Pokračuje synodálny „workshop“ v Rakúsku: Otec Halík chce novú reformáciu, sestra Bequartová načúvať mladým, biskup Wilmer sa nebojí ducha doby a všetci sú nadšení
16. septembra 2026
Cirkev
Synodalita
Veľký synodálny „workshop“ v rakúskom Welse na zámku Puchberg pokračuje a prináša synodálne hviezdy z celej Európy. Udalosť sa začala v pondelok 14, septembra a skončí 17. septembra. O základných cieľoch a smerovaní konferencie sme už informovali:
V utorok sa prihovoril účastníkom český progresivistický teológ Tomáš Halík a na začiatok účastníkov inštruoval, že „Európa už nie je učiteľkou sveta“ a preto musí načúvať cirkvám iných kontinentov.
zdroj: flickr.com
Napriek tomuto optimistickému decentralizačnému tvrdeniu by sme však mohli konštatovať, že práve otec Halík je tým najlepším dôkazom toho, že mimoeurópske cirkvi nemajú nič, čo by nedostali práve z Európy, ktorá je matkou súčasného cirkevného modernizmu, progresivizmu a synodalizmu. Všetky jeho teologické „inovácie“, ktorými už 40 rokov zahlcuje verejnú sféru, sú totiž úplne závislé na modernistickom európskom spôsobe uvažovania a neobsahujú nič originálne, čo by vyprodukovali nejaké mimoeurópske cirkvi. Samozrejme, reč je o katolíckych lokálnych cirkvách. Vplyv budhizmu, hinduizmu, islamu, šintoizmu a ďalších mimoeurópskych náboženstiev na myslenie otca Halíka si netrúfam odhadnúť.
Akoby na rafinované dialektické vyvrátenie svojej vlastnej základnej tézy o načúvaní mimoeurópskych cirkví, otec Halík čoskoro v prejave uviedol, že práve Európa je „testovacím laboratóriom pre prítomnosť kresťanstva v sekulárnom prostredí“, čiže priestorom, od ktorého majú ostatné cirkvi čerpať inšpiráciu. Čiže už je Európa opäť v centre a treba načúvať jej? Otec Halík zrejme dobre vie, že nikde inde by toľko podnetných inovácií aj tak nevymysleli:
„Počúvať Európu znamená predovšetkým načúvať dlhej, dramatickej a ambivalentnej skúsenosti s premenami kresťanstva v priebehu dejín.“
V zápätí sa odvolal na II. vatikánsky koncil, ktorý „sformuloval trvalú metódu teologickej práce“, k čomu pridal upozornenie pre všetkých zatuchnutých tradicionalistov, že „tradícia nie je múzeom prefabrikovaných odpovedí, ani opakovaním, ale skôr rastom v porozumení“.
Potom otec Halik označil to, čo ho ako angažovaného občana zrejme trápi najviac – politika. Medzinárodný poriadok, vzniknuvší v roku 1945 je v kríze, všade bujnie pravicový populizmus, klimatické zmeny, digitálne médiá, demografické zmeny a nepriateľstvo k imigrantom. Avšak otec Tomáš má pre katolíkov okrem týchto strašných správ aj dobré správy – na sekularizáciu sa treba pozerať s nuansami:
„Nie je to len strata, ale aj príbeh emancipácie ľudského svedomia a oddelenia náboženskej a politickej moci. Pre Cirkev môže byť sekularizácia katarziou, vďaka ktorej sa stáva slobodnejšou, pokornejšou a dôveryhodnejšou prostredníctvom straty spoločenských privilégií.“
– Zaiste, všade pozorujeme priam povodeň dôvery v Cirkev, najmä v našom európskom „laboratóriu“, a to tak zo strany sekulárneho prostredia, ako aj kontinuálne utekajúcich veriacich… Vďaka ti za to, očistný sekularizmus…
Otec Halík však s pokorou, ku ktorej ho zrejme doviedol práve onen sekularizmus, doznáva, že ľudí už Cirkev, napriek tomu, že je taká podnetne katarzovaná, akosi nezaujíma a nastal nám akýsi „vek masovej apatie“. Čo by to teda chcelo, pýtate sa možno? Otec Tomáš odpovedá:
„Je potrebná nová reformácia.“
Tentokrát synodálna, ktorá zavŕši reformy II. vatikánskeho koncilu. Potrebujeme novú reformáciu – „transformáciu moci, autority a komunikácie v rámci Cirkvi“:
„Musíme sa skutočne stať Cirkvou pre všetkých – per tutti,“ dodáva otec Halík.
Opustime teraz otca Halíka s jeho víziou „tutti-frutti“ Cirkvi a pristavme sa pri ďalšej synodálnej hviezde, sestre Nathalie Becquartovej, podsekretárke Sekretariátu rímskej synody, ktorú Kathpress nazýva „expertkou na vatikánsku synodu“. Aj ona opakovala po otcovi Tomášovi, že „Európa je laboratóriom“, v ktorom sa skúma ako byť „jedno v rozmanitosti“.
Dodajme len na okraj, že toto európske laboratórium má za viac ako 200 rokov sociálneho a revolučného experimentovania za sebou už niektoré pozoruhodné výsledky: niekoľko genocíd, rozvrat rodiny, sexuálnu zvrátenosť, ktorú by mu mohli závidieť aj Caligula s Nerom, hromadné odpadnutie od viery, fatálny úpadok pôrodnosti, pokles vzdelanosti, ako aj mentálnej aj fyzickej zručnosti. Ako teda ďalej v politike, kultúre, spoločnosti a aj v Cirkvi? Recept je jednoduchý – experimentovať, experimentovať, experimentovať… Per tutti a todos, todos, todos…
Podľa sestry Nathalie má tento „proces učenia“ pokračovať na rôznych úrovniach až do roku 2028. Na rok 2027 sú naplánované zhromaždenia najprv v diecézach a potom na národnej úrovni, po ktorých v roku 2028 nasledujú zhromaždenia na kontinentálnej a univerzálnej cirkevnej úrovni. Či sa v roku 2028 však dočkáme konečne ukončenia „procesu“, to nám zatiaľ nesľúbila.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
Namiesto toho oznámila to, čo v európskom laboratóriu počúvame už od čias romantizmu, keď naplno vypukol kult „mladých ľudí“, vrcholiaci ich apoteózou od 60. rokov 20. storočia po súčasnosť – musíme načúvať mladým ľuďom. Trochu zrejme pozabudla na to, že mladým ľuďom sa načúva už od začiatku 19. storočia a že väčšina z tých, ktorým sme v našom laboratóriu tak usilovne načúvali je už pod zemou, pričom z tohto „načúvania“ vzišli všetky podnetné „izmy“ s ich osviežujúcimi následkami. Lenže mladosť je mladosť – krása a radosť, a preto:
„Počúvanie mladých ľudí je obzvlášť dôležité. Synoda o synodalite vzišla zo Synody o mladých ľuďoch v roku 2018, ktorá dospela k záveru, že odovzdávanie viery si dnes vyžaduje synodálny prístup. Prvá vec, ktorú mladí ľudia chcú, je byť vypočutí.“
Na záver sestra Nathalie ešte zdupľovala, že synodalita je v konečnom dôsledku „Božie volanie pre súčasnú Cirkev“, pokračovaním prijatia II. vatikánskeho koncilu a umožňuje Cirkvi zdieľať svoje poslanie.
Počas neskoršej večernej poomšovej meditácie sestra Nathalie, podsekretárka Sekretariátu rímskej synody ešte uviedla, že synodalita je viac než len reformný program či metóda – „dotýka sa tajomstva samotnej Cirkvi a je jej konštitutívnym rozmerom“. Takže potvrdila to, čo v pondelok uviedol biskup Schauer – z údajnej reformnej metódy sa za niekoľko rokov akousi záhadnou evolučnou (darwinovsko-oparinovskou?) metódou vyvinul konštitutívny rozmer Cirkvi. Takže doteraz bola Cirkev len „jedna, svätá, apoštolská a katolícka“, avšak odteraz je aj „synodálna“. Alebo už len „synodálna“?
Predseda Nemeckej biskupskej konferencie, biskup Heiner Wilmer, politicky evidentne značne podkutý, chce zrejme aj pod dojmom víťazstva strany AfD v Sasku-Anhaltsku, podobne ako otec Halík, použiť účelovo synodálnu Cirkev ako hrádzu proti nacionalizmu a pravicovému populizmu. To sú tie výzvy dneška…:
„Európa naliehavo potrebuje synodálnu Cirkev, pretože Európa sa stáva čoraz komplexnejšou a fragmentovanejšou. Hrozí, že sa Európa rozpadne, že Európa upadne do malicherného nacionalizmu a že vypuknú šarvátky. Potrebujeme jednotu, potrebujeme silnú Cirkev. Európa potrebuje orientáciu z evanjelia – a to sa môže stať len vtedy, ak Cirkev kráča spoločne, ak je Cirkev synodálna.“
– A čo odpad od viery a morálny rozvrat? To zrejme počká, hlavne treba hlavne zachrániť liberálnu demokraciu…
Len to zvolanie „silná Cirkev“ – nebije sa to trochu s tou „pokornou“ Cirkvou otca Halíka? Určite nie: Cirkev bude pokorná vo vierouke a morálke, ale silná v boji za liberálnu demokraciu a proti pravicovému nacionalizmu. A je to…
Biskup Wilmer opäť, podobne ako otec Halík, pléduje pre zmeny: „Zmena je tiež súčasťou Cirkvi. Nemusíme sa báť obnovy, nemusíme sa báť ducha doby, ktorý nám ukazuje, ako dnes môžeme dobre hlásať evanjelium, aby sme dnes boli bližšie k ľuďom.“
Známy pokrokový teológ Paul M. Zulehner zase riešil vo svojom prejave na „workshope“, ako sa môže pri omši premeniť nielen hostia, ale aj ľudia na synodálnejších a ekologickejších. Najprv si kladie otázku aj s uvedením zaujímavého čísla:
„Napríklad v súčasnosti chodí v Rakúsku v nedeľu do kostola a slávi Eucharistiu 600 000 ľudí (z 9,2 miliónov obyvateľov a 4,5 milióna registrovaných katolíkov !!!; pozn. aut.). Mohlo by ich byť viac, keby im bol pridelený kňaz, ktorý by predsedal ich sláveniu, alebo keby, ako kedysi navrhol pápež František, mohli byť popri tradičných kňazoch vysvätení aj ľudia s farskými skúsenosťami?“
To však bola zrejme len rečnícka otázka, pretože teológ Zuelhner dobre vie, že to tak je a treba svätiť viri probati. Ale počet, to nie je to podstatné. Otázka smerovala k tomu, či nie je nakoniec dôležitejšia synodálna premena než počet:
„Ak by však medzi týmito 600 000 Rakúšanmi, v ich najhlbšom vnútri srdca, nastala skutočná premena, niečo, čo by zrevolucionizovalo premenu násilia na lásku, nemali by sme po odchode zo slávenia väčší súcit s mnohými ľuďmi, ktorí hľadajú útočisko a utekajú (migranti; pozn. aut.) pred politickým násilím, prírodnými katastrofami a beznádejnou chudobou? Nezaujímala by nás potom viac naša vlastná ekologická stopa (ekologická konverzia; pozn. aut.), či mnohé malé príspevky v našich osobných životoch slúžia na zachovanie stvorenia, ktoré nám bolo zverené do starostlivosti a pestovania?“
Tak to vidí aj Kathpress, ktorý sumarizuje jeho prejav nasledovne: „Zdôraznil však, že dôležitý nie je len počet účastníkov, ale skôr vplyv omše na nich. Eucharistia sa nezavršuje liturgickým posvätením (?) chleba a vína, ale musí premeniť samotných účastníkov a prostredníctvom nich aj svet.“
A na záver ešte telegraficky o ďalších významných rečníkoch:
Prezident Rady európskych biskupských konferencií, arcibiskup Ginteras Grušas: „Táto konferencia je dôležitý krok v novej fáze celosvetového synodálneho procesu.“
Teologička Xenia Sereghyová: „Synodalitu nemožno chápať monoliticky, ale treba brať vážne aj rozmanité liturgické tradície Cirkvi. (Žeby na konferenciu prenikli tradicionalistickí diverzanti? Aha, tak nie, to sa týka len východných bratov…; pozn. aut.) Najmä východné cirkvi majú v niektorých prípadoch dlhoročné skúsenosti s kolegiálnymi a organickými formami vedenia. Rozmanitosť je najvyšším a najkrajším prejavom jednoty.“
Ekumenický teológ Robert Svaton: „Synodalita nie je len programom vnútornej cirkevnej reformy, ale ako ju opisuje záverečný dokument Svetovej synody aj spoločnou cestou kresťanov s Kristom a smerom k Božiemu kráľovstvu v jednote s celým ľudstvom.“
Synodálny „workshop“ pokračuje aj dnes a všetci zúčastnení mu prisudzujú veľkú dôležitosť pri implementácii synodálnych záverov Svetovej synody, a to aj napriek tomu, že unisono tvrdia ako treba Európu dostať z centra Cirkvi a načúvať perifériám. Prečo by potom mala byť lokálna konferencia v Rakúsku až taká dôležitá?
V každom prípade, zajtra prinesieme súhrn z tejto dôležitej konferencie opäť.
Branislav Michalka
Zdroj: Kathpress, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
