Tragédia asýrskych kresťanov: Vojny amerických a európskych globalistov na Blízkom Východe znamenali pre tamojšie kresťanstvo katastrofu

Branislav Krasnovský
12. februára 2026   Cirkev Politika   Komentár, Prenasledovanie kresťanov

Demografický kolaps asýrskych kresťanov hrozí vymazaním tisícok rokov dejín na Blízkom východe. Z jeden a pol milióna kresťanov sa počet scvrkol na menej než 300 000. Asýrski kresťania miznú z Blízkeho východu, zatiaľ čo svet mlčí tvárou v tvár ich systematickému prenasledovaniu.

Karmela Borashanová, členka Medzinárodnej asýrskej rady tento pondelok upozornila, že asýrska kresťanská komunita na Blízkom východe „nemá šancu na prežitie“ v dôsledku systematického prenasledovania, ktorému čelí už dve desaťročia. Na paneli počas šiesteho výročného Medzinárodného summitu o náboženskej slobode aktivistka vyhlásila, že „kresťanstvo sa na Blízkom východe vytráca“ a že kresťania „zostávajú napospas páchateľom“, pričom vyslovila tvrdú kritiku: „Západ opakovane zlyhal voči asýrskym kresťanom.“

Počas diskusného panelu s názvom „Hlasy málo medializovaných náboženských komunít uviaznutých uprostred konfliktu“ odborníci z rôznych prostredí poukázali na vážne zhoršovanie náboženskej slobody v niektorých krajinách a vyzvali Spojené štáty, západné štáty a nadnárodné organizácie, ako sú Organizácia Spojených národov, aby poskytli pomoc.

Pár slov o Asýrskej cirkvi východu, Chaldejskej katolíckej cirkvi a Sýrskej ortodoxnej cirkvi

Chaldejská katolícka cirkev je východná katolícka cirkev v plnom spoločenstve s Rímom, ktorá používa chaldejský (východosýrsky) rítus a liturgický jazyk aramejského pôvodu. Jej korene siahajú k starobylej cirkvi Východu v Mezopotámii; k spojeniu s katolíckou Cirkvou došlo postupne od 16. stor. Historickým centrom je Irak, najmä oblasť Ninivskej planiny a Bagdadu, no v dôsledku vojen a prenasledovania sa veľká časť veriacich presunula do diaspóry (USA, Európa, Austrália). Cirkev zachováva vlastnú hierarchiu, teológiu i liturgickú tradíciu, pričom uznáva pápežský primát.

Asýrska cirkev východu je samostatná starobylá cirkev, ktorá nie je v plnom spoločenstve s Rímom, ani s pravoslávnymi cirkvami. Je dedičkou staroperzskej cirkvi východu a používa rovnaký východosýrsky rítus ako Chaldejci. V minulosti bola často označovaná ako „nestoriánska“, no dnes sama odmieta toto zjednodušené označenie a zdôrazňuje vlastnú kristologickú tradíciu. Historicky sa rozšírila až do Perzie, Indie a Číny. Jej jadro dnes tvorí komunita v Iraku a v rozsiahlej diaspóre, pričom čelí dramatickému demografickému poklesu.

Sýrska ortodoxná cirkev (západosýrskej tradície) patrí medzi východné ortodoxné cirkvi a vyznáva miafyzitickú kristológiu. Jej liturgia je v západosýrskom ríte a používa klasickú sýrčinu, jazyk blízky aramejčine Ježiša Krista. Pôsobí najmä v Sýrii, Iraku, Turecku a v diaspóre. Paralelne existuje aj Sýrska katolícka cirkev, ktorá je v jednote s Rímom, no zachováva rovnaký západosýrsky liturgický a duchovný dedičský základ. Obe komunity predstavujú pokračovanie jedného z najstarších kresťanských kultúrnych okruhov Blízkeho východu.

Prenasledovanie od pádu Saddáma Husajna

Borashanová označila za začiatok súčasného utrpenia asýrskych kresťanov pád režimu Saddáma Husajna v roku 2003 a následné vypuknutie občianskej vojny v Sýrii: „Odvtedy Asýrčania čelia systematickému a rafinovanému prenasledovaniu zo strany džihádistov aj kurdských síl, pričom každá z týchto skupín používa odlišné taktiky,“ vysvetlila hovorkyňa.

V Sýrii podľa nej „neistota a hospodársky kolaps postihujú všetkých Sýrčanov, najmä však asýrskych kresťanov ako menšinu“. Aktivistka s poľutovaním konštatovala, že „mnohé dediny, ktoré boli kedysi vysoko prosperujúce, sú dnes prakticky opustené“.

Saddám Husajn a irackí kresťania

Saddámov režim (vládna strana Baas) bol sekulárny arabský nacionalizmus, nie islamistický projekt. V praxi to znamenalo, že kresťania (najmä Chaldejci a Asýrčania) mohli slobodne sláviť liturgiu. Kresťania zastávali vysoké štátne funkcie (napr. Taríq Azíz, chaldejský kresťan, bol podpredsedom vlády). Štát ich oficiálne chránil pred islamistickým násilím. Západ však dlhodobo iracký režim hodnotil ako brutálny, bez ohľadu na náboženstvo, aj keď ho z času na čas pokrytecky využíval proti Iránu.

Kresťania boli lojálni Saddámovi Husajnovi, pretože alternatívou k nemu bol podľa nich iba islamistický chaos, čo sa ukázalo ako správny odhad. Realita je to, čo vidíme dnes, kedy skupiny ISIS vrátili prosperujúce štáty do doby kamennej. Táto nezodpovednosť USA však Američanom nebráni neustále popri tom drancovať sýrsku a irackú ropu. Po páde Saddáma Hisajna (2003) sa situácia kresťanov dramaticky zhoršila: bombové útoky na kostoly, únosy, masové vysťahovanie. Demografický kolaps irackých kresťanov sa začal práve po rozpade sekulárneho štátu. Saddám Husajn kresťanov v žiadnom prípade nemiloval, no chránil ich, pokiaľ boli lojálni. Teroristi Islamského štátu a proamerickí Kurdi naopak kresťanov systematicky prenasledujú.

Baššár al-Asad a sýrski kresťania

Režim sýrskeho prezidenta Baššára al-Asada bol taktiež sekulárny, baasistický a menšinovo orientovaný (alavitský). V Sýrii pred vojnou mali kresťania relatívnu náboženskú slobodu. Boli súčasťou štátnej administratívy, armády, akademickej sféry. V mestách ako Aleppo či Damask existovala silná kresťanská prítomnosť. Po vypuknutí vojny (2011) sa kresťania ocitli medzi dvoma kameňmi – na jednej strane radikálne sunnitské islamistické skupiny (ISIS, al-Nusra), na strane druhej kolaps štátnej bezpečnosti.

V mnohých oblastiach sa kresťania postavili na stranu režimu, nie však z ideologickej lásky, ale z existenčných dôvodov – islamistická alternatíva znamenala buď vyhladzovanie alebo vyhnanie. Faktom je, že al-Asadov režim kresťanov využíval ako dôkaz „sekularizmu“, ale zároveň im poskytoval ochranu pred džihádistami. Po tom, čo Američania cielene celý región ponorili do chaosu, sa postavenie kresťanov v Sýrii vo všeobecnosti zhoršilo.

Ani Saddám, ani al-Asad neboli kresťanskými vládcami, ich režimy boli represívne, no v porovnaní s islamistickými silami predstavovali pre kresťanov stabilitu a ochranu. Najväčší demografický kolaps kresťanov nastal po oslabení, resp. rozpade týchto sekulárnych režimov. To je geopolitická realita, ktorá je na Západe často ignorovaná, narúša totiž jednoduchý naratív „diktátor je automaticky horší pre menšiny“. Zničenie režimov Saddáma Husajna v Iraku a Baššára al-Asada v Sýrii naopak vyhovovalo Izraelu a USA, a to tak z geopolitických (koncepcia veľkého Izraela), ako aj hospodárskych dôvodov (ropa, zemný plyn a ďalšie nerastné suroviny).

Extrémistické násilie a ničenie dedičstva v Iraku Situácia v Iraku je dnes naďalej veľmi dramatická. Členovia Chaldejskej a Asýrskej cirkvi „čelia násilným útokom islamistických extrémistov,“ – uvádza Karmela Borashanová a k svojim slovám pridala obzvlášť znepokojujúci údaj: „Asýrske archeologické náleziská staré viac ako 3 000 rokov sú ničené vandalmi.“ Toto ničenie historického dedičstva predstavuje nielen nenahraditeľnú kultúrnu stratu, ale zároveň aj pokus vymazať tisícročnú stopu tejto komunity v regióne.

Diskriminačné zákony nútiace ku konverzii Podľa portálu Verdad en Libertad aktivistka Medzinárodnej asýrskej rady poukázala aj na existenciu tzv. „zákonov pre menšiny“, ktoré „nútia deti konvertovať na islam“. Tento typ legislatívy je podľa Borashanovej súčasťou systému nátlaku, ktorý odsudzuje komunitu na pomalé vymieranie. „Kresťanstvo sa na Blízkom východe vytráca a jeho vyznávači zostávajú napospas páchateľom,“ vyhlásila jednoznačne.

Bezprecedentný demografický kolaps Čísla, ktoré Borashanová uviedla, sú zdrvujúce: asýrska kresťanská populácia v regióne klesla z 1,5 milióna ľudí na menej než 300 000 v priebehu posledných desaťročí. Tento 80-percentný pokles odráža rozsah humanitárnej tragédie, ktorej sa však dostáva len minimálnej medzinárodnej pozornosti.

Tisícročná história v ohrození zániku „Asýrski kresťania boli kedysi prosperujúcou a integrálnou súčasťou spoločností Iraku, Iránu, Sýrie a Turecka: rešpektovaní členovia s kresťanskou vierou starou viac než 2 000 rokov od čias príchodu Ježiša a s dejinami siahajúcimi viac než 6 000 rokov do minulosti,“ pripomenula Borashanová. Táto komunita, ktorá obýva región nepretržite po tisícročia, predstavuje jedno z najstarších živých svedectiev raného kresťanstva.

Potreba pluralizmu a zlyhanie Západu

Aktivistka nešetrila kritikou západných mocností: „Západ opakovane zlyhal voči asýrskym kresťanom na Blízkom východe, keď ich ponechal napospas dominantným mocnostiam, ktoré ich po generácie prenasledovali a masakrovali.“

Ako riešenie Borashanová presadzuje tvrdenie, že „to, čo Blízky východ potrebuje, je pluralizmus, aby sa položili základy demokracie“ – politická a spoločenská transformácia, ktorá by zaručila pokojné spolužitie rôznych náboženských komunít v regióne.

Z pohľadu katolíka nejde v prípade asýrskych kresťanov o „geopolitický problém“, ale o morálnu hanbu civilizácie, ktorá sa ešte stále nazýva kresťanskou. Ak sa spoločenstvá, ktoré uchovávajú vieru apoštolských čias a prežili islamské výboje, mongolské vpády aj osmanské represie, dnes vytrácajú takmer bez povšimnutia, nejde len o regionálnu tragédiu, ale o zlyhanie kresťanského svedomia Západu.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície sú asýrski kresťania vnímaní ako bratia vo viere, hoci nie sú v plnom spoločenstve s Rímom. Ich krst, ich mučeníctvo a ich liturgická kontinuita sú reálne. Ich prenasledovanie nie je „náboženské napätie“, ale systematický tlak, ktorý má vymazať kresťanskú prítomnosť z kolísky kresťanstva. Keď sa starobylé komunity, ktoré pamätajú jazyk blízky aramejčine Krista, redukujú z miliónov na státisíce, nejde o migráciu, ale o tichú etnicko-náboženskú čistku.

Zvlášť vážna je otázka Západu. Ak západné vlády dokážu vyvíjať diplomatický a ekonomický tlak v mene rôznych ideologických agend, no nedokážu systematicky a dôsledne brániť prenasledovaných kresťanov, potom ich rétorika o „ľudských právach“ stráca morálnu váhu. Normálne uvažujúci katolík tu vidí hlboký rozpor: civilizácia, ktorá sa zrodila z kresťanstva, nedokáže brániť kresťanov tam, kde je ich prítomnosť existenčne ohrozená.

Zároveň však nejde len o politiku. Ide o duchovnú realitu: kresťanská viera má spoločné základy. Ak jedna jej komunita trpí od pohanov, trpí celé telo. Mlčanie nie je neutrálne, je formou spoluúčasti. Obrana asýrskych, chaldejských či sýrskych kresťanov nie je otázkou kultúrnej nostalgie, ale povinnosťou solidarity, ktorá vyplýva zo samotného Evanjelia. Ak kresťanstvo zmizne z Blízkeho východu, zmizne nielen historická pamäť, ale aj živé svedectvo, že viera je hodná obety.

Z pohľadu katolíckej tradície preto nejde o politický postoj, ale o otázku spravodlivosti: kresťanov nemožno obetovať na oltár geopolitickej pohodlnosti. Je bolestným paradoxom, že západné vlády a nadnárodné inštitúcie dokážu mobilizovať obrovské finančné, diplomatické a mediálne zdroje na presadzovanie potratovej legislatívy či agendy sodomitov po celom svete, no pri systematickom prenasledovaní starobylých kresťanských komunít na Blízkom východe pôsobia nečinne alebo vlažne.

Keby sa len zlomok, povedzme desatina energie, politického tlaku a medzinárodnej koordinácie, ktoré Západ investuje do exportu svojich kultúrnych a ideologických, často zvrátených priorít, sústredil na ochranu asýrskych kresťanov a irackých kresťanov, ich bezpečnosť, návrat do vyľudnených oblastí a ochranu ich dedičstva, situácia by pravdepodobne vyzerala úplne inak.

Tento nepomer neodhaľuje len politickú dvojtvárnosť, ale aj hodnotový posun: práva sú bránené intenzívne tam, kde zapadajú do dominantného dúhového a potratového naratívu, no slabnú tam, kde ide o kresťanské menšiny, ktoré nezapadajú do ideologickej schémy súčasného globálneho Západu.

PDF (formát pre tlač)