Anna Bohuslava Tomanová ako česká stigmatizovaná mystička v službách zástupného utrpenia

Radomír Tomeček
26. marca 2026   Cirkev História

Termín „stigma“ predstavuje známku utrpenia Pána Ježiša Krista, ktorú niektorí svätci dostali v extáze na rukách, na nohách, na boku a na hlave. Tento znak je spojený s prudkou bolesťou, pripomínajúcou Spasiteľovo utrpenie. Svätý František z Assisi (1181 – 1226), taliansky svätec, je považovaný za prvého stigmatizovaného svätca. Cirkev vo svojich dejinách eviduje viac než 300 stigmatizovaných ľudí.

Anna Bohuslava Tomanová (1907 – 1957), česká stigmatizovaná mystička, predstavuje jednu z ďalších postáv, ktoré boli preukázateľne spojené s vyššie zmienenými stigmami. Jej pozoruhodný životný príbeh bol sprevádzaný množstvom osobného utrpenia a bolesti, ale aj radosti z prežívania Božej prítomnosti.

Za svoju lásku a vernosť voči Spasiteľovi a Panne Márii bola obdarená mnohými Božími milosťami a mimoriadnymi schopnosťami, ktoré využívala na pomoc ľuďom. Mnoho svedkov ďakovalo za jej príhovor po tom, čo vyprosila zázračné uzdravenie z nevyliečiteľnej choroby, alebo po tom, čo sama prevzala na seba bolesť spojenú s niektorým človekom, ktorému následne bolesť zmizla. Hlavným prínosom tejto mimoriadnej osobnosti bolo privádzanie ľudí k poznaniu významu ľudského utrpenia a kríža na náročnej ceste smerujúcej k večnej spáse.

Malá Anička Tomanová a prvý dotyk kríža

P. ThLic. Filip Maria Antonín Stajner (1964 – 2021), český rímskokatolícky kňaz a dominikán, na základe mnohých prameňov a svedectiev zostavil text diela Chudobka z Orlických hor. Životní píseň lásky a oběti stigmatizované Anny Bohuslavy Tomanové, ktoré vydalo české vydavateľstvo Martin Leschinger-FLÉTNA v roku 2023. Skutočnosti uvedené v tomto článku vyplývajú z tohto diela.

Je pozoruhodné, že aj život vyššie zmieneného kňaza bol spojený so zvláštnym utrpením. Tento kňaz predložil pápežovi Jánovi Pavlovi II. petíciu, aby nevyhovel žiadosti Českej biskupskej konferencie, žiadajúcej Vatikán o povolenie podávať sväté prijímanie na ruku. Pre tento svoj postoj bol následne mediálne dehonestovaný a obviňovaný z „nedostatku úcty voči biskupom a z neposlušnosti“ a dokonca bol vylúčený z dominikánskej rehole. Posledných 20 rokov svojho života prežil pod ťarchou ťažkej choroby, amyotrofickej laterálnej sklerózy (ALS).

Anna Bohuslava Tomanová sa narodila dňa 8. novembra 1907 v Čechách v obci Pastviny v okrese Ústí nad Orlicí. Mala dvoch mladších bratov, Jozefa a Bernarda, ktorý sa stal kňazom. Život malej Aničky bol zasiahnutý nešťastnou udalosťou, ktorá výrazne poznamenala celý zvyšok jej života. Stalo sa to práve v čase, keď dovŕšila 4 roky.

Anička bola sama doma a stála na lavici pri okne. Sledovala plamene požiaru v susednom dome, ktorý vypukol dňa 8. novembra 1911 vo večerných hodinách. Náhle prudký plameň ohňa vyľakal malú Aničku, ktorá spadla a zranila sa. Jej celoživotná krížová cesta práve začala.

Bernard Toman a jeho manželka Anna boli rodičmi vyššie zmienených detí. Hospodárili na približne 7 hektároch pôdy, čo vyžadovalo mnoho námahy. Aničkin otec mal ťažko poškodený sluch v dôsledku zranenia v prvej svetovej vojne (1914 – 1918). Rodičia Aničky vyhľadali lekára po jej nešťastnom páde až po niekoľkých mesiacoch, keďže si nevšimli hneď následky zranenia. Dokonca aj lekár vravel o Aničke, ktorá pri behaní často padala na zem, že je rozmaznaná a svojhlavá.

Liečenie spojené s bolesťou a zástupné utrpenie za malého brata

Návštevy miestneho lekára nepriniesli Aničke uzdravenie. Následne bola zverená do starostlivosti nemocnice, kde strávila až 5 týždňov. Mala vtedy len 5 rokov a prežila tam mnoho bolestí a smútku. Ďalším sklamaním pre Aničku bolo, keď po dovŕšení 6 rokov nemohla nastúpiť do školy. Dokázala sa pohybovať len lezením po kolenách a to až do svojich 12 rokov.

Posledné a najdlhšie obdobie Aničkinej liečby prebiehalo v nemocnici v Prahe v období rokov 1919 až 1920. Anička odchádzala do nemocnice s nádejou na uzdravenie. Vo svojich písomne zaznamenaných spomienkach videla aj smutné chvíle lúčenia s milovanou matkou. V týchto slovách možno nájsť aj akoby skrytý a hlboký duchovný význam:

„S mamičkou je mi tak dobre na duši a hneď by som s ňou šla späť domov. Netúžim už, aby som mala zdravé nohy. Myslím si, že mi stačia moje kolená, a že sa po nich dostanem kam chcem.“

Zdravotná sestra informovala Aničku o nadchádzajúcom období na chirurgickom oddelení nemocnice, kde deti pociťujú mnoho bolesti. Anička spomínala na tieto chvíle slovami:

„Sestrička mi spravila krížik na rozlúčku, deti volali: „Prajeme ti zdravie.“ Ale ja som vedela, že nebudem zdravá, že začína moje utrpenie, moja krížová cesta. Prijala som ochotne všetko z rúk Majstra.“

Anička zažívala v pražskej nemocnici nielen fyzickú bolesť spojenú s liečbou. Jedna z nemocničných sestier sa správala k Aničke veľmi hrubo. Nechala ju ležať na lôžku priamo pod horúcimi lúčmi slnka a celkom ignorovala všetky Aničkine prosby. Anička nechcela zaťažovať svoju mamičku ďalšími starosťami, a preto pred ňou mlčala o svojom trápení. Neprezradila jej ani to, že zmienená nemocničná sestra ju aj bila.

Veľkú radosť priniesla Aničke možnosť pristúpiť dňa 28. mája 1921 k prvému svätému prijímaniu, a dňa 1. júna 1921 k sviatosti birmovania. V tomto období bola prepravovaná na vozíčku. P. František Morávek (1864 – 1932), český rímskokatolícky kňaz, pôsobiaci ako farár v obci Klášterec nad Orlicí, ktorý pripravoval Aničku na prijatie Spasiteľa v Eucharistii, jej vtedy povedal:

„Dieťa, ty musíš zachrániť mnoho duší. Budeš mnoho trpieť a musíš mnoho vykonať.“

Zmienené radostné chvíle boli zasiahnuté aj jednou dramatickou udalosťou. Aničkin brat Bernard ochorel a trpel bolesťami nôh. Keďže nemohol stáť na svojich nohách, Anička počula poznámku svojho strýka, ktorý povedal, že v tejto rodine možno pribudne ďalší mrzák. Anička reagovala na túto krutú možnosť tak, že P. F. Morávkovi na jednej púti pri spovedi položila otázku:

„Môžem ponúknuť svoje zdravie Ježiškovi, aby Bernard bol zdravý?“

P. F. Morávek súhlasil a Anička vnímala akoby hlas Pána Ježiša Krista:

„Bola by si sa celkom uzdravila, ale keď chceš, Bernard bude zdravý, zachráni mnoho duší.“

Anička bola v tomto období schopná kráčať sama do kostola, avšak po svätom prijímaní sa začala triasť a nemohla dôjsť ani k svojmu vozíčku. Bernard mal svoje nohy zdravé hneď na druhý deň. Jeho sestra Anička nemohla práve vtedy ani vstať a najesť sa. Rodičia považovali Aničku za tvrdohlavú a vyčítali jej to.

Bernard, ktorý mal vtedy 5 rokov, prišiel k svojej smutnej sestre, objal ju okolo krku a povedal prorocké slová:

„Anička, neplač, keď budem farárom, vezmem ťa k sebe.“

Prvé mystické skúsenosti a stigmatizácia

Anička v období niekoľkých ďalších rokov bola schopná prejsť s podporou niekoľko metrov, avšak samostatnej chôdze nebola schopná. Jej brat Bernard vedel, že Anička obetovala svoje bolesti aj za neho.

Bernardova cesta ku kňazstvu nebola bez prekážok. Študoval na juvenáte redemptoristov a na gymnáziu celkovo 5 rokov, avšak potom bol vylúčený, a jeden ročník musel opakovať. Bernard napokon zmaturoval v roku 1939 a nastúpil do kňazského seminára. Mladá Anička strážila jeho náročnú cestu ku katolíckemu kňazstvu svojimi modlitbami a obetami a dočkala sa jeho kňazských primícií v roku 1944.

Anička dostala prísľub stigiem na sviatok Krista Kráľa v roku 1929. Vo svojich spomienkach v tejto súvislosti uvádza:

„Na Krista Kráľa videla som prvý raz Ježiška a pocítila som Jeho bolesti na rukách a na nohách a pri srdci, lebo sa ma dotkol svojimi rukami a povedal mi: „Budeš trpieť pre Moje Meno. Za odmenu dám ti večnú radosť.“ Od tej doby vidím Ježiša každý deň.“

Tradičná katolícka náuka uvádza, že pravé stigmy sa objavujú na telách svätých osôb v miestach Kristových rán. Tieto rany sa nedajú liečiť, nehnisajú, hoci sú to otvorené rany a dlhodobo sú vystavené vzduchu. Stigmy dostávajú osoby, ktoré vynikajú v pokore, poslušnosti a láske. Zmienené osoby majú hrdinský stupeň čností, najmä lásku ku Krížu. Väčšina stigmatizovaných osôb dostala stigmy bez očakávania stigiem alebo bez túžby po nich. Stigmy nie sú dôsledkom súcitu s Ukrižovaným a ani produktom sugescie, autosugescie alebo predstavivosti.

Václav Holý, jeden zo svedkov Aničkinej stigmatizácie, spomínal:

„V pondelok 5. júna 1944 som bol prvý raz svedkom Aničkinej extázy. Sedel som pri nej a hovoril som s ňou, zatiaľ čo P. Bernard sa modlil breviár vedľa mňa pri stole. (…) V utorok 6. júna 1944 som šiel domov pre osobné veci a vrátil som sa v piatok, 9. júna 1944. (…) Šiel som hore do Aničkinej miestnosti, a keď som na ňu pozrel, zaujal ma pohľad na jej čelo, ktoré bolo akoby husto rozryté ostrým predmetom od korienkov vlasov až po obočie. Pozrel som sa na jej ruky a bolo mi hneď jasné, že sú to stigmy.“

Život spojený so Spasiteľovým krížom a s bolesťou

Anička zažila vo svojom živote mnoho bolestí, ktoré obetovala Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého nazývala „Biely Kráľ“. Bolo to obetovanie najmä za sväté a čisté kňazstvo, ktoré vnímala ako biele kvety ľalie. Sama sa nazývala „Chudobkou Ježišovou“, podľa jednoduchej kvetinky, ktorú ľudia prehliadajú a šliapu po nej.

Jedna lekárka, gynekologička, začala navštevovať Aničku v období od októbra 1943, a priniesla mnoho trápenia do jej života. Prinútila ju prisahať, že nepovie svojim rodičom nič o sadistických skutkoch, ktorým bola podrobená pri jej lekárskom vyšetrovaní. Vkladala do jej tela rôzne predmety a nútila ju prijímať rôzne škodlivé látky, ktoré ju takmer otrávili.

Spasiteľ dopustil na Aničku tento ťažký kríž pravdepodobne preto, aby prinášala obety za hriechy nečistoty. Zmienená lekárka dokonca osočovala svoju pacientku zo spojenia so zlým duchom. Jeden lekár našťastie odhalil hanebné skutky tejto lekárky v prítomnosti svedkov. Týranie trvalo do júla 1946.

Posledná návšteva krutej lekárky prebehla počas jednej nedele v roku 1949. Spolu s ďalšou lekárkou využila neprítomnosť členov domácnosti, ktorí boli na svätej omši. Anička dostala injekciu a lekárky zmizli hneď po skončení svätej omše.

Nasledujúci deň jej bolo veľmi zle a musela byť prevezená do nemocnice v ohrození života. V jeseni roku 1949 trpela zápalom lícnych kostí a nosovej dutiny. Súčasne trpela aj bolesťami zubov, pričom lekári v nemocnici vytrhli tejto pacientke až 6 zubov.

Anička trpela aj v súvislosti s nepochopením zo strany svojho okolia. P. Karel Šrajbr (1912 – 1981), český rímskokatolícky kňaz, bol jej duchovným vodcom v období rokov 1939 až 1947. Patril k Schönstattskému hnutiu a viedol k nemu aj Aničku.

P. Ambrož Maria Bohumil Svatoš (1913 – 2007), český rímskokatolícky kňaz a dominikán, prijal Aničku do Tretieho rádu svätého Dominika v roku 1947, keďže tento kazateľský rád lepšie vyhovoval jej zámeru obetovať sa za kňazov. Vtedy prijala meno Bohuslava. P. K. Šrajbr vyčítal A. B. Tomanovej zmienené rozhodnutie a považoval to za zradu. Pri rozlúčke s ňou jej nepodal ani ruku a ona pri tomto stretnutí so svojím bývalým duchovným vodcom veľmi plakala.

Dar rozlišovania pozostatkov svätcov a večne zatratená duša

Spasiteľ obdaril A. B. Tomanovú za jej obetavú lásku mimoriadnymi schopnosťami a darmi. Jedným z nich bol dar rozlišovať, či predložené pozostatky zomretých ľudí patria svätcom, alebo nie. Mnohí experti a kňazi mohli vyskúšať jej schopnosti a videli, že spoľahlivo rozlišuje pozostatky svätcov od pozostatkov ďalších zomretých ľudí.

Mons. ThDr. Antonín Stříž (1888 – 1960), český rímskokatolícky kňaz, bol kanonikom Kráľovskej kolegiátnej kapituly svätého Petra a Pavla na Vyšehrade. Bol duchovným vodcom A. B. Tomanovej po skončení pôsobenia jej predchádzajúceho duchovného vodcu P. K. Šrajbra.

A. B. Tomanová spomínala vo svojom životopise na jednu príhodu, pochádzajúcu z roku 1952:

„Na začiatku mája roku 1952 k nám zavítal pán doktor Svoboda a priniesol pozostatky svätého Metoda, jeho článok, a dal mi ho do ruky. Ja som hneď vedela, kto to je. (…) Koncom augusta Kristus poslal na mňa najhorší kríž, ktorý som ešte nemala. Doktor Svoboda mi priniesol nové veľké utrpenie. Priniesol celý kufor ľudských kostí, keď tu bol Otec Stříž.“

Pozostatky zomretých ľudí prirodzene môžu patriť aj ľuďom, ktorí počas svojho pozemského života neslúžili Bohu, ale slúžili hriechu a zlu. A. B. Tomanová pokračuje:

„Potom vytiahli škaredú čeľusť a dali mi ju tiež pobozkať. Z tej čeľuste na mňa skočila čierna mačka, zahryzla sa mi do tyla a veľmi ma hrýzla. Videla som vojaka s palcátom v ruke, ktorý ma ustavične bil. Keď som sa modlila ruženec, hovoril mi, že na tom rehoľnom ruženci ma obesí, a že ma zavesí na ňom do miestnosti dôstojného pána. Veľmi som sa bála, lebo vojak ma bil palcátom po ruke, keď som sa modlila.“

Týranie A. B. Tomanovej večne zatrateným vojakom bolo našťastie časovo obmedzené:

„Je to štrnásť dní, čo sme šli z kostola a videla som toho vojaka schovaného za lipou, ktorý sa mi vysmieval, že nemám ruženec, a že on zabíjal kňazov palcátom, ktorý mal v ruke. Trápil ma znova a veľmi a to až do chvíle, keď prišiel pán kanonik Pražák. Dal mi pozostatky Svätého Otca Pia X. a všetko zrazu zmizlo. Od tej doby sa môžem modliť svätý ruženec, chváliť a velebiť Pána, ako si to On praje.“

Podľa zaznamenaného svedectva P. Karla Pražáka, českého rímskokatolíckeho kňaza a kanonika, zapísaného v roku 1952, A. B. Tomanová prijala dobrovoľne veľké trápenie v období od 16. septembra 1952. Toto obdobie skončilo až vo chvíli, keď pocítila pozostatky vyššie zmieneného pápeža svätého Pia X. Veľké trápenie obetovala za jednu osobu. Súčasne priznala, že počas tohto utrpenia pociťovala podivnú hnilobu.

Mimoriadne schopnosti a dary v spojení s modlitbou a extázou

A. B. Tomanová bola obdarená mimoriadnymi schopnosťami. Napríklad pri návštevách neznámych ľudí dokázala rozlíšiť, ktorá z osôb je predstaviteľom Cirkvi a dokonca aj jej postavenie. Bolo zvyčajné, že ak kňaz vo vedľajšej miestnosti jej udelil kňazské požehnanie bez toho, aby jej o tom povedal, ona to pocítila a hneď ďakovala tomuto kňazovi. Raz ďakovala prekvapenému kňazovi, ktorý jej udelil kňazské požehnanie vo vzdialenej Prahe.

Ďalšou mimoriadnou schopnosťou A. B. Tomanovej bolo videnie vecí, ktoré prebiehali na vzdialených miestach. Napríklad podľa svedectva jednej ženy dokázala v extáze vidieť, že sestra zmienenej ženy práve varí večeru a aj to, aké šaty má oblečené. Bola v tej chvíli vzdialená 250 kilometrov. Súčasne prezradila tejto svedčiacej žene, kde sa v tom čase nachádzal ruženec, ktorý stratila.

P. K. Pražák spomínal na schopnosť A. B. Tomanovej vidieť v extáze udalosti, ktoré prebiehali v dávnej minulosti, napríklad smrť svätého Jána Nepomuckého v Prahe:

„Dal som jej znova pozostatok svätého Jána Nepomuckého. V extáze plače a hovorí: „Nehádžte ho do tej hroznej vody, veď sa utopí!“ Anička plače a stoná. „Ježiško môj, aký je to čudný most? Oblúky z kameňov a po okraji sochy. Kde to je?“ (…) Keď som vzal od Aničky pozostatok svätého Jána Nepomuckého a dal jej do ruky pozostatok svätého Prokopa, povedala mi: „To som mala skôr. Slúžil svätú omšu ako svätý Cyril a Metod. Prečo vy nemáte fúzy? On mal. Prečo bývate v pekných farách? On býval v lese. Asi šesť rokov býval v lese“.“

A. B. Tomanová pomáhala ľuďom vyliečiť sa z ťažkých chorôb. Jedna žena podala svedectvo o svojom vážnom ochorení pľúc. Lekári v nemocnici predpokladali, že žene v kritickom stave zostáva len niekoľko dní života. Matka tejto ženy žiadala o pomoc A. B. Tomanovú, ktorá sa obetovala za trpiacu ženu. Následne došlo k prudkému zhoršeniu zdravotného stavu A. B. Tomanovej, ktorá dokonca vypľúvala krv. Práve vtedy súčasne došlo k prudkému zlepšeniu zdravotného stavu zmienenej ťažko chorej ženy, ktorá mohla byť prepustená z nemocnice.

Životné putovanie A. B. Tomanovej skončilo dňa 29. marca 1957. Na jej pohrebe bolo prítomných 16 kňazov, mnoho družičiek a ľudí z celej republiky. Hrob A. B. Tomanovej je v obci Klášterec nad Orlicí v okrese Ústí nad Orlicí v Českej republike. Tento hrob je miestom návštev mnohých ľudí, ktorí žiadajú túto mimoriadnu osobnosť o príhovor. Mnohí z nich zažili vyslyšanie svojich prosieb a uzdravenie.

Mons. Dr. A. Stříž vo svojom príhovore nad rakvou A. B. Tomanovej povedal aj tieto slová:

„Bola tak citlivá na utrpenie druhých a tak obetavá, že keď počula ako niekto trpí, hovorila: „Pane, prenes jeho utrpenie na mňa!“ (…) Milá Anička-Bohuslava! Tvoja pieseň bolesti doznela. Až na večnosti sa ukáže, koľko duší si zachránila svojím obetným utrpením a svojimi modlitbami, koľko duší si povzbudila k horlivosti a k úsiliu o dokonalosť, koľkým dušiam si pomohla z očistcových strastí.“

PDF (formát pre tlač)