Paríž: Lev XIV. vzdá počas svojej návštevy úctu mučeníkom zavraždeným počas Francúzskej revolúcie

21. septembra 2026   Cirkev História Politika

Pápež Lev XIV. počas svojej púte do Francúzska navštívi aj Katolícky inštitút v Paríži. Bude sa tam modliť pri hroboch blahoslavených mučeníkov, zavraždených na konci 18. storočia za odmietnutie spolupráce s francúzskymi revolucionármi.

Lev XIV. sa bude modliť v bývalom karmelitánskom kláštore v Paríži, na mieste mučeníctva katolíkov počas Francúzskej revolúcie. Stane sa tak počas stretnutia pápeža s členmi Provinčného cirkevného zhromaždenia, katechumenmi a neofytmi, naplánovaného na sobotné ráno 26. septembra. Katolícky inštitút sa nachádza na mieste bývalého karmelitánskeho kláštora, kde sa uctieva pamiatka mučeníkov zavraždených na konci 18. storočia.

Dňa 2. septembra 1792 sa v Paríži začal jeden z najkrvavejších dní revolúcie. Po páde monarchie 10. augusta bolo uväznených niekoľko stoviek duchovných. Mnohí z nich boli kňazi, ktorí odmietli zložiť prísahu požadovanú Občianskou ústavou duchovenstva. V karmelitánskom kláštore, ktorý bol premenený na väzenie, sa masakry začali popoludní 2. septembra. Kňazi, rehoľníci a biskupi boli zavraždení v kostole, kláštorných budovách i v záhrade.

V ďalších parížskych väzniciach vraždenie pokračovalo až do 5. septembra. Cirkev uznala mučeníctvo 191 obetí týchto dní, ktoré 17. októbra 1926 blahorečil pápež Pius XI. Sto rokov po tejto beatifikácii nadobúda návšteva Leva XIV. osobitný význam.

V krypte parížskeho kostola Saint-Joseph-des-Carmes sa dodnes uchovávajú relikvie 115 mučeníkov. Práve pri nich sa má pápež modliť. Nachádza sa tam aj hrob blahoslaveného Frédérica Ozanama, spoluzakladateľa Spoločnosti svätého Vincenta de Paul a jednej z popredných osobností katolíckeho sociálneho hnutia 19. storočia.

Existuje však aj ďalší, osobnejší dôvod záujmu Leva XIV. o parížskych karmelitánov. Práve tu žil brat Vavrinec od Vzkriesenia. Jeho spiritualita bola založená na mimoriadne jednoduchej myšlienke: žiť neprestajne v Božej prítomnosti, dokonca aj pri najobyčajnejších každodenných činnostiach. Pre tohto bosého karmelitána zo 17. storočia sa každodenná práca a aj tie najskromnejšie činnosti mohli stať miestom stretnutia s Bohom v neustálom vnútornom rozhovore s Ním.

Táto spiritualita „praktizovania Božej prítomnosti“ mala hlboký vplyv na Roberta Francisa Prevosta. Už ako pápež Lev XIV. uviedol brata Vavrinca medzi autormi, ktorí obohacovali jeho duchovný život.

Návšteva Leva XIV. pri hroboch parížskych mučeníkov pripomína jednu z najtemnejších stránok Francúzskej revolúcie, ktorú nemožno redukovať iba na politický zápas medzi monarchiou a republikou. Revolúcia mala aj výrazný proticirkevný a protikresťanský rozmer. Občianska ústava duchovenstva sa pokúsila podriadiť Cirkev revolučnému štátu a od kňazov požadovala prísahu, ktorá ich postavila pred vážny konflikt s vernosťou Cirkvi. Mnohí odmietli – a niektorí za túto vernosť zaplatili životom.

Septembroví mučeníci z roku 1792 sú preto z pohľadu katolíckej tradície svedkami zásady, že štátna moc nemá absolútne právo nad svedomím človeka ani nad Cirkvou. Ich mučeníctvo nespočíva v tom, že zastávali určitý politický program, ale v tom, že odmietli konať proti svojim náboženským povinnostiam. Keď sa od nich žiadalo, aby si zachránili bezpečnosť ústupkom vo veci viery a cirkevnej vernosti, zvolili radšej prenasledovanie.

Modlitba pápeža pri ich relikviách má preto silnú symboliku aj dnes. Mučeník je nepríjemnou pripomienkou, že existujú pravdy, o ktorých sa nedá hlasovať, a povinnosti, ktoré nemožno zrušiť štátnym dekrétom. Katolícka tradícia pritom neoslavuje samotnú smrť ani politické násilie; uctieva vernosť Kristovi, ktorá je ochotná zniesť aj smrť, ale sama sa nezrieka viery.

Zaujímavé je aj spojenie s bratom Vavrincom od Vzkriesenia. Na jednom mieste sa tak stretávajú dve podoby tej istej viery: krvavé svedectvo mučeníkov a tiché každodenné „praktizovanie Božej prítomnosti“. Jedno ukazuje vernosť Bohu v krajnej skúške, druhé vernosť pri úplne obyčajných povinnostiach. Katolícka tradícia potrebuje oboje – človeka pripraveného vyznať vieru pred prenasledovateľom i človeka, ktorý dokáže žiť s Bohom pri každodennej práci.

A napokon už len záverečná, viacmenej rečnícka otázka – samozrejme načúvajúca marginalizovaným, vrúcna, sprevádzajúca…: Ako by sa asi parížski mučeníci z roku 1792 (ktorí radšej položili život, než by ustúpili vo veciach viery a vernosti tradícii a Cirkvi), pozerali napríklad na Pachamamu vo vatikánskych záhradách, dnešný synodálny proces, dokumenty Traditionis custodes či Summorum pontificum?

Branislav Krasnovský

Zdroj: pch24.pl, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)