Kardinál Brandmüller varuje pred synodálnym modelom inšpirovaným Lutherom: „Je nezlučiteľný s katolíckou ekleziológiou“

10. septembra 2026   Cirkev   Synodalita

Kardinál Walter Brandmüller varoval pred takým chápaním synodality, ktoré podľa neho zavádza do katolíckej Cirkvi model inšpirovaný protestantizmom, založený na demokratických postupoch a na účasti biskupov, kňazov a laikov s „rovnakým hlasom“. Cirkevný historik odvodzuje tento model od myšlienok Martina Luthera a označuje ho za nezlučiteľný s katolíckou ekleziológiou.

97-ročný Brandmüller, bývalý predseda Pápežského výboru pre historické vedy, svoju argumentáciu rozvíja v eseji O „synodalite“, ktorú publikoval Sandro Magister. Kardinál upozorňuje predovšetkým na nejasnosť samotného pojmu synodalita a na nekritické prenášanie demokratických a svetských štruktúr do života Cirkvi.

„Od čias pápeža Františka sa neustále hovorí o „synodalite“, v rozličných súvislostiach a s rozličnými významami. Stále však chýba jasná a jednoznačná definícia tohto pojmu,“ konštatuje Brandmüller.

Synoda je podľa katolíckej tradície zhromaždením biskupov

Brandmüller pripomína, že v klasickom katolíckom chápaní je synoda zhromaždením biskupov vykonávajúcich kolegiálne svoj učiteľský a pastoračný úrad. Ak sa pod vedením pápeža zhromaždia všetci biskupi Cirkvi, ide o ekumenický koncil. Ak ide o biskupov určitého regiónu alebo cirkevnej provincie, hovoríme o partikulárnom koncile. Podstatné podľa neho je, že biskupi konajú na základe učiteľskej a pastoračnej moci, ktorú prijali sviatostnou vysviackou.

Kardinál preto spochybňuje aj presnosť názvu Biskupskej synody, ktorú v roku 1965 založil Pavol VI. Pripomína, že ide o poradný orgán pápeža, ktorého úlohou je pápežovi radiť, nie samostatne vyhlasovať učenie alebo vydávať zákony. Laici môžu radiť, nemôžu však nahradiť úrad biskupov. Brandmüller zdôrazňuje, že laici nemajú byť vylúčení zo života Cirkvi. Kompetentní laici môžu podľa neho pôsobiť ako odborníci a poradcovia. Za problém však považuje orgány, v ktorých sa stiera rozdiel medzi biskupmi a laikmi a všetkým sa priznáva rovnaká rozhodovacia právomoc. Kňazi ani laici podľa neho nemôžu vykonávať učiteľský a pastoračný úrad, ktorý sviatosť posvätného stavu zveruje biskupom.

„Je zrejmé, že vytváranie orgánov tohto druhu vychádza z vôle viac či menej nekriticky zavádzať svetské štruktúry a demokratické postupy do života Cirkvi, aby sa držal krok s dobou,“ píše Brandmüller.

Model inšpirovaný Lutherom

Práve v požiadavke, aby pastieri a laici mali „rovnaký hlas“, vidí Brandmüller paralelu s protestantským chápaním Cirkvi. Podľa kardinála ide o „typ synody inšpirovaný predovšetkým protestantským modelom“, ktorého členovia sú demokraticky vyberaní spomedzi pastierov, mužov a žien rôzneho spoločenského a profesijného prostredia a všetci disponujú rovnakým hlasom. Korene tohto prístupu nachádza v Lutherových spisoch z roku 1520. Luther podľa Brandmüllera odmietol sviatostný pôvod kňazstva a tvrdil, že na základe krstu sa každý kresťan môže považovať za kňaza, biskupa či pápeža.

Brandmüller preto uzatvára: „Je zrejmé, že takéto chápanie synodality je nezlučiteľné s katolíckou ekleziológiou.“

Kritika biskupských konferencií

Kardinál zároveň kriticky hodnotí vývoj biskupských konferencií. Pripomína, že vznikali najmä v 19. storočí v rámci nových sekulárnych štátov a ich pôvodným referenčným rámcom nebola hierarchická štruktúra Cirkvi, ale hranice jednotlivých štátov.

Za „veľmi problematické“ považuje, že pápež František v exhortácii Evangelii gaudium priznal biskupským konferenciám určitú autentickú vieroučnú autoritu.

Brandmüller zdôrazňuje, že biskupská konferencia nie je hierarchickým stupňom medzi jednotlivým biskupom a pápežom a nemôže sa stať orgánom akejsi národnej cirkvi konkurujúcej univerzálnemu učiteľskému úradu Cirkvi. Vidí v tomto vývoji prejav postupnej sekularizácie chápania Cirkvi. Používa pritom výraz „ekleziologický neoarianizmus“. Podľa neho sa nadprirodzený charakter Cirkvi síce priamo nepopiera, ale postupne sa odsúva do úzadia a Cirkev sa začína chápať predovšetkým ako spoločenská organizácia, ktorú možno riadiť politickými a demokratickými mechanizmami. Ako riešenie Brandmüller navrhuje obnoviť význam tradičných synod partikulárnych cirkví, ktoré sú založené na biskupskom úrade a autentickej hierarchickej štruktúre Cirkvi.

Zároveň by sa podľa neho mal obnoviť ich výraznejší liturgický charakter, známy už zo starej cirkevnej praxe. Takýto návrat k skutočne biskupským synodám podľa Brandmüllera nepredstavuje iba otázku terminológie alebo cirkevnej organizácie. Mohol by byť jedným zo spôsobov, ako zastaviť proces sekularizácie Cirkvi a obnoviť vedomie jej nadprirodzeného charakteru.

„Takýmto spôsobom by bolo možné účinne zabrániť procesu sekularizácie Cirkvi a zároveň urobiť významný krok k jej „odsvetšteniu“, ktorého naliehavú potrebu pripomenul Benedikt XVI.“

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície Brandmüller pomenúva podstatný problém: Cirkev nie je demokraciou a jej hierarchická štruktúra nevznikla rozhodnutím cirkevného zhromaždenia ani historickým vývojom, ktorý možno ľubovoľne prestavať podľa súčasných politických predstáv. Biskupský úrad, kňazstvo a rozdiel medzi sviatostným kňazstvom a všeobecným kňazstvom veriacich patria k samotnej štruktúre Cirkvi. Laici môžu a majú Cirkvi pomáhať svojimi schopnosťami, skúsenosťami a radou, z toho však nevyplýva právo preniesť parlamentný princíp „jeden človek – jeden hlas“ do výkonu učiteľského a pastoračného úradu biskupov. Brandmüller preto oprávnene upozorňuje, že synodalita chápaná ako demokratizácia Cirkvi už nie je iba otázkou organizačnej metódy, ale dotýka sa samotnej ekleziológie.

Mimoriadne závažné je Brandmüllerovo upozornenie na protestantské korene takéhoto chápania. Lutherovo učenie o všeobecnom kňazstve odstránilo sviatostný rozdiel, ktorý katolícka náuka vidí medzi vysväteným kňazstvom a všeobecným kňazstvom pokrstených. Ak sa preto v katolíckom prostredí začne vytvárať systém, v ktorom biskup, kňaz a laik rozhodujú o vieroučných, morálnych či disciplinárnych otázkach jednoducho ako rovnocenní členovia hlasujúceho zhromaždenia, problém nespočíva iba v nešťastnom používaní slova „synoda“. Ide o nebezpečenstvo postupného prijatia protestantskej predstavy o Cirkvi pod katolíckym názvoslovím. Práve preto Brandmüller používa takú jednoznačnú formuláciu: takáto koncepcia je nezlučiteľná s katolíckou ekleziológiou.

Veľmi presná je napokon aj jeho diagnóza sekularizácie. Cirkev sa môže začať podobať na svetskú organizáciu dávno predtým, než niekto otvorene poprie jej nadprirodzený pôvod: stačí, ak začne svoje vlastné usporiadanie chápať predovšetkým prostredníctvom kategórií reprezentácie, väčšiny, hlasovania, rovnosti politických práv a spoločenského konsenzu. Katolícka tradícia však chápe Cirkev predovšetkým ako mystické Kristovo telo, ktorého hlavou je Kristus, nie ako náboženský parlament. Brandmüllerova výzva na návrat k autentickým biskupským synodám preto nie je nostalgickým návratom do minulosti, ale požiadavkou, aby Cirkev opäť uvažovala a konala podľa svojej vlastnej katolíckej prirodzenosti namiesto toho, aby preberala modely sveta, ktorý má sama premieňať.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)