Dubia piatich kardinálov pápežovi Františkovi: Texty, odpoveď a Oznámenie Kristovým veriacim -

Dubia piatich kardinálov pápežovi Františkovi: Texty, odpoveď a Oznámenie Kristovým veriacim

Branislav Michalka
3. októbra 2023
  Cirkev

Ilustračný obrázok, zdroj: wikimedia commons

Ako sme už písali, piati kardináli zaslali už druhýkrát pápežovi Františkovi súbor otázok ohľadom tém synodálnej cesty a Synody o synodalite, ktoré vzbudzujú pochybnosti veriacich:

https://christianitas.sk/pat-kardinalov-poslalo-pred-synodou-papezovi-frantiskovi-dubia-subor-otazok-ohladom-spornych-myslienkovych-trendov-sirenych-synodalnou-cestou/

Vo svetových médiách už koluje text prvých dubií z 10. júla, aj text druhých z 21. augusta. Bola publikovaná aj prvá odpoveď pápeža Františka na dubia z 10. júla. Všetky tieto texty teraz prinášame našim čitateľom a dopĺňame súčasne o verejnú výzvu kardinálov, ktorú publikovali pod názvom Oznámenie Kristovým veriacim:

Oznámenie adresované Kristovým veriacim (kán. 212 § 3) o dubiách zaslaných pápežovi Františkovi

Bratia a sestry v Kristovi!

My, členovia Posvätného kolégia kardinálov, vedení povinnosťou všetkých veriacich „oznamovať svätým pastierom svoje názory vo veciach dobra Cirkvi“ (kán. 212 § 3) a predovšetkým povinnosťou kardinálov „poskytovať pomoc rímskemu veľkňazovi (…) individuálne (…) najmä v každodennej starostlivosti o katolícku Cirkev“ (kán. 349), berúc do úvahy rôzne deklarácie vysokopostavených duchovných o tzv. priebehu nasledujúcej biskupskej synody, ktoré zostávajú v jasnom rozpore s trvalou náukou Cirkvi a cirkevnou disciplínou a ktoré viedli a vedú k veľkým zmätkom a omylom zo strany veriacich a iných osôb dobrej vôle, vyjadrili sme Rímskemu veľkňazovi naše najhlbšie znepokojenie.

V našom liste z 10. júla 2023 v súlade s osvedčenou praxou predkladať dubia (otázky) predstavenému, aby mal možnosť prostredníctvom svojich odpovedí vysvetliť doktrínu a disciplínu Cirkvi, predložili sme pápežovi Františkovi päť dubií, ktorých kópiu pripájame. V liste z 11. júla 2023 pápež František reagoval na náš list.

Po preskúmaní jeho listu, ktorý nezodpovedal praxi responsa ad dubia (odpovede na otázky), sme dubia preformulovali, aby sme získali jasnú odpoveď založenú na nemennej doktríne a disciplíne Cirkvi. V našom liste z 21. augusta 2023 sme Rímskemu veľkňazovi predložili preformulované dubia, ktorých kópiu pripájame. Zatiaľ sme na preformulované dubia nedostali odpoveď.

Majúc na zreteli vážnosť veci dubií, najmä vzhľadom na blížiace sa zasadnutie biskupskej synody, považujeme za svoju povinnosť informovať vás, veriacich (kán. 212 § 3), aby ste nepodľahli zmätku, omylom a skľúčenosti, ale radšej sa modlili za katolícku Cirkev a zvlášť za Rímskeho veľkňaza, aby bolo Evanjelium ohlasované stále jasnejšie a stále vernejšie.

Vaši v Kristovi

Kardinál Walter Brandmüller
Kardinál Raymond Leo Burke
Kardinál Juan Sandoval Íñiguez
Kardinál Robert Sarah
Kardinál Joseph Zen Ze-kiun

Rím, 2. október 2023

Dubia piatich kardinálov z 10. júla 2023

Dubium prvé v súvislosti s tvrdením, žeby sme mali reinterpretovať Božie Zjavenie v súlade s modernými kultúrnymi a antropologickými zmenami.

Po vyjadreniach niektorých biskupov, ktoré neboli opravené ani stiahnuté, sa natíska otázka, či by sa Božie Zjavenie v Cirkvi malo reinterpretovať v súlade s kultúrnymi zmenami našej doby a v súlade s novou antropologickou víziou, ktorú tieto zmeny podporujú; alebo či je Božie Zjavenie navždy záväzné, nemenné, a preto ho nemožno poprieť, v súlade s príkazom II. vatikánskeho koncilu, že „poslušnosť viery treba preukazovať Bohu, ktorý sa zjavuje“ (Dei Verbum 5); že to, čo bolo zjavené na spásu všetkých, musí zostať „navždy zachované celé“ a živé a musí byť „odovzdané všetkým pokoleniam“ (item, 7); a že pokrok v porozumení neznamená žiadnu zmenu v pravde vecí a slov, pretože viera bola odovzdaná „raz a navždy“ (item, 8); a že Učiteľský úrad nie je nad Slovom Božím, ale učí len to, čo boli prenesené (item, 10).

Dubium druhé ohľadom tvrdenia, že univerzálna prax požehnávať zväzky osôb rovnakého pohlavia by bola v súlade so Zjavením a Učiteľským úradom (KKC 2357).

Podľa Božieho Zjavenia, potvrdeného vo Svätom písme, ktoré Cirkev „na Boží príkaz a s pomocou Ducha Svätého (…) zbožne (…) počúva, posvätne ho stráži a verne vysvetľuje“ (Dei Verbum, 10 ): „Na počiatku“ Boh stvoril človeka na svoj obraz, ako muža a ženu ich stvoril a požehnal ich, aby boli plodní (porov. Gn 1,27–28), a apoštol Pavol učí, že popierať rozdiel medzi pohlaviami je dôsledok zapretia Stvoriteľa (Rim 1,24–32). Natíska sa otázka: Môže sa Cirkev odchýliť od tohto „princípu“, keď ho v rozpore s učením (Veritatis Splendor, 103) považuje len za ideál a akceptuje ako „možné dobro“ objektívne hriešne situácie, ako sú vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia? Bez spáchania zrady zjaveného učenia?

Dubium tretie ohľadom konštatovania, že synodalita je „konštitutívny rozmer Cirkvi“ (Apoštolská konštitúcia Episcopalis Communio 6), čo by znamenalo, že Cirkev je svojou povahou synodálna.

Vzhľadom na to, že Synoda biskupov nereprezentuje Kolégium biskupov, ale je len poradným orgánom pápeža, keďže biskupi ako svedkovia viery nemôžu delegovať svoje vyznanie pravdy, vzniká otázka: či synodalita môže predstavovať najvyšší regulačný orgán, kritérium stálej vlády Cirkvi bez skreslenia poriadku ustanoveného jej Zakladateľom, podľa ktorého najvyššiu a plnú autoritu Cirkvi vykonáva tak pápež z titulu svojho úradu, ako aj biskupské kolégium spolu s jeho hlavou, Rímsky veľkňazom (Lumen Gentium 22).

Dubium štvrté ohľadom podpory teórie duchovných a teológov, že „teológia Cirkvi sa zmenila“, a preto ženy môžu byť vysvätené za kňazov.

Po vyjadreniach niektorých cirkevných hodnostárov, ktoré neboli opravené ani stiahnuté, podľa ktorých sa II. vatikánskym koncilom zmenila teológia Cirkvi a zmysel svätej omše, sa natíska otázka, či platí výrok II. vatikánskeho koncilu, podľa ktorého „všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom“ (Lumen gentium, 10) a že kňazi na základe „svätej kňazskej moci prinášať obety a odpúšťať hriechy“ (Presbyterorum ordinis, 2) konajú v mene a osobe Kristovho prostredníka, skrze ktorého sa duchovná obeta veriacich stáva dokonalou. Navyše sa natíska ďalšia otázka, či učenie obsiahnuté v apoštolskom liste sv. Jána Pavla II. Ordinatio sacerdotalis, ktorý hlása ako konečnú pravdu nemožnosť vysvätiť ženy za kňazov, zostáva v platnosti, čo znamená, že toto učenie už nepodlieha zmenám, ani voľnej diskusii zo strany duchovenstva alebo teológov.

Dubium piate ohľadom výroku „odpustenie je ľudské právo“ a trvania Svätého Otca na povinnosti rozhrešiť každého a vždy, aby pokánie nebolo nevyhnutnou podmienkou sviatostného rozhrešenia.

Otázkou je, či je stále platné učenie Tridentského koncilu, podľa ktorého je potrebná ľútosť kajúcnika, ktorá spočíva v znechutení nad hriechom spáchaným s úmyslom už nehrešiť (XIV. zasadnutie, IV. kapitola: DZ 1676) z hľadiska platnosti sviatostnej spovede, a preto musí kňaz odložiť rozhrešenie, keď je zrejmé, že táto podmienka nie je splnená.

Vatikán, 10. júla 2023

Kardinál Walter Brandmüller
Kardinál Raymond Leo Burke
Kardinál Juan Sandoval du Íñiguez
Kardinál Robert Sarah
Kardinál Joseph Zen Ze-Kiun, SDB

***

Odpoveď pápeža Františka z 11. júla 2023

Vatikán, Dom svätej Marty, 11. júla 2023

Najctihodnejší kardináli, drahí bratia,

píšem Vám odpoveď na Váš list z 10. júla. Chceli ste ma upozorniť na určité pochybnosti, ktoré podľa vás do určitej miery súvisia s procesom, ktorý sa začal v súvislosti s blížiacou sa Synodou biskupov venovanou téme synodality.

Preto by som sa s vami rád podelil o niekoľko veľmi dôležitých otázok. Veľmi som chcel, aby nadchádzajúca Synoda bola procesom, na ktorom sa zúčastní skutočne významná časť celého Božieho ľudu.

Na tejto ceste by sme s pomocou a inšpiráciou Ducha Svätého mohli zhromaždiť „radosť a nádej, smútok a strach moderných ľudí, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia“ a mohli by sme opäť vidieť, že tieto radosti, tieto nádeje, tento smútok a strach „sú tiež radosťou a nádejou, smútkom a bázňou Kristových učeníkov; a neexistuje nič skutočne ľudské, čo by nerezonovalo v ich srdciach“ (Gaudium et spes, 1).

Práve preto, aby sme na toto všetko mohli v plnej miere odpovedať, v rámci tohto procesu, ktorý, treba pripomenúť, potrvá do októbra 2024, budú položené otázky a konzultácie týkajúce sa štruktúry (účasti a spoločenstva) a poslania Cirkvi v dobe, v ktorej musíme žiť.

S veľkou úprimnosťou vám hovorím, že nie je dobré sa týchto otázok báť. Pán Ježiš, ktorý prisľúbil Petrovi a jeho nástupcom neutíchajúcu pomoc pri starostlivosti o Boží svätý ľud, nám aj vďaka tejto Synode pomôže zostať v neustálom dialógu s mužmi a ženami našej doby pri zachovaní úplnej vernosti svätému Evanjeliu.

Aj keď sa nezdá byť vo všetkých prípadoch rozumné odpovedať na otázky adresované priamo mne (keďže by nebolo možné odpovedať na všetky), v tomto prípade sa domnievam, že je vhodné tak urobiť vzhľadom na nadchádzajúcu Synodu.

Otázka č. 1

(a) Odpoveď závisí od významu, ktorý dávame slovu „preinterpretovať“. Ak máme na mysli „lepšie interpretovať“, potom je tento výraz správny. V tomto zmysle II. vatikánsky koncil uviedol, že je potrebné, aby práca exegétov – a ja dodávam teológov – mohla napomôcť „dozrievaniu rozhodnutia Cirkvi“ (II. vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 12).

(b) Preto, hoci je pravda, že Božie Zjavenie je nemenné a vždy záväzné, Cirkev musí zostať pokorná a uznať, že nikdy nevyčerpá svoje nevyspytateľné bohatstvo a musí rásť vo svojom chápaní.

c) V dôsledku toho (Cirkev) dozrieva aj v chápaní toho, čo sama potvrdila vo svojom Učiteľskom úrade.

(d) Kultúrne zmeny a nové historické výzvy nemenia Zjavenie, ale môžu nás podnietiť k lepšiemu vysvetleniu niektorých aspektov jeho nevyčerpateľného bohatstva, ktoré vždy skrýva niečo viac.

(e) Je nevyhnutné, že to môže viesť k lepšiemu vyjadreniu niektorých predchádzajúcich vyhlásení Magistéria, a to sa v skutočnosti dialo v priebehu dejín.

f) Na druhej strane je isté, že Učiteľský úrad nie je nadradený Božiemu slovu, ale je tiež pravda, že texty Svätého písma aj svedectvá Tradície vyžadujú výklad, ktorý odlíši ich večný obsah od kultúrnych podmienok. Vidno to napríklad v biblických textoch (ako Ex 21,20–21) a v niektorých zásahoch Magistéria, ktoré tolerovali otroctvo (porov. pápež Mikuláš V., bula Dum diversas, 1452).

Toto nie je triviálna otázka, vzhľadom na jej úzke prepojenie s večnou pravdou o neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby. Tieto texty si vyžadujú reinterpretáciu. To isté platí o niektorých novozákonných úvahách o ženách (1Kor 11,3–10; 1Tim 2,11–14) a o iných textoch Svätého písma a svedectvách Tradície, ktoré sa dnes nemôžu materiálnym spôsobom opakovať.

(g) Je dôležité zdôrazniť, že to, čo bolo zjavené „na spásu všetkých národov“, nemožno zmeniť (II. vatikánsky ekumenický koncil, dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 7). Preto musí Cirkev neustále rozlišovať medzi tým, čo je podstatné pre spásu, a tým, čo je sekundárne alebo menej priamo spojené s týmto cieľom. V tejto súvislosti by som rád pripomenul slová sv. Tomáša Akvinského: „Čím viac zachádzame do podrobností (v našich úvahách), tým nespoľahlivejšie.(Summa Theologiae I-II, q. 94, čl. 4)

(h) Napokon, jediné vyhlásenie pravdy nemožno nikdy správne pochopiť, ak stojí izolovane, oddelene od bohatého a harmonického kontextu celého Zjavenia. „Hierarchia právd“ zahŕňa aj uvedenie každej z nich do správneho spojenia s ústrednejšími pravdami a s celkovým učením Cirkvi. V konečnom dôsledku to môže viesť k rôznym spôsobom vysvetlenia tej istej doktríny, hoci „ľuďom, ktorí snívajú o monolitickej doktríne, ktorú obhajujú všetci bez výnimky, sa to môže zdať ako nedokonalé rozptýlenie. Ale je pravda, že tento druh rozmanitosti pomáha odhaliť a lepšie prehĺbiť rôzne aspekty nevyčerpateľného bohatstva Evanjelia“ (Evangelii gaudium, 40). Každá teologická línia v sebe zahŕňa určité riziká, no zároveň určité možnosti.

Otázka č. 2

a) Cirkev má veľmi jasnú koncepciu manželstva: je to výlučné, trvalé a nerozlučné spojenie muža a ženy, prirodzene otvorené plodeniu potomstva. Cirkev nazýva iba takýto zväzok „manželstvom“. Iné formy zväzku tomu zodpovedajú len „čiastočne a analogicky“ (Amoris Laetitia, 292), a preto ich nemožno nazvať „manželstvom“ v užšom zmysle slova.

(b) Nejde len o pomenovanie. Realitu, ktorú nazývame manželstvom, charakterizuje jedinečná podstatná konštitúcia, ktorá si vyžaduje exkluzívny názov, ktorý sa nevzťahuje na iné skutočnosti. To je určite viac ako obyčajný „ideál“.

(c) Preto sa Cirkev vyhýba akémukoľvek obradu alebo sviatostiam, ktoré by odporovali tejto viere a naznačovali, že za manželstvo sa považuje niečo, čo nie je manželstvo.

(d) Pri kontaktoch s ľuďmi však nesmieme stratiť pastoračnú lásku, ktorá by mala prenikať do všetkých našich rozhodnutí a postojov. Obrana objektívnej pravdy nie je jediným prejavom tejto lásky, ktorá pozostáva aj z láskavosti, trpezlivosti, porozumenia, nehy a povzbudenia. Preto sa nemôžeme stať sudcami, ktorí len odmietajú a vylučujú.

e) Pastoračná opatrnosť musí preto správne rozlíšiť, či existujú formy požehnania, o ktoré jedna alebo viaceré osoby žiadajú, ktoré so sebou nenesú falošnú predstavu o manželstve. Keď prosíme o požehnanie, je to prosba o pomoc od Boha, prosba o schopnosť žiť lepší život, dôvera v Otca, ktorý nám môže pomôcť žiť lepšie.

f) Na druhej strane, aj keď existujú situácie, ktoré nemožno z objektívneho hľadiska morálne akceptovať, tá istá pastoračná láska vyžaduje, aby sme nezaobchádzali s niektorými osobami, ktorých vinu alebo zodpovednosť môžu zmierniť rôzne faktory, ovplyvňujúce ich subjektívne vedomie, ako s „hriešnikmi“. (porov. sv. Ján Pavol II., Reconciliatio et Paenitentia, 17).

g) Rozhodnutia, ktoré môžu byť za určitých okolností súčasťou pastoračnej obozretnosti sa nemusia stať normou. Inými slovami, nie je vhodné, aby diecéza, konferencia biskupov alebo akákoľvek iná cirkevná štruktúra trvalo a oficiálne schvaľovala postupy alebo pravidlá pre každý typ záležitosti, pretože nie čokoľvek, čo „je súčasťou praktického rozlišovania tvárou v tvár konkrétnej situácii, možno povýšiť na normu“, pretože „to by viedlo k neznesiteľnej kazuistike“. (Amoris Laetitia, 304)

Kánonické právo by nemalo a ani nemôže pokrývať všetko a biskupské konferencie to nemôžu predstierať prostredníctvom rôznych dokumentov a protokolov, pretože život Cirkvi ide mnohými cestami, aj mimo normy.

Otázka č. 3

(a) Hoci správne uznávate, že najvyššiu a plnú moc v Cirkvi vykonáva buď pápež z titulu svojho úradu, alebo Kolégium biskupov s jeho hlavou, Rímskym veľkňazom (porov. II. vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen Gentium, 22), napriek tomu vy sami týmito dubiami vyjadrujete svoju potrebu participácie, slobodného prejavu a spolupráce, a tak požadujete určitú formu „synodality“ pri výkone mojej služby.

b) Cirkev je „tajomstvom misionárskeho spoločenstva“, ale toto spoločenstvo nie je len emocionálne alebo éterické, ale nevyhnutne zahŕňa skutočnú účasť: nielen hierarchiu, ale aj celý Boží ľud, rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach, môže hovoriť a cítiť sa súčasťou napredovania Cirkvi. V tomto zmysle môžeme skutočne povedať, že synodalita ako štýl a dynamika je podstatným rozmerom života Cirkvi. Svätý Ján Pavol II to veľmi krásne vyjadril v Novomillennio ineunte.

c) Jedna vec je sakralizovať alebo vnucovať konkrétnu synodálnu metodológiu, ktorá vyhovuje jednej skupine, aby sa z nej stala norma a povinný kanál pre všetkých, pretože by to viedlo len k „zmrazeniu“ synodálnej cesty, ignorujúc rozdielne charakteristiky rôznych partikulárnych cirkví a rozmanité bohatstvo univerzálnej Cirkvi.

Otázka č. 4

a) „Spoločné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo sa podstatne líšia“ (II. vatikánsky ekumenický koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10). Nie je dobrý nápad argumentovať rozdielom v stupňoch, ktorý implikuje považovať spoločné kňazstvo veriacich za niečo „druhotriedne“ alebo menej hodnotné („nižší stupeň“). Obe formy kňazstva sa navzájom osvecujú a podporujú.

(b) Keď sv. Ján Pavol II. učil, že nemožnosť vysvätiť ženy za kňaza treba „pokladať za konečnú“, v žiadnom prípade ženy neponižoval a mužom nepriznával najvyššiu autoritu. Ďalšie otázky potvrdil aj Ján Pavol II. Napríklad, keď hovoríme o kňazskej autorite, „hovoríme o funkcii, nie o dôstojnosti a svätosti“ (Sv. Ján Pavol II., Christifideles laici, 51). Sú to slová, ktorým sme dostatočne nerozumeli. Jasne tiež zdôraznil, že kým Eucharistii predsedá iba kňaz, úlohy „nepredstavujú nadradenosť jednej nad druhou“ (sv. Ján Pavol II., Christifideles laici, pozn. 190; porov. Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia Inter Insigniores, V ). Uviedol tiež, že hoci je kňazská funkcia „hierarchická“, nemala by sa chápať ako forma nadvlády, ale že „(je) úplne podriadená svätosti údov Kristových“. (Sv. Ján Pavol II., Mulieris dignitatem, 27)

Ak to nepochopíme a ak sa z týchto rozdielov nevyvodia praktické dôsledky, bude ťažké akceptovať, že kňazstvo je vyhradené len pre mužov a nebudeme schopní uznať práva žien alebo potrebu ich participácie rôznymi spôsobmi, vo vedení Cirkvi.

(c) Na druhej strane by sme v záujme presnosti mali uznať, že jasná a smerodajná doktrína týkajúca sa presnej povahy „konečného rozsudku“ ešte nebola úplne zavŕšená. Toto nie je dogmatická definícia, a predsa ju musia všetci rešpektovať. Nikto to nemôže verejne poprieť, a predsa môže byť predmetom skúmania, ako je to v prípade platnosti príkazov ohľadom Anglikánskeho spoločenstva.

Otázka č. 5

a) Ľútosť je nevyhnutná pre platnosť sviatostného rozhrešenia a zahŕňa úmysel zdržať sa hriechu. Ale to nie je matematika a ešte raz musím pripomenúť, že spovednica nie je colnica. Nie sme majstrami, ale pokornými vysluhovateľmi sviatostí, ktoré živia veriacich, pretože tieto dary Pána sú nástrojmi Ducha Svätého, ktoré podporujú ľudský život, a nie relikviami, ktoré treba strážiť.

b) Existuje mnoho spôsobov, ako vyjadriť pokánie. Ľudia s veľmi narušenou sebaúctou často vnímajú zistenie, že sú vinní, ako kruté mučenie, ale samotný akt ísť na spoveď je symbolickým vyjadrením pokánia a hľadania Božej pomoci.

(c) Chcel by som vám tiež pripomenúť, že „niekedy je pre nás náročné, aby sme v našej pastoračnej práci uvoľnili miesto pre bezpodmienečnú Božiu lásku“ (Amoris Laetitia, 311), ale toto sa musíme naučiť. Podľa svätého Jána Pavla II. tvrdím, žeby sme nemali od veriacich požadovať príliš presné a isté ciele zmeny, ktoré sa v konečnom dôsledku stanú abstraktnými, či dokonca egomaniakálnymi, a že ani predvídateľnosť nového pádu „neuberá na autentickosti úmyslov“. (sv. Ján Pavol II., List kardinálovi Williamovi W. Baumovi a účastníkom ročného kurzu Apoštolskej penitenciárie, 22. marca 1996, 5.)

d) Nakoniec by malo byť jasné, že všetky podmienky, ktoré sa bežne spájajú s priznaním, neplatia, keď je dotknutá osoba v stave agónie alebo, keď sú jej duševné a psychické schopnosti veľmi obmedzené.

Drahí bratia, verím, že tieto odpovede rozptýlia vaše pochybnosti. Nezabudnite sa za mňa modliť. Modlím sa za vás.

S bratským pozdravom,

František

***

Preformulované dubia z 21. augusta 2023

Jeho Svätosti pápežovi Františkovi

Svätý Otec!

Sme veľmi vďační za odpovede, ktoré ste nám boli ochotní poskytnúť. Na úvod by sme chceli objasniť, že tieto otázky sme položili nie zo strachu z dialógu s ľuďmi našej doby, alebo zo strachu z otázok o Kristovom Evanjeliu, ktoré by nám mohli položiť. V skutočnosti, tak ako Vaša Svätosť, sme presvedčení, že Evanjelium dáva plnosť ľudskému životu a odpovedá na všetky naše otázky. Starosť, ktorá nás motivuje, je inej povahy: znepokojuje nás, že existujú pastieri, ktorí pochybujú o schopnosti Evanjelia premieňať srdcia ľudí a už im neponúkajú zdravé učenie, ale „učenie podľa ich vlastných túžob“ (porov. 2Tim 4,3). Chceme tiež, aby ľudia pochopili, že Božie milosrdenstvo nespočíva v zakrývaní našich hriechov, ale je oveľa väčšie.

Pri zachovaní rovnakej úprimnosti, s akou ste nám odpovedali na naše dubia, sme nútení dodať, že Vaše odpovede nerozptýlili pochybnosti, ktoré boli vyvolané, ale v skutočnosti ich ešte prehĺbili. Preto cítime povinnosť znovu položiť tieto otázky Vašej Svätosti, ktorej – ako Petrovmu nástupcovi – Pán zveril úlohu posilňovať našich bratov vo viere. Toto je obzvlášť naliehavá otázka zoči-voči nadchádzajúcej synode, ktorú chcú mnohí zneužiť na popretie katolíckej náuky práve v otázkach, ktorých sa týkajú naše dubiá. Preto Vám naše otázky opakujeme, aby na ne bolo možné odpovedať jednoduchým „áno“ alebo „nie“.

1. Vaša Svätosť tvrdí, že Cirkev môže prehĺbiť svoje chápanie pokladu viery. Toto učí aj Dei Verbum 8 a je to súčasťou katolíckej doktríny. Odpoveď Vašej Svätosti však neberie do úvahy naše obavy. Mnohí kresťania, vrátane pastierov a teológov, dnes tvrdia, že kultúrne a antropologické zmeny našej doby, by mali prinútiť Cirkev, aby učila opak toho, čo vždy učila. Týka sa to otázok, ktoré nie sú druhoradé, ale podstatné pre našu spásu, ako je vyznanie viery, subjektívne podmienky prijímania sviatostí a zachovávanie mravného zákona. Preto chceme preformulovať naše dubium: Či dnes Cirkev môže vyučovať doktríny, ktoré sú v rozpore s tými, ktoré predtým učila vo veciach viery a mravov, či už pápežom, hovoriac ex cathedra, alebo definíciou ekumenického koncilu, alebo obyčajným univerzálnym magistériom biskupov roztrúsených po celom svete (porov. Lumen gentium 25)?

2. Vaša Svätosť zdôraznila skutočnosť, že manželstvo sa nesmie zamieňať s inými typmi sexuálnych zväzkov, a preto sa treba vyhýbať akémukoľvek obradu alebo sviatostnému požehnaniu párov rovnakého pohlavia, ktoré by mohli viesť k tomuto druhu zmätku. Naša obava však spočíva v niečom inom: obávame sa, že požehnanie párov rovnakého pohlavia môže v každom prípade spôsobiť zmätok, nielen preto, že sa môže zdať analogické s manželstvom, ale aj preto, že homosexuálne činy by sa v praxi považovali za dobré, alebo prinajmenšom za možné dobro, ktoré Boh požaduje od ľudí, ktorí sa k nemu približujú.

Takže naše preformulované dubium znie: Je možné, žeby za istých okolností mohol kňaz požehnať zväzky medzi homosexuálnymi ľuďmi, čím by naznačil, že samotné homosexuálne správanie by nebolo v rozpore s Božím zákonom a napredovaním človeka k Bohu? Vyššie uvedené dubium vyvoláva potrebu nastoliť ďalšie: Či stále platí učenie, ktoré zastáva univerzálny riadny úrad Magistéria, podľa ktorého každý sexuálny akt mimo manželstva, a najmä homosexuálny akt, predstavuje objektívne ťažký hriech proti Božiemu zákonu, bez ohľadu na okolnosti, v ktorých sa odohráva a bez ohľadu na zámer, s akým sa realizuje?

3. Zdôraznili ste, že Cirkev má synodálny rozmer, na ktorom sú všetci, vrátane veriacich laikov, povolaní zúčastniť sa a vyjadriť svoj hlas. Náš problém však spočíva v niečom inom: budúca Synoda o „synodalite“ sa teraz prezentuje tak, ako keby v spoločenstve s pápežom predstavovala najvyššiu autoritu v Cirkvi. Synoda biskupov je však poradným orgánom pápeža; nezastupuje Kolégium biskupov a nemôže rozhodovať o otázkach, ktorými sa zaoberá, ani vydávať dekréty o týchto veciach, pokiaľ mu v určitých prípadoch Rímsky veľkňaz, ktorého povinnosťou je ratifikovať rozhodnutia synody, výslovne neudelí rozhodujúci hlas (porov. kán. 343 CIC).

Toto je zásadný bod, pretože neochota zapojiť Kolégium biskupov do záležitostí, akými sa chce zaoberať budúca Synoda, a ktoré ovplyvňujú samotnú štruktúru Cirkvi, by bola presne v rozpore s koreňmi tejto synodality, ktoré má táto Synoda podporovať. Naše preformulované dubium teda znie: Či biskupská synoda, ktorá sa má zísť v Ríme a ktorá bude pozostávať len z vybraného zastúpenia pastierov a veriacich, bude v doktrinálnych alebo pastoračných otázkach, o ktorých má rozhodovať, vykonávať najvyššiu autoritu v Cirkvi, ktorá patrí výlučne Rímskemu veľkňazovi a una cum capite suo Kolégiu biskupov (porov. kán. 336 CIC)?

4. Vo Vašej odpovedi Vaša Svätosť vysvetlila, že rozhodnutie sv. Jána Pavla II. vyjadrené v Ordinatio Sacerdotalis treba v konečnom dôsledku podporiť a správne dodala, že kňazstvo je potrebné chápať nie z hľadiska moci, ale z hľadiska služby, aby sme správne pochopili rozhodnutie Nášho Pána vyhradiť kňazskú vysviacku výlučne mužom. Na druhej strane ste v poslednom bode Vašej odpovede dodali, že táto problematika môže byť ešte predmetom ďalšieho výskumu. Obávame sa, že niektorí si toto vyhlásenie môžu vyložiť tak, že problém ešte nie je definitívne vyriešený. V skutočnosti svätý Ján Pavol II. potvrdzuje v Ordinatio Sacerdotalis, že táto doktrína bola neomylne vyučovaná v rámci bežného a univerzálneho Učiteľského úradu, a preto patrí k pokladu viery. Takto odpovedala Kongregácia pre náuku viery na pochybnosť ohľadom tohto apoštolského listu a túto odpoveď schválil aj samotný Ján Pavol II.

Musíme teda preformulovať naše dubium: Mohla by mať Cirkev v budúcnosti možnosť vysväcovať ženy za kňažky, a tým poprieť, že výhradné vymedzenie tejto sviatosti pre pokrstených mužov tvorí samotnú podstatu sviatosti vysviacky, ktorú Cirkev nemôže zmeniť?

5. Nakoniec Vaša Svätosť potvrdila učenie Tridentského koncilu, podľa ktorého na platnosť sviatostného rozhrešenia je potrebná ľútosť hriešnika, ktorá zahŕňa aj rozhodnutie viac nehrešiť. Vaša Svätosť nás povzbudila, aby sme nepochybovali o nekonečnom Božom milosrdenstve. Chceli by sme zopakovať, že naša otázka nevyplýva z pochybovania o veľkosti Božieho milosrdenstva, ale naopak z vedomia, že toto milosrdenstvo je také veľké, že sme schopní sa k Nemu obrátiť, vyznávať svoje hriechy a žiť ako nás učil. Niektorí by si zase mohli vyložiť odpoveď Vašej Svätosti tak, že ísť na spoveď je dostatočnou podmienkou na prijatie rozhrešenia, pretože to môže implicitne zahŕňať vyznanie hriechov a pokánie, preformulované dubium teda znie: Môže platne prijať sviatostné rozhrešenie kajúcnik, ktorý po vyznaní hriechu akýmkoľvek spôsobom odmietne úmysel už ho nespáchať?

Vatikán, 21. august 2023

Kardinál Walter Brandmüller
Kardinal Raymond Leo Burke
Kardinál Juan Sandoval Íñiguez
Kardinál Robert Sarah
Kardinál Jozef Zen Ze-Kjun

Zdroj: PCH24


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VI. časť

Nový dokument o pápežskom úrade: I. vatikánsky koncil sa má nanovo interpretovať, dogmy nanovo vyložiť, funkcie pápeža prehodnotiť. Čo nás ešte čaká?

Brazília: V parlamente bol predložený návrh zákona, ktorý prirovnáva interrupciu k vražde

Protestanti radi opisujú Luthera ako žiaka sv. Augustína. Luther však v skutočnosti sv. Augustínom pohŕdal