Zásnuby alebo ako sa má správať kresťanský gentleman ku svojej snúbenici
Jozef Domin
22. júna 2020
Spoločnosť
Etiketa
Zásnuby – súčasné tabu
Slovo „zásnuby“ stratilo v dnešnej dobe u väčšiny obyvateľstva Európy akýkoľvek zmysel. Preto aj slová viažuce sa k tomuto základnému pojmu, ako napr. snúbenec/snúbenica, snubný prsteň, či dokonca snúbenecká vernosť nie sú vôbec používané a pokiaľ by mladý muž hovoril o dievčati, z ktorého aj má možno najlepšiu vôľu urobiť svoju manželku a matku svojich detí, ako o „snúbenici“ a nie ako o frajerke či priateľke, tak by sa vystavil verejnému posmechu.
Tento jav je úzko spojený so sekularizáciou spoločnosti a úplnou deštrukciou kresťanskej sexuálnej morálky. S procesom zásnub sú totiž spojené určité náboženské a spoločenské pravidlá, spôsoby správania a sexuálna morálka založená na kresťanských predpokladoch. Od týchto kresťanských základov sa odvíja celkový vzťah medzi mladým mužom a mladou ženou, so všetkými kultúrnymi a spoločenskými dôsledkami. Tie sú však pre dnešnú populáciu neprijateľné, ťažké a nepochopiteľné.
Kde by mal kresťanský gentleman hľadať budúcu manželku
Suvisiaci článok
Ako sa správať k dáme
Vyššia spoločenská kultúra vzťahov medzi mladým mužom a mladou ženou, tak ako sa vyvinula na pôde stredovekej aristokracie a postupne sa počas stáročí stala vlastníctvom širokých vrstiev európskych kresťanov, predpokladá určitý spôsob uvažovania. Toto uvažovanie, založené na kresťanskom náboženstve, má jasne zadefinovaný cieľ tohto vzťahu. Je ním manželstvo, vznik rodiny, plodenie detí a odovzdávanie viery ďalším generáciám.
Tento rámec očakávania má vplyv aj na rámec vyhľadávania. Kritéria, ktoré uplatňuje mladý kresťan pri hľadaní celoživotného partnera sú dané jeho vierou. Kresťan má, samozrejme, záujem, aby jeho manželka bola veriaca, slušne vychovaná, cnostná, cudná, láskavá a milá. Preto by mal hľadať svoju manželku na miestach, na ktorých sa niečo podobné dá predpokladať. Vymenujme si niektoré z nich:
– kostol – náboženská komunita je najlepšou a najistejšou zoznamovacou kanceláriou. Pokiaľ si už niekto mladý dá dnes tú námahu a dobrovoľne navštevuje sv. omše či iné náboženské akcie, dá sa u neho predpokladať viera, ktorá nie je pretvárkou.
– rodina – veriaca kresťanská rodina sa zvykne stýkať s inými veriacimi rodinami. Sú to väčšinou rodiny početnejšie, a preto je jednoduché a vhodné hľadať svoju nastávajúcu aj tam.
– škola – stredná alebo vysoká škola sú tiež vhodnými miestami, pretože hľadajúci má viac času na spoznanie a pozorovanie budúceho partnera. Počas štúdia sa prejaví viera, názory a povaha.
– zamestnanie – platí podobné pozorovanie ako pri škole.
– zoznamovacia kancelária – je možné presne zadať požiadavky a parametre budúcej manželky, takže zoznámenie sa už odohrá medzi deklarovanými veriacimi, ktorí presne vedia, čo od života žiadajú.
Zoznamovanie mimo týchto miest nie je, samozrejme, vylúčené a môže dopadnúť šťastne, avšak ako pri všetkých náhodných javoch, istota tu nie je veľká. Obzvlášť miesta ako bary, vykričané domy, hotely, lacné ubytovne alebo akcie, ako verejné koncerty, festivaly, dovolenky, diskotéky nie sú na hľadanie životnej družky najvhodnejšie. Mladým kresťanským mužom sa totiž stáva, že ich zvedie mladá žena (a naopak, samozrejme: mladé kresťanské dievčatá zvedie nejaký plejboj) a oni sa pod tlakom sexuálneho zážitku kombinovaného s kresťanským zmyslom pre povinnosť vrhnú do manželstva, ktoré málokedy môže dopadnúť šťastne. Preto je lepšie sa niektorým miestam vyhnúť.
Ako sa majú a nemajú správať snúbenci na verejnosti
Ak už mladý muž našiel svoju životnú lásku, mal by si osvojiť, okrem základov spoločenského správania, aj špeciálne spôsoby správania sa ku svojej nastávajúcej počas obdobia zasnúbenia. Toto obdobie začína fakticky vtedy, keď si pár súkromne sľúbi vernosť a spoločne sa dohodnú na manželstve. Vtedy sa jeden druhému „zasnúbi“ čiže sľúbia si jeden druhého navzájom. Oficiálne zásnuby sú neskôr potom záležitosťou rodiny a spoločnosti.
Predpokladáme, samozrejme, kresťanský pár, ktorý sa rozhodol zachovať čistotu až do svadobnej noci, a preto nebudeme upozorňovať do detailov na to, kam až môže zájsť u snúbencov telesný kontakt, keď sú osamote. To by mali vedieť z katolíckej mravouky (lepšie staršieho dáta). Sústreďme sa na verejný priestor. Tu sú niektoré základné veci, ktoré by snúbenci nemali robiť:
1) bozkávanie, obzvlášť vášnivé, pred ľuďmi (hlavne deťmi) je nevhodné. Nemyslíme tu bozk na rozlúčku alebo drobný prejav citu, ale dlhodobé „zabudnutie“ na okolie. Snúbenci si musia uvedomiť, že bozkávanie je síce príjemné, ale len pre zainteresovaných. Väčšinu normálnych ľudí obťažuje, pretože narušuje ich súkromie tým, že ich vťahuje do vzťahu, ktorý im je cudzí a núti ich buď neustále odvracať zrak, alebo sledovať nechcene súkromie cudzích ľudí.
2) verejné hádky – je nevhodné dávať na verejnosti najavo emócie, ktoré reagujú na drobné či väčšie nezhody vo vzťahu. Výčitky, ostentatívna urazenosť, tzv. „ofučanosť“ či dokonca hanlivé osočovanie a krik sú prejavy, ktoré na verejnosť nepatria.
3) dvojzmyselné narážky – narážky na intimity či detaily vzťahu, na udalosti spojené s nejakou intímnosťou, komentovanie fyzických predností snúbenice (nemyslíme, samozrejme, vety typu: „dnes ti to pristane“ alebo „máš pekné šaty“) či dokonca porovnávanie s inými v nádeji, že sa zavďačíme, to všetko je nevhodné.
4) Na verejných miestach si nesadá snúbenica na snúbencove stehná. Navodzuje to jednoznačne erotický podtext (či už chcený alebo nechcený) nevhodný pre kresťanov. Pokiaľ je miesto len pre jedného, tak samozrejme snúbenec stojí.
5) Kresťanskí snúbenci nechodia spolu stanovať alebo na chatu len vo dvojici. Vzniká tým pohoršenie, aj keby k ničomu nedošlo, a preto Cirkev a tradičná spoločnosť vždy pri takýchto akciách, ktoré zahrnovali spoločný pobyt cez noc pod jednou strechou, odporúčala minimálne tretiu osobu staršieho veku. Nocľah v jednej izbe, aj keď je v dome prítomná rodina, je tiež nevhodný a z kresťanského hľadiska nanajvýš trápny.
6) Obliekajú sa ako kresťania – predovšetkým ona: v snahe zapáčiť sa mu, neodhaľuje svoje fyzické prednosti na verejnosti, tie si ponechá na manželské radovánky; taktiež on takéto veci nevyžaduje, a to ani kvôli svojim vášňam, ani ako dôkaz o fyzických hodnotách svojej snúbenice pred spoločnosťou a kamarátmi;
Povedzme si teraz, čo by snúbenci robiť mali:
1) mali by, samozrejme, spoločne navštevovať sv. omšu, spoločne sa modliť a zúčastňovať sa náboženských obradov. Cvik v spoločnej modlitbe pred sobášom veľmi uľahčí túto činnosť po sobáši, keď budú musieť manželia spoločne pozdvihnúť svoje oči k Bohu aj po celodennej únave, rozporoch a hádkach.
2) Mali by spoznať rodinu svojho nastávajúceho, aby jednak videli do akej rodiny sa idú priženiť, spoznali jej kvalitu aj vzťahy, a jednak, aby aj rodina videla, že sa v jej/jeho osobe jedná o človeka vhodného a seriózneho.
3) Mali by sa zaujímať o deti v príbuzenstve, sledovať ich výchovu a učiť sa, aby sami mohli čo najlepšie vychovávať svoje deti. Pre deti by sa mali stať na dobu zásnub kamarátskym párom budúceho „uja a tety“, tráviť s nimi čas, brať ich na výlety a zvykať si tak na starosť o deti a zodpovednosť za ne.
4) Mali by sa vzájomne podporovať aj v drobných hmotných veciach; (samozrejme, nie kúpou spoločného domu pred sobášom). Je to príprava na manželstvo, v ktorom by mali mať spoločnú „kasu.“ Nie je z kresťanského hľadiska nič trápnejšie ako pár, v ktorom si platí každý všetko zvlášť. Tento prístup vedie neskôr v manželstve k nízkemu „účtovaniu“ a dohadovaniu sa typu: toto je moja výplata, toto sú moje peniaze a pod.
5) Správajú sa cudne – v súkromí sa príliš vzájomne nedráždia a uvedomujú si nebezpečenstvo takého dráždenia, pokiaľ si chcú uchovať čistotu do svadobnej noci; taktiež na verejnosti neukazujú svoj cit ako lacné verejné divadlo pre všetkých;
Ako sa má správať kresťanský gentleman k svojej snúbenici
Mladý kresťan vidí vo svojej snúbenici matku svojich budúcich detí, a preto už pred svadbou k nej musí prechovávať úctu a lásku, nielen vášeň vyplývajúcu z jej ženskej príťažlivosti. Zhrňme si v bodoch postoj mladého kultivovaného muža k svojej nastávajúcej:
1) Vždy dbá na jej dievčenskú česť a dôstojnosť – nikdy nehovorí o jej intimitách v spoločnosti, nechváli sa prípadnými dôkazmi jej lásky, vždy háji jej dobré meno, nezoznamuje ju s ľuďmi, o ktorých nie je presvedčený, že sú na to vhodní;
2) Správa sa k nej vždy s úctou a ohľaduplne – dáva jej vždy prednosť podľa pravidiel spoločenského správania pred svojou osobou, nezvyšuje na ňu svoj hlas; ak má na nejakú vec zásadne odlišný názor a vie, že by mohol vyvolať konflikt, tak navrhne diskusiu odložiť, nezosmiešňuje ju v spoločnosti ironizovaním či dokonca poukazovaním na jej chyby, nevychvaľuje v jej prítomnosti telesné či povahové klady iných žien, nekritizuje na verejnosti jej rodinu;
3) Vždy chváli jej prednosti (každá žena nejaké má) – svoju lásku dáva najavo kladným hodnotením jej povahových čŕt, jej krásy, dobroty a múdrosti; prípadné nedostatky (každá žena nejaké má) buď veľkoryso prehliada alebo v krajnom prípade s pokojom a milým úsmevom, najlepšie žartovnou formou (ale v súkromí), naznačí, ale nikdy sa k tomu v krátkom čase nevracia, na to bude mať dosť času celý život, počas manželstva; vždy chváli jej oblečenie, ak neodporuje mravnosti a prípadne ak aj odporuje vkusu, tak sa snaží okľukou a nenápadne priviesť snúbenicu k zmene názoru;
4) Obdarováva ju – dáva jej rád drobné dary, pozýva ju na obed alebo večeru, platí za ňu a považuje to za česť, nikdy, iba v stave núdze, si nenecháva platiť svojou snúbenicou za jedlo alebo alkohol;
5) Snaží sa ju chrániť – či už pred fyzickým nebezpečenstvom alebo verbálnymi útokmi, v noci, ale ak sa dá aj počas dňa, ju vždy odprevadí až k domu; nenecháva ju osamote v podozrivej spoločnosti; nedovolí akékoľvek zosmiešňovanie jej osoby a bráni jej česť;
6) Nikdy nepoužíva v rozhovore s ňou vulgárne výrazy;
7) Nenalieha a nevynucuje si citové prejavy – rešpektuje jej smútok alebo fyzickú bolesť;
8) Neháda sa – radšej prejde nejakú jej emotívnu reakciu mlčaním. Ona sama, ak je veriaca a dobré dievča, si rýchlo uvedomí, že prehnala svoje emócie; ak má snúbenec v spore pravdu a tá sa preukáže, nikdy nevychutnáva „víťazstvo“ a donekonečna neopakuje, že mal pravdu; obzvlášť nevhodná je pedantéria učeného truhlíka, ktorý neustále poučuje a napráva drobné vady vo vzdelaní svojej snúbenice;
9) Preukazuje úctu jej rodičom a príbuzným;
10) Vždy rád vyhovie jej prosbám, pokiaľ neodporujú kresťanskej morálke a ľudským možnostiam.
Oficiálne zasnúbenie v rodine
Po tzv. tajnom, súkromnom zasnúbení páru medzi štyrmi očami, by malo nasledovať zasnúbenie pred rodinou. Mladá dáma ohlási doma svojho snúbenca ako vyvoleného budúceho manžela s tým, že si vypýta od rodičov dovolenie pre jeho návštevu a predstavenie. Ak je odpoveď kladná, mladý muž v dohodnutom termíne príde navštíviť svojich nastávajúcich svokrovcov.
Na návštevu by mal prísť upravený na úrovni danej udalosti: ide žiadať o ruku svojej vyvolenej, ktorú miluje a ctí. Mal by preto prísť v obleku alebo aspoň v saku, snúbenica bude tiež oblečená v spoločenských šatách. Snúbenec prinesie kvety matke snúbenice aj snúbenici. Po zoznámení a prijatí za budúceho zaťa si dohodnú zásnubnú hostinu.
Tá by sa mala konať buď len v kruhu najbližších, prípadne v kruhu širšej rodiny; nemala by mať rozmery „malej svadby.“ Oblečenie by malo byť spoločensky vhodné a formálne. Snúbenci sa vzájomne obdarujú snubnými prsteňmi. Tie sa odlišujú od sobášnej obrúčky, ktorú si dávajú snúbenci pri svadbe. Snubný prsteň pre ženu býva s kameňom, pre muža podľa voľby snúbenice; mal by mať maskulínny charakter a menej ozdôb.
Zásnuby by mala sprevádzať drobná oslava. Koná sa u rodičov snúbenice. Od tejto chvíle je pár považovaný oficiálne za snúbencov a počíta sa s nimi ako s budúcimi manželmi. Pre ženu aj pre muža to znamená, že sa čestne a pred svetom zaviazali, že nebudú už hľadať nikoho iného za potencionálneho manžela, že už sú definitívne rozhodnutí a sobáš je len otázkou času. Tomu je prispôsobené aj správanie sa na verejnosti. Akékoľvek dvorenie alebo koketovanie s inými ženami neprichádza u snúbenca do úvahy, a to nie len v prítomnosti snúbenice, ale samozrejme za akýchkoľvek okolností. To isté platí aj pre ženy. Najväčšou ozdobou snúbencov je vernosť. Týždeň po zasnúbení by sa mala konať drobná rodinná oslava aj u rodičov snúbenca.
Aby sa podčiarkla záväznosť zásnub, zvykne sa posielať oznámenie o zasnúbení tým príbuzným a dobrým priateľom, ktorí neboli prítomní na zásnubnej oslave. Tak sa stáva pár pred celou verejnosťou oficiálne párom budúcich manželov a už sa do budúcna nepočíta s ich odlúčením a zrušením sľubu. K zrušeniu môže dôjsť len zo závažných dôvodov (úplná strata vzájomného citu a porozumenia, závažné dôvody v rodine, odhalenie nejakého kompromitujúceho tajomstva a pod.) Zrušenie zásnub bývalo kedysi považované za znak neserióznosti a ľahkovážnosti. Určité kroky v živote by si mal človek dôkladne premyslieť.
Dnešná doba nepraje kresťanským zásnubám a vernosti. Nepraje ani gentlemanskému správaniu, cudnosti a spoločenským formalitám. Kto však myslí vážne svoju vieru, svoj život a lásku, ten rád spúta svoje vrodené sebectvo, a pre ženu svojho srdca sa rozhodne stať kresťanským gentlemanom.
