Je to fyzická vec. A čo je to fyzická vec? Je to nejaký druh reality? Čo znamená povedať, že nejaká vec je skutočná? Sériou jednoduchých otázok sa myseľ posúva stále ďalej od veľmi konkrétneho predmetu a smeruje k horizontu všetkého, čo možno poznať, k nekonečnému moru existencie ako takej.

Bernard Lonergan to zhrnul takto: myseľ chce nakoniec vedieť „všetko o všetkom“, vyjadriť tú istú myšlienku teologickejším jazykom: hľadá blažené videnie, videnie Boha – nielen jednu skutočnú vec, ale aj Pravdu samotnú, pravdu v jej bezpodmienečnej podobe. Myseľ je spočiatku prázdna, ale je to prázdnota žalúdka, nie skrinky. Inými slovami, myseľ, hoci jej chýba počiatočný pozitívny obsah, nezostáva bezmyšlienkovite pasívna a nečaká, kým ju niečo naplní; naopak, vie, čo chce, a aktívne to hľadá.

Dúfam, že už chápete, prečo tvrdím, že medzi internetovými vyhľadávačmi a náboženstvom existuje zaujímavá súvislosť. Obe sú istým spôsobom výsledkom neobmedzenej túžby po poznaní, obe úzko súvisia so živou činnosťou intellectus agens. V úvode tejto časti knihy by som chcel celkom jasne a bez podcenenia predstaviť môj základný argument: moja najvážnejšia výhrada voči sekularizmu a ateizmu je, že vedú k uzavretiu mysle. Hoci sa skeptici a ateisti, minulí i súčasní, radi obliekajú do rúcha rozumu, obávam sa, že v skutočnosti sú jeho nepriateľmi – práve preto, že prehliadajú alebo vylučujú možnosť klásť si tie najzaujímavejšie otázky. Zatvárajú ducha do väzenia „bufferového ja“ (buffer – vyrovnávacia pamäť), ktoré som už spomínal, a umožňujú klásť iba určité typy otázok – konkrétne tie, ktoré sú kladené v materialistickom kontexte.

A hoci je náboženstvo pravidelne podrobované zdrvujúcej kritike ako údajná oblasť povier a iracionality, práve ono vo svojej najlepšej podobe vždy predstavuje otvorenie mysle, plné zapojenie intellectus agens a oslobodenie ducha. Wittgenstein povedal, že filozofia je v podstate na to, aby „ukázala muche cestu von zo sklenenej pasce“ – teda, aby oslobodila myseľ z tesného a dusného priestoru, v ktorom sa z rôznych dôvodov sama uväznila. Pravé náboženstvo – nie jeho bezmyšlienkovitá a naivná napodobenina, ktorú racionalisti tak často kritizujú – umožňuje muche vyletieť zo sklenenej mucholapky, umožňuje mysli vzlietnuť do výšin.

PDF (formát pre tlač)