Benediktova voľba – cesta pre moderných katolíkov či dezercia?
Włodzimierz Krajnowski
4. marca 2020
Spoločnosť
Kniha “Benediktova voľba” od Roda Drehera bola označená za “katolícku knihu desaťročia” a v Spojených štátoch vyvolala ohromnú diskusiu.
V situácii, kedy morálna revolúcia úspešne napreduje a diskriminácia kresťanov je čoraz citeľnejšia, vyvstáva otázka: ako sa má Kristov vyznávač zachovať? Jedni dúfajú v politickú zmenu síl, iní počítajú s úmornou prácou v duchovnej a kultúrnej oblasti. Medzi nich patria aj zástancovia návrhu známeho ako “Benediktova voľba”.
Izolácia, či spôsob ako prežiť?
Časť amerických konzervatívcov, ktorá v civilizačnom zápase stratila nádej na politické víťazstvo, sa podľa vzoru stredovekých mníchov usiluje o určitú izoláciu od chaotického sveta. Všetku svoju pozornosť sústreďuje na duchovnú a kultúrnu sféru a oživuje ducha spoločenstva. Na tomto spočíva Benediktova, či benediktínska voľba.
Už v roku 2016 o nej písal Marcin Jendrzejczak v “Polonia Christiana” (číslo 49 marec – apríl 2016). Všimol si, že nie náhodou vzniklo toto hnutie v Spojených štátoch – v krajine, ktorá je avantgardou v procese praktického uskutočňovania kultúrnych zmien nepriaznivých pre kresťanov, ktoré voľba Donalda Trumpa za prezidenta len trochu pribrzdila.
Musíme akceptovať fakt, že žijeme v kultúrne post-kresťanskej krajine. Základné princípy, na ktoré sa kresťania mohli dlho spoliehať, už neexistujú – konštatoval 26. júna 2015 na stránkach Time popredný americký propagátor benediktínskej voľby, spisovateľ a publicista Rod Dreher.
Podľa neho po prehranom zápase o verejnú sféru nezostáva Kristovým nasledovníkom nič iné, než sa stiahnuť – aspoň mentálne – zo sveta ponoreného v chaose a zamerať sa na prežitie vlastnej kultúry. Ak vedome nie si kontrakultúrny, nezostaneš dlho kresťanom. Súčasná kultúra […] nás odvádza od našich koreňov a od božského poriadku. Nemôže to byť inak, kým sa pod slobodou chápe emancipácia vlastného ja a vlastnej vôle.
Zástancovia Benediktovej voľby sa odvolávajú na myšlienku filozofa Alasdaira MacIntyrea. Tento filozof kritizuje vo svojej knihe Dedičstvo cnosti osvietenský individualizmus a racionalizmus. Tvrdí, že tieto trendy viedli k vykoreneniu človeka zo spoločenstva a hovorí o potrebe zachrániť to, čo ešte zostalo z dávnej kultúry, a to cez nového svätého Benedikta, ktorý však bude odlišný od svojho mníšskeho predchodcu.
Propagátori Benediktovej voľby filozofovu výzvu prijali. Novým Benediktom nie je pre nich nejaký vynikajúci jednotlivec, ale každý, kto dbá o kresťanskú kultúru – najlepšie v konzervatívnych komunitách dištancujúcich sa od hlavného prúdu spoločnosti nasiaknutého hedonizmom a morálnym nihilizmom.
Benediktova voľba v praxi
Namiesto materializmu, masovej produkcie a ustavične informujúcich masmédií Benediktova voľba navrhuje okrem iného zriekanie sa, lokálnu produkciu zdravých potravín a zameranie sa na to, čo je nadčasové. Roden Dreher to na stránke americanconservative.com formuluje nasledovne: Benediktova voľba sa týka kresťanov na súčasnom Západe, ktorí už nestotožňujú civilizovanosť a morálnosť s prežitím amerického impéria a usilujú sa budovať miestne formy spoločenstva ako miesta (loci) kresťanského odporu voči tomu, čo predstavuje impérium.
Zástancovia Benediktovej voľby však zdôrazňujú, že napriek zdaniu nehlásajú úplnú izoláciu od sveta. Spoločenstvá sa nemusia fyzicky vzdialiť od zvyšku spoločnosti. Dôležité je však určité mentálne oddelenie sa od dominantnej kultúry relativizmu a vykorenenosti.
Ako by mala vyzerať ideálna komunita zástancov benediktínskej voľby? Neexistuje jeden vzor, ale zato jestvuje spoločný zdroj inšpirácie – benediktínska regula. Samozrejme, nie vždy ide o to, aby sa doslovne dodržiavala. Veď tu nehovoríme o spôsobe života pre mníchov. Ako však hovorí Dreher, je potrebné dodržiavať všeobecné zásady: poriadok (hlavným cieľom je Boh), modlitba a práca, stabilita, spoločenstvo, pohostinnosť a tiež rovnováha. Toto posledné pravidlo je ochranou pred krajnosťami: pred prílišnou voľnosťou i pred prehnanou kontrolou či kultom osobnosti. Pozitívne vnímaný je aj zmysel pre humor.
Rôznymi spôsobmi
Hoci neexistuje ideálny model spoločenstva žijúceho v súlade s Benediktovou voľbou, Dreher spomína skupiny, ktoré možno vo väčšej alebo menšej miere použiť ako príklad realizácie Ben Op v praxi. Jednou z nich je protestantská komunita Bruderhof, ktorej členovia žijú spoločenstvo majetku ako apoštoli v prvotnej cirkvi. Dávajú svoje pozemské dobrá do spoločného a na oplátku dostávajú to, čo pre svoj život nevyhnutne potrebujú.
Ciele blízke Benediktovej voľbe majú aj rodičia, ktorí vzdelávajú deti doma, pokiaľ sú motivovaní túžbou odovzdávať dedičstvo kresťanskej civilizácie a taktiež katolícke školy, ktoré pestujú výchovnú tradíciu uprostred všadeprítomného “pokroku”, ako je St. Jerome Classical School v Hyattsville (Maryland). Študenti tejto strednej školy sa učia o klasickom svete, spoznávajú cirkevných otcov a teológov minulých storočí, počúvajú klasickú hudbu a uvažujú o tom, čo je Dobro. Učia sa správnym spôsobom vyjadrovať a argumentovať. Benediktova voľba neponúka hotové recepty, ale môže byť zdrojom inšpirácie v rôznych okolnostiach.
Niet ruže bez tŕnia
To všetko znie krásne, ale niet ruže bez tŕnia, čo priznáva sám Rod Dreher. Spoločenstvám, ktoré do istej miery fungujú na okraji spoločnosti, hrozí, že upadnú do sektárstva. Obsedantná kontrola skupiny, zameriavanie sa na triviálne záležitosti, ktorých porušovanie sa vykladá ako porušovanie pravovernosti, odtrhávanie detí od kontaktov s vonkajším svetom, vštepovanie opovrhovania “cudzími” – k takýmto javom občas dochádza. Dôsledky bývajú poľutovaniahodné, niekedy spojené aj so stratou viery.
Zameranie sa na spoločenstvo – najmä na rodinu – prívržencov Benediktovej voľby je určite dobrá vec. Avšak, ako zdôrazňuje Gilbert Meilaender na stránke „First Things“, niekedy sa zdá, akoby sa rodina stávala dôležitejšou ako Boh. Okrem toho sa, podľa Drehera, medzi morálne príkazy dostávajú aj obyčajné záľuby ako je preferovanie lokálnych potravín oproti fast foodom, či vyzdvihovanie komunitného života v ústraní pred životom veľkomestským.
Hlavnou námietkou voči Benediktovej voľbe môže byť nekresťanská izolácia od spoločnosti. Táto námietka je rovnako často uvádzaná a odmietaná. Hoci Benediktova voľba súvisí s určitým stiahnutím sa, predsa len má za cieľ posilniť duchovnú silu, ktorá môže byť prospešná pre celú spoločnosť. Na to poukazuje aj dvetisícročná múdrosť Cirkvi. Nie je azda svätá Terezka patrónkou misií?
Zdravý rozum alebo dezercia?
Veľa tradicionalistov sa kriticky stavia k Benediktovej voľbe. Jedným z nich je Maciej Maleszyk, šéfredaktor časopisu “Krzyżowiec”. V časopise Polonia Christiana (č. 51 júl – august 2016) kritizoval text Marcina Jendrzejczaka.
Ako poznamenal Maciej Maleszyk, „Benediktova voľba odvodzuje svoj názov od sv. Benedikta z Nursie (480-547)“. Podľa jeho názoru si však neoprávnene prisvojuje jeho autoritu. „Tento svätý mních sa totiž strastiplne presvedčil, že z dlhodobého hľadiska nie je možné viesť život v izolácii od nepriateľského sveta v nádeji, že zdola dôjde k jeho morálnemu oživeniu.“
Preto sa svätý Benedikt rozhodol ponoriť sa do okolitej kultúry, aby ju zmenil k lepšiemu. “Začal, samozrejme, stavať kláštor v blízkosti pohanského chrámu. Od tej chvíle sa plne angažoval v miestnej komunite – odstraňoval sochy pohanských bohov, pálil ich posvätné lesy a získaval duše pre katolícku vieru,” zdôrazňuje Maciej Maleszyk.
Autor taktiež zdôrazňuje meniace sa osudy kláštora Monte Cassino. “Odvtedy je história tohto miesta poznamenaná neustálym ničením a obnovou. Ako keby Prozreteľnosť chcela na tomto kopci vytvoriť symbol ustavičného boja o osud kresťanskej civilizácie. Môže tiež slúžiť ako memento pre “neobenediktínskych” eskapistov unikajúcich pred realitou, že naše porážky pre Božie kráľovstvo na zemi sú len dočasné a vojna trvá až do konca času” – zdôrazňuje.
Pavlova voľba – kontemplácia a boj
Preto je podľa Macieja Maleszyka pustovnícky život spojený s bojom. Dokazuje to aj život svätého Pavla pustovníka (229 – 342). „Vo veku dvadsaťdva rokov počas prenasledovania cisára Deciusa sa Pavol dozvedel, že jeho švagor ho udal pohanským autoritám za to, že je kresťan. Utiekol a útočisko našiel v púšti. Keď nebezpečenstvo pominulo, rozhodol sa zostať pustovníkom. Na prvý pohľad sa zdá, že si zvolil veľmi radikálnu formu Benediktovej voľby.“
Podľa Macieja Maleszyka to však neznamená, že pustovníka sa netýkali boje, ktoré Cirkev zvádzala. „Naopak! Život svätého Pavla pustovníka je príkladom toho, že spojenie kontemplatívneho a aktívneho života je nielen možné, ale aj potrebné. Vo svojej jaskyni, kde žil v izolácii, sa venoval meditáciám o Božích veciach a osvietený Božím vnuknutím duchovne sledoval zápasy veľkého svätého Atanáza. Keď ten zomrel, Pavla navštívil svätý Anton. Pustovník ho prosil, aby mohol byť pochovaný v tunike sv. Atanáza a takto dal najavo svoje oduševnenie pre boje, ktoré Atanáz neúnavne zvádzal proti arianizmu. Táto udalosť ukazuje, ako tesne je vonkajší apoštolát spojený s vnútorným životom, ako je aktívny život spojený so životom kontemplatívnym.“
Jasna Góra, čiže brániť sa a útočiť
Pre rehoľu pavlínov idúcich po stopách svätého Pavla pustovníka bol bojový duch ešte charakteristickejší. Dokazuje to aj obrana Jasnej Góry. “Bol rok Pána 1655. Republika bola v rukách Švédov, ktorí neľútostne vraždili, znásilňovali a rabovali a ako zarytí heretici nešetrili ani kostoly. Poslednou baštou poľskosti, ktorá bojovala až do poslednej kvapky krvi, bol kláštor na Jasnej Góre. Takže pavlíni – povolaní k modlitbe a rozjímaniu – sa postavili na ozbrojený odpor?“
Veliteľ obrany, nebojácny otec Augustín Kordecki, si bol vedomý, že má právo na obranu, pretože bol napadnutý. „Pobádala ho aj starosť o obraz Matky Božej Częstochowskej, ktorý mali pavlíni zverený do opatery. Navyše, okrem rozkazu strieľať na nepriateľa na slávu Najsvätejšej Panny, nezabúdal ani na duchovnú podporu obrancov. Otec Kordecki požehnal delá, guľky a pušný prach. Aby vzbudil posvätnú atmosféru boja, nariadil nosiť za spevu a modlitieb Najsvätejšiu sviatosť okolo múrov. Takže dôstojný prior si nedovolil pasívne očakávať útoky oveľa silnejších Švédov, čo mimochodom možno vyčítať stúpencom tzv. Benediktovej voľby.“
“Neprijateľné pre bojujúceho katolíka”
Podľa Macieja Maleszyka je Benediktova voľba určite “neprijateľná pre bojujúceho katolíka. Zbožný život je spojený s bojom. Už Jób hovorí: Či nie je vojnou život človeka na zemi? (Job 7:1). Nemožno utekať pred nepriateľmi a od bezbožnej civilizácie. Namiesto toho, aby sme sa skrývali pred ňou zo strachu, že zabije naše duše, musíme jej vytrvalo čeliť. Ak prestaneme bojovať za Božie kráľovstvo na zemi, necháme mnohých ľudí napospas novým barbarom a duše nových pohanov budú v nebezpečenstve večného zatratenia.“
Preto ideál netreba hľadať v izolácii, ale v “kontemplácii spojenej s bojom”, a to predovšetkým v ťažkých časoch. „Kontemplovať a brať vážne vnútorný život úzko súvisí s bojom. Ideálom pre súčasného katolíka bude teda kontemplácia spojená s bojom. A čo ak napriek našej najlepšej vôli utrpíme porážku? Pán Boh nečaká od nás samé víťazstvá, ale chce, aby sme za Neho urputne bojovali“ – tvrdí Maciej Maleszyk.
Vari treba Benediktovu voľbu úplne odmietnuť?
Kritika Macieja Maleszky sa týka dôležitých otázok. Nepochybne by nekritické prevzatie Benediktínovej voľby v krajinách, ktoré sú ešte stále kresťanské – ako napríklad v Poľsku, na Slovensku – znamenalo uvoľniť priestor nepriateľovi. Katolíci bez toho, aby zanedbávali kľúčovú sféru kultúry a náboženstva, by sa zároveň mali snažiť o zdokonaľovanie práva. Benediktovu voľbu však netreba zatratiť. Dobré je sa s ňou oboznámiť ako so zaujímavým intelektuálnym návrhom pre krajiny, kde je kresťanstvo v hlbokej defenzíve.
