Biskup Eleganti varuje, že sentimentálny jazyk synodality má „rozpustiť a zmäkčiť“ katolícke doktrinálne postoje

30. septembra 2026   Cirkev

Čo vlastne máme oceňovať na cudzoložníkovi alebo zlodejovi? Mons. Eleganti kladie túto otázku v súvislosti s prípravnou príručkou k stretnutiu Leva XIV. s miestnymi cirkvami a upozorňuje, že inklúzia nahradila pravdu.

„Čo mám vlastne oceňovať na hriešnikovi, lupičovi, cudzoložníkovi alebo zlodejovi?“ Túto otázku kladie Mons. Marian Eleganti, emeritný pomocný biskup diecézy Chur, v texte uverejnenom na svojom blogu, v ktorom sa venuje tematickej príručke pripravujúcej stretnutie pápeža Leva XIV. so zástupcami miestnych cirkví, plánované vo Vatikáne od 7. do 14. októbra. Podľa preláta v pastorácii rozvedených a znovu zosobášených nahradil jazyk inklúzie jazyk pravdy.

Biskupov text s názvom „Pseudomesiášstvo sentimentality“ stavia do protikladu pastoráciu pred vydaním dokumentu Amoris laetitia a po ňom. Predtým sa podľa preláta usilovala o objektivitu a spojenie pravdy s láskou, teraz je zahltená „prevažne sentimentálnym“ slovníkom toho, čo sa označuje za synodálnu Cirkev. Podľa jeho názoru takýto slovník len málo pomáha objasniť situáciu týchto veriacich na základe kritérií sviatostnej teológie a kánonického práva.

Milovať hriešnika, nie oceňovať hriech

Biskup Eleganti upozorňuje, že sa zdôrazňuje výlučne blízkosť, sprevádzanie a ocenenie – „slová používané až inflačným spôsobom“, nie však poslanie viesť tieto páry v pravde. Vysvetľuje, že hriešnika možno milovať a želať mu spásu a zároveň bez ústupkov odsudzovať jeho hriech. Na ilustráciu používa príklad sudcu, od ktorého nikto nežiada, aby oceňoval zločinca, ktorého súdi. Pripúšťa, že toto prirovnanie nie je dokonalé, používa ho však na poukázanie na skutočnosť, že ocenenie nie je prvoradou kategóriou v situácii, keď sa rozhoduje o tom, či platné manželstvo existuje alebo nie.

Príručka s názvom „V ťažkostiach života: Sprevádzať a podporovať. Kráčať s rodinami v náročných situáciách“ navrhuje, aby tieto páry znovu nadobudli dôveru, vnímali seba samých ako súčasť spoločenstva a zakúsili Božie milosrdenstvo. Biskup sa pýta, či je teda ľahostajné, či žijú alebo nežijú v cudzoložstve, a či sprostredkovať im toto milosrdenstvo znamená uznať alebo tolerovať druhý zväzok napriek existencii nerozlučiteľného manželského puta. Pripomína tiež, že Ježiš odmietol Mojžišovu prax rozvodu a zákaz ešte sprísnil, „na nevôľu svojich učeníkov“.

Pravda ako meč

„Čím sentimentálnejšie sa jazyk prezentuje, tým väčšie je podozrenie, že cieľom je pomocou odvolávania sa na slzy rozpustiť a zmäkčiť nemenné doktrinálne postoje,“ píše biskup Eleganti. Podľa jeho názoru sa slovo „milosrdenstvo“ mnohokrát používalo na zahmlievanie pohľadu čitateľa a tvrdosť pravdy, ktorá oslobodzuje (Jn 8,32), už viac nie je znášaná. Preto ironicky poznamenáva, že Familiaris consortio (encyklika Jána Pavla II.) by podľa tejto logiky potom patrila ako zaostalá včerajšku a Amoris laetitia dnešku.

Prelát tvrdí, že magistérium synodálnej Cirkvi sa začína Františkom ako novou „hodinou nula“. Keďže čas, ktorý sa stotožňuje s vývojom, sa teraz po novom považuje za nadradený priestoru, ktorý je stotožňovaný s doktrinálnymi pozíciami, investuje sa nové magistérium do vývoja pocitov a života skôr než do pravdy, ktorá napriek tomu zostáva nezmenená.

Táto pravda je podľa biskupa Elegantiho ako meč, ktorý synodálna Cirkev radšej obalí vatou a odloží, až kým nepríde Ten, ktorý ho nesie vo svojich ústach – čo je odkaz na obraz Krista v Apokalypse (Zjv 1,16; 2,12; 2,16; 19,15; 19,21).

Pohľad katolíckej tradície

Biskup Marian Eleganti pomenoval problém, ktorý ďaleko presahuje samotnú pastoráciu rozvedených a znovu zosobášených. Ide o otázku, či má byť úlohou Cirkvi predovšetkým človeka uistiť, že je prijatý, alebo ho priviesť ku Kristovi a k obráteniu. Katolícka odpoveď po stáročia znela: oboje, ale v správnom poradí a bez toho, aby sa jedno postavilo proti druhému. Kristus hriešnika neodmieta, ale jeho prijatie nikdy neznamená vyhlásenie hriechu za nepodstatný.

Práve preto nemožno proti sebe stavať pravdu a milosrdenstvo. Kresťanské milosrdenstvo neznamená človeku povedať, že na jeho spôsobe života vlastne nezáleží. Naopak, berie ho natoľko vážne, že mu hovorí pravdu aj vtedy, keď je nepríjemná. Evanjeliový Kristus dokáže odpustiť cudzoložnici, ale jeho slová nekončia odpustením: „Choď a už nehreš“ (Jn 8,11). V jedinej vete sa tak stretáva milosrdenstvo s požiadavkou obrátenia.

Tu sa dostávame k podstate kritiky súčasného cirkevného jazyka biskupom Elegantim. Slová ako sprevádzanie, prijatie, blízkosť, načúvanie, rozlišovanie či inklúzia môžu mať úplne legitímny katolícky význam. Problém nastáva v okamihu, keď sa stanú náhradou za pojmy hriech, pokánie, obrátenie, pravda a spása. Cirkev potom síce môže hovoriť stále jemnejším jazykom, ale zároveň sa stáva čoraz menej zrozumiteľným, k čomu vlastne človeka sprevádza.

Tradičná katolícka pastorácia pritom nikdy nemusela byť bezcitná. Kňaz môže poznať tragédiu rozpadnutého manželstva, okolnosti konkrétneho človeka, jeho slabosť, deti, rodinné záväzky i roky osobného utrpenia. Môže ho sprevádzať, modliť sa s ním a pomáhať mu. To všetko však nemení objektívnu otázku, či prvé manželstvo platne existuje. Ak existuje, druhý zväzok sa nestane manželstvom tým, že o ňom začneme používať citlivejší slovník.

Preto je veľmi presný obraz pravdy ako meča obaleného vatou. Pravdu možno zabaliť do stále mäkšieho pastoračného jazyka, možno o nej prestať hovoriť a možno vytvoriť dojem, že už stratila význam. Nemožno ju však tým zmeniť. Kristove slová o nerozlučiteľnosti manželstva nezaniknú preto, že sa stali pre moderného človeka náročné.

A práve tu vidieť nebezpečenstvo akejsi cirkevnej „hodiny nula“. Katolícka Cirkev nezačala argentínskym pápežom Františkom, synodou ani Amoris laetitia. Nemôže každá generácia pristupovať k zdedenej náuke tak, akoby pred ňou zostával iba materiál na nové pastoračné experimentovanie. Legitímny rozvoj náuky existuje, ale rozvoj znamená, že to, čo vyrastie, zostáva v organickej jednote s tým, čo mu predchádzalo – nie že dnešná pastorácia prakticky neutralizuje to, čo Cirkev učila včera.

Nakoniec ide o jednoduchú otázku: Čo je skutočným cieľom pastorácie? Ak je ním iba to, aby sa človek cítil prijatý, potom sa Cirkev môže postupne zmeniť na veľmi príjemnú terapeutickú ustanovizeň. Ak je však jej cieľom spása duší, potom musí zostať miestom milosrdenstva aj pravdy, odpustenia aj obrátenia, otvorených dverí aj úzkej cesty.

Cirkev totiž nedostala od Krista poslanie prispôsobiť pravdu človeku. Dostala poslanie privádzať človeka k Pravde.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)