Vatikánske noviny L’Osservatore Romano spochybňujú účasť diabla pri páde Evy aj jej vinu na dedičnom hriechu: Bola to vlastne feministka a postava kritického poznania!
15. júla 2026
Aktuality
Zdá sa, že doba prázdnin a letných horúčav vo Vatikáne poskytuje dostatok času nielen pre obligátnu proskribciu tradičných katolíkov, ale aj pre ďalšie inovácie v oblasti biblických štúdií. Najnovšie sa mesačník oficiálneho vatikánskeho listu L’Osservatore Romano vydal na ďalšiu intelektuálnu púť s mierne feministickým a prebudeným (woke) zafarbením, aby katolíkom v duchu pápežmi (minulými) odsúdenej historicko-kritickej metódy, trochu vylepšil pachom dvoch tisícročí zatuchnutý a tmársky obraz pádu Adama a Evy v Raji.
Katolíci majú teraz možnosť poopraviť si svoje zastarané predstavy o našej pramatke Eve. Po novom to bola to žena dialógu, postava kritického poznania a priekopníčka feminizmu.
Už samotný štýl, v ktorom je úvaha od Marinelly Perroniovej o Eve a Páde napísaná, určite vzbudí radosť u všetkých milovníkov ideologických fráz. Na začiatku tejto znôšky heterodoxných hyperbolizácií sa Eva ukazuje nielen ako matka ľudstva, ale zrejme aj ako matka všetkého pozemského „dialógu“:
„Dialóg medzi hadom a ženou je prvým veľkým teologickým diskurzom Biblie, tým, ktorý obsahuje jadro teológie múdrosti starovekého Izraela: vedomie, že ľudia sú vo svete tými, ktorí ovládajú všetky ostatné bytosti, ale ich moc je pod zákazom a nie je nekonečná.“
Keďže autorka je kovaná a zaslúžila feministická teologička, čo je zrejme v súčasnosti najviac preferovaný teologický druh vo Vatikáne a zaoberá sa „interpretáciou Biblie z rodovej a feministickej perspektívy“, ako sa uvádza aj v tomto zdroji:
https://it.wikipedia.org/wiki/Marinella_Perroni
tak je pochopiteľná jej neskalená sesterská radosť nad extraordinárnou rodovou úlohou Evy v Raji:
„Je krásne, že v Edene žena hrá úlohu tej, ktorá má odvahu prijať túto túžbu, presadiť svoje právo a diskutovať o jeho (Božích) hraniciach, pomôcť definovať tú neprekonateľnú hranicu, ktorá oddeľuje ľudí od Boha, bez akejkoľvek možnosti vyjednávania.“
– Ako vidno, bizarná prehliadka ideologických bľabotaní úspešne začína. Z našej pramatky Evy vyrobila Perroniová bojovníčku za práva žien v Raji, ktorá má dokonca na diskusiu o Bohom stanovených limitoch právo. Úmorné pseudointelektuálne žvásty, nadievané tými najbanálnejšími prebudenými floskulami, ktoré by dokázali doraziť aj grófa Drakulu počas úplnku, keď mal tento elegán zo štúdia Hammer vždy najviac energie, sa však na nás valia z oficiálneho (!) vatikánskeho média ďalej, aby nám zvestovali radostnú správu, že už v Raji sa zrodila liberálna diskusia:
„Táto teologická diskusia medzi najbystrejším zo všetkých živých bytostí a ženou predstavuje na začiatku Biblie bod, z ktorého niet návratu, pretože nielenže ustanovuje, že túžba byť ako Boh je zároveň túžbou a odsúdením, ale aj to, že je to nevyhnutná (?!), stvorená podmienka ľudstva a určuje jeho osud. Nie je náhoda, že muž, Adam, nazve ženu Evou, teda „matkou všetkých živých“ (Genesis 3:20), pretože od nej všetky živé bytosti dedia túžbu porozumieť a vyjednávať aj s Bohom.“
– Nevyhnutná? Znamená to, že Adam s Evou nemali slobodnú vôľu a museli padnúť?
Zaujímavé je aj nadšenie, s ktorým Perroniová maľuje Evu ako zakladateľku túžby vyjednávať s Bohom. Kedysi to bolo vnímané ako prejav ľudskej pýchy inšpirovanej satanom, tu sa však človeku predkladá, že Eva bola vlastne prvou feministkou a liberálkou, ktorá obohatila ľudskú psyché o nové podnetné zručnosti.
Lenže práve v tom satanovi našla teologička Perroniová, inak členka Katedry Nového Zákona na Teologickej fakulte Pápežského athénea svätého Anselma v Ríme a bývalá prezidentka Združenia talianskych teológov, problém a protifeministické nezrovnalosti. Spájanie feministicky prebudenej Evy s diablom, nota bene rôznymi tradicionalistickými vyvrheľmi, totiž vyhodnotila ako jednoznačný prežitok, ktorý na „začiatku tretieho kresťanského storočia“, pováž len, ó, svätá Evolúcia, nemá čo robiť:
„Prečo sa teda Mel Gibson, dokonca aj na začiatku tretieho kresťanského tisícročia, v úvodnej scéne nesmierne úspešného filmu Umučenie Krista rozhodol zobraziť diabolské posledné pokúšanie Mesiáša tak, že do Olivovej záhrady vkĺzne had s výrazne ženskými črtami a chlípnou tvárou? Žena a diabol: totožnosť, ktorá po stáročia silne zaťažuje kresťanské myslenie.“
A pokračujeme v historicko-kritickej krasojazde: úvodné stránky knihy Genesis sú následne nazvané mýtom!
„Napriek tomu v starovekom biblickom mýte známom ako Pád neexistuje žiadny diabol, žiadna božská moc, ktorej by ľudia podliehali: všetko sa odohráva, ako diktuje monoteistická viera Izraela, vo vzťahu medzi jediným Bohom a jeho ľudom, pretože to je vpísané do samotných počiatkov života.“
– Tak už je to jasné. Doterajší cirkevný výklad, opierajúci sa o Cirkevných Otcov a Učiteľov, ktorý operuje s diablom, pokušením a Evou ako podliehajúcou tomuto pokušeniu – je prežitok a celý pôvodný biblický text je aj tak – mýtus. Navyše, ako vie Perroniová, v starovekom Izraeli Evin hriech vôbec nepovažovali za dôležitý:
„V Biblii, najmä v prorockých spisoch, sa o hriechu určite často hovorí, ale vždy preto, aby sa vysvetlilo odcudzenie celého ľudu od Božieho zákona, vojnové rozhodnutia kráľov a ich nevera voči zmluve, ktorú sa Boh rozhodol uzavrieť s Izraelom. Vždy vo vzťahu k historickým faktom (sic!), nikdy nie vo vzťahu k Evinmu priestupku.“
Po tomto zistení už teda nič nebráni tomu, aby na oficiálnych vatikánskych stránkach nasledovala modernistická paľba, ktorá zosmiešňuje tradičnú teológiu ako nezrelú detinskosť:
„Prečo teda naša náboženská predstavivosť, podporovaná detským katechizmom a vytrvalým kázaním, zostáva zakorenená v predstave, že práve tam, v tom prvom priestupku, ktorý sa pripisuje výlučne žene a jej vzťahu s diablom, leží dedičný hriech, odsúdenie, ktorému sa žiadny človek nikdy nevyhne? Dnes sa však feministické boje v cirkvách aj mimo nich sa snažia prehodnotiť úlohu Evy a oslobodiť ju od bremien viny nahromadených počas tisícročí. V nedávnej literatúre už matka všetkých živých často nie je tou, ktorá podľahla démonickému pokušeniu a priniesla do sveta zlo, ale v skutočnosti sa jej pripisuje, že je postavou kritického poznania.“
– Ktorý príčetný katolík by po prečítaní týchto nafúknutých a premúdreno vedecky sa tváriacich feministických banalít netúžil citovať Iuvenalia:
„Stále len načúvať mám? A napriek tomu, že súc tisíckrát stýraný Cordovým chraplavým hlasom, keď svoju Théseidu mi predčítal, nikdy sa nemám snáď pomstiť za to? Bude mi jeden beztrestne prednášať svoje veselohry a druhý zase svoje básne?“
Kto z nás by už nevidel rád konečne zapchaté tieto rezervoáre domýšľavostí skutočne detinských, ktoré nás skrze oficiálne cirkevné médiá otravujú s nasadením mušieho roja nad kravincom? Je možné sa neozvať, keď podobné bohorovné hlupáctvá zahlcujú zemekruh a snažia sa rozvrátiť samotné základy našej viery? Z dedičného hriechu, tragédie vesmírnych rozmerov, kvôli ktorej musel Boží Syn trpieť na kríži neuveriteľné muky, sa stáva feministický boj, dialóg s údajne najbystrejším zvieraťom a právo na diskusiu!!!
V duchu historiko-kritickej metódy sa následne z diabla aj z anjelov a z dedičného hriechu stáva dobová – novozákonná konštrukcia:
„Hoci až pomerne neskoro, teda od 6. storočia pred Kristom, špekulácie o zlých duchoch, spoločné pre všetky staroveké viery, skutočne priniesli do židovskej a kresťanskej teológie ďalšie prvky, ako napríklad anjelov, ktorí sa vzbúrili proti Bohu a boli uvrhnutí do Pekla, a tak začali meniť jej pôvodné črty. Až vo veľmi neskoršom texte, silne ovplyvnenom helenistickou kultúrou, je had stotožňovaný s tvorom z nadzemského sveta a diabol sa objavuje ako samostatná entita: „Ale závisťou diabla prišla na svet smrť a tí, čo patria k jeho koristi ju zakusujú“ (Múdrosť 2:24). Táto myšlienka potom vstúpila veľmi skoro do kresťanskej teológie, ako dokazuje celá novozákonná tradícia, od správ o Ježišových pokušeniach (Matúš 4:1-11 a Lukáš 4:1-13) až po Zjavenie sv. Jána12:9 a 20:2.“
Skrátka, už Nový Zákon to pokazil a Cirkev neskôr všetko dorazila. Celá táto feministicko-teologická zlátanina končí kanonádou ľavicovo-neomarxistických pojomých kartáčov, zabalených do kresťanského obalu:
„Traja protagonisti príbehu z knihy Genezis – had, žena a ovocie – sa stanú diablom, ženami a hriechom. Všetko sa teda vracia k sexu: za tým všetkým je patriarchálna vízia sexuálnej rozdielnosti, skreslená vízia, pretože slúži sociálnej hierarchii medzi pohlaviami, a presvedčenie, že práve ženy nesú hlavnú ťarchu najzávažnejších aspektov sexuálnej rozdielnosti, a to preto, že sú zodpovedné za prvotný hriech.Od starovekých biblických pasáží až po moderné kroniky všetko dosvedčuje, že jedným z najväčších tajomstiev života je práve pohlavná odlišnosť, pretože je na počiatku života.“
Nie, nie je to pravda. Jedným z najväčších tajomstiev života, je totiž nehynúca ľudská blbosť. Tá, ktorá priviedla Evu k tomu, aby viedla „dialóg“ s diablom, tá ktorá, obávam sa, priviedla súdružku Perroniovú k tomu, aby nás obohatila svojimi teologickými imbecíliami a tá ktorá priviedla noviny L’Osservatore Romano k tomu, aby publikovali takýto teologický škvár.
Branislav Michalka
Zdroj: L’Osservatore Romano
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
