Poľský národ naďalej zostáva nádejou a baštou katolicizmu

3. júna 2025   Krátke správy   Komentár

Od rozpadu Rakúsko-Uhorska v roku 1918 by v Európe neexistoval štát, ktorý by sa zasadzoval za obranu katolíckych hodnôt – nebyť Poľska. Nedeľňajšie extrémne tesné voľby u našich severných susedov ukázali, že Poľsko aj po viac ako 100 rokoch zostáva pre katolíkov poslednou skutočnou baštou a nádejou.

Neklamme sa: myšlienka oddelenia Cirkvi a štátu ako niečo pozitívne pochádza zo slobodomurárskych lóží. Štát má byť obrancom Cirkvi a katolicizmu, vždy to tak bolo, či už si vezmeme Rímsku ríšu od Konštantína Veľkého, Francúzske kráľovstvo, Španielske kráľovstvo, Rakúsko (habsburská monarchia)… Bez národov, ktoré nevysielajú svojich misionárov do sveta, ktoré nebránia svoju vieru aj so zbraňou v ruke, ktoré nepodporujú výstavbu kláštorov a kostolov, pravá viera vo svete zaniká.

Po Veľkej francúzskej revolúcii a po rozpade Rakúsko-Uhorska padli dva najsilnejšie katolícke štáty Európy. Ale dobrý Pán Boh nás nenechal úplne napospas liberálnym, sekulárnym, komunistickým a slobodomurárskym silám, a dal možnosť vzostupu (staro)novej katolíckej mocnosti – Poľsku. Poľsko od svojho opätovného vzniku v roku 1918 ubránilo Európu od komunizmu v zázračnej bitke o Varšavu (1920), dalo svetu pápeža, ktorý po II. vatikánskom koncile stabilizoval Cirkev drvenú vlnobitím liberalizmu; a krajina dodnes pevne drží zástavu viery, na základe ktorej bola Európa vybudovaná.

Nedeľňajšie voľby boli extrémne tesné a konzervatívny kandidát Karol Nawrocki zvíťazil o necelé percento. Ale výsledok je to, čo sa počíta. Poľsko naďalej zostáva krajinou, ktorá ako azda jedna z mála na celom svete (!) bude chrániť život od počatia. Poľský konzervativizmus bol vždy pevne prepojený na katolicizmus a cirkevné učenie. Krajina teda bude aj naďalej hájiť pravú vieru a nedovolí, aby sa z Kristovho učenia stala v strednej Európe podložka pod nohy pre progresivistické hordy. Čo je pre ortodoxiu Rusko, tým je pre katolicizmus Poľsko. Nikoho lepšieho v súčasnosti nemáme.

Iste, aj Poľsko je zraniteľné, veď zúrivá vláda Donalda Tuska je toho dobrým príkladom (a strašiakom aj pre nás na Slovensku). Ale politika je stále iba dôsledkom niečoho hlbšieho. A pokiaľ bude poľský národ aj naďalej úspešne organizovať takéto ružencové modlitby, či prejavovať svoju národnú hrdosť, bude v sebe nachádzať dostatočnú duchovnú silu vzdorovať hurikánu liberálnych médií i železnému diktátu z Bruselu.

Stredná Európa má šancu uchovať 1500-ročnú katolícku identitu starého kontinentu aj do budúcich rokov a desaťročí. Na to však budú musieť Slovensko, Maďarsko, Česko, Rakúsko a Chorvátsko medzi sebou rozvinúť užšiu spoluprácu založenú na spoločných kresťanských hodnotách a na spoločnom odpore voči liberálnemu impériu s centrom v Bruseli.

Avšak ústredným kameňom našej obrany zostáva Poľsko. Bez duchovnej, ekonomickej a personálnej sily tohto 40-miliónového štátu si stredná Európa nedokáže uchovať svoju identitu zoči-voči elitám z Bruselu, Paríža, Berlína a Londýna. Ak konzervatívne sily niekedy nadobro stratia Poľsko, potom nadobro stratia aj Maďarsko, Česko i Slovensko. Ak padne poľský národ, potom musí nevyhnutne padnúť aj slovenský.

Poľsko však vychádza nielen ako duchovný, ale aj ako ekonomický víťaz predchádzajúceho desaťročia s nesmiernym potenciálom do ďalších rokov. S pádom západnej Európy do sociálneho chaosu sa naši slovanskí bratia môžu stať na starom kontinente vedúcou silou – ktorá ho opätovne privedie k viere, ktorú Európu a Západ v prvom rade vybudovala. Ak sa dokážu zjednotiť aj menšie štáty strednej Európy, potom môže vzniknúť zaujímavá konzervatívna sila v našej časti sveta.

Poľsko –, ale len konzervatívne a katolícke Poľsko – zostáva nádejou Európy. Bohu vďaka zaň.

Matej Gavlák

Titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube France24

PDF (formát pre tlač)