Recenzia knihy Ernla Bradforda: Řádoví rytíři

Branislav Krasnovský
3. septembra 2021   Cirkev   Recenzie

Na sklonku 90. rokov 20. storočia som si kúpil knihu anglického historika Ernleho Bradforda – Rádoví rytíři, ktorú vydalo české katolícke vydavateľstvo Zvon v roku 1996. Knihu preložil z angličtiny František Nesvadba, ktorý sa dodnes právom radí k najlepším českým prekladateľom z anglického jazyka.

František Nesvadba knihu prekladal z Brandfordovho diela The Knights of the Order, ktoré vydalo vydavateľstvo Dorset Press New York v roku 1991, to už bol Bradford takmer 5 rokov mŕtvy. Po prvýkrát totiž vyšla Bradfordova kniha pod názvom The Shield and the Sword: The Knights of Malta v roku 1973. Po približne 20 rokoch vyšla spomenutá Bradfordova kniha v americkom vydaní s „určitými menšími tolerantnými úpravami“, ktorých cieľom bolo, aby kniha získala demokratickejší, korektnejší tón.

Samotný Ernle Dusgate Selby Bradford (1922 – 1986) bol sympatickou postavou. V dnešných „tolerantných a liberálnych kruhoch“ by ho pravdepodobne prijímali s rozpakmi, pretože bol hrdý na to, že je Angličan a takisto bol hrdý na Britské impérium a jeho dejiny. Jednoducho typ, ktorý by si pravdepodobne nepokľakol pred žiadnou BLM agendou a ideológiou.

Bradford cez II. svetovú vojnu slúžil ako dôstojník na britskom torpédoborci a zúčastnil sa na torpédoborcoch niekoľkých plavieb z Kanady do Murmanska, kedy na konvoje zložené z obchodných lodí, útočili nemecké ponorky. Úlohou torpédoborcov bolo tieto lode chrániť. Netreba pripomínať, že išlo o psychicky nesmierne náročnú vojenskú službu, smrť po torpédovaní lode v chladných vodách Atlantického alebo Severného ľadového oceánu prichádzala nemilosrdne rýchlo a surovo.

Láska k moru Bradforda formovala aj po vojne, kedy už ako vojenský veterán ukončil štúdium histórie a ako historik sa začal venovať v prvom rade námornej histórii antických civilizácií či stredovekých štátov, ktorých osudy boli spojené s morom. Bol vášnivým jachtárom – autorsky spracoval niekoľko kníh s jachtárskou tematikou. Pomerne vysoko cenené sú jeho poznámky k Odysseovi, kde komentoval Homéra a najmä Odysseovu plavbu z Tróje na rodnú Ithaku z pohľadu námorného dôstojníka a odborníka. Vo svojej dobe bol takisto vysoko hodnotený aj jeho podrobný námorný sprievodca po gréckych ostrovoch.

Keď sme už pri Bradfordovi a pri Odysseovi, (grécka história a mytológia sú mi veľmi blízke) dovolím si trochu odbočiť a upozorniť na veľmi dobrý film ruského režiséra Andreja Končalovského Odyssea (film natočili v koprodukcii Nemci, Taliani a Gréci, nakrúcalo sa najmä v tureckých vodách), ktorý sa na plátnach kín objavil v roku 1997.

Zaujímavo stvárnený príbeh s historicky presne spracovanými kostýmami, reáliami a zvyklosťami, vychádzajúci z Homérovho diela svojou úrovňou výrazne prevyšuje všetky americké filmy s antickou tematikou. Film je síce „dlhší“ – má dva diely a trvá viac ako 3 hodiny, určite sa ho však oplatí vidieť. Herec Armand Assante podal vynikajúci herecký výkon, o kvalitách režiséra Andreja Končalovského sa asi nie je potrebné veľmi rozpisovať.

Bradfordovi učarovalo Stredomorie. Okrem gréckej námornej histórie a námornej histórie Rímskej ríše sa začal venovať podrobnejšie aj stredovekým témam. Písal o námornej histórii Benátok, Janova, Amalfi a bolo len otázkou času, kedy sa začne venovať aj križiakom. Písal však aj o námornej histórii Veľkej Británie, je tiež napríklad autorom zaujímavého a výborného diela o britskom admirálovi Horatiovi Nelsonovi, víťazovi nad napoleonským francúzskym vojenským loďstvom.

V rámci vývoja katolíckeho námorného loďstva teda Bradford určite nemohol vynechať zo svojej pozornosti križiacky Rytiersky rád johanitov, ktorý spoločne s templármi a Rádom nemeckých rytierov tvoril trojicu najznámejších a najsilnejších križiackych rádov v dejinách.

Vo svojej knihe Řádoví rytíři na 290 stranách predstavil Ernle Bradford pútavo a plastickým spôsobom dejiny katolíckeho rádu, ktorý existuje dodnes, a ktorý prešiel dlhú cestu od križiackeho rytierskeho vojenského rádu až k dnešnému spoločenstvu, poskytujúcemu lekársku a humanitnú pomoc po celom svete.

Kniha je nabitá zaujímavými informáciami. Rád johanitov vznikol v 11. storočí na území Jeruzalemského kráľovstva vo Svätej zemi pod pomenovaním Ordo Fratrum Hospitalis Sancti Ioannis Hierosolymitani. Členovia rádu od oslobodenia Jeruzalema spod moslimskej nadvlády v roku 1099 až do pádu Akkonu svoju vernosť katolíckej Cirkvi spečatili mnohokrát vlastnou krvou. Časť rytierov rádu padla v hrdinskej bitke o Akkon v roku 1291, kde sa konečne ukončila aj dlhoročná rivalita, ktorá existovala takmer 200 rokov medzi Templármi a Johanitmi. Templárski a johanitskí rytieri v Akkone bok po boku hrdinsky a v spoločnom šíku padli v poslednej citadele Akkonu v boji proti moslimom. Poslední žijúci rytieri strhli na seba zvyšky veže, ktorá tak zároveň pochovala niekoľko desiatok moslimských bojovníkov.

Následne Bradford vo svojej knihe venuje osobitnú pozornosť dejinám rádu na Cypre, kam sa zdecimované zvyšky Johanitov v 14. storočí uchýlili. Dielo obsahuje bohatý zoznam použitých historických prameňov, z ktorých Bradford čerpal a bez preháňania možno povedať, že táto vedecko-populárna kniha, ktorá vyšla po prvýkrát v roku 1972 značne prevyšuje úroveň vedecko-populárnych kníh, vydávaných v dnešných časoch. Bradford v knihe píše aj o jednotlivých jednotkách rádu, ktorý sa členil podľa jazykovej príslušnosti (Francúzi, Taliani, Nemci, Angličania, Španieli, Portugalci…). Členovia rádu boli však v prvom rade katolíci, jazyková príslušnosť nezohrávala až do 18. storočia významnejšiu rolu.

Rád johanitov sa značne finančne a mocensky pozdvihol po zničení templárov vo Francúzsku v roku 1314, kedy upálili posledného templárskeho veľmajstra Jacquesa de Molay. V Taliansku väčšina templárskych rytierov prešla do rádu johanitov, (nemeckí, uhorskí, rakúski templári vstúpili vo väčšine prípadov do Rádu nemeckých rytierov, španielski a portugalskí templári vstupovali do Kristovho rádu, alebo ku Calatravským rytierom). Francúzskych templárskych majetkov sa však definitívne zmocnila francúzska koruna.

Ako bývalý vojenský námorný dôstojník venoval Bradford značnú pozornosť aj obdobiu, kedy rytieri rádu žili a pôsobili na gréckom ostrove Rhodos. Po páde Byzancie v roku 1453 sa celé východné Stredomorie dostalo pod nadvládu Osmanov. Vtedy sa však ako kosť v hrdle osmanským Turkom vzpriečil práve Rhodos, kde mali rytieri rádu po Cypre svoju hlavnú vojenskú základňu. Tu sa vybudovala mohutná vojenská flotila rádu, johaniti spoločne s Benátčanmi držali kresťanskú zástavu s krížom a bránili moslimom získať dominanciu vo východnom Stredomorí.

Kapitoly, v ktorých sa Bradford venuje poslednému moslimskému útoku na Rhodos sú napísané ozaj pútavým štýlom a vidieť, že Bradford sa nielen dokonale orientoval v histórii rádu, ale že si hrdinských obrancov kresťanstva aj značne obľúbil. Francúzsky veľmajster Pierre d´Aubusson, ktorý Rhodos v roku 1480 ubránil (v bojoch utrpel ťažké zranenie) je v Bradfordovej knihe veľmi sympatickou postavou.

Žiaľ johanitskí rytieri sa nakoniec ani na Rhodose neudržali, v roku 1522 niekoľko stoviek rytierov a žoldnierov rádu, ktorí ostali nažive z takmer sedemtisícovej kresťanskej posádky na Rhodose, sa muselo po takmer 7 mesiacoch neustálych bojov z ostrova stiahnuť. Moslimovia, zaskočení hrdinstvom malej katolíckej posádky (proti 7-tisícom rytierom stálo takmer 200-tisíc moslimov), umožnili rytierom z Rhodosu odísť so cťou a vojenskými zástavami.

Krátko po opustení ostrova Rhodos získali rytieri ostrov Malta, tá ostala v ich držbe až do 19. storočia. Kapitoly venované maltskému obdobiu sú takisto napísané veľmi pútavou formou. Podľa Malty získali rytieri nové pomenovanie – Maltézski rytieri. Maltu im ako léno udelil španielsky panovník a nemecký cisár Karol V., tento akt odovzdania Malty rytierom odobril aj pápež Klement VIII.

Ako námorný dôstojník a odborník nemohol Bradford nepísať o aktivitách Maltézskych rytierov v boji proti moslimským pirátom. Bradford svojho času napísal aj zaujímavú knihu o Chajruddinovi Barbarossovi, berberskom pirátovi, ktorý plienil katolícke pobrežia Španielska, južného Francúzska a južného Talianska. Berberskí piráti plienili až dovtedy, kým Maltézski rytieri spoločne so Španielmi, Portugalcami, Janovčanmi a Benátčanmi neurobili v západnom Stredomorí poriadok a nezlomili moc moslimských pirátov.

Je zrejmé, že v podobne sympatickom a monumentálnom duchu, ako kapitoly venované udalostiam na Rhodose sú napísané aj kapitoly o hrdinskej obrane maltézskych rytierov pod vedením veľmajstra Jeana Parisota de la Valette (podľa tohto veľmajstra je pomenované hlavné mesto ostrova Malta), ktorý nakoniec v roku 1565 moslimský útok na Maltu odrazil a ostrov udržal. Maltézski rytieri sa následne v roku 1571 zúčastnili aj hrdinskej námornej bitky pri Lepante, kedy spolu s Benátčanmi, Janovčanmi, Španielmi, Portugalcami a Pápežským štátom na hlavu porazili osmanské loďstvo. Lepanto úzko súvisí s rozvíjaním úcty k ružencu a ružencovej modlitbe. Tú sa modlili katolícki námorníci a vojaci aj krátko pred bitkou s oveľa početnejšou osmanskou flotilou.

Veľkú pozornosť venuje Bradford vo svojej knihe aj vývoju Maltézskeho rádu v 17. a 18. storočí, kedy začala postupne mocenská prestíž rádu čiastočne upadať. Rád naďalej úzko spolupracoval s Benátčanmi (mocenský význam Benátok a Janova však tiež postupne klesal), Maltézski rytieri boli členmi protiosmanskej Svätej ligy, do ktorej patrili okrem talianskych štátov aj Habsburská ríša v strednej Európe, Poliaci a Rusi.

V 17. storočí stratili osmanskí Turci definitívne vo vojne proti Európe iniciatívu, porážka tureckých vojsk pri Viedni v roku 1683 znamenala stiahnutie sa Turkov zo strednej Európy a veľkej časti Balkánu. Na mori koordinovali katolícke jednotky svoje bojové aktivity aj s ruským vojenským loďstvom a kozákmi. Kresťanská dominancia sa čoraz viac stupňovala (Rusi sa sústredili najmä na Čiernomorie) a kresťania oslobodzovali čoraz viac ostrovov vo východnom Stredomorí.

Rád však bol v tomto období už značne finančne vyčerpaný a v 18. storočí ho postihlo niekoľko ťažkých rán. Osvietenstvo a jeho myšlienky negatívne zasiahli aj časť rádu na Malte, jednota Maltézskeho rádu sa trieštila. Aj keď vnútorný úpadok Maltézskeho rádu nikdy nebol tak silný ako v prípade Rádu nemeckých rytierov, moc Maltézskych rytierov bola definitívne otrasená.

Vo svojej knihe sa Bradford venuje aj smutnému obdobiu, ktoré začalo v roku 1798, kedy Napoleon Bonaparte obsadil Maltu a rád prestal de facto existovať. Francúzi sa zmocnili bohatstva rádu, časť rytierov rádu (mnoho francúzskych rytierov sa pripojilo k Napoleonovi) sa uchýlila do Ruska, kde sa ruský cár Pavol I. stal hlavou rádu a jeho ochrancom.

Žiaľ Pavol I. sa ako ruský cár na tróne udržal len niekoľko rokov. Keďže sa začal zbližovať s Francúzmi a uvažoval aj nad ruskou výpravou proti Iránu a Indii, Angličania zorganizovali na Pavla I. atentát. Po smrti Pavla I. sa ruským cárom stal Alexander I., figúrka v anglických rukách, takže Rusi následne od roku 1801 až do roku 1815 podporovali Angličanov v boji proti Napoleonovi Bonapartemu.

Ruské intermezzo v dejinách Maltézskeho rádu a napoleonské vojny znamenali, že Maltézsky rád navždy stratil väčšinu svojich území a majetkov. Nezanikol však, pokračoval vo svojej humanitárnej činnosti a existuje ako suverénny rád až dodnes. Hlavné sídlo má od roku 1879 v Ríme a jeho činnosť má prevažne charitatívny charakter. Vo svojej knihe sa Bradford venoval dejinám rádu až približne do začiatku 80. rokov 20. storočia.

Video hymna rádu Maltézskych rytierov Ave Crux Alba:

Pri čítaní knihy čitateľ cíti, že Bradford si johanitov či Maltézskych rytierov skutočne obľúbil. Nachádzajú sa tu samozrejme aj kritické vyjadrenia na adresu johanitských / maltézskych rytierov, osobne som však týmto riadkom nikdy neprikladal väčší význam, pretože väčšina kníh, ktoré vyjdú v anglosaskom kultúrnom prostredí jednoducho musí byť voči katolicizmu kritická. Tieto informácie som preto zo svojej hlavy takpovediac vytesnil.

Bradfordovu knihu môžem všetkým záujemcom o históriu rádu doporučiť, rovnako tak všetkým, ktorí si chcú prečítať pozitívny príbeh o dobe, kedy katolíci boli tvrdými a vernými katolíkmi, kostoly boli neustále otvorené, napriek morovým či cholerovým ranám, nad Cirkvou neviala žiadna dúhová handra a v katolíckom mediálnom priestore sa neustále neozývali infantilné hlasy zadúšajúce sa blahom slovami o všeobjímajúcej, tolerantnej láske či interkonfesionálnom porozumení. Rhodos, La Valetta, Lepanto či Viedeň plne nahrádzali Abú Zabí, biele bolo bielym a čierne ostávalo čiernym.

Ernle Dusgate Selby Bradford ku koncu svojho života žil v západnom Stredomorí, pripravoval komentáre aj pre BBC, veľa sa plavil na svojej jachte a smrť si ho našla v roku 1986 práve na jeho obľúbenom ostrove Malta.

PDF (formát pre tlač)