Belgicko: Antverpský biskup pripravuje ženatých mužov na kňazstvo. Čaká už len na súhlas Ríma

18. septembra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza

Antverpský biskup Johan Bonny plánuje v roku 2028 vysvätiť za kňazov bližšie neurčený počet ženatých mužov. Hierarcha sa usiluje získať súhlas Svätej stolice a tvrdí, že dvaja kuriálni kardináli sa zaviazali predložiť jeho návrh pápežovi Levovi XIV. Bez toho, aby čakal na rozhodnutie Ríma, biskup už začal s formáciou niekoľkých ženatých kandidátov.

Biskup Bonny svoj plán odôvodňuje predovšetkým prehlbujúcim sa nedostatkom kňazov vo Flámsku. V júni 2026 odcestoval do Ríma, kde rokoval s kardinálom Lazarusom You Heung-sikom, prefektom Dikastéria pre klerikov, a kardinálom Mariom Grechom, generálnym sekretárom Synody biskupov.

„Vysvetlil som im pomocou číselných údajov, že Flámsko vyčerpalo svoje rezervy,“ uviedol.

Podľa biskupa mali obaja kardináli prisľúbiť, že túto otázku predložia pápežovi Levovi XIV. To však neznamená, že Svätá stolica udelila súhlas s plánovanými vysviackami. Doteraz nebolo oznámené žiadne rozhodnutie Ríma v tejto veci.

Otázka možnosti vysviacky ženatých mužov za kňazov bola už v minulosti predmetom diskusií v belgickej cirkvi. Téma sa objavila aj počas návštevy ad limina belgických biskupov za pontifikátu pápeža Františka. Arcibiskup Mechelen-Brusel a predseda Belgickej biskupskej konferencie Mons. Luc Terlinden však zdôraznil, že konkrétny projekt týkajúci sa takýchto vysviacok je vlastnou iniciatívou antverpského biskupa.

Biskup Bonny sa neobmedzil iba na predloženie svojho návrhu v Ríme. Bez toho, aby čakal na súhlas Svätej stolice, už vybral niekoľkých ženatých mužov a začal s ich teologickou a pastoračnou prípravou. Formácia prebieha podľa programu podobného príprave kandidátov na kňazstvo.

Kandidáti majú spĺňať podmienky podobné tým, ktoré platia pre ženatých mužov pripravujúcich sa na trvalý diakonát. Musia mať najmenej 35 rokov, získať súhlas manželky, viesť stabilný rodinný život a nemať malé deti.

V marci biskup Bonny oznámil, že urobí „všetko, čo je v jeho silách“, aby sa vysviacky ženatých mužov v jeho diecéze uskutočnili ešte pred rokom 2028.

Pohľad katolíckej tradície

Problém nedostatku kňazov vo Flámsku nemožno zľahčovať. Ak diecéza nemá dostatok duchovných pre farnosti, nemocnice, školy či väznice, ide o skutočnú pastoračnú krízu. Biskup Johan Bonny preto správne pomenúva problém, otázne je však riešenie. Katolícka tradícia by sa totiž mala najskôr pýtať: Prečo krajiny, ktoré mali ešte pred niekoľkými desaťročiami množstvo kňazov, rehoľníkov a seminaristov, dnes tvrdia, že „vyčerpali svoje rezervy“? Samotný nedostatok povolaní ešte nedokazuje, že problémom je kňazský celibát.

Treba pritom hovoriť presne. Kňazský celibát nie je dogma. Katolícke východné cirkvi legitímne vysväcujú ženatých mužov za kňazov a aj v latinskej Cirkvi existujú osobitné výnimky. Latinská tradícia však po stáročia spájala kňazskú službu s celibátom a úplným odovzdaním sa Kristovi a Cirkvi. Katechizmus hovorí o zasvätení sa Pánovi „s nerozdeleným srdcom“ a Kódex kánonického práva označuje celibát za osobitný Boží dar, ktorý umožňuje duchovnému slobodnejšie sa venovať službe Bohu a ľuďom. Preto nemožno celibát predstavovať iba ako administratívnu prekážku pri nábore personálu.

Ešte znepokojivejší je spôsob, akým biskup Bonny postupuje. Už v marci verejne vyhlásil, že urobí všetko pre vysviacku ženatých mužov do roku 2028, pričom svoje slová formuloval tak, akoby už nešlo o to, či sa tak stane, ale kedy a kto to uskutoční. Zároveň začal pripravovať kandidátov, hoci súhlas Ríma zatiaľ nemá. To vytvára dojem politiky hotových faktov: kandidáti budú pripravení, očakávania vytvorené a na Svätú stolicu zostane vyvíjaný tlak, aby následne schválila proces, ktorý sa už prakticky začal.

Z pohľadu katolíckej tradície by však mala prísť najskôr oveľa nepríjemnejšia otázka. Prečo vo Flámsku niet kňazských povolaní? Ak sa celé desaťročia oslabuje vedomie obetného charakteru kňazstva, nadprirodzeného poslania Cirkvi, významu sviatostí, Eucharistie, pokánia a večnej spásy, nemožno sa napokon čudovať, že mladý muž nevidí dôvod obetovať kňazstvu celý svoj život. Krízu povolaní nemožno automaticky riešiť znižovaním ceny, ktorú povolanie od človeka požaduje. Najskôr treba obnoviť vieru, z ktorej povolania vyrastajú.

Práve tu sa ukazuje slabina čisto pragmatického argumentu: „nemáme kňazov, preto vysväťme ženatých mužov“. Ak je základnou príčinou sekularizácia, strata viery a rozpad katolíckeho života, zmena disciplíny celibátu môže priniesť určitý počet kandidátov, ale sama osebe tieto príčiny neodstráni. Ženatý kňaz môže byť dobrým a svätým kňazom – dejiny i súčasnosť východných katolíckych cirkví to dostatočne dokazujú. To však nie je argument za opustenie latinskej disciplíny tam, kde skutočný problém leží omnoho hlbšie.

V tomto kontexte sa však ponúka aj oveľa pochmúrnejší scenár. Ženatí kňazi so svojimi manželkami na relatívne pohodlnom mieste v cirkevnej štruktúre sa môžu stať nie začiatkom obnovy, ale posledným štádiom existencie progresívnej a modernistickej podoby Cirkvi, ktorá sa na Západe rozvinula v desaťročiach po II. vatikánskom koncile. Farnosti budú administratívne obsadené, cirkevná prevádzka zabezpečená a štruktúry budú môcť ešte nejaký čas fungovať – lenže bez odpovede na základnú otázku, kde sú veriaci, mladé rodiny, seminaristi a nové povolania.

Paradoxom navyše je, že odvolávať sa pri oslabovaní celibátu jednoducho na „ducha koncilu“ nemožno: samotný II. vatikánsky koncil označil celibát za osobitný dar, znak pastoračnej lásky a zdroj duchovnej plodnosti a jeho disciplínu v latinskej Cirkvi výslovne potvrdil. Ak teda namiesto obnovy viery iba personálne zaplníme prázdne miesta, môžeme síce predĺžiť život cirkevného aparátu, ale ešte sme tým neobnovili Cirkev. Takže súdruhovia – ako a odkiaľ sa nám tu zrazu zjavila možnosť svätenia ženatých kňazov?

Branislav Krasnovský

Zdroj: pch24.pl, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)