Prečo je Sheila, ktorá močila na Korán extrémistka a tí, čo vystavovali Kríž ponorený do moču sú umelci alebo Dvojaký meter liberálnych pokrytcov

Branislav Michalka
4. marca 2023   Spoločnosť   Komentár

Malebný svet európskych prostonárodných povestí

Európska únia je magické územie a žiť v nej je zaiste rozprávkou i duchovnou rozkošou zároveň. Napriek tejto všeobecnej radosti sa v nej predsa len šťastné obyvateľstvo musí potýkať s dvoma problémami.

Prvý spočíva v tom, že v našej dúhovej krajine šťastia, na rozdiel od duchovného impéria Pavla Dobšinského, zahlteného krásnymi princeznami, statočnými rytiermi a múdrymi kráľmi aj sedliakmi, dominuje neúmerný výskyt tzv. hlúpych Janov, ktorí v Dobšinského rozprávkach predstavujú len utláčanú menšinu. Tu naopak vládnu a darí sa im nadmieru dobre. V niektorých provinciách EÚ, ako napríklad v slovenskej, priam kvitnú od dobrobytu, líčka im ružovejú a zdravo sa guľatia.

Druhým, a povedzme si otvorene, ešte vážnejším problémom je, že títo hlúpi Janovia (dnes progresívne premenovaní na liberálnych Janov) transformovali rozprávkové magické postupy do takej podoby, že zvyšné postavy tejto úchvatnej liberálnej rozprávky nemôžu používať zabehané Dobšinského magické pomôcky, a to z toho dôvodu, že tieto čarovné formulky majú zakaždým iný účinok. Nikto nemá istotu, že ak mu poradí dobrý liberálny trpaslík nejakú magickú formulku, tak u neho zafunguje rovnako ako pri predchádzajúcom hrdinovi.

Zle začarovaná Sheila

Presvedčiť sa o tom mohla počas tohto týždňa aj mediálne známa Sheila Sz., ktorú v stredu odsúdil Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici na tri roky väzenia nepodmienečne. A síce za extrémizmus. To všetko k veľkej radosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý zrejme potreboval konečne nejaký dôkaz, že slovenská demokracia sa vie brániť proti extrémistom:

„Prejednávaná kauza poukazuje na skutočnosť, že silné reči, z ktorých sála nenávisť voči určitej skupine obyvateľstva, môže doviesť páchateľa do väzenia.“

Nuž, „silných rečí“ sme už počuli na Slovensku neúrekom. Ministri u nás častujú svojich poddaných termínmi ako: opice, dezoláti, luza, úbožiaci a podobne, a aj pokrokoví umelci radi nasadzujú Slovákom prasačie hlavy vo forme veľmi expresívnych výrazov. Nenávisť z nich pritom strieka ako zle vychladené šampanské, ale žiadne väzenie im zrejme nehrozí. Ale o tom viac inokedy.

Teraz sa pozrime na to, čoho sa vlastne Sheila dopustila. Natočila video, na ktorom bolo vidieť ako vytrhla niekoľko strán z Koránu, negatívne sa vyjadrovala o moslimoch a nakoniec sa na zmienenú publikáciu vymočila.

Žiadny rozumný katolík samozrejme nebude obhajovať verejné, a navyše na kameru zaznamenané močenie mladých dám. Rovnako tak mladých pánov. Močiť sa má na miestach k tomu určených, prípadne v stave núdze na miestach mimo dohľadu verejnosti. Rovnako nevhodné je aj spájanie takýchto telesných pochodov s kritikou nejakého náboženstva, aj keď bludného. Kresťanské náboženstvo má zaiste taký dostatok argumentov božského charakteru, aby si nikdy nemuselo pomáhať podobne nechutnými a nemiestnymi naturalistickými pomôckami. Taktiež elementárny ľudský cit, ako aj kresťanská láska k blížnemu, sa vzpiera takémuto urážaniu náboženských citov druhých ľudí, a to aj v prípade náboženstva otvorene nepriateľského voči kresťanom.

Nie je moč ako moč…

Avšak pri tejto kauze nás niečo núti pristaviť sa a zaloviť trošku v pamäti. Kde sme to len už o spojení vylučovania telesných tekutín a náboženstva počuli? Správne, nebolo to vo válove spustnutého a dezolátneho extrémizmu, ani v ideovom bahne opileckej spodiny slovenských bačov, ale na samotnom Parnase, kde sa preháňajú múzy vo vlajúcich priesvitných tunikách renesančného charakteru a bozkávajú na čelá liberálnych umelcov.

Reč je o slávnom umeleckom diele Andreasa Serrana, ktoré zobrazovalo Kríž so žiariacou postavou Spasiteľa – ponorený do nádoby s močom. Toto „umelecké dielo“ pomenoval autor názvom „Piss Christ“, čo v slovenskom preklade z anglického slangového výrazu znamená – „Ošťatý Kristus“, alebo tiež „Štím na Krista“.

To, že bol tento názov v roku 2011 na Slovensku s tlejúcou, ale už dohasínajúcou kresťanskou morálkou, predsa len trošku silnou kávičkou, si zrejme uvedomovali aj v denníku SME a preto názov diela radšej neprekladali a ponechali ho len v anglickom origináli. A prečo práve v roku 2011? Pretože vtedy sa liberálny trpaslík z dúhovej krajiny šťastia zase pomýlil a čarovná formulka „extrémizmu“ dopadla miesto na draka, rovno princovi na hlavu. Čiže úplne naopak, ako pri nešťastnej Sheile.

V roku 2011 totiž „kresťanskí fundamentalisti“, ako ich nazval denník SME, zničili práve to krásne umelecké dielo Andreasa Serrana, ktoré bolo vtedy vystavené v Avignone v rámci výstavy s ironizujúcim názvom „Verím na zázraky“. Dvaja mladí muži, pod dojmom slov svojho biskupa Jeana-Pierra Cattenoza, ktorý označil toto dielo za „ohavné“ a za „odpad“, pričom požadoval jeho odstránenie, vzali krompáč a skrutkovač i dali sa do diela. Výsledkom ich akcie bolo údajne trvalé a nevratné poškodenie tohto úžasného umeleckého počinu.

A teraz pozor, vážení spoluúčinkujúci v komédii sveta: vtedajší francúzsky minister kultúry Fréderic Mitterrand (áno, jeden z tých známych Mitterrandov, a navyše pýšiaci sa vo svojich pamätiach, že mal v Thajsku sex s chlapcami, viď: https://www.nbcnews.com/id/wbna33222519) neskrýval svoje rozhorčenie a poškodenie tohto diela, ktoré rovnako ako umelkyňa Sheila spájalo moč a náboženstvo, označil za „vandalizmus a útok na slobodu prejavu“! Kurátor zmienenej výstavy v Avignone navyše dodal, že ide o „barbarstvo spáchané extrémistami“!

To sú ale saltá. Až sa demokratické šapitó natriasa. Keď močí „umelec“ na Krista a niekto mu v tom chce zabrániť, tak je to „útok na slobodu prejavu“ a prejav „extrémizmu“, ale keď v tom istom používaní moču chce niekto zabrániť Sheile, tak je to chvályhodný boj štátu proti extrémizmu!

… a náboženstvo ako náboženstvo

Nejde samozrejme len o tento jeden prípad. „Umeleckých diel“, ktoré hanobia kresťanské náboženstvo, tupia jeho svätých a predstaviteľov, je ako maku. Kopnúť si do Cirkvi, Božieho Syna či Panny Márie, to je bežná forma „slobody prejavu“ a „umeleckej invencie“. Keď sa cirkevní predstavitelia a veriaci ohradzujú, tak sú označovaní za barbarov, tmárov, nevzdelaných ľudí bez umeleckého cítenia a zaostalých trogloditov. Akonáhle sa však predmetom podobných aktivít stávajú nekresťanské náboženstvá alebo posvätné kravy liberálno demokratickej ideológie, pokrokový štát a jeho predstavitelia volajú na poplach. Zvláštne, však?

Pripomeňme si len niektoré z týchto „majsterštikov“. Umelec Chris Ofili použil tiež na vyjadrenie svojej nespútanej umeleckej fantázie a protikresťanskej nenávisti exkrementy. Okrem iných zaujímavých materiálov. Vytvoril obraz Panny Márie, ktorej tvár bola zložená z dámskych sedacích častí tela, vystrihnutých z pornografických časopisov a telo Matky Božej bolo vytvorené zo slonieho trusu. Dielo bolo vystavené v Brooklynskom múzeu umenia a umelca nikto neuväznil za extrémizmus.

Umenie a strava musia byť pestré (aj na Slovensku)

Ďalšie veľdielo tohto typu vytvoril umelec Mideo Cruz, ktorý v pravej inšpiratívnej verve spojil v inštalácii s názvom „Polyteizmus“ portréty Pána Ježiša s polonahými modelkami, či inými výstrižkami z časopisov a namiesto jeho nosa nainštaloval model mužského pohlavného orgánu. Ešte ohavnejšiu „umeleckú“ nádheru dodala svetu umelkyňa July Hogreová, ktorá vytvorila obraz s názvom „Ecce Homo Erectus“, zobrazujúci Krista vzrušeného (!!!) pred kľačiacim malým chlapcom. Obraz bol dokonca verejne vystavovaný ako bilbord na zastávkach autobusov! A žiadneho extrémistu pritom nezatkli.

Niektorí si možno spomenú na sadomasochistickú LGBT „Poslednú večeru“ Ohlsona Wallina, na ktorej je Kristus v ženských šatách a apoštoli s apoštolkami v latexových úboroch. Či portrét Krista s nápisom „Coca-Cola“ a dodatkom „Toto je moja krv“, od Alexandra Kosolapova. Umenie má byť skrátka pestré a rôznorodé, najmä to protikresťanské.

A čo na Slovensku? Spomínate si ešte na skvelú výstavu z roku 2011 v River Gallery, na ktorej vystavovali sochu pápeža Benedikta XVI. zobrazeného v slipoch, v erotickej póze a s dámskym účesom, v ktorom nechýbala ani ružová sponka? Vtedy ešte protestoval aj arcibiskup Zvolenský. Alebo na poviedku Martina Kasardu Posledná večera, ktorá v roku 1991 pripadala ešte aj členom KDH hodná trestného oznámenia, avšak umelec zostal nepotrestaný?

A kto by zabudol na slávnu kauzu novinára Martina Kleina, ktorý v článku Sedí sokol na javore, Larry Flint a sedem faciek pokrytcovi vulgárne tupil osobu arcibiskupa Sokola, kritizujúceho plagát s hercom Woody Harrelsonom? Na plagáte bol zobrazený porno-magnát Larry Flint ako Kristus ukrižovaný v ženskom lone s americkou zástavou. Klein nazval arcibiskupa „trtkom“ a narážal na to, že zmienený prelát súložil s vlastnou matkou!!! Spor skončil až na Európskom súde. A výsledok? Pôvodný trest, ktorý Kleinovi naparil slovenský súd bol zrušený a Slovensko muselo naopak odškodniť chudáka novinára za to, že mu siahlo na – slobodu prejavu! A kdeže je teraz tá Sheilina sloboda prejavu, tak citlivo chránená Európskou úniou?

A nie je blázon ako blázon

Na celej kauze je ešte jedna zvláštna disproporcia, odkazujúca nás na konfúznosť či záludnosť liberálneho trpaslíka. Denník Pravda uvádza tvrdenia obžalovanej Sheily, ktorá „vraj bola sexuálne zneužívaná a stala sa obeťou obchodovania s ľuďmi. Vo Fínsku ju údajne zavreli do tábora, kde ju mali zneužívať ľudia z moslimskej komunity. Pred samosudcom ŠTS ich označila za parazitov, ktorí predávajú svoje deti a obchodujú s drogami. Nemá ich rada, lebo im všetko prejde. Tvrdí, že to urobila preto, aby ich ponížila.“

Nebudeme komentovať jej tvrdenia, nech si každý urobí úsudok sám. V každom prípade podľa súdnej znalkyne „obžalovaná trpí závažnou duševnou poruchou, lieči sa a je pod dohľadom psychiatrov“.

Výborne, poviete si, už je možno tým pádom z obliga. Veď kto by si tu hneď nespomenul na záplavu rôznych kriminálnych prípadov s imigrantmi a menšinami, v ktorých sa títo dopustili tých najpestrejších deliktov, vrátane vrážd, a ktorí boli oslobodení, alebo prevezení po odsúdení do sanatória z dôvodov duševnej poruchy. A čo Sheila? V jej prípade sa dozvedáme od odborníkov, že jej „choroba nemá vplyv na jej ovládacie a rozpoznávacie schopnosti“ a že „chápala zmysel trestného konania“.

To sú ale zázraky. Rôzni páchatelia znásilnení, teroristických útokov a vrážd sa na začarovanom území Európskej rozprávkovej krajiny v priebehu súdnych procesov stávajú ťažkými psychiatrickými pacientmi, strácajúcimi schopnosť posúdiť svoje konanie a vyžadujúcimi náležitú opateru, avšak v prípade Sheily podobné magické formulky opäť prestávajú fungovať a aj páchateľ so zjavnou duševnou poruchou nesie plnú zodpovednosť za svoje činy. Zvláštne, však?

Prosíme návštevníkov, aby nebudili vystavené exponáty

Niekto by sa samozrejme mohol chcieť neustále sťažovať a domáhať sa od liberálneho trpaslíka tej skutočnej čarovnej formulky, pomocou ktorej sa napríklad žaba premení na princeznú. Takto to však v našej dúhovej krajine nefunguje a čím skôr to zvyšné postavičky panoptika pochopia, tým menej budú mať problémov. Je síce pravdou, že sa im napríklad podarilo dosadiť na trón blond princeznú, z ktorej sa stala žaba, ale opačne tento proces evidentne nefunguje. Čo teda robiť?

V prvom rade stále nezabúdajme na základnú pravdu, ktorej spochybňovanie by bolo zrejmou nenávistnou dezinformáciou: žijeme v krásnej a rozprávkovej krajine EÚ. To, že v tejto rozprávke nefungujú čary a zaklínadla pre všetkých ešte neznamená, že to nie je dobrá rozprávka. Zlou by sa stala až vtedy, keď by niekto poslal hlúpych Janov opäť vandrovať a prestali by sa v nej úplne používať čarovné formulky. No ale to by už nebola rozprávka, ale smutná, šedá realita, a súdruhovia voliči by už nemali pri čom zaspávať, a nemali by ani ako snívať svoj sladký sen o raji na zemi. To by ste im však, ako zodpovední euroobčania, predsa neurobili.

Preto dobrú noc, a všetky blšky na pomoc.

PDF (formát pre tlač)