Srb v službách tereziánskeho vojska. Latinský funerálny nápis generála Pavla Davidoviča

Lucia Laudoniu
4. septembra 2023   História

Pokora – to je najviac ignorovaná dopravná značka na križovatkách dejín. Divide et impera – rozdeľuj a panuj.

Rýchlo sa meniaca geopolitická situácia na Balkáne mala v 17. a 18. storočí za následok migráciu srbského obyvateľstva na sever od vlasti. Tento proces, v srbskej historiografii známy pod označením „veľké sťahovanie Srbov“ („велика сеоба Срба“), sa dotkol aj územia dnešného Slovenska.

Jókaiho Zlatý človek, hungarizovaný Srb János Domonkos, nebol výplodom autorovej fantázie. V Uhorsku sa postupne sformovali početné kolónie srbských či gréckych remeselníkov a obchodníkov, ktoré sa organizovali aj nábožensky, v duchu pravidla citovaného Le Blancom v jeho slávnej zbierke kánonického práva religio suprema lex – náboženstvo (nech je) najvyšším zákonom.

Dôležitú úlohu v duchovnej formácii uhorských Srbov zohrávali mnísi z monastiera Chilandar na Svätej hore Athos. Ich prítomnosť je pramenne doložená napríklad v Budíne. Predpokladá sa, že athoskí starci v čiernych kamilavkách zavítali aj do Komárna, kde existovala jedna z najstarších pravoslávnych cirkevných obcí v celom Uhorsku.

Pohnuté osudy komunity balkánskych expatriantov byzantského obradu a osobností s ňou spojených (patriarcha Arsenije III. Crnojevič, kňaz a homiletik Gavril Venclovič) monograficky spracoval Bojan Radovanovič v štvorjazyčnej publikácii Pravoslávny kostol v Komárne, ktorú v roku 1995 vydalo komárňanské Podunajské múzeum. Keďže scripta manent, je pravdepodobné, že pramene ešte nepovedali posledné slovo.

Kamaldulské stalla v pravoslávnych rukách

Súčasťou mobiliára chrámu sú chórové lavice (stalla cum sedibus) z inventára zrušeného kamaldulského kláštora v maďarskej Majkpuszte. Dominujú im reliéfy so scénami zo života svätého Romualda, otca kamaldulského eremitizmu, ktorého pôsobenie spadá do obdobia ante schisma (svätec zomrel 27 rokov pred neslávne známym rozkolom z roku 1054).

S umelecko-historickou analýzou chórových lavíc sa odborná i laická verejnosť môže oboznámiť na stránkach bohato ilustrovaného bilingválneho zborníka Umelecké skvosty pravoslávnej cirkevnej obce v Komárne z roku 2011.

Na stallách nechýba erb nitrianskeho rímskokatolíckeho biskupa, grófa Imricha Eszterházyho, ktorý dal tieto reliéfy zhotoviť u neskorobarokového majstra Františka Xavera Seegena. Odchovanec Viedenskej akadémie pracoval aj pre františkánske kláštory v Malackách či v Nitre.

Predstavitelia komárňanskej pravoslávnej farnosti získali túto akvizíciu sub hasta (na dražbe). Monumentálne dubové stallá patriace do sféry západnej spirituality sa tak ocitli in manibus orthodoxorum, a tento fakt by sa mal interpretovať ako závdavok kresťanskej jednoty a semen unitatis.

Šaštínska Madona a srbský kultúrny odkaz

Prínos balkánskych kolonistov do uhorských dejín však nespočíval výlučne v ekonomických benefitoch. Cirkevná zástava riečnej flotily tzv. „čajkárov“ je nemým svedkom vojensko-obrannej činnosti naturalizovaného srbského obyvateľstva v povodí Dunaja.

Pravoslávne sanktuárium v Komárne sa môže popýšiť tiež baldachýnom, ktorý cisárovi Františkovi Jozefovi I. venovali srbskí príslušníci 29. regimentu generála von Laudona slúžiaci v miestnej pevnosti.

Pod vlajkou uhorskej koruny bojovali aj husári srbského veľmoža Pavla Bakiča. Tento obratný stratég si získal renomé v protitureckej kampani v roku 1529. Rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. mu nezostal nič dlžný. Udelil Bakičovi rozsiahle latifundiá a východný titul despotu – δεσπότης.

„V hľadáčiku“ uhorských Srbov sa opäť ocitá Šaštín, nad ktorým už v roku 1468 držal ochrannú ruku ďalší srbský magnát Miloš Belmuževič. Bojan Radovanovič v štúdii Srbi medzi Dunajom a Karpatmi tvrdí, že „azda najkrajší dar, ktorý mohli Srbi dať Slovákom, súvisí so vznikom mariánskeho kultu v Šaštíne.“ Radovanovič upresňuje, že „podľa najstaršej tradície sa spája s menom Angeliny Bakičovej, dcéry srbského vojvodu. Tá údajne roku 1564 dala zhotoviť milostivú sošku. Je nepochybne isté, že Angelina si úctu k Bohorodičke priniesla zo svojho srbského domova, kde ju vychovali v pravoslávnom duchu.“

Srbská krv kolovala v žilách prvého mukačevského gréckokatolíckeho vladyku Petra Parthenia Petroviča, rodáka z obce Sekule na Záhorí. Od svojich východoslovanských rodičov prijal pravoslávnu vieru, neskôr sa stal apoštolom rímskeho unionizmu. Sermo Latinus znel Partheniovým ušiam prinajmenšom tak ľubozvučne, ako cirkevnoslovanská hereditas Nemanjičovcov.

Latinský náhrobok generála Davidoviča – laudatio na vojenské cnosti

Pri severnom múre pravoslávnej „cerkvi“ v Komárne spí svoj večný sen vzácny príklad stretnutia latinského slova a srbského ducha.

Náhrobok distingvovaného Srba v službách katolíckeho Uhorska, generála Pavla Davidoviča (Павле Давидовић), nie je turistickým magnetom, jeho význam však presahuje hranice dnešného Slovenska.

Kto bol Pavol Davidovič? Vojenský génius, ktorý dokázal marte et arte, bojom a umením, brániť kresťanskú civilizáciu pred osmanským agresorom.

Davidovičov funerálny pamätník je dielom Vavrinca Dunajského. Pozornosť okoloidúcich púta najmä štylizovaná postava rytiera so štítom a pomerne rozsiahla latinská inskripcia. Čo sa skrýva za závojom slov?

Veniec hodností

„Hic situs est Excellentiss(imus) ac Illustriss(imus) D(ominus) L(iber) B(aro) Paulus Davidovics. Insignis reo [sic!]militaris Theresiani ordinis eques, et generalis rei tormentariae praefectus, unius item legionis pedestris proprietarius, ac una gubernator Comaromiensis.“

„Tu leží znamenitý (najvynikajúcejší) a najosvietenejší pán, slobodný barón Pavol Davidovič, významný (pamätihodný, slávny) rytier Tereziánskeho vojenského rádu a dôstojník (generál) delostrelectva, tiež majiteľ jedného pešieho pluku a súčasne komárňanský veliteľ (správca).“

Incipit nápisu oboznamuje čitateľa s titulmi a hodnosťami dotknutej osoby. Lexika zodpovedá stredovekej a novovekej latinčine v podobe, v akej sa používala v úradnom kontexte na území Uhorska, čomu zodpovedajú aj príslušné abreviácie (D. L. B. = Dominus Liber Baro = slobodný pán barón).

Spojenie rei tormentariae praefectus zaradili do svojich lexikografických diel viacerí novovekí autori (Johann Gottfried Haas – Vollständiges lateinisch-deutsches und deutsch-lateinisches Handwörterbuch, Josef Wuk – Technisches polyglott-onomasticum: oder Wörterbuch in sieben Sprachen), ktorí zhodne konštatujú, že táto syntagma označuje plukovníka delostrelectva. Adjektívum generalis však upresňuje, že Davidovičovi patrila hodnosť dôstojníka.

O niečo náročnejšia je interpretácia maskulína gubernator, ktorého pôvodný význam znie kormidelník na lodi (gubernaculum – kormidlo). Blízkosť Dunaja zvádza k tomuto výkladu, je však známe, že Davidovič pôsobil ako veliteľ komárňanskej pevnosti, riešenie tejto otázky je preto jasné.

Insignis reo militaris na prvý pohľad pôsobí ako crux philologorum – ťažko zrozumiteľné alebo gramaticky nejednoznačné miesto, ale nie je to tak. Insignis možno interpretovať buď ako genitív neutra insigne (viditeľný znak, odznak, signum, medaila) alebo v adjektívnom zmysle (nominatív maskulína a feminína insignis), teda význačný, vynikajúci (insignis eques). Reo v tomto prípade nepredstavuje datív a ablatív od reus (obžalovaný, vinný, synonymný tvar sons), ale máme zrejme do činenia s pisárskou chybou, preklepom (lapsus manus – poškmyknutie ruky). Patrí sem genitív od res (rei, porovnajme spojenia frekventované v novovekej latinskej literatúre rei militaris scientia, disciplina, cognitio – veda, disciplína, poznanie vojenských vecí, rerum militarium).

Chovanec boha vojny

„Verus Martis alumnus, oui [sic!]ex conditione gregarii militis ad summa honorum militarium fastigia, per gradus, per aspera evectus.“

„Skutočný (pravý, ozajstný) chovanec (žiak) Martov, ktorý bol i napriek ťažkostiam postupne povýšený zo stavu radového vojaka na vrchol vojenských hodností.“

Pokračovanie nápisu je narážkou na antickú mytológiu, konkrétne na starorímskeho boha vojny (nominatív Mars). Je zaujímavé, že Rimania nevnímali Marta ako despotické a rabiátne božstvo, keďže ho považovali aj za ochrancu roľníctva a pôdy.

Tvar oui, ktorý nezainteresovanému pozorovateľovi môže pripomínať francúzsky súhlas, je opäť lapsus linguae, na jeho miesto patrí latinské zámeno qui (ktorý).

Per aspera je alúzia na známu latinskú maximu per aspera ad astra – cez prekážky (drsnou, nerovnou cestou) ku hviezdam.

„Zázraky“ cisárskeho obľúbenca

„Augustissimis Mariae Theresiae, Iosepho II, Leopoldo II, Francisco I Imperatoribus fidem fortitudinemque probavit.“

„Za vlády najvelebnejších imperátorov Márie Terézie, Jozefa II., Leopolda II., Františka I. preukázal udatnosť (statočnosť a vernosť).“

Keďže latinčina pozná spojenie me probo alicui (som u niekoho obľúbený/-á), môžeme operovať s ďalšími variantmi prekladu: „získal si obľubu cisárov vďaka svojej udatnosti a vernosti“. Pripomíname, že me probo má tiež význam osvedčujem sa.

„Borussi, Ottomanni, Galli virtutem fatigavit, vires fregit. Fervente quippe bello septennali, ad munus supremi vigiliarum praefecti, legionis pedestris ord(inis) D’Altonianae [sic!]evectus, expeditionem ad civit(a)t(em) Habelschwerd [sic!], periculi plenam, intrepide adorsus, fortitudinis miracula edidit. Exorto item contra portam Ottomanicam bello, sub oppugnatione fortalitii Sabacz [sic!], consilio adstitit, arcem hostilem circumseptam tenuit, impetus Sinan Bassae sustinuit, prout et in expugnatione Belgradi fidelem operam praestitit.“

„Premohol (oslabil) udatnosť (zmužilosť) Prusa, Turka, Francúza (a) zlomil (ich) sily, pretože keď zúrila sedemročná vojna, bol povýšený do úradu najvyššieho veliteľa stráží D’Altonského pešieho pluku. Nebojácne viedol útočnú výpravu do mesta Habelschwerd plnú nebezpečenstva a konal obdivuhodné skutky statočnosti. Keď sa opäť rozpútala vojna proti osmanskej Porte, radil pri obliehaní pevnosti Sabacz, obkľúčil (držal) nepriateľské sídlo (citadelu, pevnosť obklopenú hradbami) a zadržal útok Sinana Pašu. Takisto (presne tak) sa vyznamenal vernosťou pri obliehaní Belehradu.“

Na tomto mieste je potrebné venovať pozornosť niekoľkým geografickým údajom.

Sliezske mesto Kladská Bystrica na území dnešného Poľska je uvedené v nemeckej jazykovej mutácii ako Habelschwerd, a to dokonca s preklepom, správny tvar je Habelschwerdt.

Substantívum pevnosť je preložené neklasickým stredovekým tvarom fortalitium namiesto klasického locus munitus, resp. oppidum. Pod toponymom Sabacz sa skrýva srbské mesto Šabac (Шабац) na rieke Sáve, pokus o latinizáciu jeho názvu však nie je gramaticky celkom korektný a vychádza z maďarskej transliterácie.

Výpočet Davidovičových úspechov na bojovom poli pôsobí veľkolepo, autor tejto biograficky koncipovanej latinskej laudácie si právom volí formuláciu „fortitudinis miracula“, čiže „zázraky statočnosti (udatnosti, sily)“.

Jeseň života

„Post edita virtutis militaris eximia specimina: vitam meritis conspicuam, ad annos aetatis LXXXIII provexit. Denatus A(nno) MDCCCXIV. D(ie) XX. Februar(ii) cuius honori et memoriae, nepos L(iber) B(aro) Cosma Davidovics, prius Radisics, monumentum gratus posuit.“

„Po tom, čo dal znamenité príklady vojenskej cnosti, zavŕšil život ozdobený očividnými zásluhami v pokročilom veku 83 rokov. Zosnul v roku 1814, dňa 20. februára. Na jeho (ktorého) česť a pamiatku dal postaviť pomník vďačný vnuk, slobodný barón Kozma Davidovič, predtým (predchádzajúci, starší) Radisič.“

Konklúzia nápisu na neprávom zabudnutom komárňanskom pomníku vzbudzuje veľa otázok. Wikipédia uvádza, že Pavol Davidovič sa narodil v komunite srbských imigrantov do Uhorska v roku 1737 a zomrel 18. februára 1814. Nápis však hovorí, že slávny barón dosiahol vek 83 rokov a odišiel na večnosť 20. februára 1814. Pokiaľ je údaj na pomníku korektný (zatiaľ niet dôvodu pochybovať o jeho pravdivosti), Davidovič sa nemohol narodiť v roku 1737, ako učí internetová encyklopédia, ale na svet prišiel už v roku 1731 (1814 – 83).

Formulka aetate provectus sa zvyčajne prekladá „v pokročilom veku“, grandaevus, v našom prípade je vhodnejšie prikloniť sa k verzii „doviedol svoj život do pokročilého veku“. Proveho primárne značí priviesť, dopraviť, postupovať.

Denatus je opozitum natus (narodený). Voľba tohto tvaru dáva latinským riadkom poetický náboj, kontrast medzi narodením pre svet a zrodom pre večný život.

Kompletný nápis bol publikovaný v roku 1825 v maďarskom vedeckom mesačníku Tudományos Gyűjtemény. Text nápisu je citovaný verbatim et litteratim ibaako poznámka pod čiarou, bez prekladu a formálnych úprav, chýba oprava koruptel a rozpísanie abreviácií.

V ľavom dolnom rohu náhrobku sa nachádza nemecká poznámka o jeho obnove v rokoch 1903 – 1904 z prostriedkov cisárskeho vojenského fondu.

Pravoslávna cirkev v Komárne, ktorej Davidovič odkázal všetok majetok, splnila jeho ultimum desiderium – posledné prianie čakať na vzkriesenie tela vedľa svätého chrámu.

PDF (formát pre tlač)