Z Talianska prichádza dobrá správa: Vláda zakázala burky a nikáby v školách

30. septembra 2026   Politika Spoločnosť   Islam, Migračná kríza

Talianska vláda schválila zákonný dekrét, ktorý zakazuje vstupovať do vzdelávacích zariadení so zakrytou tvárou. Zároveň stanovila maximálny podiel žiakov v jednej triede, ktorí neovládajú taliansky jazyk, s cieľom podporiť ich integráciu. Za porušenie pravidiel môže hroziť pokuta až do výšky 1 000 eur.

Vláda Giorgie Meloniovej urobila ďalší krok vo svojej politike integrácie a regulácie prisťahovalectva. Talianska Rada ministrov schválila 24. septembra zákonný dekrét týkajúci sa školstva, ktorý okrem iného zakazuje zakrývanie tváre vo vzdelávacích zariadeniach. Opatrenie sa v praxi týka používania burky a nikábu – závoja zakrývajúceho celú tvár s výnimkou očí.

Zákaz nie je namierený proti všetkým formám islamského oblečenia, ale proti tým častiam odevu, ktoré zakrývajú tvár. Závoj či hidžáb, ktorý zakrýva vlasy, ale ponecháva tvár viditeľnú, do zákazu nespadá. Cieľom nového pravidla je zabrániť tomu, aby žiaci prichádzali na vyučovanie v odevoch znemožňujúcich identifikáciu osoby podľa tváre.

Norma stanovuje, že na školských ani mimoškolských aktivitách nebude možné zúčastňovať sa so zakrytou tvárou, pokiaľ zakrytie znemožňuje rozpoznanie osoby. Porušenie zákazu môže viesť k pokute vo výške 200 až 1 000 eur. V prípade maloletých budú za zaplatenie pokuty zodpovední ich rodičia alebo zákonní zástupcovia.

Talianska premiérka opatrenie obhajovala potrebou, aby škola zostala spoločným priestorom, v ktorom sa môže uskutočňovať vzdelávanie a integrácia. „Do školy sa chodí s odkrytou tvárou,“ vyhlásila Meloniová pri predstavení iniciatívy. Zdôraznila, že žiadna tradícia nemôže mladému dievčaťu ukladať povinnosť skrývať svoju tvár, pričom poukázala aj na rovnosť mužov a žien.

Maximálne 30 % žiakov, ktorí neovládajú taliančinu

Dekrét obsahuje aj ďalšie opatrenie s ďalekosiahlym významom: stanovuje maximálny 30-percentný podiel žiakov v jednej triede, ktorí dostatočne neovládajú taliansky jazyk. Nejde teda o obmedzenie počtu zahraničných žiakov podľa ich štátnej príslušnosti, ale o žiakov, ktorí nehovoria dobre po taliansky, čo spôsobuje vážne problémy pri komunikácii počas vyučovania.

Podľa vlády má opatrenie zabrániť tomu, aby sa niektoré školy postupne menili na „getové triedy“, a zároveň podporiť zahraničných žiakov, aby si čo najrýchlejšie osvojili jazyk potrebný na fungovanie v talianskom vzdelávacom systéme.

Reforma sa však neobmedzuje iba na žiakov. Ak jazykové problémy rodičov predstavujú prekážku pri vzdelávacej integrácii ich detí, rodiny môžu byť zaradené do bezplatných programov výučby taliančiny. V niektorých prípadoch môže odmietnutie účasti viesť k pokute od 200 do 1 000 eur. Vláda tvrdí, že účasť rodičov na vzdelávaní ich detí predstavuje dôležitý prvok ich školského úspechu.

Integrovať bez rezignácie na pravidlá

Meloniová predstavila súbor opatrení ako integračnú politiku založenú práve na existencii spoločných pravidiel. Po schválení dekrétu premiérka uviedla, že ide o opatrenia založené na „zdravom rozume“, ktorých cieľom je zabezpečiť všetkým žiakom rovnaké príležitosti. Postoj vlády Giorgie Meloniovej je jasný: integrácia neznamená rezignáciu na pravidlá potrebné na zabezpečenie spoločného vzdelávania.

Taliansko nie je prvou európskou krajinou, ktorá obmedzuje používanie časti odevov úplne zakrývajúcich tvár, hoci rozsah jednotlivých zákazov a ich právne odôvodnenie sa medzi európskymi štátmi značne líšia.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície nemožno od štátu požadovať, aby sa v mene nesprávne pochopenej tolerancie vzdal práva určovať základné pravidlá spoločného života. Štát má právo a povinnosť chrániť spoločné dobro, verejný poriadok a podmienky potrebné na riadne vzdelávanie detí. Človek prichádzajúci do inej krajiny nestráca svoju ľudskú dôstojnosť ani právo na spravodlivé zaobchádzanie, ale zároveň nemožno z prisťahovalectva vyvodzovať nárok na to, aby hostiteľská spoločnosť postupne prispôsobovala svoje základné pravidlá každej kultúrnej či náboženskej osobitosti prisťahovalcov.

Práve preto považujem talianske rozlíšenie za rozumné. Nezakazuje sa islamské oblečenie ako také. Hidžáb, pri ktorom zostáva tvár viditeľná, opatrenie nezakazuje. Hranica je stanovená pri zakrytí tváre, teda tam, kde vzniká problém s identifikáciou človeka a s bežnou komunikáciou v školskom prostredí. Škola nie je súkromný priestor rodiny ani modlitebňa. Je to spoločenská inštitúcia, v ktorej musí byť možné učiteľa a žiaka navzájom identifikovať a normálne spolu komunikovať.

Ešte významnejšie je podľa mňa opatrenie týkajúce sa znalosti talianskeho jazyka. Vláda nestanovuje kvótu podľa pôvodu, farby pokožky či štátnej príslušnosti dieťaťa. Rozhodujúcim kritériom má byť schopnosť komunikovať v jazyku krajiny. A to je zásadný rozdiel. Dieťa prisťahovalcov, ktoré ovláda taliančinu, nie je problémom, ktorý treba „riešiť“. Problém vzniká vtedy, keď sa v jednej škole alebo triede nahromadí taký počet detí bez dostatočnej znalosti jazyka, že sa začne rozpadať samotný vzdelávací proces a namiesto integrácie vznikajú paralelné komunity.

Integrácia totiž nie je jednosmerná ulica. Hostiteľská spoločnosť má voči prisťahovalcovi povinnosti vyplývajúce zo spravodlivosti a kresťanskej lásky; prisťahovalec však má zároveň povinnosti voči spoločnosti, ktorá ho prijala. Jednou z najzákladnejších je snaha naučiť sa jej jazyk a rešpektovať jej legitímny právny a spoločenský poriadok. Bez spoločného jazyka sa integrácia veľmi rýchlo stáva iba pekným slovom na papieri.

Z katolíckeho pohľadu navyše nemožno zamieňať lásku k blížnemu s rezignáciou na vlastnú kultúrnu identitu. Cirkev po stáročia dokázala prijímať cudzincov, pútnikov a utečencov, zakladala pre nich hospice, nemocnice a charitatívne ustanovizne, ale nikdy z toho nevyvodzovala, že kresťanská spoločnosť musí prestať byť sama sebou. Pomoc človeku a požiadavka rešpektovania spoločných pravidiel sa navzájom nevylučujú.

Preto je podľa mňa najvýstižnejšia práve zásada, ktorou talianska vláda svoje opatrenia vysvetľuje: integrovať bez rezignácie na pravidlá. Kto chce byť súčasťou spoločnosti, potrebuje s ňou vedieť komunikovať a rešpektovať jej legitímne normy. A štát, ktorý túto samozrejmosť dokáže vysloviť bez nenávisti voči cudzincom a zároveň bez strachu z obvinenia z netolerancie, nerobí nič mimoriadne. Iba si ešte spomenul, že spoločné dobro niečo znamená.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)