Pravoslávna cirkev už vysvätila minulý týždeň prvú novovekú ženu – diakonku a tak ide podľa liberálov katolíckej Cirkvi príkladom

7. mája 2024   Krátke správy

Nekritické nádeje, ktoré mnohí konzervatívni katolíci (spomeňme napríklad odpadlíka Roda Drehera) vkladajú do Pravoslávnej cirkvi ako strážkyne pravovernosti, budú musieť zrejme časom podrobiť, chtiac či nechtiac, určitej korekcii. Odhliadnuc od faktu, že po tisíc rokoch odlúčenia východných cirkví od katolíckej Cirkvi sa už rozdiely medzi katolíkmi a odpadlíkmi netýkajú len uznávania pápeža alebo slova „filioque“ v Kréde, ale zahŕňajú celú škálu vieroučných pochybení pravoslávnych cirkví, ktoré ich z pôvodných schizmatikov dávno preklasifikovali na heretikov.

Nič na tom nemôže zmeniť ani súčasne poblúdenie cirkevných predstaviteľov v katolíckej Cirkvi, pretože katolícka suma pravej viery nemôže byť ich bludmi ani zredukovaná, ani zmenená a zostáva tak svietiť ako večný maják katolíckej pravovernosti, ktorú sú povinní prijať všetci ľudia, o kresťanoch ani nehovoriac.

Jedným z dôkazov, že to nebude v Pravoslávnej cirkvi s odporom voči novotám až také skalopevné, je správa, že 2. mája vysvätil metropolita Serafim v Harare Angelicu Molenovú za prvú novovekú ženu diakonku v Pravoslávnej cirkvi. Pokiaľ si chcete pozrieť, ako jej to svedčí v pravoslávnom liturgickom odeve diakona, ktorý je tvorený orárom (ὀράριον) a stichárom (στιχάριον), ktorý sme zvyknutí väčšinou vídať na hustobradých diakonoch, tu máte možnosť:

https://orthodoxdeaconess.org/the-deaconess/contemporary-orthodox-deaconesses/bishop-ordains-orthodox-christian-woman-as-deaconess/

Nemecký portál Katholisch.de jasá a poukazuje na to, že katolícka Cirkev by mala nasledovať odlúčených bratov. Teda tých ďalších, pretože anglikánov, luteránov, kalvínov a ďalšie stovky siekt sa už nasledovať a sprevádzať snaží.

O tom, že aj pravoslávni aktéri vnímajú toto svätenie ako prelomovú udalosť, svedčí fakt, že sa v článku, ktorý zverejnilo Stredisko sv. Phoebe pre diakony otvorene vyjadrujú, že ide o prvé vysvätenie ženy u pravoslávnych v novoveku. Šťastlivo vysvätenou ženou je Angelica Molenová, ktorá má ešte navyše tú pozitívnu črtu, že študuje environmentalistiku a tak môže portál Katholisch.de oznámiť, že bude zodpovedná aj za ekologické iniciatívy vo farnostiach v Zimbabwe. Portál strediska píše, že „do popredia svojej práce kladie posvätnosť Zeme“.

O možnosti svätiť ženy za diakonky rozhodol Alexandrijský pravoslávny patriarchát, pod pôsobnosť ktorého spadá celá Afrika, na základe rozhodnutia Svätej a Veľkej synody celého pravoslávia, ktorá sa zišla na Kréte v roku 2016.

Nepripomína nám tento názov niečo? Aj my sa chystáme už v októbri na druhé kolo Synody o synodalite, ktorá má priniesť určité inovácie a čo je zaujímavé: podobne ako Synoda na Kréte v roku 2016, má priniesť jednotlivým cirkvám v katolíckej Cirkvi – väčšiu autonómiu a možnosť určovať si podľa lokálnych potrieb vlastné modifikácie pastoračných postupov a výkladu morálnych doktrín. Slovami pravoslávnej Synody na Kréte: autonómia znamená „relatívnu alebo čiastočnú nezávislosť konkrétneho cirkevného územia od kanonickej jurisdikcie autokefálnej cirkvi“. Čaká podobný postup aj nás v katolíckej Cirkvi, aby sa umožnilo prijímať na lokálnej úrovni revolučné opatrenia bez toho, aby museli byť prijaté v celej Cirkvi?

Angelica Molenová sa už roky angažuje v misijnej farnosti Sv. Niktariosa v Harare, kde zriadila pastoračné centrum. Podľa portálu Katholisch.de má „úrad diakoniek v Pravoslávnej cirkvi dlhú tradíciu, nikdy nebol formálne zrušený, ale od stredoveku sa už nepraktizoval“.

Nemeckí milovníci pokroku sa však trochu pomýlili. V čase existencie tzv. „úradu diakoniek“ žiadna Pravoslávna cirkev neexistovala, ergo pokiaľ by nejaká takáto tradícia svätenia diakoniek v Cirkvi skutočne existovala v tej podobe, ako ju teraz prezentujú, tak by to bola tradícia katolícka, latinského aj byzantského obradu. Začiatok stredoveku, ktorý spomínajú ako hraničný, sa nachádza v čase hlboko pred schizmou.

Táto tradícia ženy ako vysvätenej osoby, nie ako držiteľky určitého úradu, je však sporná, keďže sú indície, že diakonky v prvom tisícročí nemali svätenie, aj keď sa niektorí moderní interpreti snažia dokázať opak. Pokiaľ ho aj mali, nemuselo to byť v súlade s centrálnou vôľou. Koncil v Orange z roku 441 a koncil v Orléans z roku 533 napríklad výslovne vysviacku diakoniek zakazujú, takže vzniká otázka, do akej miery išlo pri ich vysviacke len o lokálny zvyk, bez celocirkevnej platnosti, alebo dokonca o postup ignorujúci cirkevné nariadenia. Nezohľadnenie tohto možného aspektu svojvôle, odporu či nedostatku vymožiteľnosti centrálnych nariadení môže byť často zdrojom tvrdení, ktoré na základe niekoľkých listín vytvoria obraz všeobecnej kontinuálnej praxe nielen pri svätení diakoniek, ale napríklad aj v prípade prijímania na ruku.

Snahy o reinštaláciu diakoniek v Pravoslávnej cirkvi sa datujú už od 19. storočia. Ruská pravoslávna cirkev uvažovala o obnovení diakoniek už v roku 1906. V prvej polovici 20. storočia bola v Aténach založená škola pre diakonky, no o 20 rokov neskôr bola zatvorená.

Portál Katholisch.de na záver nezabudol dodať, že „v súčasnosti o zavedení diakonátu žien rokuje pracovná skupina zriadená pápežom Františkom. V Nemecku sa Deň diakoniek slávi od roku 1998, na pamätný deň Učiteľky Cirkvi svätej Kataríny Sienskej“.

Predpokladám, že na nesmiernu radosť tejto svätice…

BM

Zdroj: orthodoxdeaconess.org, Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)