Pravicové alternatívne médiá – hrozba alebo nádej? Kedy to začalo a či sa to niekedy skončí + PODCAST
Branislav Michalka
2. novembra 2020
Spoločnosť
Pravicové alternatívne médiá sú dnes pre mladého konformného liberála niečo ako desivý informačný koronavírus, napádajúci „lásku a dobro“, ktoré okolo seba šíria Gréta Thunbergová, Európska únia, Bill Gates, Zuzana Čaputová a ďalšie svetové a lokálne esá humanizmu. Miera averzie a paniky, ktorú môžeme pozorovať u liberálov pri ich kontakte s pravicovými alternatívnymi médiami sa dá porovnať s mierou paniky, ktorá sprevádza ochorenie Covid-19.
V panike ľudia väčšinou prestávajú racionálne myslieť a kontrolovať svoje reakcie. Niečo podobné sa stalo aj liberálom, najmä ľavicovým, ktorí nezbadali (alebo zbadali a je im to ľahostajné), že svojím konaním poskytujú oponentom dôkaz, že ich oslava slobody prejavu, plurality a alternatívnosti, bola len hra na vyplnenie mocenského vákua medzi dobou kresťanskou a novopohanskou.
Alternatíva, obľúbené slovo všetkých kultúrnych a ľavicovo liberálnych revolucionárov už od 60. rokov, sa v ich ústach mávnutím čarovného prútika zmenilo na nadávku. To je ďalším dôkazom toho, že alternatíva môže byť tolerovaná a chcená pri nákupe topánok, hľadaní manželky, príprave obeda či stavbe obydlia, ale nie pri ideológii a náboženstve. Každá ideológia alebo náboženstvo chce vládnuť, pokiaľ má k tomu príležitosť a moc. Ten, kto hlása opak, bude nakoniec pristihnutý pri lži a účelovosti rovnako, ako dnešní ľavičiari a liberáli.
Alternatíva ante portas
Dnešní mladí ľudia vo veku 15 – 25 rokov netušia ako vyzerala mediálna situácia počas desaťročia pred rokom 2000. Hlavným zdrojom informácií boli tlačené médiá, ovládané dobre naolejovanými a fungujúcimi globalistickými korporáciami, ktorých moc sa neustále rozrastala (a aj naďalej rozrastá), a ktoré postupne skupovali všetky lokálne a malé tradičné vydavateľstvá. Tie buď zlikvidovali alebo rafinovanejšie, pretvorili vnútorne na svoj obraz, pričom názov a formát média zachovali, aby vzbudzoval zdanie pestrosti informácií v spoločnosti.
Samozrejme, situácia sa líšila podľa jednotlivých štátov, pričom pravicová alternatívna tlač bola dostupná a tolerovaná. Vo Francúzsku, Británii, Taliansku a USA sa ľudia mohli dostať k alternatívnym zdrojom informácií. Zároveň však boli natoľko zatlačené na okraj, limitované malými finančnými zdrojmi a v oficiálnych médiách ignorované, že ich celkový dopad na masy bol minimálny. Pritom ešte treba zohľadniť, že mnohé ideové témy, ktoré dnes predstavujú pre liberálov „alternatívu“, boli v 80. a 90. rokoch ešte bežnou agendou aj umiernených konzervatívnych strán (nacionalizmus, antihomosexualizmus, odpor proti umelým potratom či migrantom, a pod.) a teda, že pravicovú alternatívu vtedy tvorili skutočne predovšetkým radikáli v pravom slova zmysle.
Prvou príčinou zmeny, ktorá nastala vznikom pravicových alternatívnych médií, bol technologický prevrat, súvisiaci so zavedením internetu. Pôvodný zámer prevádzkovateľov a majiteľov tejto novej technologickej hračky, bol rýdzo obchodný. Internet mal byť predĺženou rukou biznisu, mal slúžiť predovšetkým (ako sa neskôr aj stalo) k nákupom, zisťovaniu tovarových alternatív, skrátka ako veľký bazár, na ktorom sa konzumenti môžu neustále prehrabávať v tovare, ako to dnes robia na mobiloch (nielen) bankové úradníčky, keď nikto nestojí pri okienku alebo keď sa nepozerá súdružka vedúca.
Biznis však, ako mi povedal koncom storočia jeden zasvätený pracovník v odbore, nevyšiel. Preto sa ľudia biznisu rozhodli poskytnúť internetový priestor voľne k dispozícii, jednak aby zaplátali straty a zároveň, aby navnadili ľud a ukázali mu, aký je ten internet fajn. Že bude až taký fajn, ako sa neskôr ukázalo, to netušili.
S neoconmi za lepší svet…
Druhá príčina boomu, ktorý nastal s pravicovou mediálnou alternatívou, má korene až v 60. rokoch. Vtedy vyrástla nová generácia ľavicových univerzitných a kaviarenských „vylepšovačov“ ľudskej spoločnosti. Tá sa počas 70. a 80. rokov etablovala do mocenských štruktúr a počas vlády Ronalda Reagana zistila, že ich bývalý image trockistov a neomarxistov, nevzbudzuje u starých politikov také nadšenie ako u spolužiačok v roku 1967 cestou do San Francisca. Preto sa rozhodli, že sa stanú aj oni „konzervatívcami“. Nemohli byť však konzervatívcami ako napr. Pat Buchanan, ktorý robil Reaganovi poradcu, na to boli naďalej príliš trockistami a neomarxistami. Vyhlásili sa za „neokonzervatívcov.“ Ako však bolo jasné konzervatívcom starého strihu, boli to v podstate naďalej trockisti. Článok Thomasa Piataka je v tomto smere dostatočne výstižný.1
Za vlády Georga Busha ml., ktorá spadá do prelomu storočia, boli už neokonzervatívci alebo neoconi (Norman Podhoretz, Irving Kristol, Hilton Kramer, Jonah Goldberg, David Frum a ďalší) ako ich hanlivo nazývali ľudia naľavo aj napravo, pevnou súčasťou americkej vládnej ideológie a administratívy, ktorej cieľom bola ľavicovo-liberálna, demokratická planéta, pod vedením USA. A vtedy sa obe príčiny vzniku pravicových alternatívnych médií, internet a nová politika, zlúčili.
Tri udalosti: pád mrakodrapov Dvojičiek v New Yorku, následná invázia do Afganistanu a do Iraku (hľadajúca ako Indiana Jones dodnes nenájdené mýtické zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna), realizačne spojené s neokonzervatívnou politickou sektou, vyvolali nebývalú aktivitu starej pravice, ale aj mladých nacionalistov, identitárov a iných radikálov na internete. Začali vznikať blogy a portály, ktoré prinášali diametrálne odlišné informácie o hrdinskom boji za demokraciu a slobodu (tiež ich dodnes pri Bagdade hľadajú) v Iraku. Fotografie, ktoré nemali nikdy uvidieť svetlo sveta, a ktoré usvedčovali bežné médiá z manipulácie, či minimálne korupcie, odrazu kolovali medzi miliónmi ľudí. Dav, ktorý mal v nadšení rúcať sochu Saddáma Husajna v Bagdade, sa pri pohľade z vtáčej perspektívy zmenil na dobre naaranžovaný kruh, snímaný pre médiá zo žabej perspektívy.
Zdesenie liberálnej kaviarne bolo dokonalé. Nie však z prechmatov oficiálnych médií a vlád, ale z toho, že sa na internete udomácnili „extrémisti“, ako ich poeticky nazvali. Súdruhovia odrazu videli, že s internetom sa stala chyba, ktorá v európskom kultúrnom okruhu pôjde napraviť len pomaly a ťažko. Jedinou možnosťou bolo ignorovanie alebo démonizácia. Ignorovanie, kým ešte alternatívne médium nie je známe, démonizácia po zvýšení jeho sledovanosti. A táto politika funguje dodnes.
A Cirkev? – „Ale prosím vás, veď o tom nikto nevie…“
Situácia, ktorá sa pomocou alternatívnych médií zmenila v politike, sa zrkadlovo zmenila aj v katolíckej Cirkvi. Keďže počiatky revolučných procesov v Cirkvi sa odvíjajú od 16. storočia a postupne sa udomácnili aj v jej vnútri, nutne reakcie na revolučné procesy vo svete nakoniec dopadnú spätne aj na revolučné procesy v Cirkvi, akonáhle začnú ľudia hľadať hlbšie príčiny javov.
Čoskoro sa presvedčili o možnostiach internetu aj konzervatívne a tradicionalistické skupiny katolíkov, ktorí dovtedy tvorili zakríknutú a osočovanú komunitu, vykresľovanú v oficiálnych cirkevných médiách ako nejakú sektu. Pre vtedajšiu mladú generáciu, narodenú po roku 1970, sa stal kontakt so starými cirkevnými dokumentami a encyklikami, ktoré z nejakého záhadného dôvodu oficiálny názorový prúd v Cirkvi nevydával, prelomovým šokom. Odrazu videli priepastné rozdiely medzi Cirkvou pred a po II. vatikánskom koncile a rozpory, ktoré mali byť potichu zametené pod koberec vnútrocirkevnej revolúcie, vyplávali späť na povrch.
Táto strata masového monopolu liberálnych a modernistických kňazov, na výklad udalostí po roku 1960, mala radikálny dopad na narastanie počtu katolíkov domáhajúcich sa tradície. To vyvolávalo a vyvoláva hnev a zdesenie u zástancov tzv. hermeneutiky kontinuity, podľa ktorej nedošlo v Cirkvi k nejakému revolučnému zlomu, treba len veci správne zinterpretovať. Konfrontácia s alternatívnymi zdrojmi informácií z cirkevného prostredia a z cirkevnej minulosti však neustále narúša túto ich snahu po pokoji a sladkom spočinutí v prítomnosti.
Masovo viditeľné zobrazenie niečoho, čo v skutočnej a otvorenej diskusii nedokážu obhájiť a vysvetliť, ich konfrontuje s ich osobnou vierou. Námaha, ktorú musia vynakladať, aby presvedčili sami seba, že ich postoj je napriek všetkému oprávnený, sa tým neustále zvyšuje. Ich ideálom je, aby veriaci o úpadkových javoch nič nevedeli a potom ich s nimi ani neobťažovali.
Keď som raz popisoval jednému kňazovi, dodnes mediálne veľmi aktívnemu, ako sa pri Náboženskom stretnutí v Asissi odohrávali v katolíckych chrámoch pohoršujúce pohanské rituály s Budhom, tak mi odpovedal: „Ale prosím vás, veď o tom dokopy nikto nevie a ani ich to nezaujíma.“ S údivom som hľadel na vysväteného človeka, pre ktorého je jediným problémom to, či sa o nejakom pohoršujúcom, oficiálne odobrenom, náboženskom akte dozvie bežný ľud. Samotná skutočnosť, že je niečo „zhnité v štáte Dánskom“, ho necháva pokojným. Avšak jeho predpoklad a nádej, že „ani ich to nezaujíma,“ sa ukázal byť menej oprávneným, než jeho obava pred odhalením skrytého. S narastajúcou krízou v Cirkvi a možnosťami alternatívnych médií, rastie aj záujem (a zdesenie) radových katolíkov nad jej vnútornou situáciou.
Lovci hoaxov – od zdesenia k reštrikciám
Počiatočné zdesenie liberálnej kaviarne sa zmenilo na zúfalé odhodlanie zachrániť čo sa dá. Nová generácia ľavicových liberálov, neomarxistov a iných pokrokových komsomolcov, má na rozdiel od starých ľavičiarov za sebou dôkladný tridsaťročný ideologický výplach dutiny lebečnej a nenávidí konzervatívnu pravicu, ako aj miluje nový svetový poriadok, s fanatizmom, ktorý bol ešte pred 30 rokmi neznámy.
Zdesení liberáli sa v záchvate pudu sebazáchovy rozhodli poprieť svoju deklarovanú podstatu a zaútočiť na samotné srdce svojej ideológie – pluralitu a slobodu prejavu. Ideologické kanóny nabili novými frázami a pojmami a tak vznikli slová ako „hoax“, „popierač“, „fejk“, „troll“ a iné, na označenie zlého pravicového, konzervatívneho a nacionalistického „dezinformátora“.
Propagandistická mašinéria celého západného liberálneho sveta sa spustila na plné obrátky. Po školách chodia naháňači „extrémistov“ a žiaci, donútení učiteľmi (tí sú donútení riaditeľmi atď., ako vždy) sa musia povinne zúčastniť „školenia o extrémizme“ a „hoaxových alternatívnych médiách“ šíriacich nenávisť. S postupom času začína byť jasné, že páni sa rozhodli uzavrieť kohútiky, pretože je toho už moc.
Cenzúra na sociálnych sieťach je v plnom prúde a kritéria na príspevky, za ktoré môžete byť zablokovaní sa neustále rozširujú. Meter je nastavený priehľadne: všetko čo útočí na tradíciu, kresťanstvo a konzervatívne hodnoty má zelenú a reakcia konzervatívnej pravice má stopku. Aktívni pomocníci verejnej bezpečnosti udávajú zlé alternatívne médiá a s masívnou mocenskou podporou z Bruselu, ktorú cítia za chrbtom, sa ich snažia diskreditovať a ničiť.
Podarí sa im to? Technicky by to nemal byť žiaden problém, stačí sledovať čínsky komunistický režim. Ťažšie to pôjde zladiť s oficiálnou pluralisticko-liberálnou doktrínou. Avšak východisko sa už črtá – výnimočný stav. Vízia bude možno nasledovná: sme liberáli, ale teraz je taká situácia, že musíme na nejaký čas z bezpečnostného hľadiska určité veci pozastaviť. Potom budú obnovené. Ale nakoniec, aj keby neboli, potrebuje ich vôbec nový európsky človek? Aj tak len zasievali nenávisť medzi ľudí…
Každopádne, zatiaľ sú alternatívne pravicové média tu a prinášajú informácie. Sformovali celú jednu generáciu a podarilo sa im minimálne oddialiť globálnu mentálnu premenu obyvateľstva na moderné liberálno-hedonistické stádo o niekoľko desaťročí.
Negatívne javy, ktoré sú s alternatívnymi médiami (obecne, nielen pravicovými) spojené (a nepochybne sú), ako sú niektoré skutočne šialené konšpiračné táraniny, invázia banálnosti či snaha byť slávnym aspoň na päť minút, neuveriteľný guláš a zmätok, snažiaci sa často pospájať v zúfalej snahe vzájomne si odporujúce ideológie, to všetko nemôže zatieniť pozitíva, ktoré priniesli pre ľudí s konzervatívnymi kresťanskými názormi pravicové alternatívne médiá. V prípade, že budú potlačené a zničené, náš boj sa stane namáhavejším a nádej na obrat, ak ešte nejaká zostala, sa scvrkne na minimum.
1 http://www.impulzrevue.sk/article.php?132
